Thief- 2. kapitola: Lipové námestíčkoVysoko nad kakofóniou mestských zvukov sa ozve mohutný úder. Masívny zdobený, no už značne obitý, zvon sa nakláňa zo strany na stranu a jeho kovové srdiečko bije ako na poplach. Krásny čistý zvuk sa nesie doďaleka, ponad bežnú vravu uličiek mesta a pripomína obyvateľom, nenávratne sa blížiacu, večernú hodinu. Slnečný kotúč sa spúšťa stále nižšie a nižšie nad tmavý západný obzor.
Ťažké viečka sa od seba odlepia a odhalia dve temné priepasti, oči tmavšie než špinavé dno tej najčernejšej duše. Ostatne, len boh vie, či takej aj nepatria.
A tieto oči pohliadnu na malú, jednoducho zariadenú, miestnosť. Ich pozornosť okamžite upúta vrece na stole. Pred chvíľkou prebudený muž, ležiaci na posteli, si sťažka povzdychne.
Mal by som už ísť, ak vyrazím až po večierke bude zložitejšie dostať sa do Obchodnej štvrti. Keďže sa všetky brány v meste, včetne tých, ktoré oddeľujú jednotlivé štvrte, po zotmení zatvárajú je pre väčšinu ľudí nemožné dostať sa z jednej do druhej. Výnimkou sú príslušníci vysokej šľachty, poslovia, a ďalší, ktorým bol richtárom udelený zvláštny glejt. Navyše, mestské stráže majú povolenie zatvárať do cely na strážnici všetkých, ktorí im po večierke skrížia cestu (samozrejme s výnimkou vlastníkov už spomínaného glejtu).
Lenže tento muž ani náhodou nepatrí k väčšine. V meste, takom veľkom, plnom špinavých bočných uličiek a tmavých zákutí, je zlodej ako ryba vo vode. Už dávno pozná vlastné cestičky ako sa dostať kam potrebuje.
No dobre. Pomyslí si Darren rezignovane. Vyšvihne sa z postele a nakročí si k dverám...
Napriek stále ospalším slnečným lúčom, ktoré zalievajú ulice zlatavým svetlom, panuje vonku živý ruch. Priestranné námestie je lemované nespočtom stánkov, na ktorých tróni tovar všeho druhu. Od jemných látok a šperkov cez ovocie, čerstvé mäso i bylinky až po krčahy a predmety každodennej potreby. Zo všetkých strán sa ozývajú, často falošné, reči predajcov, snažiacich sa uzavrieť posledné dnešné obchody.
Uprostred tohto preľudneného priestoru, stojí menšie pódium, na ktorom sa hrozivo týči šibenica.
Pomedzi davy ľudí sa obratne preplieta muž nenápadného vzhľadu. Teda, prinajmenšom na prvý pohľad. Jeho kroky sú rýchle, no na oči, ostražito tekajúce zo strany na stranu, nemajú. Niet človeka, čo by okolo neho prešiel bez povšimnutia. Dáva pozor nielen na strážnikov, bezcieľne sa potulujúcich medzi ostatnými, civilnými občanmi, ale aj na prostých ľudí samotných.
Človek nikdy nevie. Moju tvár pozná len veľmi málo osôb, no predsa. A o takomto čase, by bola maska, či kapucňa ešte príliš nápadná.
Všimne si poriadne odutý mešec, húpajúci sa na opasku podobne vypaseného muža. Podľa oblečenia nepochybne hrdo sa nesúci šľachtic. Stačí jeden šikovný pohyb a hneď je dotyčný pán o pár mincí ľahší.
Toto mám na Obchodnej štvrti rád, vždy sa tu nájde niekto, kto nemá čo s peniazmi a ochotne (hoc nevedomky) prispeje na moju stravu či ubytovanie. Navyše tu prebiehajú všetky obchody v meste. Legálne, no i tie pochybnejšie. Len treba vedieť, kde hľadať.
Neomylne zabodne zrak do neďalekej úzkej uličky. Nie je nijak výrazná, či odlišná od desiatok ďalších, vedúcich na toto námestíčko. Až na lampu stojacu pri nej. Čierna pouličná lampa, tepaná s rastlinnými motívmi, ako mnohé iné, no na úplnom vrchu sedí drobné vtáča, vrabec. Po sivastom perí, či neposednom vrabčom poskakovaní však niet ani stopy. Je to len podobizeň zo železa, i keď veľmi verná.
Keď Darren prechádza popod, neodolá a, ako veľa krát pred tým, spočinie pohľadom na drobnej soške dlhšie než je u neho obvyklé.
Vždy mi z nej behá po chrbte mráz... je tak skutočná. Kľukatou uličkou, pomedzi hradby obitých tehál kráča rovno do kolísky miestneho zločinu.
Ale v každom prípade, tu končí bežné obchodovanie a začína sa to kde ide o veľa, často o život. Nájdete tu, na námestí pod lipou, všetko, zbrane, chlast, tabak, všetko pašované a kradnuté... Proste čokoľvek, po čom vaše srdce zatúži...
Domy sa rozostúpia a Darrenovi sa naskytne pohľad na menšie námestíčko, sotva širšiu ulicu. Uprostred, spopod kamennej dlažby rastie obrovský košatý strom. Lipa. Celý priestor napĺňa tichým šumom listov, v meste takým vzácnym.
...a nielen srdce. Doplní zlodej s úškrnom svoju myšlienku, keď míňa skupinku niekoľkých, sporo odetých, ľahších dám, ktoré vyzývavo dávajú na obdiv svoje prednosti.
Ale ja som dnes neprišiel nakupovať... aspoň zatiaľ nie. Smeruje k jednému z najtmavších kútov, k malému, nevýraznému, zastrčenému, domku so zatlčenými oknami. Zaklope na, z lát pozbíjané, dvere. Zvnútra sa ozve sprosté zahrešenie, niečo tresne, potom rýchle kroky, šomranie a konečne odpoveď.
„Ďalej!“ Zachroptí nevrlý mužský hlas zvnútra.
Vždy príjemný. Pomyslí si ironicky a s hlasným vŕzganím, skrz-naskrz hrdzou prelezených, pántov vojde dnu. Ocitne sa v stiesnenej predajničke, špinavá diera. Nízky chlap za pultom si akurát odpľúval na zem, pri svojich nohách. Má len natiahnuté nohavice, s rozopnutým rozparkom, košeľu s veľkými škvrnami rozhalenú, chuchvalce riedkych, potom zlepených, vlasov sa mu plazia po šiji.
Keď zbadá mladíka pred sebou, na tvári sa mu roztiahne široký úškľabok, v ktorom odhalí snáď všetky svoje zažltnuté zuby. Jednou rukou sa snaží čo najrýchlejšie zatiahnuť záves, čo oddeľuje zadnú miestnosť, slúžiacu ako sklad, od obchodu.
Príliš pomaly, tú polonahú šľapku som si nemohol nevšimnúť.„Á Darren! Tákže, čo má pre mňa môj najlepší dodávateľ tento krát?“ Bez
slova vysypem na zaprášenú dosku pultu obsah jedného z kožených váčkov. Nemá zmysel sa vybavovať, reči tu beztak nemajú žiadnu cenu. Ostatne tovar hovorí sám za seba. Už vidím ako sa mu pri pohľade na toľké zlato a striebro spoza malých okuliarov zalesknú oči.
„Tak ako? Dohodneme sa?“
Spýtam sa, aj keď odpoveď už dopredu poznám.
„Iste.“ Zamručí, pričom lačný zrak upiera na čašu, ktorú prevracia v špinavej dlani.
Ako dieťa na Vianoce.
Chlapík spokojne kývne hlavou a bez toho aby čo i len odtrhol pohľad od krásnych liniek pohára, šmarí pred Darrena na pult jeden plný mešec. Ten však iba prevráti oči k stropu.
Ach bože, dobre vie, že mňa neoklame, ale to by nebol on keby sa aspoň nepokúsil. Asi mu už píliš dlho nikto nerozbil hubu.
„No čo je? Čo tu stojíš ako soľný stĺp, vezmi si to a vypadni!“ Oborí sa na neho už značne nervózne. Zlodejove rysy stvrdnú do nečitateľnej masky. Jeden skok a podvodníkovi sa na krčnú tepnu tisne ostrá hrana dýky.
„D-darren...“ Zalapá po vzduchu.
„Čuš!“ Zasyčí hlas za jeho chrbtom. „Radil by som ti aby si to rýchlo vymenil, inak ťa podrežem ako prasa!“
„Dobre, dobre. Prepáč, sila zvyku, len už daj tú kudlu preč!“ Rozkrikuje sa viac naštvaný, ako vydesený muž. Vezme mešec plný lacných plechových plieškov a čosi frfľajúc vytiahne druhý, tento raz s pravými mincami.
O chvíľku už Darren spokojne vychádza z dverí so svojim, povedzme zarobeným, zlatom. Nebo je už tmavé a po Slnku ani stopy. Námestie je takmer, až na pár pochybných indivíduí, prázdne.
Je to blbosť, ale človek by sa čudoval koľko hlupákov sa nachytá. Zastaví sa a zamyslene zahľadí na budovu vedľa. Ani nemusí čítať vývesnú tabuľu, dobre to miesto pozná. Stojí pred verejným domom.
Že by som sa trochu zabavil? Nejaká dáma by iste... Zrazu sa za ním ozve šuchnutie a preruší jeho rodiace sa chlipne myšlienky.
To bolo blízko! Bleskovo sa otočí a zabodne pohľad do chlapca, stojaceho mu za chrbtom.
Jeho stále detskú tvár pokrýva súvislá vrstva špiny, no aj cez ňu presvitá svetlá pokožka. Hnedé, na pohľad dlho nestrihané, vlasy, rozbitá spodná pera, dotrhané oblečenie od blata a krvi. Ruky a bosé nohy má samý šrám. Vydesené a pritom tak nevinné čokoládovohnedé oči upiera rovno na Darrena. A v rukách zviera...
Tak počkať!!
.jpg)
