Mŕtve Sny...

anime: Naruto
pár: originál. postavy (hetero)
varovanie: smutné
poznámka: je to vlastne taká úvaha o živote ninju... písané v depresií, moc deja tam nie je ide hlavne o myšlieky a pocity ale posúďte sami...

Zvláštne. Nikdy som sa nezamýšľal nad zmyslom či cenou života shinobi. Až do toho dňa...

Na obzore sa v rannom hmlovitom závoji črtajú tmavé vrcholce neďalekých hôr. Pomedzi ne sem tam prebleskujú prvé paprsky dnešného slnečného svitu a pomaly odhaľujú čo temnota skryla. Hranicu lesa jasne stanovujú rady vysokých, mocných ihličnanov vrhajúcich tiene čierne ako noc sama. Obkolesujú rozľahlú lúku zo všetkých strán. Konáre starých stromov sa naťahujú akoby aj oni chceli zastrieť čistinku pred zrakom zvedavého slnka. No márne, už sa topí v ospalom pološere začínajúceho dňa.
Z hlbín lesa sa ozývajú posledné zvuky nočných dravcov. Doznieva vlčie vytie. No vzápätí ho nahrádza zlovestné krákanie poslov zla. Démoni plachtiaci oblohou, vzbudzujúci hrôzu a des, ohlasujú smrť. Posedávajú na konároch prehýbajúcich sa pod ich váhou a korálkovitými očkami sledujú bojisko. Nespočty havranov. Prilákal ich silný pach hniloby a rozkladu.
Celá lúka je pokrytá stovkami tiel. Zohavené torzá, bezúčelné odseknuté končatiny, hlavy s tvárami, na ktorých zmrzla bojová grimasa krutosti alebo predsmrtného strachu. Celé telá pokrútené v neprirodzených polohách, prebodnuté katanami, dorezané, dolámané, nepotrebné. A niekde uprostred toho karmínového pekla som ja.

Sme vychovávaný k boju, už od malička nám vtĺkajú do hláv smrtonosné techniky od výmyslu sveta. Rôzne účinné tai, gen i nin jutsu.

Ležím, pod ťarchou niečieho tela. hlava zaborená v blatistej pôde s horkou pachuťou v ústach. Na okvetných lístkoch akéhosi drobného lúčneho kvietku predo mnou si slzičky rosy razia cestičku cez zaschnutú krv a vracajú rastlinke pôvodnú anjelsky bielu farbu.

Trénujeme naše telá i mysle aby sme ich doviedli k dokonalosti. Často sa predháňame o prvenstvo v triede alebo týme. Neustále sa snažíme zlepšovať. Každý boží deň na cvičisku dobre, že nepotíme krv. Mnohý z nás na to majú svoje vlastné dôvody. Inak povedané, sny.

Ležím bez pohnutia, ako v tranze. V hlave mám prázdno, všetky zárodky možných myšlienok sa len odrazia od nejakej nepreniknuteľnej steny. Na líce mi dopadne studená kvapka vody zmiešanej s červenou. Náhle jedna myšlienka, silnejšia než tie ostatné, naliehavejšia prerazila zábranu.
„Ayame...“ Šepnú moje popraskané suché pery sotva počuteľne. Prvú myšlienku nasleduje druhá, a ďalšia. Celé moje vnútro zovrie tupá bolesť. Nespôsobuje ju však fyzické zranenie.
„Nie, to nie...“ Vyslovím trasúcim sa chrapľavým hlasom. Neverím. Pokúsim sa rozhýbať stuhnuté svaly a kĺby. Trhanými pohybmi sprevádzanými veľkou bolesťou zo seba odvalím mŕtvu ťarchu. Beztvará masa sa nevládne zvalí vedľa mňa. Pomaly sa staviam na vratké nohy. Neudržia ma a ja klesnem naspäť do zmesi bahna a krvi.

Sen...čo to vlastne je, taký sen? Niečo za čím sa neúnavne ženieme bez ohľadu na nástrahy a prekážky. Niečo po čom tak túžime, že sme ochotný obetovať čokoľvek aby sme dosiahli vysnívaný cieľ. Nech je to čokoľvek, porážka nenávideného protivníka, ochrana milovanej osoby alebo dokonca celkom obyčajný život.

Plahočím sa nekonečnou pustinou, potkýnajúc sa o mŕtvoly. Niektoré ešte žijú, dožívajú. V záchvate agónie sa zmietajú v kŕčoch až do posledného nádychu. Mnohé z nich spoznávam. Náhle niečo zazriem v hustej hmle, silueta muža. Približuje sa, vynára spod bieleho plášťa. Vlečie sa, krívajúc, visia z neho cáry dotrhanej látky. Klaným pohľadom spočinie na mne. Na okamih tam len tak stojíme, hľadiac si do očí. Potom sa odvráti, každý z nás pokračuje svojou cestou. Bol to nepriateľ, ale čo na tom. Teraz už je to iba človek niečo hľadajúci na bojovom poli. Rovnako ako ja.

... Mať rodinu. Milú manželku, čo by mi vyčítala neskoré príchody domov, dve nezbedné deti, ktoré by mi nedali chvíľku pokoja ani pri jedle. Vychovať z nich sebavedomých a silných ľudí. Starnúť po boku ženy, ktorú milujem. Všetko toto som chcel. Všetky tie každodenné starosti a radosti živiteľa rodiny, manžela a otca. Prial som si to zažiť. Aspoň na pár dní, mesiacov, rokov...

Neprítomné pohľady slepých očí ma sprevádzajú na mojej trpkej púti. Nevládzem, nohy sa mi zabárajú do vlhkej zeme. Je zima, veľká zima. Nemôžem ju nájsť, prečo ju nemôžem nájsť?! Môj zúfalý výkrik pretne chladný ranný vzduch...

Túžil som po tom, až do okamihu keď mi došlo, že je to pre mňa, ako ninju nedosiahnuteľné.

Kľačím, našiel som ju. Položím si jej hlavu na kolená, závoje plavých vlasov sa rozostrú okolo jej nádhernej tváre. Veselé oči ukryté pod ťažkými viečkami. Na čelo jej dopadne kvapka slanej vody z mojej tváre.
„Ayame.“ Hlas sa mi trasie, spolu s celým telom.
„Nie!“ To nie je možné, ešte včera...včera ma prepadla uprostred dediny so šťastným úsmevom na perách a...a tou najúžasnejšou správou na svete... Pohladím jej ploché bruško.

Ešte nedávno mi ľudia, ktorí dokážu za svojou túžbou ísť až na samotný kraj sveta pripadali úžasný a obdivuhodný. Áno, úžasný a obdivuhodný, shinobi. Ľudia s ohromným odhodlaním a pevnou vôľou. Silný a nezlomný.

...bola tehotná...za dva týždne sme sa mali brať... „Nie.“ Na jej prekrásnu tvár dopadajú ďalšie a ďalšie slzy.

Lenže oni neboli predurčený k tomu aby mali sny. Všetko čo sa naučíme je určené na oklamanie, zmrzačenia či usmrtenie nepriateľa. Mi nie sme ľudia, ale bojové stroje. Ako bábky v rukách divadelníkov, umierame len kvôli niečiemu rozkazu.

...už sme dokonca vybrali mená, dve, podľa toho ,či to bude chlapec alebo dievčatko aj keď nám všetci vraveli, že na to máme ešte čas... „Nie!“

Vrháme sa do bojov pre nás úplne nezmyselných a bezcenných za sny a ciele niekoho iného. Jediné čo v živote môžeme dosiahnuť je hrdinská smrť na bojisku, rukami pre nás navždy neznámych nepriateľov.

„NIE!!!“

Teraz už viem aký som bol celý život slepý. Chápem... Toto je môj trest. Trest za naivitu, za to, že som, hoc len na okamih pomyslel na šťastný život... Trest, ako nezmazateľná pripomienka toho, že som shinobi...

Spriatelenie so stránkou Kagome/Kurami XD

Fakt úža stránka so skvelími poviedkami :) vážne na animepovidky.estránky.cz sa určite nebudete nudiť!! A týmto ešte raz ďakujem Kagome-chan za spriatelenie :)

škola, škola a zase škola -_-

Tak štvrtý deň školy...po vyučku sme sa celá trieda vybrali spoznať(v preklade ožrať) do mesta. Lenže sme neobjavili lokál kde narvete 31 ľudí k jednému stolu, takže sme skončili v parku. Posadali sme si do kruhu do trávy a vyzeralo to ako nejaká sekta alebo klub anonymných akoholikov XD kupodivu máme celkom schopný kolektív-tj že to nie sú až taký magori ako to na prvý pohľad vyzeralo. Mám dokonca podozrenie, že máme v triede okrem mňa a kamošky ešte jedného otaku :) chalan má na zošite sharingan ;DDD *smeje sa ako blázon* jop a vážne netuším ako to budem stíhať takže nvm ako často tu budú veci pribúdať...gomen