Úvodom len: mám taký pocit, že mi touto kapitolou poklesne obvyklá kvalita, ale keby som to prepisovala dopadlo by to katastrofálne. Teraz nehovorím o dejovej linií (o tej radšej pomlčíme), no o tom ako je to napísané. Za sloh by som si dala rovno za päť, ale posúďte sami, hádam za to môže len môj chvíľkový záchvat pesimizmu po dopísaní kapitoly... hmm, neviem, ale ešte by som Vás rada upozornila, že sa tu objaví ďalší Simonov povahový črt- a to, že keď niečo chce vezme si to bez ohľadu na ostatných ^^- no tak príjemné počteníčko- aby som dopredu nevykecala dej- užite si to ;) (po dlhešj dobe *červená sa*)varovanie: vulgarizmy, shonen ai a tak trochu, možno yaoi...Venované Broskynke!!Jeho prebúdzajúce sa zmysli, pohladí všadeprítomná mäkkosť a teplo. Obklopujú ho zo všetkých strán a tíšia pomaly rastúcu bolesť. Snažia sa ho učičíkať, aby ešte o niečo predĺžili sladké omámenie, spôsobené bezvedomím a tým oddialili nepríjemné pocity. Tie však, už pomaly klíčia a prenikajú do, stále živších, mozgových závitoch.
V kope nadýchaných prikrývok sa niečo s nešťastným zakňučaním zamrví.
Moja hlava! Čo sa stalo... ?
„Lukas?“ Tichá otázka, plná obáv, vyslovená niekým, kto je tu očakávaný zo všetkých najmenej. Viečka dotyčného sa okamžite rozletia a niečo ako reflex ho vymrští do sedu. To však okamžite oľutuje, pretože sa mu do hlavy, ako črep, zabodne ostrá bolesť.
„Ach!“ Zdvihne ruku k čelu a nahmatá...
obväz?!
„Si v poriadku?!“ Ten hlas ho preberie účinnejšie než čokoľvek iné. Pripomína nedávne udalosti, ktoré na povrch znova vyplavia bolesť, omnoho horšiu než len tú fyzickú.
Napriek tomu, že takmer nevidí, ako sa mu točí hlava, až prekvapivo pevným hlasom odpovie.
„Nič mi nie je.“ Sedí strnulo, očami blúdi po stene pred sebou a sleduje neexistujúce čierne kruhy na nej. Zrýchlene dýcha, pod Simonovým pohľadom je celý nesvoj. Akoby prenikal až do jeho vnútra a dokázal v ňom čítať, ako v otvorenej knihe. Cíti, že mu do líc, stúpa krv. Je vďačný za závoj vlasov.
„Čo sa vlastne stalo?“ Prehovorí zase tým istým kamenný tónom.
„Omdlel si. Súrodenci vraveli, že je to srdcový záchvat, nasypali sme do teba nejaké prášky a... prebral si sa až teraz, po dvoch hodinách...ako sa cítiš?“ V jeho reči zaznieva isté napätie.
„Fajn, čo ten obväz?“ Skoro zavrčí odpoveď, spojenú s novou otázkou.
„Spadol si zo stoličky a tvoja hlava mala, pri tom páde, menšie dostaveníčko s rohom kuchynského stola.“
„Chápem.“ Na kratučký okamih sa odmlčí. „A kde sú ostatný?“ Vyhŕkne prirýchlo, nato aby to znelo prirodzene. Nechápe prečo je pri ňom práve Simon. Vlastne, nevie prečo pri ňom sedí vôbec niekto.
Záchvaty síce nemávam často, no pre rodinu je to už rutina, vždy sa po nich prebúdzam sám... ale, že je to vlastne zmena k lepšiemu neprizná.
„Alex a... ehm... Eileen(?) sú, vlastne ani neviem kde, no určite spolu a May... “ Prudký Lukasov nádych je neprepočuteľný. „... dole varí.“ Dopovie a ešte o niečo skúmavejšie sa zahľadí do tváre, na ktorú aj tak nevidí.
Nastane ticho, to typické trápne ticho keď človek uvažuje len nad tým jedným, a to na čo asi myslí ten druhý. Ale predsa sa ho každý bojí, nechce alebo nevie prerušiť.
Nakoniec sa aj tak niekto odhodlá. Zväčša práve ten kto si vraví, že už to horšie byť nemôže. A vzápätí zistí či mal pravdu, či nie.
„Lukas,... “ Simonov tón prezrádza, že sa mu nehovorí ľahko. „...nemá zmysel to príliš obkecávať, poviem to takto: sú len dva dôvody prečo stále ostávam s May. Prvý je, že si ma o to takým “zdvorilým“ spôsobom požiadal.“ Irónia v hlase nie až tak pichľavá, ako by mohla, len jemne poukazuje na jeho minulé správanie, nevyčíta. Poslucháč takmer nedýcha aby mu nič neušlo.
„A druhý,...že by som ťa už nemusel vidieť.“ Povie to potichu, ale dosť dôrazne na to aby to k Lukasovým ušiam doľahlo. Ten stuhne ešte viac, než pred tým.
Ani v najmenšom sa mi nepáči akým smerom sa tento rozhovor, uberá...
„Lenže nemienim to preťahovať donekonečna.“ Jeho pohľad sa doslova prepaľuje do Lukasovho vnútra. Ten sa pod ním trochu zamrví. Jeho obavy sa pomaly, ale isto naplňujú.
„Nechcem sa o tom baviť.“ Hlesne a a zovrie v dlani cíp periny.
„Na tom nezáleží.“ Simonov hlas náhle stvrdne. „Tu nejde len o teba... “
„Práve, ale už raz som vravel, že medzi nami nič nie je a nebude, ak sa so sestrou rozídeš nič tým nezmeníš!“ Po prvý krát odkedy sa prebral, uprie zrak do Simonovej tváre. Z očí mu takmer šľahajú blesky, z tváre sála rozhodnosť a odhodlanie vydobyť si za každú cenu svoje.
„Ty asi stále nechceš pochopiť, ako to so mnou a s May je, čo?...no nevadí.“ Povzdychne si nahlas a radšej pokračuje, skôr ,než sa slova opäť ujme rozrušený Lukas. „A áno, viem čo si povedal, lenže, to bolo ešte pred tým, než si ma tak milo prekvapil, nad balením tvojej tašky.“ Šibalsky sa pousmeje a olizne si pery.
Aj keď som oboznámený s tým, že študuje právo, vždy ma zarazí ako diplomaticky a nevinne dokáže veci formulovať. Keby si tak ešte odpustil ten úškrn...
„Dobre, tak som ti to práve zopakoval, teraz,
po tom. Ešte nejaký problém?“ Nečaká na odpoveď. „Nie?! Fajn!“ Energicky odhrnie prikrývku a spustí bosé chodidlá na studenú dlážku.
„Čo robíš?“ S jasnou obavou v hlase vyhŕkne Simon.
„Ako čo to vyzerá?!“ Odvrkne podráždene, mladík a už stojí na rovných nohách. Obzerajúc sa okolo, hľadá niečo na vrch. Zároveň chce prejsť k dverám a opustiť dusnú atmosféru izby čo najrýchlejšie.
Lenže to nebude také jednoduché ako si to predstavoval. Jeho telo sa ešte celkom nespamätalo a rozklepané kolená ho zradia.
Sakra! Aby zmiernil pád, vystrie pred seba obe tenké ruky. Už takmer počuje náraz svojho tela na tvrdú podlahu, no to sa nekoná.
Namiesto ďalšej bolesti, sa s ním zatočí svet a obklopí ho zvláštny, no nie nepríjemný, pocit. Otvorí oči...
Kedy som ich zavrel?.. A ich zmätený pohľad uprie rovno do dvoch zlatavých hĺbok. Jeho srdce vynechá úder. Bariéra, ktorú si okolo seba horko-ťažko vystaval sa začína akosi topiť.
Na svojich perách pocíti teplý dych. Simonove hodvábne vlasy ho šteklia na obnažených pleciach. Ruky na chrbte do držia pevne a v bezpečí, blízko hrejivej náruče. Múry ľadu, skrývajúce všetky tie nežiaduce emócie, sa tehličku po tehličke rúca, mení na kaluž vody.
Z Lukasa postupne opadáva šok z pádu, no tep sa mu príliš nespomalí. Simonova blízkosť mu v tom zabraňuje.
Ich nosy sa takmer dotýkajú, zatiaľ čo čiernovlasý mladík, pritisnutý k záchrancovi, nemo vníma splašený tlkot srdca. No, tento krát nie vlastného.
Bije mu ako o preteky, tvár má stále skrivenú strachom a v očiach len víriace obavy. Asi sa... predsa len, o mňa bál... viac než si chcem pripustiť.
Stoja, jeden druhému v náručí a hľadiac si do očí. Nech je to ako chce, teraz sa nesnaží nik z dvojice vymaniť. Ako v tranze, v dokonalom slastnom opojení svet okolo nich nenávratne mizne. Už zostali len oni.
Lukas sa zdvihne na špičky, prekoná tú niekoľko milimetrovú vzdialenosť a spojí ich nedočkavé ústa. Iba obyčajný, jemný božtek, akoby Simonove pery len ochutnával. Vzápätí sa však do nich ponorí s nevídanou divokosťou.
Niečo mu našepkáva, že by nemal. Vnútorný hlások ho presviedča o nesprávnosti jeho konania. Lenže aj posledné pochybnosti sa rozplynú vo víre vášne, ktorá ho pohltí v okamžiku keď mu pomedzi zuby vnikne dnu obratný jazyk.
Zďaleka to nie je nežný, láskyplný bozk. Naopak, obaja, hlasno vzdychajúc, dravo plienia partnerove ústa. Odráža sa v ňom čistá túžba po tele toho druhého.
Priam žeravý súboj jazykov ich nenechá dlho v pokoji. Lukas sa spotenými a roztrasenými prstami pokúša porozopínať drobné gombíčky. Akoby nemohol ani o sekundu oddialiť okamžik, kedy sa bude môcť pokochať pohľadom na telo, ktoré si doteraz tak perfektne pamätá.
Zato Simonove dlane sú, zrazu, snáď všade. Drsne ho hladia po celom tele, pomaly, ale neomylne smerujúc do slabín. Neustále v ňom rozdúchavajú to neskrotné vzrušenie. Už niet cesty späť.
Zaznie zvuk trhajúcej sa látky a cáry, čo zostali z prekážajúcej košele letia na zem, k ich nohám. V tom momente upadá do zabudnutia. Lukas horečne kĺže dlaňami cez pevnú pokožku zvlnenú rysujúcimi sa svalmi. Nemôže sa toho nabažiť.
Neustále sa náruživo bozkávajú, stupňujúc túžobné vzdychy a vzájomnú chtivosť. Simonova ruka zovrie rastúcu hrču v rozkroku mladíka, zvíjajúceho sa pod jeho dotykmi blahom.
Výkrik je zadusený skôr než opustí ústa a zatlačený naspäť do hrdla. Lukasovy sa vzrušením zatočí hlava, podlomia kolená. Aby nespadol v rýchlosti ovinie ramená okolo Simonovho krku.
Pri tom zavadí o chladný kov, ten dokonale kontrastuje zo žiarom ohňa spaľujúceho celé chlapcovo vnútro. Zarazí sa, do prstov chytí malinké ohnivká retiazky. Po jednom si ich necháva prekĺzavať pomedzi brušká až spočinie na...
Do hajzlu!!Pred očami sa mu vynorí tvár sestry, ľadová sprcha ho vráti späť na zem. Všetko je preč. Príjemné otupenie zmyslov pominie a chladný rozum kričí na poplach. Hukot vášne ktorý ho pred tým prehlušil utíchol.
Pustí prívesok, polovičku puknutého srdca.
Oslobodí svoje pery zo sladkého väzenia. „Nie...“ Iba šepot, nie je schopný popadnúť dych. „Nie!“ Slzy tlačiace sa mu do očí si našli cestu aj do slov. No stále, príliš potichu aby prosba prenikla až do Simonovho vedomia. Do stehna ho tlačí jeho tvrdý penis.
„Dosť!“ Vtlačí medzi nich ruky a prudko ho odstrčí až sa obaja zapotácajú.
Nastane ticho. Vzdialenosť medzi nimi, náhle oveľa väčšia sa stále viac prehlbuje. Vzniká priepasť. Prázdna, temnotou zejúca diera uprostred miestnosti. Hľadia si, cez ňu, do očí a v zadýchanom tichu nevedia čo ďalej.
„Idem dole, pomôcť sestre.“ Prenesie nakoniec Lukas ľadovým tónom, ktorému by mohol konkurovať aj vietor preháňajúci sa arktickými pláňami. Nezabudne patrične zdôrazniť posledné slovo. Dúfa, že to bude dostatočné odmietnutie. Schmatne prvé tričko, ktoré mu padne pod ruku a už ho niet.
Zostane po ňom len tresnutie dverí, ktoré naplní celú miestnosť. Simon sa, neustále upierajúc pohľad na miesto kde pred minútkou stál Lukas, zosunie na posteľ a zaborí tvár do dlaní.
Takto to ďalej nejde!Do nosa mu prenikne dôverne známa vôňa. Zdvihne hlavu a nervózne si prehrabne vlasy. Pozrie na záhyby pokrčenej prikrývky.
Drží sa na nich jeho pach. Zdvihne si cíp paplónu k ústam.
Sakra, musím s tým celím niečo spraviť, lebo sa zbláznim! Zaborí nos do mäkkej periny a nasaje.
Ešte dnes bude môj!„Ach, už je ti lepšie?“ V miestnosti nie je okrem May a bublajúceho hrnca nik.
„Um.“ Súhlasne kývne a pridŕžajúc sa zábradlia zostúpi aj z posledného schodu. „Ukáž, pomôžem ti.“ Chytí sa, až príliš horlivo, práce.
„A si si istý, že si v poriadku?“ Spýta sa dievča prekvapené bratovou neobvyklou ochotou.
„Jasné.“ Usmeje sa na ňu trochu kyslo. Nedá sa povedať, že by ju presvedčil. Ale nakoniec si len pomyslí niečo v zmysle: Asi sa do tej hlavy udrel viac ako som si myslela, a pokrčí nad tým plecami. O chvíľku sa už kuchynkou nesie iba pravidelné klepkanie noža o dosku a nadskakovanie pokrievky.
Preboha! Na čo som myslel! Veď sme skoro... znova! To by bol šialený prúser... ako keby som v tom už takto nelietal dosť. Povzdychne si v duchu.
Aj keď, v tejto chvíli mám trochu iný problém. Nervózne prešliapne na mieste.
Čo budem, do prdele, robiť s týmto medzi nohami?! Zaúpie potíšku. Pravda je, že aj po tom ráznom odchode z miestnosti (a hlavne vzdialení sa od Simona) mu péro naďalej stojí ako lyžička v jogurte.
Lukas horúčkovito seká nebohú mrkvu, jej nerovnomerné kúsky lietajú na všetky strany. Snaží sa aspoň kvapku z tej nahromadenej energie vyventilovať.
Našťastie mi je to tričko o pekných pár čísel väčšie, dobre a hlavne dosť nenápadne, kryje vzburu mojich hormónov.
No dobre, teraz to ešte dáko rozchodím, ale netuším ako to chcem zvládnuť celý týždeň! Keby som tak mal izbu sám pre seba. Ale takto.
A navyše zo Simonom za zadkom. Stavím sa, že po tomto mi už pokoj len tak nedá.
„Hej, Luk, čo ti tá úbohá zelenina urobila?!“ Oborí sa na neho May po tom čo ju jeden, obzvlášť veľký, kus mrkvy trafil rovno medzi oči.
„Jejda, prepáč!“ Vysype zo seba. Pod sestriným rozzúreným pohľadom a tiahou zakázaných myšlienok, sa mu do líc nahrnie červeň.
„Fakt ti nič nie je?“ Spýta sa, tento krát už vážne podozrievavo May.
„Hej, hej, je mi fajn.“ Prehodí zahanbený Lukas a radšej sa venuje nedokrájanej zelenine.
„Ako myslíš... hmm, teraz mi napadlo, idem hore zapáliť oheň v krbe.“ A už má aj našliapnuté na prvom schodíku. „Ešte by sme cez noc s Eileen zmrzli na kosť.“ Povie, evidentne otrávená z nedostatku civilizácie, tým pádom aj centrálneho kúrenia, v okolí niekoľkých kilometrov.
„To by bola teda škoda.“ Zamručí si popod nos Lukas sarkasticky.
„Vravel si niečo?“ Nahne sa k nemu May, ktorá naozaj nezachytila posledné bratove slová.
„Nie! Nič, nič.“ S kŕčovitým úsmevom jej posunkom naznačí aby pokračovala v ceste.
„Myslím, že by sme s tebou mali zájsť do nemocnice. Chováš sa ešte debilnejšie, než obvykle (a to už je čo povedať).“ A po tejto “milej“ poznámočke sa stratí na rozvŕzganom schodisku vedúcom na horné poschodie. Lukas osamie.
„Ach!“ V tom stone bolo snáď všetko. Od únavy z choroby, cez hnev na samého seba a všetkých okolo, až po sexuálnu frustráciu.
Do takejto (sprostej) situácie sa môžem dostať len a len ja! Akoby po svete nebehali milióny iných chlapov, ja sa musím zamil... Jeho pohyby ustanú.
Čo vlastne... cítim? Myslel som... asi... Nie to určite nie! Aj tak na tom nezáleží. Opäť sa pustí krájať, skôr sekať kúsky do polievky.
V každom prípade, zajtra sa už nenechám tak ľahko zblbnúť! A ani pozajtra! Ani popozajtra a... Zabite ma už niekto, nech to mám za sebou! Nenávidím svoj život!
Poslednou dobou stojí ešte za menej, než pred tým. Čo sa v ňom objavil Simon sú len samé problémy a... Bože! Ja by som toho arogantného, sebeckého, namysleného ******* najradšej... ani neviem čo, ale rozhodne by to bolo veľmi vzdialené od rýchlej a bezbolestnej smrti! Je až priľahké zvaliť vinu na niekoho iného.
Keby sa nikdy nebol objavil... Zarazí sa
... asi by som si neuvedomil, že nechcem byť do konca života sám...„Čo keby si to tu nechal tak a ja ti, namiesto toho, ukážem omnoho kreatívnejšie využitie mrkvy.“ Zapradie mu nízko položený, zvodný, mužský hlas rovno do uška.
Lukas ľakom až nadskočí, šmykne sa mu ruka a...
„Sss, do prdele! Musíš sa ku mne tak plýžiť a navyše mi ešte šepkať do ucha hovadiny?!“ Zavrčí a strčí si poranený prst do úst.
Musí ma nasrať práve k momente keď dôjdem k záveru, že to nie je až taký parchant?!„A vôbec, odstúp! O chvíľku tu bude ségra!“ Panovačne ho okríkne a chce sa presunúť niekam inam. Jedno kam, len čo najďalej od Simona. Neúspešne.
Muž za ním sa oboma rukami oprie o linku, čím mu zatarasí akúkoľvek únikovú trasu. Hneď nato zacíti na chrbte ľudské teplo, ako sa na neho tisne druhé telo. Na šiji ho pošteklí horúci dych a o nič chladnejšie pery.
„Kurva, Simon!“ Zasyčí cez pootvorené pery.
„Áno?“ Táže sa celkom nevinne, ďalej skúmajúc citlivé miesta na Lukasovom odhalenom krku.
„T-toto je s-strašná blbosť!... a-áno, tam!“ Vykĺzne mu poloston, keď Simon narazí presne na
to miestečko. Okamžite si za to v duchu vlepí facku, ale, čo sa stalo, stalo sa. Simon sa uchechtne a pokračuje v láskaní. Paže obtočí okolo Lukasovho pása a pritiahne si ho do náručia.
„U-uvedomuješ si, že... stále držím... nôž.“ Prerušujúc reč zrýchľujúcimi sa nádychmi zo seba dostane výstrahu. No jeho varovanie spôsobí iba ďalší smiech.
„Hádam... by... si... mi... len... neublížil.“ Každú pauzu, na rozdiel od mladíka zalikajúceho sa vlastnými slovami, vyplní nežným bozkom. Sleduje nimi líniu kľúčnej kosti. On sa vie ovládať, keď je to nutné.
„Minimálne nie pred tým, než ťa zbavím toho tu.“ Ukazovák zabodne na miesto kde sa neprehliadnuteľne niečo derie z nohavíc.
Ja mu fakt niečo spravím! Lukasova čeľusť sklapne, pevne zviera medzi zubami spodnú peru, aby v sebe udusil aj ten najtichší vzdych. Je až vo vytržení, zakloní hlavu a priviera viečka.
Mozog sa bráni, no nie je mu to nič platné. Až doteraz pevne zvieral drevenú rukovať noža, práve ho však opustili aj posledné sily vzdorovať. Ostrá čepeľ sa zaborí do linolea pár kratučkých centimetrov od Lukasovych bosých nôh.
„Tebe by snáď ani kastrácia nepomohla.“ Odovzdane si položí hlavu na Simonovo plece, čím mu absolútne uvoľní prístup ku krku.
„Tak to si mal na pláne s tým nožom, čo?“ Pery zvlnené úškrnom si opäť nájdu cestu kam je treba a...
Zhora, zo schodištia, sa ozve dupot nôh a škrípanie starých trámov. Paže objímajúce Lukasov driek a trup, o ktorý sa opieral zmiznú. Nečakaná strata oporných bodov spôsobí, že takmer skončí na zemi. Len tak-tak sa stihne zachytiť linky.
„Hej, čo sa to tu deje?!“ Zamračí sa May keď jej pohľad padne na nôž zabodnutý v dlážke. S prísnym výrazom, plným podozrenia, prebehne očami po oboch mužoch v miestnosti.
Simon pokojne sediaci za stolom, tváriaci sa ako vrchol nevinnosti, iba pokrčí plecami a Lukas ledva otvorí ústa už je znova prerušený.
„Bože, ty si vážne nemožný!“ Oborí sa na neho sestra. „Nezvládneš bez úrazu ani niečo také jednoduché, ako nakrájať zeleninu!“ Neprávom obvinený chce protestovať, no akosi mu chýbajú vhodné argumenty tak na prázdno zavrie ústa.
„Vieš čo, choď si radšej sadnúť, ja to dokončím.“ A už stojí pri šporáku nekompromisne otočená k Lukasovy chrbtom.
Tomu nezostalo nič iné a tak sa, dosť nedobrovoľne, posadil za jedálny stôl vedľa pobaveného Simona.
„Večera!!“ Zavolá May smerom ku schodišťu a začne sa prehrabovať v starých policiach, aby našla nejaké, aspoň teoreticky čisté, taniere.
„Ukáž, pomôžem ti.“ Zdvihne sa Simon a druhý mladík by ho v tej chvíli najradšej zastrelil.
„Už som vážne hladný!“ Dovalí sa ich najmladší brat ako veľká voda a už nakukuje pod pokličku.
„Krásne to vonia.“ Pochváli Eileen.
„Je, to ďakujem!“ Hrdá kuchárka sa okamžite celá rozžiari. „Som rada, že tu niekto dokáže oceniť...“
„To je síce pekné, ale my tu umierame hladom, takže keby ste si to odložili na neskôr...“ Alex však okamžite stíchne, keď ho zúrivo prebodnú dva páry blýskajúcich sa ženských očí.
„Sú to fúrie.“ Zamrmle potichu, keď si sadá pred prázdny tanier a trpezlivo čaká kým sa skončí veledôležitá debata.
„A čo si čakal, prosím ťa? Sú to ženské.“ Oznámi mu Lukas.
„Ale Eileen vie byť taká sladká a...“ Zasní sa, div mu v očiach nepoletujú srdiečka. Jeho brat len otrávene prevráti oči s stropu.
„Prestaň, preboha, než sa povraciam!“ Znechutene vyplazí jazyk.
„Čo si to...!“ Zavrčí na neho Alex.
Simon celú roztržku sleduje s úsmevom na tvári. Lukas vyzerá dokonca roztomilo keď takto niekoho škádli.
Nakoniec jedli viac menej mlčky... teda hlavne mužské osadenstvo a Eileen. May (samozrejme) pánty mleli neustále.
Ale atmosféra bola iná ako obvykle, to si však všimol len málokto. Každý bol totiž zaujatý tým svojim.
Eileen mala oči iba pre Alexa, ten bol stále urazený, že naňho zazerala, takže sústredene načúval sestrinmu výkladu. Ona zase nespustila pohľad zo Simona, ktorý celý večer po očku sledoval Lukasa. A ten sa striedavo venoval svojmu tanieru a žmoleniu ozdobného lemu na obruse.
„Idem spať.“ Oznámi Lukas neslano-nemastno a poberie sa hore, tmavými schodmi k izbe s vytúženou posteľou. Na prianie dobrej noci, iba pokýva hlavou.
„Tak... čo budeme teraz robiť?“ Simon prekvapene pozrie na blondínku, ktorá sa k nemu túžobne pritisne a s otázkou v tvári zaklipká ťažkými mihalnicami. Jej, takmer, EXpriateľovi sa pri tom pohľade obráti žalúdok.
„Neviem čo plánuješ ty, ale mňa v tomto okamihu volá príroda. O chvíľu som späť.“ Bleskovo vstane a keď berie schody po dvoch, uvažuje kedy nastala tá závratná zmena a May mu začala šialeným spôsobom liezť na nervy.
Pomaličky a hlavne potichučky sa zakráda k dverám do spálne istého čiernovláska.
.jpg)
