anime: Naruto
pár: NaruSasu - OPRAVA- SasuNaru (pardón sekla som sa, Sax ďakujem za upozornenie :))
varovanie: yaoi a OOC
poznámka: Toto je poviedka pre moju spolužiačku na prianie. Povedala, si o ňu už dosť dávno, len som na to nejak nemala čas, tak a teraz je konečne hotová. Mám také neblahé tušenie, že keď si ju prečíta uškrtí ma, lebo to malo byť pôvodne (veeeľmi pôvodne) len shonen ai...snáď to prežijeme (ona aj ja). No prajem vám príjemné čítanie ^_^...
„A nechceš pomôcť Sasuke-kun?“ Ponúka sa okamžite Sakura.
„Nie.“ Odpovie až príliš horlivo spomínaný chlapec. „Zvládnem to, ale sensei môžem už ísť.“ Kakashi začítaný do knihy len pokrčí plecami. Sasuke si to vyloží ako súhlas.
„Dobre, tak ja idem.“ S rukami hlboko vo vreckách odchádza, no skôr sa brodí bielymi haldami zmrznutej vody.
„Ahooj, uvidíme sa!“ Jačí za ním ružovovláska. Chalan oblečený v oranžovej bunde mu len kývne.
„Aj tak sa mi to nejak nezdá.“ Skonštatuje keď to Uchiha už nemôže počuť.
„Čože?“ Podiví sa dievča, sensei čmuchajúci hádku zase niekam zmizne, zostane po ňom len obláčik vydýchnutého vzduchu.
„Prečo by sa práve teraz, v zime chytil do sťahovania?“ Povie, mysliac si, že úžasne inteligentne Naruto.
„A prečo nie?“ Spýta sa podráždená Sakura, ktorá má toho ich hašterenia už dosť. V poslednej dobe sa to neuveriteľne zhoršilo, niet okamihu kedy by do seba nerýpali.
„Uvažuj, je pod nulou, mrzne a mi máme za úlohu hľadať dakde v hore zatúlaného psa! Úprimne, kto by sa z toho rád nevykrútil?“
„Naruto!! Ako môžeš niečo také sprosté vôbec vypustiť z huby?! Nie sú všetci taký lenivý egoisti ako ty! A Sasuke už vôbec nie!“ Vyprskne naňho ako besná mačka. Chlapec len urazene nafúkne líca a našpúli pery, no nepovie nič. So Sakurou sa nikdy neoplatí hádať a už vôbec nie o jej “miláčikovi“.
Ale príde mu nenormálne, že si Sakura nevšimla ako sa Sasuke poslednou dobou chová divne. Hocikedy keď sme na misií drží sa od nás (aj keď asi skôr odo mňa) ďalej. Furt je podráždený, keď sa ho človek niečo spýta, ako zúrivý pes (vlastne vrčí hlavne na mňa). Vždy keď je aspoň malá šanca vyparí sa, predtým sa tak nesprával...musím mu poriadne liezť na nervy... Povzdychne si. A to som si myslel, že sa z nás stali priatelia...
Chvíľu na seba so Sakurou ešte naštvane zazerajú, potom sa mlčky vyberú, napriek mizernému počasiu hľadať zatúlané šteňa.
„Aááááááá!!“ Prekvapený výkrik sa ozýva celou chodbou, spolu s niekoľkými nárazmi, bolestnými stonmi a konečným hlasným “plesk“ o podlahu. „Do prdele!“ Zúrivo vykríkne naštvaný chlapec natiahnutý ako žaba v prachu dole pod schodami. Frfľajúc sa posadí, šúcha si boľavý lakeť.
Zrak mu padne na značne poničenú zalepenú kartónovú krabicu vedľa neho. Chvíľu na ňu zmetene hľadí, na ten predmet tak nebezpečne položený pred schodiskom. Čo to má znamenať?! To určite nie je moje a na tomto poschodí nebýva už... Zarazí sa.
Spomenie na slová, ktoré počul ani nie pred dvoma dňami: „Naruto, som rada, že som ťa zastihla. Onedlho budeš mať nového suseda, mal by sa nasťahovať do konca týždňa.“ Oznámi mu s milým úsmevom na tvári domovníčka.
„Aha.“ Povie pre seba. Asi si to tu zabudli pri sťahovaní. Pomaly sa začne zbierať zo zeme, jeho telo výrazne protestuje proti takému nešetrnému zaobchádzaniu. Je rád, že sa vôbec vyškriabal hore schodmi, ani nehovoriac o tej všetko-zaviňujúcej krabici, ktorú musel zo sebou trepať hore. Teda nemusel, ale vždy sa snažil (zväčša aj tak neúspešne) zo susedmi vychádzať. A niečo mu hovorilo, že keby ju nechal tam dole príliš sympatií by si tým nezískal.
Podišiel k dverám novo obsadeného bytu a dva krát energicky zaklopal. Zvnútra sa ozvali rýchle kroky, cvaknutie zámky, dvere sa otvorili a za nimi ho čaká šok.
„Ty...?!“ Jediné na čo sa Naruto zmôže po zhliadnutí človeka, ktorý má bývať naproti.
„Áno, osobne. Čo chceš? A vôbec ako si sa dozvedel kde bývam?“ Otrávene prehodí namiesto pozdravu, nikto iný než Sasuke Uchiha.
„Kde ty bývaš? Čo to má znamenať!?“ Rozčuľuje sa, pričom mu jeho náklad vypadne z rúk.
„To by som sa mal pýtať skôr ja, nie? A to čo si práve tak bezohľadne pustil na zem je môj majetok, ak sa nemýlim.“
„Tvoj...to snáď nie!“
„Ale hej, a prečo si sa ho vôbec dotýkal?“ Spýta sa a prebodne ho nevraživým pohľadom.
„Álee neuveríš, náhodou som naň narazil po ceste domov!“ Zatiahne ironicky, Sasuke ho vie vždy dokonale vyviesť z miery.
„Čože?“ Teraz je v šoku pre zmenu čiernovlasý chlapec.
„Poď sem!“ Chytí ho za ruku a ťahá k dverám bytu oproti.
„Hej, nedotýkaj sa ma...!!“ Protestuje.
„Čítaj!“ A ukáže na papierovú menovku prilepenú na zvončeku kde svieti jeho meno.
„Preboha...to snáď nie!“
„Ale hej!“ Zopakuje blonďák, vletí dnu a demonštratívne za sebou zatresne dvere. Druhý mladík tam len tak stojí, spamätávajúc sa z prekvapenia. O chvíľu nato sa ozve druhé tresnutie dverí na tej istej chodbe...
Idiot! Ani si nevie overiť vedľa koho bude bývať! Čo si to osebe myslí, len tak sa prisťahovať naproti! Rozčuľuje sa nezmyselne pričom si z nôh zúrivo strháva snehu plné bagandže a bojuje so zapínaním vetrovky. Šúcha si ešte zvonka skrehnuté dlane. Bože, toho psiska sme naháňali tri hodiny! Som zmrznutý ako nikdy. Potiahne červeným nosom, z ktorého sa mu pomaly spúšťa dlhá sviečka. Ja ho zabijem! Keby sme tam boli traja mali by sme to omnoho rýchlejšie! Vyberie sa do kuchyne urobiť si šálku horúceho čaju. Alebo dve, radšej za lavór. Uvažuje po ceste.
Napustí kanvicu, postaví ju na šporák a zapne plyn. Zatiaľ čo voda zvrie ide sa prezliecť z dokonale mokrých šiat, ktoré ho na tele nepríjemne chladili. Akurát uvažoval či sa na chvíľku nenatiahne keď ho zo spálne vytiahne naliehavé pískanie čajníka.
Zaleje čajové lístky, chňapku, ktorou držal horúcu kanvicu hodí na šporák. Pohybuje sa automaticky pričom je myšlienkami niekde úplne inde. Dvíha si hrnček k perám, že fúkne do pary dvíhajúcej sa z hladiny keď to zrazu príde.
„Ha...haa...“ Otvára papuľku, poťahuje nosom v snahe kýchnutie potlačiť. Márne. „Hapčí!“ Celý vrelý obsah šálky skončí na protiľahlej stene a pomaly steká na linku berúc zo sebou aj omietku. Úžasné! Naozaj úžasné! Akoby toho nebolo dosť ešte chytím aj chrípku! Na okamih sa zamyslí. Doma asi žiadne lieky nemám takže...budem musieť ísť nejaké kúpiť. S plných pľúc si povzdychne.
To nie je fér! Debilný Sasuke! Nebyť jeho nehrabal by som sa tri hodiny v snehu, nebol by som teraz chorí! Zo zvukom nápadne pripomínajúcim zavrčanie vybehne z kuchyne, hodí na seba bundu a už sa za ním zaklapnú dvere bytu. Okraj chňapky ležiacej na šporáku tesne vedľa NEvypnutého plynu, tým pádom horiaceho ohňa pomaly černie...
„Hádam som na nič nezabudol.“ Uvažuje nahlas Naruto po ceste domov s plnými taškami rôznych práškov, sprejov do nosa, kvapiek a bohvie čoho ešte všetkého. Keď míňa ramen bar zastaví sa a uprie na malinkú budovu túžobný pohľad. No čo nič sa nestane keď si tu na chvíľku sadnem a keď už tam budem bola by hlúposť si niečo nedať. Usmeje sa sám pre seba a chce vojsť, no do očí mu zrazu udrie nápis: Z dôvodu nepriaznivého počasia zatvorené. Hlása strohý nápis na malom lístku. Ale nie. Zatvári sa nešťastne. Sakra! To je ako naschvál. Zrak mu padne na drobné písmo pod oznamom. Nejaké čísla, dátumy. Asi odkedy dokedy je zavreté...
„Čože?! To nemôžu myslieť vážne!!“ Niekoľko okoloidúcich na neho pohoršene zazrie. Vykrikovať takto uprostred ulice. „D-do konca mesiaca?“ Povie omámene. „To sú ešte...tri týždne.“ Otočí sa a smeruje domov opakujúc si pritom: „Tri týždne, tri týždne, tri...“ Ako v tranze.
Nejakým zázrakom sa mu podarí bez ujmi na zdravý dostať až pred dvere svojho bytu. Položí igelitky na zem a vyťahuje kľúče. Nevie ich dostať z vrecka. Zasekol sa mu zips, tak celou silou ťahá a pritom blúdi pohľadom kade tade. No keď sa zahľadí na svoj zvonček niečo mu napadne. Zlomyseľne sa zaškerí, nechá kľúče kľúčami a prikradne sa k Sasukeho dverám. Určite si bude aj on lepiť menovku na zvonček. A bude ho čakať prekvapenie!
Odklopí kovový kryt a povytiahne jeden káblik, ale nie až von aby to nebolo vidno. Prvý kto sa toho dotkne dostane riadnu ranu elektrickým prúdom. Pri predstave ošmudnutého Sasukeho s vlasmi dupkom ako v amerických komiksoch neudrží smiech. Otočí sa, konečne sa mu podarí vytiahnuť kľúče. Vsunie ich do zámky a otočí.
Okamžite ako otvorí dvere vyvalí sa z bytu hustý čierny dym. Čo sa deje? Vstúpi dnu, do neuveriteľnej horúčavy. Oslepia ho jasné plamene olizujúce všetok nábytok, na ktorý dosiahli. Na chvíľu úplne zamrzne, napriek páľave sálajúcej s každého centimetra štvorcového. Vyvaľuje oči na nenásytný oheň, neschopný pohybu. Prebral ho hlasný trieštivý zvuk jasne prezrádzajúci, že skriňa to peklo nevydržala. Rýchlo sa spamätá a beží k telefónu, zavolať hasičov (no dobre neviem či tam majú priamo hasičov, tak to skúsim ešte inak: niekoho kto pozná nejaké vodné jutsu xD).
Netrvalo dlho a požiar bol uhasený. Tí týpci už odišli, dokonca sa to obišlo bez obvyklého poplachu, pretože Naruto duchaprítomne chytil vedro a kým dorazila pomoc podarilo sa mu uhasiť väčšiu časť kuchyne. Zachránil linku a jednu stoličku, sú síce trošíčku osmahnuté, ale sú. Tam to teda nie je také zlé, ale spálňa a obývačka kompletne padli. Všetok nábytok je zničený, spolu s drevenou podlahou, okennými rámami,... No proste hotová pohroma. Narutovi bolo pri tom pohľade skoro až do plaču.
Celý zmorený sa sťažka posadí na tú jedinú kuchynskú stoličku, ktorú zachránil mysliac si, že je v poriadku. Zmýlil sa. Najskôr len protestne zapraská, no o chvíľu už Naruto sedí na zemi v hŕbe polámaného dreva. Z úst mu vyletí nejedno neslušné slovko. Celý ubolený sa pozviecha, ale telo mu vypovedá službu len o pár krokov ďalej. Zvalí sa hneď vedľa dvoch plne naložených nákupných tašiek. Pozbiera v sebe dostatok síl a vytiahne z jednej nový teplomer. Strčí si ho pod pazuchu zatiaľ čo do úst si vysype pol krabičky liekov na bolesť hlavy.
„Tridsaťosem deväť?!“ Zaúpie keď zbadá kam až sa ortuť v sklenenej tyčinke vyškrabala. Cítim sa akoby ma prešli tankom, podupalo ho stádo koní, rozsekali katanou na malinkaté kúsočky a opäť zlepili dohromady. Nechce sa mi ani pohnúť a tá podlaha príjemne chladí. Lenže zostať tu nemôžem, nemám posteľ a v noci by som tu bez okien zmrzol. No hej, ale kam pôjdem? Sakura ma u seba nenechá (aj keby ona samotná bola ochotná jej rodičia rozhodne nie), kde býva Kakashi-sensei neviem a Iruka-sensei je dneska na misií. Nikto iný mi už nenapadá, teda až na... „Nie, to nie!“
Za pár minút už stojí pred dverami protiľahlého bytu. Chce sa natiahnuť a zazvoniť, no keď si spomenie čo s tým zvončekom spravil radšej zaklope. Chvíľu čaká, už po druhýkrát pred tými istými dverami za jeden deň. Zámka cvakne, v medzere sa objaví Sasukeho otrávená tvár. Pohľad zabodne do práve prskajúceho chlapca s červeným nosom pred jeho prahom.
„Čo chceš?“ Prehovorí chladne až nevraživo.
„Noo...“ Nemá ani v najmenšom chuť prosiť toho nafúkaného blbca o nocľah. A už vôbec nie keď dopredu vie aká bude odpoveď. Lenže akosi nemá na výber, v noci býva zima aj normálne, nehovoriac o tom, že v týchto dňoch sa aj cez deň teplota drží nízko pod nulou.
„Vyklop to, nemám na teba celý deň!“ Okríkne ho nervózne Sasuke. Už to, že za ním Naruto prišiel (ako to zatiaľ vyzeralo) z iného dôvodu ako sa hádať alebo mu nadávať bolo viac než divné a to ako sa teraz tvári s prešľapuje z nohy na nohu sa mu ani trochu nepozdáva.
„Ech, no, stala sa menšia nehoda, teda u mňa v byte a...“
„Už sa vymáčkni!“
„T-to je jedno, môžem dnes spať u teba?“ Vyjachtá, na tvári sa mu zjaví rumenec, pohľadom rozpačito blúdi kade-tade starostlivo sa vyhýbajúc Sasukeho tvári.
„Nie!“ A chce pred ním zabuchnúť dvere, no akosi to nejde.
„No tak prosím! Nemám kam ísť, som chorí a vonku je zima!“
„Povedal som nie a okamžite pusti tie dvere!“
„Sasuke!! Onegai!“ Zakňučí zúfalo, pevne sa zapierajúc do dverí.
„NIE!“ Kríkne. Zrazu mu niečo napadne. Trhne dverami najskôr k sebe, čo chlapec vyvíjajúci na ne tlak z druhej strany nečaká a stratí rovnováhu. Potom sa do nich celou silou zaprie, Naruto zletí na zem a dvere sa zaklapnú. Na druhej strane sa Sasuke vyčerpane oprie o stenu. Hrôza. Pomyslí si zničene. Neviem čo sa mu stalo, vlastne ani, či sa niečo stalo alebo ma chcel len naštvať ale... Zase prečo by si vymýšľal keď mu pritom hrozilo, že by musel stráviť noc so mnou. Zháči sa. Vážne to znelo tak sprosto? V každom prípade si nemôžem dovoliť nechať ho tu prespať, zbláznil by som sa. Zvezie sa popri stene až na podlahu skrčí kolená a položí si na ne hlavu. V poslednom čase sa naňho nemôžem ani len pozrieť...
...bez toho aby sa mi nezrýchlil tep. V jeho blízkosti sa mi podlamujú kolená, točí hlava, strácajú myšlienky. Vždy keď sa ho čo i len omylom dotknem sa v mojom podbrušku roztancujú snáď stovky pestrofarebných motýľov. To spôsobuje, že som nervózny a podráždený. Najskôr som to nechápal, myslel, že je to nevoľnosť alebo čo.
Cha, taká hlúposť, ostatne už vtedy som asi tušil čo sa deje, len som si to nechcel priznať. No pravda mi surovo udrela do očí jedného dňa na misií.
Naruto si niečo spravil z kolenom. Bola to ľahká misia a vlastne sme sa k jej plneniu kvôli tomu hlupákovi ani nedostali. Niekde na pól ceste totiž spadol zo stromu a už sa nepostavil. Kakashi-sensei a Sakura tam už boli takže mi nezostalo nič iné len im zavolať, že nedorazíme a odniesť ho naspäť do Konohy. Áno, odniesť, napriek jeho hlasným protestom som ho vzal do náručia. Nech si hovorí čo chce, neušiel by vtedy ani meter. Asi po dvoch kilometroch konečne pochopil, že ja ho tam vážne nemienim nechať, (niežeby mi tá myšlienka vadila, ale ostatný by asi mali výhrady alebo minimálne blbé kecy, takže...) poslušne mi ovinul ruky okolo krku, ako to bolo pre nás oboch pohodlnejšie. Zrazu to bolo úplne iné, cez oblečenie som mohol cítiť teplo jeho tela, počuť tlkot srdca a jeho dych ma šteklil na kľúčnych kostiach. Bolo to zvláštne, áno, no zároveň ukľudňujúce a vôbec nie nepríjemné. Zacítil som na sebe pohľad.
„Čo je?“ Spýtam sa potichu a kútikom oka sledujem reakciu.
„N-nič.“ Sčervenie a placho sklopí zrak. Bol taký roztomilý! „Len som trochu unavený,...“
„Spi.“ Šepnem jemne a doteraz neviem kde sa to vo mne vzalo ale pobozkal som ho do vlasov a pritisol bližšie. Prekvapene vydýchne, ale keď som na okamih spustil pohľad z trasy a dovolil si skontrolovať ho, videl som, že mu klipkajú viečka. Za chvíľu si unavene oprel hlavu o moje rameno a potom ma už celou cestou do Konohy rušilo len jeho pravidelné oddychovanie. Zaniesol som ho k liečiteľom a čakal kým sa preberie. Nebolo to nič vážne, ale nikdy som sa tak nebál ako vtedy. Čo povie keď sa zobudí? Bude mu to ukradnuté? Bude ma nenávidieť? Skazil som naše začínajúce priateľstvo alebo bude schopný mi odpustiť? No Naruto tento problém veľmi rýchlo vyriešil za mňa. Prišla sestra a vytrhla ma z mojich viac ako depresívnych myšlienok. Už je hore. Vošiel som a už vo dverách ma prepichol vražedný pohľad.
„Čo tu chceš?“
„Ech...?“ Čakal som hocičo ale toto nie. Ukázalo sa, že pri tom páde si musel udrieť aj hlavu... Nič si z toho nepamätal! Od tej časti ako sa pod ním podlomil konár mal okno. Nevedel som či mám byť šťastný alebo naštvaný. Rozhodol som sa pre kompromis, odišiel som a už sme sa o tom nikdy nebavili. Aspoň som mu nemusel nič vysvetľovať, ani ho nezaujímalo ako sa dostal do Konohy, proste nič.
Od vtedy sa na tých pár chvíľ čo som ho držal v náručí intenzívne snažím zabudnúť. Nechcem spraviť tú istú chybu dva krát. No veľmi rýchlo som si uvedomil, že to nebude také jednoduché. Čím viac sa usilujem vypudiť ich z hlavy tým jasnejšie sa vracajú. Vryli sa mi tak hlboko do pamäti ako nič. Je neuveriteľné ako rýchlo dokázal Naruto preniknúť do môjho dlho len ľadom obklopeného srdca.
Ako tak sedel na chladnej zemi a rozjímal o mizernom živote a nešťastnej láske do ticha sa zrazu spoza dverí ozvalo tlmené zakašľanie. Otvorí oči, zdvihne hlavu. Nič, asi sa mi to len zdalo. Posedávam tu akoby som nemal čo robiť. Vstane a chytí najbližšiu bedňu, že ju odnesie do izby keď sa ten podozrivý zvuk zopakoval. Položí ju, podíde k dverám a priloží na ne ucho. Zreteľne počuje ako osoba za nimi kašle a chrapľavo dýcha. „To nie je možné.“ Šepne neveriaco. On tu celú tú dobu sedí? Čo to má znamenať? Vzápätí si to uvedomí. On asi fakt nemá kam inam ísť, bohvie, čo sa stalo v jeho byte. Ten kašeľ neznie ani trochu dobre. Mal by som... Nie to nejde! Ale čo keď chytí zápaľ pľúc alebo dačo ešte horšie? Bola by to moja vina. No nemám tu upratané a chýba väčšina nábytku... Sasukeho vnútorný boj preruší silný záchvat kašľa nesúci sa z chodby. S povzdychom a myšlienkou: toto budem ešte ľutovať odomkne.
Drevená stena, o ktorú sa opieral zrazu povolí a Naruto doslova vpadne do Sasukeho bytu. Ten naňho chvíľu zhora otrávene zazerá, potom sa otočí a bez jediného slova odchádza do vnútornej časti bytu. Dvere nechá otvorené z blonďatým chlapcom natiahnutým cez prah.
„Čo to má znamenať?!“ Okríkne odchádzajúcu postavu zo zeme.
„No čo asi? Poď ďalej a zavri za sebou!“ Ozve sa zvnútra. Pozbiera sa teda z podlahy, zavrie a ide sa hlasom prekračujúc, obchádzajúc a potkýnajúc sa pri tom o krabice všetkého druhu a veľkosti. Keď sa konečne prepracuje až k dverám izby, v ktorej Sasuke akurát niečo vybaľuje je unavený ako keby ubehol maratón. V celej miestnosti sa nachádza len matrac, nízky stolík uprostred a v rohu zase len dáke bedne. Na jednej z nich akurát čiernovlasý chlapec prerezal pásku a obsah vykladal na stôl.
„Hej, čo ťa donútilo zmeniť názor?“ Nedá mu to.
„Je úplne jedno, či mi budeš prskať pred dverami alebo za nimi, nie?.“ Zasyčí vybaľujúci vyhýbavú odpoveď. Naruto sa na chvíľu zamyslí, je mu jasné, že ho chce len odbiť a žere ho to, ale nahlas povie iba:
„Áno, vlastne máš pravdu.“ Na chvíľku sa odmlčí. „Môžem ti z niečím pomôcť?“ Spýta sa podľa vlastného názoru až primilo.
„Nie.“ Odvrkne Sasuke okamžite.
„Hm, tak dobre.“ Pokrčí plecami a posadí sa k stolu. Vedel, že presviedčať ho aby pomoc prijal by bolo absolútne nezmyselné a navyše sa mu do práce dvakrát nechcelo. Len sedel, posmrkával a sledoval makajúceho chlapca.
Problém z vybaľovaním bol ten, že tu ešte akosi chýbal nábytok, takže všetky veci ukladal na podlahu do niekoľkých úhľadných kôpok. Vonku už bola tma keď sa Sasuke po piatich vyložených krabiciach rozhodol, že je toho pre dneska dosť. Na chvíľu sa vyparí do kuchyne, no vráti sa z podnosom, na ktorom je čajník a...dva plastové poháriky.
„Nič iné tu nemám!“ Ohradí sa naštvane, čím zarazí začínajúci Narutov smiech. Pohľadom zaletí k zapratanej chodbe. „Teda aspoň nie vonku.“ Natiahne sa a neleje do oboch pohárov horúci čaj.
„Dobre, dobre, veď ja nič.“ Sedia v trápnom tichu, v takom kde aj mucha narobí až priveľa randálu. Miestnosťou zrazu otrasie mohutné kýchnutie.
„Ehm,...“ Odkašle si Sasuke. „Na zdravie a mimochodom, nemám vybalené skoro nič a toto je len polovica mojich vecí.“ Povie prakticky. „Mne by to na jednu noc stačilo, ale...“
„To nič.“ Preruší ho Naruto. „Som rád, že mám aspoň strechu nad hlavou.“ Odôvodní. Zase sa miestnosťou rozhostí hrobové ticho, ktoré sa boja prerušiť a zároveň uvažujú na čo asi myslí ten druhý. Tento krát sa po niekoľkých minútach odhodlá blonďák.
„Ty prečo si sa vlastne sťahoval?“ Vysloví to nedbalo, no v skutočnosti ho zožiera zvedavosť odkedy sa dozvedel, že si Sasuke nevymýšľa. On sa len zahniezdi a trochu rozpačito prehovorí.
„No sídlo Uchiha klanu je vážne v zlom stave a...“
„To už dlho, ale prečo ti to začalo vadiť práve teraz?“ Vyzvedá. Na čele čiernovlasého chlapca navrie žila.
„Zo žiadneho konkrétneho dôvodu, proste...“
„Neverím! Zatĺkaš, tak čo sa stalo?“
„Nič!“
„No ták!“ Mlčí, nehodlá mu na takú debilnú otázku odpovedať, navyše mu do toho nič nie je.
„No tak, no tak, no tak...!“ Hučí doňho. Žila na jeho čele sa nebezpečne zväčší. Kŕčovito zovrie ruky v päste, čím skrčí plastový pohárik a jeho horúci obsah mu stečie po chrbte dlane.
„Tak keď to teda musíš vedieť spadla na mňa strecha!!!“ Zjačal naňho. Trpezlivosť vážne nikdy nebola jeho silnou stránkou a Naruto chovajúci sa ako malé decko, to bolo proste príliš! Ani si neuvedomil kedy vstal. Všimol si, že chlapec pred ním má zase na krajíčku a hryzie sa do spodnej pery aby sa nesmial. S urazeným “Tss“ odpochoduje do kuchyne umyť si ruku a vziať nový pohár. Čakal prudký výbuch neviazaného rehotu, no ten sa neozval. Prekvapilo ho to a klamal by keby tvrdil, že nepotešilo.
Pohľadom zavadí o nástenné hodiny. Skoro jedenásť. Zajtra vstávam skoro ráno a Naruto je chorý...asi by sme mali ísť spať. V svojom presvedčení sa len utvrdí keď sa vráti do izby a “načape“ chlapca sediaceho za stolom pri zívaní.
„Myslím...už je neskoro a...“
„Hej, som unavený.“ Skočí mu do reči. Pri tých slovách mu prebehne po chrbte mráz. Vynoria sa spomienky...
„Hm, Sasuke?“ Preberie ho.
„No?“
„Kde budem spať?“
„Tu, ten matrac nemám na okrasu.“ Zavrčí.
„Aha...a kde budeš spať ty?“ Povie Naruto trochu vyčítavým hlasom.
„Ups...to som akosi nedomyslel.“ Prizná sa popravde. „Asi na zemi.“
„To nie...!“ Okamžite spustil druhý chlapec.
„Jednu noc to vydržím a nechcem počuť žiadne ale!“ Prednesie prísne a ide vybrať z “nejakých“ krabíc “nejaké“ deky takže to chvíľu potrvá.
Naruto zatiaľ čaká v izbe. V hlave má poriadny zmätok. Čo to má znamenať? Najskôr ma pustí dnu, potom sa zdráha povedať mi takú hlúposť, že sa im pod nánosom snehu zborila strecha a teraz ma nechce nechať spať na zemi aj keď to pre neho bude znamenať noc nepohodlia. Ja to nechápem, akoby to bol niekto úplne iný. Zrazu sa chová tak ohľaduplne a...milo zrovna nie, ale na jeho pomery až priateľsky. Ako keby mu záležalo na tom, či vonku zmrznem alebo čo. To je blbosť! Už len tá predstava je komická. Sasuke, ktorému na niekom záleží. Sám pre seba sa hlasno rozosmeje. No pomaly tíchne, smiech sa mení na silený, až úplne zmĺkne a neprítomnými prázdnymi očami sleduje nehybnú dosku stola.
No v skutočnosti vidí niečo iné. Vynorí sa mu les, rýchlo sa mihajúce stromy. Cíti teplo cudzieho náručia a tichý hlas mu niečo šepká, dotyk vo vlasoch a...
„Tak tu je to, na.“ Sasuke po ňom hodí jednu deku a druhú si prehodí okolo pliec. Obrazy a vnemy sa rozplynú, Naruto zmätene zažmurká. Zvláštne, nič si z toho nepamätám. Ten hlas mi bl povedomý, kto ma to vtedy niesol a prečo...?
„Naruto?“ Jeho meno ho vráti naspäť do reality.
„Áno? Deje sa niečo?“
„Ideme spať?“
„Ach, áno j-jasné.“ Postaví sa a odpotáca do rohu k preležanému matracu.
Ten čas sa neskutočne tiahne, tá podlaha je neuveriteľne tvrdá a Naruto kašle neuveriteľne nahlas! Frfle v duchu neustále sa pod dekou prevracajúci chlapec. Už je jedna a spánok nie a nie prísť. Štípu ma oči, bolí celé telo, ešte aj tá deka nejak škrabe. Tikot tých prekliatych hodín sa nesie celým bytom až k mojím ušiam.
„Dosť!“ Jeho ústa sa len nehlučne otvoria, nechce zobudiť návštevu. Zdvihne ruky k hlave a pritisne si ich čo najsilnejšie na uši v snahe zabrániť zvukom dostať sa do jeho podráždeného mozgu. Takto to ďalej nejde! Jedným švihom sa posadí a s prikrývkou v zuboch sa doplazí k miestečku v rohu kde spokojne oddychuje Naruto, na tvári jemný rumenec spôsobený horúčkou. Jeho pokojný spánok len sem tam ruší náhle kýchnutie nasledované nezrozumiteľným mrmlaním. Leží natlačený na stene, skoro celý matrac je voľný. Sasuke sa opatrne sa posadí na kraj, pomaly si ľahne. Hneď je to lepšie! Pochvaľuje si keď jeho ubolené telo pocíti novú mäkkosť. Len na chvíľočku. Hneď sa vrátim... Jeho viečka sa sami od seba začínajú zatvárať, okolité zvuky tíchnu, stráca vedomie. Postupne sa prepadá do ríše snov.
Zrazu sa okolo jeho pása ovinie pár rúk. Z boku sa k nemu tisne cudzie telo. Otvorí oči rovnako rýchlo ako sa mu práve zavreli, ak nie aj rýchlejšie. Okamžite je naspäť v realite. Zbadá blonďatú hlavu.
„Naruto, čo to...“ Nedokončí lebo dotyčný niečo nezrozumiteľne zamrmle a pritúli sa ešte bližšie. Sakra! On spí, toto je len dáky reflex alebo čo. Veľmi opatrne a jemne aby ho nezobudil (bolo by sprosté keby ma tu teraz načapal) sa snaží dostať zo seba jeho ruky. To však nie je také jednoduché. Drží sa ako kliešť.
„No tak!“ Zasyčí si potichu. Chce sa nejak vykrútiť, no všetko je márne. Netušil som aký má Naruto stisk. Vzdychne v duchu. Na chvíľu sa prestane brániť aj tak to nikam nevedie. Leží a nervózne pozoruje strop. Cíti Narutov dych na krku, na tvári ho šteklia jeho neposlušné vlasy a vníma teplo sálajúce z druhého tela. Náhle si však uvedomí, že sa k tomu všetkému priplietol aj iný pocit.
„Ouu!“ Nohavice sú mu nejak tesné. Nie, nie, nie! Teraz nie! Opäť sa začne zúrivo hrabať z jeho náručia. Jediné čo tým dosiahne je pád z matraca na zem, ale aj s Narutom zvierajúcim jeho pás.
„Um...“ Zamrví sa chlapec ležiaci na ňom. Sasuke strnulo čaká čo bude. „Hapčí!“ Blonďákove viečka sa doširoka roztiahnu, chvíľku len tak leží, no potom sa zaprie rukami o podlahu a prudko sa zdvihne. „Sa-sasuke?“ Uprie prekvapený pohľad modrých očičiek rovno naňho. Nechápe prečo leží na ňom a už vôbec nie prečo sú na zemi. „Čo sa deje?“ No odpoveď neprichádza, mladík pod ním len uhne pohľadom, líca sa mu sfarbia dočervena a po sluche stečie kvapka potu. Je tak blízko a má koleno presne... Keby som sa tak posunul o kúsok nižšie.
„Sasuke? Si v poriadku?“ Začne si robiť obavy keď si ten pod ním zahryzne do spodnej pery a čelo sa mu skriví ako od bolesti. Všimne si aj červeň v jeho tvári a razom mu to docvakne. „Nechytil si odo mňa chrípku? Asi máš horúčku.“ Nakloní sa ešte bližšie a oprie čelo o to jeho aby zmeral teplotu. Ten má pocit, že každú chvíľu vybuchne, má čo robiť aby sa tam na Naruta okamžite nevrhol, nestrhal z neho oblečenie a... Zvlášť vďaka kolenu v jeho rozkroku neustále sa otierajúcom o jeho už teraz tvrdú pýchu.
„Hm, zvláštne.“ Povie blonďáčik a odtiahne sa. „Nie si horúci, nemáš teplotu, tak čo potom...?“
„Naruto...“ Zasipí zospodu.
„Áno?“
„Tvoje koleno...ech...“ Trochu sa zarazí a pozrie dole. Sleduje jeho pohľad, zreničky sa mu rozšíria pochopením. Vytiahne ho spomedzi jeho nôh.
„Prepáč...“ V tom momente sa rýchlo posadí a strhne Naruta pod seba. On len priškrtene zhíkne.
„Čo to...!“ Umlčia ho pery pritisnuté na tých jeho. Úplne stuhne, dochádza mu kyslík, musí sa nadýchnuť tak pootvorí pusu a tým dá príležitosť jazyku neustále sa mu dobýjajúcemu do úst. Zaleje ho vlna horúčavy. Chce Sasukeho odstrčiť, no zistí, že má ruky pevne spútané nad hlavou. Cíti jeho jazyk až v krku. Narastá v ňom panika prameniaca z bezmocnosti. Nemôže sa brániť, protivník je silnejší. Jednou rukou mu stále pevne tlačí zápästia do podlahy a druhou mu pomaly začne vyzliekať tričko, perami sa posunie nižšie na jeho odhalenú šiju.
„S-sasuke! Prestaň...!“ Zúfalí tichý výkrik.
Keď osoba sediaca na ňom počula ten hlas akoby sa prebrala z tranzu. Na chvíľu zmrzne, potom sa prudko zdvihne a uprie pohľad vydesených očí do druhých, modrých, no rovnako vyľakaných. Nič nevraví, s mŕtvolným výrazom v tvári sa bleskovo postaví a vybehne z miestnosti. Naruto už len počuje ako za ním zaklapnú dvere do kúpeľne.
Čo to malo, do prdele, znamenať?
Ja som taký idiot! Urobiť rovnakú sprostosť! A dva krát! Aj keď toto je vlastne ešte omnoho horšie, jednak si to bude pamätať a veď som ho tam skoro oprel!! Po tomto už so mnou určite neprehovorí ani slovo, budem rád ak ma neudá za obťažovanie. Sústredene hypnotizuje svoje kolená, ako sedí schúlený v rohu malej nabielo vykachličkovanej miestnosti.
Zničil som všetko čo medzi nami kedy bolo...no skôr mohlo byť aj keď asi ani nemohlo...len preto, že som nadržaný blbec čo sa ani nedokáže z niekým vyspať v jednej miestnosti bez toho aby... Ale on nie je len tak niekto, to nie je fér! Pritiahne si nohy ešte bližšie k telu akoby chcel zaberať čo najmenej priestoru.
Keď ja si nemôžem pomôcť! Ako vyzerá, ako sa správa...hovorí, tvári, usmieva...všetko to...milujem! Nie! Dosť, no ták mysli na niečo iné lebo budeš musieť stráviť celú noc zavretý tu. Ale pred chvíľkou bol tak blízko, má tak jemnú pokožku, voňajú mu vlasy... Asi by som sa tu fakt mal zamknúť až kým neodíde. Objímajúc si nohy pohupuje sa dopredu a dozadu.
Definitívne som totiž spálil most, vrátiť sa už nemôžem, priatelia z nás už nikdy nebudú. A niečo viac asi tiež nie, nie ak ma nenávidí. Čo je už takmer isté. Utápa sa v hlbokej depresií a maľuje si čiernu budúcnosť bez kúska svetla. Ani si nevšimne, že dvere, na ktoré by sa díval keby nemal zrak sklopený k svojím kolenám sa pootvorili.
Po tom čo Sasuke opustil izbu Naruto ešte hodnú chvíľu sedel na zemi ako obarený. Upieral neprítomný pohľad dakam na protiľahlú stenu a premietal čo sa to vlastne stalo.
Toto bol Sasuke? Vážne? Ten vždy chladný, stále naštvaný, nepríjemný, bezohľadný, všetkými pohŕdajúci arogantný blbec akého poznám? Čo to malo znamenať? Mohol to byť len dáky sprostý fór, ale to by sa mi tu teraz rehotal... A vyzeral naozaj rozrušene.
Spomenie si na ten bozk, zdvihne dlaň k ústam a podvedome si prechádza bruškom ukazováka po stále ešte brniacej spodnej pere. Zavrie oči, cíti dotyky jeho úst na čeľusti a krku, jeho zvedavú ruku pod tričkom.
Vlastne to nebolo až také hrozné. Keby ma tak nevyľakal mohlo to byť aj príjemné. Prudko otvorí oči. Čo to táram! Je to Sasuke. Sasuke!... Do kelu, prečo mi to vôbec nevadí?! Nadýchne sa a rozhodne.
Toto mi musí vysvetliť! O čo mu šlo. Vstane a pomaly na vratkých nohách kráča smerom kade pred tým vybehol on. Príde k dverám, za ktorými predpokladá, že nájde Sasukeho. Siahne po kľučke a pomaly, nehlučne otvára. Nakukne dnu, zbadá postavu nešťastne sa chúliacu v rohu miestnosti. Trasie sa, až sem to vidí. Zovrie mu srdce. Nevie čo spraviť, má sto chutí tam vletieť a tú kôpku nešťastia objať, na druhej strane chce odpoveď a tak trochu sa aj bojí celkovej reakcie a radšej by sa vrátil naspäť do izby a nechal to tak. Začína vážne zvažovať poslednú možnosť, no jeho dilemu vyrieši nečakané kýchnutie.
Dvere sa rozletia, Naruto previnilo pozrie na postavu v kúte. Ich pohľady sa stretnú. V tých čiernych očiach sa zračí toľko emócií naraz. Prekvapenie, ľútosť, strach a možno aj niečo ako láska? Po chvíli vzájomného pozorovania blonďák sklopí zrak a mlčky vykročí. Príde bližšie a sadne si k Sasukemu na zem, hneď vedľa, dotýkajú sa plecami. Ani jeden z nich nevie čo povedať, ako začať, tak tento tichý okamih preťahujú čo najdlhšie.
„Naruto?“ Odváži sa predsa len čiernovlasý mladík, no o osloveného sa ani okom nezavadí.
„Hm?“
„Prepáč.“ Znova si začne nervózne hrýzť spodnú peru. Zato druhý chlapec je dokonale zmetený.
„Za čo?“
„Čože?“ Konečne sa naňho aj keď nechápavo, ale predsa len pozrie.
„Za čo sa ospravedlňuješ?“ Sasukemu prebleskne hlavou, že si možno zase nič nepamätá, no okamžite tú myšlienku zavrhol.
„No, z-za tamto...predtým.“
„To nemusíš, len mi povedz...prečo?“ Pre zmenu je do podlahy zabodnutý jeho pohľad. Odpoveď neprichádza. Nech odpovie akokoľvek mám iba dve možnosti. Pomyslí si Naruto. Chcieť na všetko zabudnúť alebo... Vlastne mi je jedno ako odpovie. Nezáleží na tom, viem čo chcem.
Z ničoho nič sa natiahne a vtisne Sasukemu drobný božtek do kútika úst. Spraví to rýchlo, potom si položí hlavu na jeho rameno a zatvorí oči. Nech sa zatvári ako chce, on to neuvidí. Chvíľu na to sa mu okolo ramien omotá ruka a pritiahne si ho bližšie. Srdce mu poskočí. Je to tak príjemné. To teplo, pocit bezpečia,... Trochu to pripomína tú udalosť, na ktorú si nemôžem poriadne spomenúť. Napadne Narutovi. Sú to tie isté pocity, teplo, človek?... Zrazu pochopí, otvorí oči a uprene sa zadíva hore, Sasukemu do tváre. Všetko sa mu vynára.
„To si bol ty.“ Vyhŕkne zrazu.
„Čože? Čo som bol ja? Kedy?“
„Pred dvoma mesiacmi, keď som spadol a omdlel v lese.“ Vedel na sto percent, že to bol on, len chcel priznanie. Cítil sa hlúpo, že na to neprišiel skôr.
„Neviem o čom hovoríš.“ Zatvári sa vykoľajene.
„Vieš!“ Tvrdí mu. V tej chvíli mu dojde o čom to hovorí.
„Pamätáš si to?“ Zamračí sa na neho.
„Tak trochu.“ Prizná Naruto rozpačito výpadok pamäte.
„To nič vraveli mi, že si si musel pri páde udrieť hlavu a, že si od toho okamihu nebudeš nič pamätať.“
„Aha, tak preto...“ Nedokončí.
„Hej.“ Prikývne Sasuke. Sedia v tichu, jeden šťastný, že je to vonku, druhý, že má odpoveď. Do toho mŕtveho ticha sa ozýva ako údery gongu tikot nástenných hodín.
„Mali by sme ísť spať.“ Prehodí čiernovlasý mladík.
„Ja nie som ten čo nás z tej postele vytiahol.“ Podotkne.
„Postele? Akej postele, to je tak akurát jeden matrac preležaný na polovicu pôvodnej hrúbky.“
„To je jedno, ale fakt poďme si ľahnúť. Nie je to tu dva krát pohodlné.“ Začne sa mrviť Naruto.
„Ach, ty rozmaznanec, no poď.“ Postaví sa a podá mu ruku.
„Dobrú noc.“
„Dobrú.“ Zaznie, tento krát tesne vedľa seba. Ľahli si čelom k sebe držiac sa za ruky, no po chvíli sa Naruto v polospánku otočí na druhý bok.
Sasuke najskôr namrzene hľadí na jeho chrbát, ale potom mu čosi napadne. Prisunie sa bližšie, prehodí cez jeho telo jednu ruku a druhú prestrčí popod neho. Pritiahne si ho do náručia. Nos zaborí do strapatých vlasov. Nasaje jeho príjemnú vôňu.
Naruta to okamžite preberie, no nebráni sa. Zahmýri sa a pritisne viac dozadu k zdroju tepla. Je to príjemné, len tak si ležať v niekoho objatí... Zase sa mu viečka pomalinky zatvárajú, keď zrazu zacíti zozadu na krku horúci dych. Oklepe sa, ani netušil aké citlivé miestečko to je. Podvedome zdvihne plecia a z hrdla sa mu vyderie tiché zakňučanie. Spoza neho sa ozve tichý smiech, vzápätí ho tam pohladia jemné pery a jazyk zanechávajúci za sebou vlhké cestičky. Po chrbte mu prebehne mráz a následne sa mu do celého tela s toho miesta rozleje mravenčenie sprevádzané príjemným teplom. Spokojne zapradie.
Sasuke si ho pomaly nespúšťajúc ústa z jeho krku otočí na chrbát a obkročmo sa naňho posadí. Opustí jeho šiju a nakloní sa mu k červenej tvári, no nepobozká ho. Ešte nie. Vznáša sa iba pár centimetrov nad jeho nedočkavo pootvorenými ústami. Vychutnáva ten okamih, čakal naň tak dlho. Očami hladí každý centimeter, na ktorý vidí. Vlasy trčiace na všetky strany, rumenec pod očami napäto ho sledujúcimi spod privretých viečok, neuveriteľne plné a červené pery. Do pamäti si vrýva každý detail, vôňu, dotyk. Vystrčí jazyk a olizne mu spodnú peru, potom ním pomaly vkĺzne dnu.
Zvedavo, no zároveň jemne, nie nenásytne ako predtým, objavuje každý citlivý kúsoček jeho úst. Bolo im to také povedomé a pritom úplne nové. Napriek tomu, že majú cez seba prehodenú len jednu starú vypĺznutú deku sa ich zmocní priam spaľujúca horúčava, ktorá každým ďalším okamihom rastie. Bozk sa prehlbuje, jemnosť vytráca. Tisnú sa k sebe stále náruživejšie.
Naruto zúfalo zastoná do tých úžasných úst. Po ďalších vášnivých momentoch sa od seba, úplne bez dychu odtrhnú. Hrude oboch sa rýchlo dvíhajú a klesajú v jednom rytme. Jedny oči vyhľadajú druhé. Pohľady sa stretnú, v jedinej sekunde je všetko povedané.
Sasuke sa opäť skloní aby spojil ich lačné pery. Tento krát po zdržanlivosti či nežnosti niet ani stopy.
Jeho ruky sa akoby samé od seba vydajú na prieskum Narutovho tela. Hladí ho všade kam dosiahne a ťahá tým z chlapca pod sebou tiché, no stále hlasnejšie stony. Nevedia sa od seba odtrhnúť, prerušujú kontakt ich jazykov iba keď sa potrebujú nadýchnuť. Bozky sú to nemotorné, neskúsené, no o to odvážnejšie.
Zacíti vo na hlave prsty ako sa preplietajú s jeho havraními vlasmi. Trochu sa odtiahne, no dlane na temene hlavy ho nekompromisne tlačia naspäť dole k tým roztomilým ružovým perám. Nebráni sa a zatiaľ čo sa znova ponorí do tých sladkých úst rukami trasúcimi sa od vzrušenia láska hodvábnu pokožku jeho bruška.
Jednou rukou sa pomalinky posúva nižšie až narazí na látku nohavíc tesne obopínajúcu Narutove boky. Pohráva sa s ich lemom. Zastrčí konček prsta zaň, zavadí o okraj spodného prádla a zase ho vytiahne. Stále hlbšie a hlbšie.
Dlane sa zo zátylku presunú na chrbát, nežne hladia, vkĺzavajú pod tričko. Tie jemné priam motýlie dotyky rozpaľujú Sasukeho kožu všade kde o ňu len náhodou skoro neznateľne zavadia. Nevydrží to a izbu naplnia dvojhlasné vzdychy.
Cez na prasknutie napnutú látku oranžových nohavíc pohladí jeho rozkrok. Naruto, ktorý už vážne nevie čo zo sebou zakloní hlavu so slastne privretými očami a z dokorán otvorených úst mu vyletuje jeden nemravný ston za druhým.
Sasukemu v hlave hučí krv a srdce zbesilo búcha výbuchom dlho potláčanej túžby. Na pokoji mu nepridávajú ani reakcie mladíka ležiaceho pod ním.
Vlhkou trasúcou rukou sa zúfalo pokúša rozopnúť jeho zaseknutý nohavicový zips. Pre niekoho kto od vzrušenia takmer nevidí je to dopredu prehratý boj. A tak po niekoľkých nevydarených pokusoch sa s nedočkavým zavrčaním natiahne ku krabici stojacej pri “posteli“ a vytiahne kunai.
Opatrne prereže nežiaducu látku a vyslobodí Naruta z nohavíc. Letia niekam do vzdialeného rohu izby vzápätí nasledované aj Sasukeho kraťasmi. Oboje skončia prišpendlené o stenu už nepotrebným kunaiom.
Skloní sa, drobnými bozkami mu zasype šiju a kľúčnu kosť zatiaľ čo dlaňou pevne objíme jeho pýchu. Načo sa Naruto prudko nadýchne, jeho telo sa napne a inštinktívne mu boky vyletia nahor. No druhá ruka ho nemilosrdne vtlačí naspäť do matraca a donúti jeho panvu k pokoju. Ruka obopínajúca jeho erekciu sa začne pohybovať, zhora nadol po celej dĺžke. Lenže až mučivo pomaly.
Zatína prsty do poddajnej plachty, svet sa mu rozplýva pred očami. Je nemilosrdne priklincovaný k posteli vydaný na milosť Sasukeho neuveriteľne pomalému týraniu. Chce sa mu kričať, no namiesto toho si len hryzie spodnú peru, až sa mu na brade objavia drobunké kvapôčka krvi. Je si sto percentne istý, že ešte jediný okamih tohto a zblázni sa.
Náhle jeho pozornosť odpúta niečo iné. Uvedomí si, že ruka ešte pred chvíľou zvierajúca jeho bok a tlačiaca ho dole sa presunula niekam inam. Niečo sa otrie o jeho otvor. Bez rozmyslu roztiahne nohy (asi ako lacná kurva). Zo šera nad sebou počuje uchechtnutie a potom zastrený hlas šepkajúci rovno do jeho uška.
„Nedočkavý?“ Na lalôčiku ho pohladí horúci dych a mokrý jazyk. V tomto momente je pre neho úplne nemožné sformulovať súvislú vetu, takže na otázku odpovie len súhlasným zakňučaním.
Sasuke zasunie dnu špičku ukazováka. Keď necíti veľký odpor pokračuje. Jeden prst, druhy, tretí. To už ide ťažšie, no predsa.
Po chvíli, keď si je istý, že ho na svoj vpád už nemôže lepšie pripraviť prsty vytiahne. Počuje prudký nádych tesne vedľa. Pobozká ho na líce a donúti aby sa mu pozrel do očí, chce ho upokojiť.
Má rozšírené zreničky a v nich pud, zmiešaný zo...strachom. Uvedomí si Sasuke, no vzápätí si všimne, že ten sa každou ďalšou sekundou vytráca. Ostane len holá túžba.
Oprie si čelo lesknúce sa potom o to jeho a neprerušujúc očný kontakt začne doňho opatrne prenikať. Musel sa neuveriteľne ovládať aby to neurobil jediným prudkým prírazom. Ale nie, zaplňuje ho len pomaly, nechce spôsobiť zbytočnú bolesť.
Naruto zatne zuby. Nie nebolí to, práve naopak. Celý sa topí v tých temných, nebezpečných hĺbkach Sasukeho očí pritom cíti ako sa do neho ich majiteľ pomalinky ponára. Zase ho tým trápi, už to dlhšie nevydrží, nemôže, ani okamžik. Zaprie sa a doslova nabodne na zostávajúcu Sasukeho dĺžku. Miestnosťou sa rozľahne prekvapený výkrik ich oboch.
Tento krát to bolí. Otvorí oči, ani si neuvedomil kedy ich zavrel a stretne sa s vystrašeným pohľadom.
„V poriadku?“ Dostane zo seba otázku medzi rýchlymi nádychmi Sasuke.
Len prikývne, ale výraz jeho tváre prezrádza niečo iné. Po spánku sa mu skotúľa malinká kvapôčka. Je slaná, mieša sa v nej pot zo slzou. Napriek tomu aká je drobunká, pozorovateľovi neunikne.
„Prepáč...“ Zašepká ledva počuteľne. Skloní sa k jeho hrudi a tými istými perami, ktorými sa pred chvíľkou ospravedlňoval objíme jednu z ružových bradaviek. Tichý ston mu napovedá, že je mu odpustené aj keď vlastne nemalo byť čo.
Bolesť mizne a nahrádza ju vzrušenie, ktoré tu vlastne celú dobu bolo len zastreté práve ustupujúcim nepríjemným pocitom. Cíti sa tak úžasne ako ešte nikdy. To netušil čo príde o chvíľku.
Sasuke sa pohne, len kúsok von a späť. A znova, o niečo viac. Jeho prírazy sú stále hlbšie a rýchlejšie. Zakaždým nasleduje vášnivý vzdych. Netuší či ich vypúšťa z úst on alebo Naruto, či obaja, je to jedno. Všetko splýva v jednu veľkú škvrnu pocitov. Ruky na jeho chrbte zarývajúce mu nechty do kože, zvuky rozkoše, vlhký dych, jeho jazyk a ten druhý, to spojenie...kde vlastne končí jeho telo a kde začína to druhé?
Stále hlbšie, stále rýchlejšie. Blížiac sa k cieľu. Jednu ruku obtočí okolo Narutovho pása a druhou ho podoprie okolo ramien, vytiahne sa s ním do sedu. Tisnúc ho k sebe čo najbližšie, čo najtesnejšie, nenechávajúc medzi ich telami ani milimeter miesta posledný krát prirazí. Pevne ho zovrie v náručí, určite mu zostanú modriny a s Narutovym menom na perách vyvrcholí. Plní jeho vnútro produktom dlho potláčanej túžby. Vychutnáva ten jedinečný okamih ich spojenia, čakal tak dlho...
„Sasuke!“ Vzápätí cíti ako sa telo pod jeho rukami napne a prehne ako luk, na brucho mu dopadne teplá spŕška.
Chvíľu sa nehýbu. Obaja s doširoka otvorenými očami. Potom z neho Sasuke vykĺzne a bezvládne sa zvalia vedľa seba, až sa spod matraca vyvalí kúdoľ prachu.
Hrude sa im dvíhajú a klesajú v rýchlom tempe, hltajú vzduch plnými dúškami cez otvorené ústa ako šprintér po behu na dlhú trať. Ešte dlho potom čo sa ich dych skľudní a ustáli tam len tak ležia. Neprítomne sledujú strop.
„Hapčí!“ Naruto prekvapene otočí hlavu na stranu a vyjavene kuká na čiernovlasého mladíka ležiaceho vedľa ako si šúcha červený nos.
„Ahoj Sakura!“ Zamáva na dievčinu, ktorá naklonená cez zábradlie sleduje hladinu zamrznutej vody v riečke. „Prepáč idem neskoro...“ Snaží sa ospravedlniť, no skočí mu do reči.
„Nevadí, Sasuke a Kakashi sensei tu aj tak ešte nie sú.“ Z intonácie jej hlasu je jasné, že absencia tej druhej osoby ju nijak zvlášť neznepokojuje. „Zvláštne, nechodieva neskoro...“ Ani sa nemusí pýtať o kom to teraz hovorí.
„Dnes nepríde.“ A oprie sa o zábradlie hneď vedľa nej.
„Čože, prečo?“ Na tvári sa jej usídlil výraz dokonalého zdesenia. „Ak má veľa práce s tým sťahovaním, mohol predsa povedať a...“
„Nie, nie nič také.“ Prehlási s tajomným úsmevom na perách blonďák.
Má nejak podozrivo dobrú náladu. Preblesne Sakure hlavou. „A čo s ním teda je?“
„Má chrípku.“ O tom ako sa k nej dopracoval (od koho ju chytil) radšej pomlčí.
Aha, tak už mi je jasné prečo je tak dobre naladený. Hajzel! Ale, moment... „Naruto, ako to vlastne všetko vieš?“ Zamračene ho sleduje. Tomu zamrzne úsmev na tvári.
„Nazdar decká, prepáčte, že meškám ale...“ Ani nestihne vytasiť jednu zo svojich zaručene pravdivých a sto percentne uveriteľných výhovoriek keď zistí, že mu tí dvaja nevenujú ani za mak pozornosti.
„No! Ako si sa k tomu dostal?!“
„Ehm...teda...“ Koktá.
„Naruto! Vymáčkni sa!“ Vyhráža sa mu dievča s plamenným pohľadom a zdvihnutou päsťou. No a sensei, ktorý nemá v obľube hustú atmosféru sa potichúčky stratí ako para nad hrncom a nechá mládež nech si ten spor, nech už ide o čokoľvek, radšej vybaví sama.
.jpg)
