3.K. Náhoda

!Venované Broskynke!

Dvere tresnú, z úst vyletí ťažký povzdych a vyšťavené telo dopadne do perín. Niečo také strašné som už dlho nezažil! Sťažuje sa v myšlienkach mladík ležiaci na posteli.
Nielenže ten obed trval celú večnosť, ale mama ho ešte pozvala nech s nami posedí, že si dáme dezert, potom ho donútila počkať na olovrant a nakoniec ho presvedčila, že by sa urazila keby odišiel bez večere.
Toto bolo to najdlhšie poobede v mojom živote! A to najhoršie nebolo, že kedykoľvek na mňa Simon prehovoril koktal som a padali mi veci z rúk, ani to, že som sa asi sto krát bodol pri jedení paličkou do nosa keď som na neho civel. Dokonca som celkom dobre zvládol aj to, že sa k nemu sestra celú tú dobu tisla, dotýkala sa ho a kde tu ho obdarila letmým bozkom.
Ale doteraz som neprekonal fakt, že ja ho nikdy nebudem môcť takto objímať, hladiť ho, bozkávať... Sakra!! To nie je fér!
Prevalí sa na brucho a päsťami zúrivo udrie do vankúšov až sa z nich zdvihne kúdol prachu. Z hrdla sa mu vyderie zavrčanie, dlane zatína v päste až mu belejú hánky a po tvári stekajú slzy zlosti. Tak neuveriteľne ma to štve! Chcel by som byť na jej mieste!
Posadí sa a oprie chrbtom o stenu. Neprítomne hľadí do tmavej miestnosti osvetlenej iba oranžovým svetlom pouličných lámp prenikajúceho sem z ulice. Sedí nehybne.
V hlave sa mu hmýria myšlienky jedna cez druhú. Otázky, sťažnosti, nadávky alebo čo by bolo keby...? Žiadnu z nich nedokáže zaplašiť.
Tak tam len sedí a čaká. Čaká kým sa mu to v tej makovici zrovná, dostatočne na to aby sa mohol rozhodnúť čo ďalej.
Hnev z neho postupne opadáva. Jeho plamenná ozvena stále tíchne.
No nestráca sa, emócie nikdy nemiznú, len sa menia, pretvárajú v iné. A tak sa aj hukot ohňa v ňom mení na melancholický šum dažďových kvapiek. Ten pomaly zapĺňa celé jeho srdce. Pomyslená hladina vody stúpa spolu s jeho smútkom.
Myslí na neho, nejde to inak. Stále má pred očami jeho tvár. Ostro rezané rysy, okúzľujúci úsmev, ale nie taký ako z reklamy na zubnú pastu, omnoho vrúcnejší a láskavejší, hladké vlasy, do ktorých má vždy chuť zapliesť prsty,...
Lenže vždy keď moje vedomie zablúdi tým smerom vynorí sa vedľa jeho tváre druhá. S rovnakými svetlými očami, tvarovanými ústami a rysmi aké mám ja. Lenže je to dievčenská tvár. Usmiata dievčenská tvár so šťastím prekypujúcimi očami.
Nechcem aby sa to zmenilo. Nedokážem byť tým kto zaviní, že tá radosť z nich vyprchá! Vždy bola ľahkomyseľná, ale na žiadneho iného muža mimo rodiny sa nikdy tak nenaviazala.
Nedovolím aby sa s ňou rozišiel! Nie!
Ja tu nie som teraz dôležitý, ostatne som to celé zavinil, takže to aj napravím. Nezáleží na tom ako veľmi by som ho chcel!
Zažmurká a v očiach mu zahorí nové odhodlanie. Jasné, najbližšie keď sa stretneme si zo Simonom pohovorím a vykecám mu ten rozchod! Vyskočí a zaujme hrdinskú pózu.
A tým pádom nebudem musieť May oboznámiť s faktom, že som s jej chlapom spal skôr ako ona! Pomyslí si najprv víťazoslávne, no vzápätí mu dôjde čo vlastne trepol a na tvári sa mu objaví zmučený výraz. Bezvládne sa zvalí naspäť na posteľ. Nad ním sa vznáša tmavá aura hlbokej depresie.
Ja som taký smoliar. Schúli sa do klbka. Vankúš pod Lukasovou hlavou je o chvíľku úplne premočený a slaný. Izbou sa nesú tlmené vzlyky.
Trvá to dlho. Nevie ako dlho presne, pri plači človek rýchlo stráca pojem o čase, no určite to trvalo. Oči ho pália, ruky sa trasú. No náhle to utíchne, triaška prestane, bolesť zmizne.
Jeho myseľ sa ponorí do nepokojného bezsenného spánku, plného nočných môr. Len posledná rovnako ako on osamelá kvapôčka ešte stečie spod jeho zavretého viečka.

„Vstávaj!“ Zareve mu dakto do ucha pričom po ňom ešte nezabudne šmariť vankúš zo zeme. „Pohni, Lukas, lebo prídeš neskoro! Je pondelok!“
„Grrr...“ Zavrčí na to do perín. Tento náhli prepad je horší ako keby sa do jeho podráždeného vedomia zabodla dýka.
„Nech už si z tej postele vonku!“ Ziape mu priamo do ucha vzrušenia plný ženský hlas.
„Čo tu blbneš preboha?!“ Vyhrabe sa mladík celý strapatý spod paplóna. Pozrie na hodiny. Veď mám ešte kopu času!
„Ak budeš do desiatich minút hotový odveziem ťa do školy.“ Prehlási nadšene. Keby Lukas vedel vraždiť pohľadom tak by sa práve pripravil o sestru. Bez slova sa zahrabe naspäť.
„No tak prestaň, to nemyslíš vážne, Lukas!!“ Chytí ho za vytŕčajúcu ruku a snaží sa ho vytiahnuť. „Ak ťa nepôjdem zaviesť mama mi nepožičia auto! A ja ho dneska urgentne potrebujem!“
Prudko s ním trhne, asi o niečo silnejšie než zamýšľala, pretože z tej postele priam vyletí. Samozrejme dopadne hlavou rovno na tvrdú podlahu.
„No, konečne, pohni, za chvíľku odchádzame!“ Prehlási a dakam odbehne.
„May, ja ťa zabijem!“ Zastoná chlapec spolovice na zemi spolovice ešte na posteli.

Za necelých desať minút sedí na sedadle spolujazdca s poloprázdnou školskou taškou na kolenách. Je si sto percentne istý, že minimálne polovicu vecí nechal doma. Na hlave má ešte väčšie hniezdo ako obvykle a keďže sa obliekal takmer poslepiačky vyzerá ako vytiahnutý z kontajnera.
Čelom sa opiera o chladné sklo okna, viečka mu klipkajú, skoro spí.
Brzdy zaškrípu, auto prudko zastaví a driemajúci Lukas skončí čelom v palubnej doske.
„Kurva.“ Zasyčí keď sa šúchajúc si hlavu narovná.
„Vyjadruj sa slušne!“ Karhá ho blondínka na vedľajšom sedadle s rukami na volante.
„Dobre, dobre.“ Odvrkne podráždene.“Hm, a na čo dnes vlastne potrebuješ auto?“ No vzápätí otázku oľutuje. Mayine oči sa rozžiaria.
„Vieš, nechala som v jednom zlatníctve, rozkošný obchodík v meste, urobiť na objednávku taký prívesok, teda dva a...“
„K veci!“ Hrubo ju Preruší. Ona naňho len škaredo zazrie a pokračuje akoby sa nič nestalo.
„No keby som šla busom alebo pešo nestihla by som prednášku a Simona o odvoz požiadať nemôžem, pretože je to pre neho...p-počkaj ešte som neskončila!“ No dvere auta sa už za Lukasom s hlasným tresnutím zaklapli.

„Hrôza.“ Povzdychne si nad plnou táckou. Sedí za stolom v školskej jedálni.
Aj keď stôl je pomerne veľký, tak asi pre šiestich, je tu sám.
Cez záclonu čiernych vlasov znudene hľadí do taniera kde robí vidličkou v zemiakovej kaši miniatúrne chodníčky. Raz sa uhorský rok sa mi podarí dostať s celým obedom až k stolu a akurát vtedy nie som hladný! Zväčša do mňa totiž niekto milý stihne “omylom“ vraziť, podložiť mi nohu alebo mi tú tácku proste vyraziť z rúk.
Opäť sa z neho vyderie nešťastné „Ach.“ Aj keď nemôžem povedať, že by som nebol hladný, veď mi v bruchu škŕka už dobrú hodinu, ale nedokážem do seba nič dostať. Prešla ma chuť...teda, prešla ma už ráno hneď ako mi ségra objasnila načo jej to auto je (to som sa takmer povracal) a doteraz sa nevrátila.
Pred ním leží kompletne rozpitvaný obed, ktorý sa už ani náhodou nepodobá na mäso s kašou. Celé vyučovanie mi bolo mizerne a je mi jasné, že to nemá čo dočinenia s fyzickým zdravím.
Zavrie oči a predstaví si Simona. Jeho telo, tvár, oči, pery... Spomenie na tie bozky, vzdychy, horúce dotyky nielen rúk...
Vzhľadom k tomu, že má zavreté oči a celkovo je tak trochu v inom svete si ani len nevšimne poza chrbát sa mu plýžiaceho chalana.
Zrazu zacíti na temene hlavy cudziu dlaň a už je ksichtom v tanieri. Presnejšie v tej gebuzine čo na tanieri zostala.
K jeho ušiam sa zovšadiaľ nesie krutý smiech.

„Ako mi len táto škola lezie na nervy!“ Zúrivo šomre nad špinavým umývadlom. Pod prúdom ľadovej vody (iná netečie na školských záchodoch netečie) sa pokúša z vlasov dostať zvyšky obeda.
Nie, že by bol dva krát úspešný...ale aspoň už nevyzerám ako mama s pleťovou maskou.
Vystrie sa a pohľad uprie do veľkého zrkadla tiahnuceho sa celou stenou. Vždy mi vŕtalo hlavou načo je nám, preboha, zrkadlo na chlapských hajzloch, ale myslím, že som práve pochopil.
Keď uzná, že teoreticky môže vyjsť medzi ľudí (ak sa tak dajú študenti tejto školy nazvať) a, že to lepšie už nebude strčí hlavu pod sušiak na ruky.
Za chvíľku zo suchou hlavou vykročí na chodbu. Mal by som mať ešte jednu hodinu, ale z tej som už s najväčšou pravdepodobnosťou polovicu zmeškal, takže idem rovno domov.
Ide do šatne po bundu a hlavným vchodom von. Okamžite ako opustí budovu školy vytiahne si cigaretu a zapaľovač. Prejde cez nádvorie až za plot a to čo tam uvidí mu priam vyrazí dych. Jeho srdce vynechá jeden úder. Pred chvíľkou zapálená cigareta mu vypadne z úst.
Na školskom parkovisku s rezervovanými miestami stojí nádherný šporťák. Dokonale aerodynamický tvar, neuveriteľne nablýskaný lak či perfektne prepracované detaily. To všetko človeka okamžite presvedčí hneď o niekoľkým veciach naraz, no hlavne o cene.
Lenže Lukasa motorizmus nikdy moc nezaujímal a aj teraz jeho zrak upútal skôr majiteľ lenivo sa opierajúci o to autíčko. Simon! Čo tu, sakra, robí?!
Ťažko prehltne a začne sa v panike obzerať okolo kde by sa asi mohol schovať. Neskoro. Dotyčný si ho už všimol.
Vytiahne si ruky z vreciek, odpichne sa od zavretých dverí auta a rýchlym krokom sa k nemu blíži.
Lukasa až teraz zachváti tá pravá panika. A nie je to len v tom, že všetky sprosté či aspoň ostré slová, ktoré si pre blížiaceho sa chlapa pripravil sa mu práve vykúrili z hlavy.
Ako kráčal dlhý kabát okolo jeho štíhleho tela vial. Ľadový už takmer zimný vietor sa pohrával s jeho dlhými vlasmi zviazanými stuhou.
Lukas si len matne uvedomuje, že je mu zima. Úplne zabudne na akýkoľvek únik a ako hypnotizovaný sleduje postavu.
Spamätá sa až keď stojí Simon rovno pred ním a zhora ho pozoruje, čo nie je vôbec zložité vzhľadom k tomu, že je od Lukasa o hlavu vyšší.
„Ahoj.“ Prehovorí vyšší hlasom plným očakávania, ale aj strachu z reakcie. No tá neprichádzala. Chlapec pred ním len zanovito hľadí do zeme.
„Lukas...“ Povzdychne si.
„Čo?!“ Odvrkne omnoho nevrlejšie ako zamýšľal, netuší kde sa to v ňom zrazu vzalo keď ešte pred chvíľou by sa najradšej zahrabal pod zem.
„No...teda...“ Dostane zo seba Simon rovnako ak nie viac zaskočený jeho agresivitou. „Chcel som...“
Už viem čo ma tak vytáča! Ten jeho anjelsky tón ja-za-nič-nemôžem! To sa nedá počúvať!
„Čože si chcel?! Zase ma zatiahnuť do nejakého baru a...?!“
„Nie, ospravedlniť sa.“ Rýchlo ho preruší lebo jeho prejav stále naberá na hlasitosti a pár ľudí už ich smerom zvedavo pokukovalo.
„Hej, no to je...!“ Lukasov hnev opäť vyfučí keď si uvedomí význam jeho slov. Nedokončí a naprázdno zaklapne ústa. Chce niečo povedať, ale mozog mu vypovedá službu. Tak sa Simon chopí príležitosti a začne vysvetľovať.
„Prepáč, netušil som, že May je tvoja sestra. To ma síce v žiadnom prípade neospravedlňuje, ale keby som to bol tušil nič by som si s tebou nezačal.“ Vykladá rýchlo. Snaží sa to všetko zo seba dostať kým sa Lukasovy nevráti reč. „No teraz už je neskoro a...“ Odmlčí sa, je vidieť, že zvádza akýsi vnútorný zápas.
„A?“ Spýta sa chlapec a zvedavo nakloní hlavu na stranu aby mu lepšie videl do tváre.
„...vravel som ti ako sa veci majú a...no...do čerta s tým!“ Preruší svoje vlastné koktanie a pokračuje už pevným hlasom. „Nechceš so mnou chodiť?“
Lukasov vtedy zíde na um len jediná myšlienka. Ja som asi ohluchol! Je nemožné aby práve...položil takúto otázku, nie musel som zle počuť alebo mi už definitívne preskočilo.
„Môžeš to zopakovať?“ Vypľuje s vytreštenými očami.
„Ech...ide o to, že z May sa aj tak čo nevidieť rozídem a čo sa teba týka...“ Pristúpi ešte bližšie, takmer cíti aj cez vrstvy oblečenia ako Lukasovi zbesilo bije srdce. Skloní sa k jeho uchu a tichým zvodným hlasom zašepká. „Na rozdiel od teba som vtedy nebol až taký opitý.“
Lukasovi sa z toho vypočutého náhleho priznania rozšíria zreničky. Prudko sa nadýchne. Nedokáže sa ani pohnúť.
Len tam stojí a vníma teplo sálajúce z druhého tela a zároveň cíti ako mu všetkými bunkami prestupuje príjemné brnenie nepochybne pochádzajúce zo Simonovej bezprostrednej blízkosti. Nechá sa učičíkať príjemnými pocitmi a s tichým „Ach“ zavrie oči.
Zrazu zacíti ako sa pár rúk ovinie okolo jeho pása. Chce zaprotestovať, no jeho pery uväznia tie druhé. Žiadostivo sa na ne pritisnú a vlhký jazyk sa dožaduje vstupu do Lukasových úst.
Ten však náhle precitne. Moment, tak toto nie! To nesmiem!
Vsunie medzi ich telá ruky a prudko ho od seba odstrčí.
„Nie!“ Vykríkne napol zhnusene, napol zdesene z toho čo sa práve stalo. Alebo skôr z toho čo sa mohlo stať.
Ruky sa mu neovládateľne trasú. Zatne ich v päste a vražedným pohľadom Simona priam prepaľuje. Ten prekvapene nadvihne jedno obočie.
„Mal som dojem, že sa ti to celkom pozdávalo...“
„Omyl!“ Zavrčí. „Žiadne také a ten rozchod s May sa tiež nekoná! Proste jej to nemôžeš spraviť! Ona ťa naozaj miluje, síce nechápem prečo, ale je to tak takže...“ V skutočnosti až pridobre chápem prečo si May vybrala práve teba. „...ti niečo také jednoducho nemôžem dovoliť!“ Simon sa ani nepokúša otvoriť ústa, je mu jasné, že mu po tom čo práve vypočul žiadne rozumné slová nezídu na um.
„O tom čo sa stalo obaja pomlčíme, už nikdy sa to nebude opakovať, a ty pekne zostaneš zo ségrou! Jasné?!“ Chlap pred ním nie je schopný nič zo seba dostať. Lukas už zapochybuje o jeho odpovedi, no nakoniec predsa len kývne hlavou akože hej.
„Fajn.“ Prehodí pre seba spokojne mladík, obíde ho a znova si zapáli. Je spokojný, že to šlo tak ľahko.
Po pár metroch počuje štartovanie motora a zanedlho nato sa okolo neho preženie ten nablýskaný šporťák. Keď ho vidí miznúť v zatáčke zmocní sa ho akási zvláštna úzkosť.
Ale je to tak správne! Pripomenie mu svedomie.
Lukas má sto chutí si zakričať „Do prdele s tým čo je správne!“ ale ovládne sa a pokračuje v ceste domov.

V zámke zaštrkoce kľúč, potom to cvakne a dvere sa otvoria. Dnu vpadne zadychčaný Lukas (výťah stále nejde). Všetky veci, ktoré nepotrebuje zo seba doslova zhodí (taška, bunda, tenisky).
Po ceste do izby mu nahlas zaškvŕka v žalúdku takže v sekunde zmení smer trasy. Zamieri do kuchyne.
Otvorí dvere a prvé na čo mu padne pohľad je...Alex olizujúci sa s dákou jemu neznámou brunetkou. Prekvapene zažmurká. Brácha nezdáš sa.
Keď už to nejakú chvíľku trvá a oni sú natoľko pohltený skúmaním ústnej dutiny toho druhého, že si absolútne nevšímajú okolie, nevydrží to a dôrazne si odkašle. Pobavene sleduje ako nadskočia a rýchlo sa od seba odtrhnú ako keby dostali ranu elektrickým prúdom.
„A takto zaklopať?!“ Rozčuľuje sa jeho mladší brat.
„Je to kuchyňa.“ Ohradí sa Lukas. Alex prevráti oči v stĺp.
„Detaily.“ Dievča vedľa neho, celé červené, hľadí do zeme a žmolí okraj sukne. Lukas zatiaľ bez štipky záujmu o nich prejde k chladničke a vytiahne si aspoň jogurt.
Sadne si oproti páriku a bez toho aby sa na nich čo i len pozrel otvorí téglik a zaborí dovnútra lyžičku.
„Hej!“ Oborí sa naňho brat.
„Áno, prosím?“ Spýta sa naoplátku dokonale pokojným hlasom.
„Ak si si nevšimol, prekážaš!“ Precedí naštvane pomedzi zuby.
„Ak si si nevšimol, netrápi ma to.“ Odpovie mu Lukas s úsmevom, skôr úškrnom na tvári. Alex sa už nadychuje, že odsekne dačo jedovaté keď sa holka vedľa neho postaví.
„T-ta-tak j-ja už pôjdem.“ Zarapká, otočí sa a už sa ozve len zaklapnutie vchodových dverí.
Mladší brat sa tým smerom ešte chvíľku sklamane díva, keď sa otočí naspäť v tvári má výraz, že by ho človek nechcel stretnúť v tmavej uličke.
„No to ti teda veľmi pekne ďakujem!“ Prenesie ironicky.
„Nemáš za čo.“ Pokojne opáči. Alex najskôr nahodí neveriaci výraz, no hneď nato zavrie oči a začne si masírovať miesto medzi obočím aby sa aspoň trošku upokojil.
„Dobre, necháme to tak.“ Prehovorí po niekoľkých okamihoch ticha keď sa on zbavoval hnevu a Lukas cpal jogurtom. „Ale čo tu vlastne tak skoro robíš? A nemal si náhodou pred takou...“ Kukne na hodinky. „...pól hodinou obed?“
„Som tu skôr len o pár minút, lenže to by ti bolo za normálnych okolností absolútne ukradnuté a áno obed som síce mal, ale jeho prevažná väčšina mi skončila na ksichte a vo vlasoch, čo by ti bolo jedno tiež, keby som ťa konzumáciou nevyrušil od určite šialene dôležitého, zaujímavého a duchaplného rozhovoru s tou pohľadnou dámou, ktorá tak ochotne opustila tento byt.“ Vysype zo seba jedným dychom.
„Vieš, že keď si sarkastický hovoríš niekoľkonásobne dlhšie vety ako obvykle.“ Zamyslí sa Alex, zvyknutý na bratovu mlčanlivosť a jednoslovné odvrknutia, nahlas.
„Chceš tým naznačiť, že by som mal byť sarkastický častejšie?“
„Skôr naopak.“ Uškrnie sa tento krát mladší v miestnosti. Lukas sa rozhodne neodpovedať hneď z dvoch dôvodov. Po prvé, mu žiadne vhodné slová nenapadajú a po druhé zámok vchodových dverí práve cvakol už po tretí krát sa dosť krátku dobu.
„Som doma!“ Rozľahne sa bytom melodický Mayin hlas.

Spriatelenie s Kha

A tu je diplomík :D...nespýtala som sa čo naň, ale hádam som trafila a bude sa páčiť. Som rada, že sme spriatelili x)

2.K. Náhoda

2. Kapitola- Náhoda je Blbec
varovanie: shonen ai, a znova vulgarizmy (hlavná postava je predsa len 17-ročný chalan a nie je to žiadny anjelik x))
poznámka:...viem, že som vám dačo chcela...ale ani za toho...ehm...boha si nemôžem spomenúť čo to bolo...mno nič tak sa budete musieť obísť bez mojich obvyklích obkecov...
Venované Broskynke!

Prvý vnem, ktorý je dostatočne silný aby prenikol do Lukasovho spánkom omámeného vedomia je bodavá bolesť hlavy. Ježiši, asi som to včera s tým alkoholom vážne prehnal!
Otvorí oči, no okamžite ich znova zavrie. Donúti ho k tomu jasné denné svetlo zabodávajúce sa cez buľvy snáď až do podráždeného mozgu.
„Do prdele.“ Zakľaje potichu.
Niečo, skôr niekto, za ním zamraučí a zamrví sa. V tom momente je Lukas dokonale prebratý a s očami dokorán vyletí z postele. V nemom úžase hľadí na pokojne si odfukujúceho narušiteľa. Čo to má znamenať?!
Takmer nedýcha, len tak tam stojí a nevie čo si myslieť. Po chvíľke z neho ako-tak opadne prvotný šok, začne sa obzerať po miestnosti. Kde som to? Ako som sa sem dostal? Prečo som tu s týmto chlapíkom? Kto je to? A prečo som, preboha, nahý?
Splašené otázky sa vynárajú jedna za druhou. Ani nevie, či ho viac desí, že nepozná odpoveď na prvé štyri, alebo, že tuší ako bude znieť tá na tú poslednú. Moment! Ukľudni sa a poď na to logicky. Čo si včera robil. Začnú sa mu vynárať obrazy: Prechádzka, železničná stanica, niekto do mňa vrazil, bol to ten najkrajší chlap akého som kedy videl, ulica, krčma, znova sa tam objaví ten chlap zo stanice, pohárik, ďalší, viedli sme pomerne dlhý rozhovor, odchádzame z toho pajzla, vášnivé objatie, náruživé bozky, opúšťa ma oblečenie a...
Celý od hlavy až po päty sčervenie. Mňa rachne!
Príde naspäť k posteli a ako v tranze sa posadí, neprítomný pohľad stále upierajúc pred seba. Jeho hlboko otrasená myseľ akosi potrebovala trošku viac času aby mohla vstrebať tento pre ňu priam neuveriteľný fakt.
Okrem toho, že mu v hlave neustále hučí: to nie je možné!, sa ozýva aj druhý hlások, ktorý pripúšťa pravdivosť tejto informácie. Čo však neznamená, že by to priam schvaľoval.
„Nikolas bol prvý a posledný (čiže jediný) človek, s ktorým si kedy spal a to čisto z niečoho veľmi podobného láske. A teraz sa len tak vrhneš na prvého človeka čo ti kúpi drink?!“
Karhá ho jeho druhé “ja“. Prvý človiečik v jeho hlave (čo až doteraz vyrevúval: to nie je možné) zmĺkne, sčervenie a hľadiac do zeme sa škrabe na temene hlavy.
„Ehm...noo...prísne vzato (čiže pokiaľ si pamätám) sa vrhol on na mňa...“
„To je jedno!!“ Tresne mu druhé “ja“ päsťou po hlave.
Zavŕzganie Lukasa vytrhne z myšlienok vďaka, ktorým sa čím ďalej tým viac ponára do začínajúcej depresie.
Hodí cez plece očkom po chlapovi rozvalenom cez celú manželskú posteľ. Len sa prevrátil na chrbát. Odľahne mu, no oči od neho neodtrhne.
Pozoruje ho, ako si tam tak pokojne oddychuje, jeho hruď sa dvíha a klesá v stále rovnakých intervaloch, zatiaľ čo tá Lukasova, pri tom pohľade, stále rýchlejšie...je vážne...ehm...krásny?
Dlhé gaštanovohnedé vlasy sú elegantne rozprestreté okolo, svetlá pokožka, ale nie nezdravo bledá ako je tá Lukasova, sa na čiernom povlečení nádherne vyníma. Zároveň pôsobí tak jemne až zamatovo. Pod ňou sa rysujú pekne tvarované svaly.
Keď skĺzne očami nižšie spolovice mu odľahne a spolovice pocíti sklamanie. Muž má akurát cez slabiny prehodený paplón. Lukas okamžite odvráti pohľad keď si uvedomí kam to vlastne, so záujmom, čumí.
Radšej upriami pozornosť na mužovu tvár. Pery mierne pootvorené, cez čelo mu padá pár, oproti pleti tmavých, pramienkov vlasov. Končia na vankúši kde sa miešajú s ostatnými.
Na výrazných lícnych kostiach je jemná červeň. Pôsobí to tak roztomilo. Chtiac-nechtiac musí sa usmiať.
No to, čo Lukas obdivuje na jeho tvári a vlastne ňom celom najviac, sa teraz ukrýva za stenami viečok a čiernymi mihalnicami. Tie nádherne sladké medové oči. Len keď si na ne spomenie priam cíti na jazyku med.
Zrazu zatúži ich znova vidieť. Hoc, by to bola iba chvíľočka, len sekunda, jej stotina, proste sa nedokáže ovládnuť.
Vie, že z najväčšou pravdepodobnosťou ho ten muž okamžite vyhodí. Veď to bol len úlet, navyše po požití viac než veľkého množstva alkoholu.
Ale teraz na tom nezáleží, práve teraz záleží jedine na tých očiach, na možnosti sa do nich znova a asi aj naposledy ponoriť.
Poposadne na posteli a nakloní sa bližšie. K pokojnej tvári.
Líce mu pohladí jeho pravidelný dych. Vychutnáva tento okamih. Nasaje pomaly vypŕchajúcu vôňu drahej kolínskej. Od lákavo vyzerajúcich úst je len pár milimetrov. Jemne mu odhrnie vlasy z tváre a prekoná zvyšnú vzdialenosť.
Spojí ich pery iba prostým dotykom, nič viac. Čaká čo bude. Chvíľku sa nedeje nič, potom zacíti ako sa, až doteraz spiacemu človeku, roztiahnu kútiky úst do úsmevu. No jeho oči zostávajú zavreté.
Chce sa zo sklamaním odtiahnuť keď sa mu o spodnú peru obtrie niečo vlhké a začne sa dobýjať dnu. Jazyk. Silno sa rukami zaprie o matrac a prudko sa posadí.
„Čo to má znamenať?!“ Oborí sa na chlapa. Ten prekvapený prudkou reakciou sa, už pochopiteľne s otvorenými očami (čo je, ale Lukasovi momentálne absolútne jedno), posadí tiež. Nechápavo sa mračí na pobúrene sa tváriaceho chlapca.
„Čo, čo má znamenať? Pobozkal si ma predsa ty.“ Lukas vyvedený z miery len zažmurká, no nakoniec si urazene založí ruky na prsiach.
„No a čo?“
„Ech...“
„Chcel som ťa len zobudiť!“
„V takom prípade, už som hore.“
„To vidím!“ Odsekne stále naštvaný mladík zatiaľ čo chlapík na opačnom konci postele na neho pobavene hľadí.
Potom zloží nohy na podlahu a bez hanby sa postaví. Lukasovi sa, keďže je k nemu chlap chrbtom naskytne dokonalý výhľad na jeho pozadie.
Celý červený sa otočí a radšej rozhliadne po luxusne zariadenej izbe. S otázkou: ako si ten týpek môže dovoliť takýto bejvák?, v hlave sa pustí do zbierania kusov svojho oblečenia.
Čo, vzhľadom k tomu koľko toho na sebe včera mal a akým spôsobom sa to z neho dostalo, vôbec nie je jednoduché.
Keď sa skláňa po tričko, parkety za ním zavŕzgajú, dvere sa otvoria a opäť zavrú. Narovná sa a škaredo zazrie tým smerom.

Za pár minút vychádza tými dverami aj on (kompletne oblečený, samozrejme). Ocitne sa v priestrannej hale (veľmi priestrannej), vedie z nej niekoľko dverí. Všetky sú zavreté, až na jedny. Kuchyňa.
Nakukne dnu. To čo uvidí ho najskôr úprimne šokuje a následne mu spôsobí prudký záchvat smiechu.
„Zdá sa ti tu niečo vtipné?“ Opýta sa ho chlapík stojaci pri šporáku. Akurát naťukáva tenkú škrupinku vajíčka o okraj panvice. Na tom by síce nebolo nič strašné, že si varí raňajky, ale on má pri tom na sebe LEN červenú kockovanú zásteru. Nič viac, nič menej.
„Mno...ja len...“ Dostane zo seba Lukas keď smiech ako tak dostane pod kontrolu. „...že som ešte nevidel tak...originálne oblečeného...kuchára.“ Má čo robiť aby ho to zase nechytilo.
„No, naozaj, veľmi zábavné.“ Zatiahne chlap. „Ja ti tu chystám raňajky a ty takto.“ Povie naoko urazene a urobí na Lukasa psie oči. Ten nevie čo na to odpovedať.
„Ach, ďakujem, no už budem musieť ísť, ale...“
„Žiadne také! Okamžite sadnúť!!“ Zavelí nebezpečným hlasom nepripúšťajúcim odpor. Tak sa teda chlapec usadí za veľký stôl s piatimi stoličkami a čaká na to, netradične oblečeným človekom pripravené, jedlo.
Netrvá to dlho a už pred ním stojí tanier niečoho čo sa ani náhodou nepodobá na vajíčka zo slaninou. Chlap sediaci oproti si podopiera hlavu a usmieva sa naňho ako mesiačik na hnoji.
Lukas na tú kôpku čohosi neidentifikovateľného a na sto percent spáleného podozrievavo hľadí. Chytí vidličku a pár krát do toho opatrne šťuchne, akoby si nebol istý, že to nie je nebezpečné.
Kúsok naberie. Vzhliadne od sústa ku kuchárovi, ktorý sa síce naďalej uškŕňa, ale spod privretých viečok ho pozorne sleduje.
Lukas si teda s tichým povzdychom odvážne vopchá plnú vidličku do úst. Takmer sa poblije, no donúti sa prehltnúť a vykúzli na tvári silený úsmev.
„Nechceš niečo na zapitie?“ Spýta sa milo chlap pred ním. On na to len kývne.
Postaví sa a napustí mu pohár vody. Posadí sa naspäť a znova chlapca oproti sebe uprene pozoruje. Ako sa tak na neho dívam, nemôžem sa zbaviť pocitu, že už som ho niekde videl. Je mi dáky povedomí. Tie oči, rysy...zvláštne.
Lukas sa zatiaľ neuveriteľne premáha a pchá do seba sústo za sústom. Onedlho je s tým hotový. Síce ho už poriadne bolí žalúdok, ale tanier je takmer čistý.
„Chutilo?“
„A-áno.“ Klamať sa nemá, ale...
„To som rád.“ Nakloní hlavu nabok a naširoko sa usmeje. No nie uštipačne ako pred tým, skôr...šťastne.
V tom momente zo seba Lukas nedokáže dostať žiadnu odpoveď. Len na neho užasnuto hľadí. Ten obyčajne neobyčajný úsmev ho natoľko okúzlil, že z neho nedokáže oči odtrhnúť.
Spamätá sa až keď sa chlap zdvihne, vezme tanier a po ceste si vypiskujúc dáku odrhovačku zamieri k drezu. Asi by sa naňho díval aj naďalej lenže jeho oblečenie stále pozostávalo iba zo zástery, takže radšej sklopil zrak. Zrazu si niečo uvedomí.
„Tak ja už pôjdem.“ Vstane a prejde okolo sporo odetého do chodby, kde ho už nedočkavo čakajú tenisky.

Už pokladá ruku na kľučku keď ho náhle zozadu okolo pliec objíme pár rúk a uväznia ho v hrejivom náručí. Zľakne sa, no neodtiahne.
Na uchu ho zľahka pošteklí teplý dych.
„Človeka, ktorý sa kvôli tomu aby mi urobil radosť donútil zjesť niečo také odporné musím vidieť znova.“ Šepká mu zastreným hlasom rovno do uška. „Tu je moje číslo.“ Strčí mu malý papierik do zadného vrecka. „A volám sa Simon.“ Vtisne mu malý božtek na líce a pustí ho.
Keď sa Lukas otočí zahliadne už len lem zástery miznúci vo dverách.

Vyjde von z baráku a zmätene sa obzerá okolo.
„Sakra!“ Neudrží sa. Potrvá mi celú večnosť kým sa dostanem domov! Stadeto je to pekne ďaleko a navyše túto štvrť príliš nepoznám. Vlastne som tu po prvý krát v živote. Ostatne čo by som tu robil, že?
Kam oko dohliadne stoja samé luxusné vilky boháčov s dokonalými írskymi trávnikmi. Fasády majú dobre, že nie zlatom natreté. A aj to len preto, že by to bolo nepraktické a nie, že by si to ich majitelia nemohli dovoliť.
Ohliadne sa a zistí, že dom, ktorý práve opustil nie je žiadnou výnimkou.
S ťažkým povzdychom vykročí okolo perfektne udržiavaného živého plotu po čistom chodníku smerom domov (aspoň dúfa).
Divné, Simon nepôsobí staro. Určite ešte nezarába, typujem ho tak na prvý druhý ročník výšky. Asi má zazobaných rodičov. Zamýšľa sa po ceste.
Veď je to jedno. Ale ten včerajšok... Na tvári sa mu zjaví jemný rumenec. Vybavujú sa mu útržky ich rozhovoru.
Obaja už boli v dobrej nálade spôsobenej nejedným pohárikom a bavili sa takmer o všetkom. Vlastne, úplne o všetkom.
*„Vieš chodím sem iba na víkendy. Cez týždeň bývam na intráku v inom meste.“
„Ahaaa...a na čo sa sem...vlastne vraciaš?“ Spýta sa zo značnými problémami pri artikulácií Lukas.
„Mám tu holku.“ Povie, no netvári sa pri tom príliš nadšene. Lukas si trochu odsadne a vrhne naňho sklamaný pohľad. „Je to des.“ Dodá Simon a pritiahne si chlapca naspäť do náručia.
„Čože?“ Zaznie nechápavo spod jeho ramena.
„No, už spolu chodíme dobré štyri mesiace ale poslednou dobou nemyslím na nič iné iba ako sa tej blondíny (v každom smere) zbaviť. A vieš čo si na zajtra vymyslela?“ Len pokrúti hlavou.
„Chce ma predstaviť svojej rodine, strašné! To už je len krôčik od oltára!“ Sťažuje sa. Lukasovy, ktorého objíma príde tá predstava evidentne komická. Prepukne v hlasný smiech. Ten je však náhle zastavený keď Simon položí otázku jemu.
„A čo ty? Máš niekoho.“ Úsmev je preč, nahradí ho zvláštny zamyslený výraz. Z vrecka vytiahne krabičku cigariet a zapáli si.*
Pamätám si, že bolo ešte chvíľu ticho keď som zrazu sám od seba spustil. Vyklopil som mu totálne všetko čo sa stalo medzi mnou a Nikom, aj to prečo som bol vtedy na tej stanici. Proste od A do Z.
Pokiaľ si spomínam počúval ma dokonca zo záujmom, ale to sa mi mohlo len zdať. V každom prípade sa teraz cítim omnoho lepšie než včera.
Keď sa nad tým tak zamyslím Simon je prvý človek, ktorému som vykladal čo sa naozaj stalo. Asi som sa vážne potreboval iba vykecať.
Ale ja som sa vlastne (až do teraz) ani nemal komu. O mojej orientácií vedia dokopy...no včetne mňa štyria ľudia (Alex, Nikolas a už aj Simon).
Vzhľadom k tomu, že Nik mi tú traumu spôsobil asi ťažko by som sa mu mohol ísť vyplakať na plece.
Potom brácha...no neviem si predstaviť ako mu toto všetko vykladám. Teda, berie to v pohode (je mu úplne jedno, že som homo), ale proste by to nešlo. Cítil by som sa viac ako trápne.
Takže Simon mi do života vpadol akurát včas...A len keď si spomeniem na tie oči, a nádherný úsmev!
Z hlavou v oblakoch a ďalšou cigaretou v ústach kráča stále špinavším okolím domov.

„Kde si bol?! Sestrička z recepcie volala, že si včera neprišiel na sedenie!“ Spustí sa lavína okamžite ako Lukas vkročí do bytu.
„Mami ja...“
„Nesnaž sa vyhovárať! Navyše si odišiel len tak! Bez mobilu či liekov! Čo keby sa ti niečo stalo?!“ Je to síce otázka, ale hysterická žena, matka nečaká na odpoveď.
„Ešte sa porozprávame, ale teraz už je neskoro.“ Lukas po prvý krát odkedy prišiel domov zdvihol hlavu a odlepil pohľad od zeme. Ako to myslí, že je neskoro? Veď môže byť tak dvanásť, pól jednej. Za chvíľu by sme mali obedovať. No skôr než sa stihne opýtať dodá.
„Bež sa prezliecť a vezmi si tabletky, návšteva ja tu o chvíľku.“ Ahaaa. Kto to asi bude?
Odoberie sa do svojej izby a zhodí zo seba väčšinu oblečenia, takže zostane len v spodkoch. V tej chvíli do miestnosti vpadne rozčúlená (slabé slovo) blondínka.
„Kde si bol?!“
„Vieš, že v istých momentoch sa hodne podobáš na mamu.“ Poznamená jej smerom, ale nijak inak nedá najavo, že ho jej prítomnosť zaujíma. Naďalej sa prehrabuje v skrini.
„Si hrozný...!“
„Hej, hej, ja viem. Ozaj čo to k nám má dôjsť za hostí?“ Prehodí, zase akoby mimochodom. May naňho vyjavene civí.
„To nie je možné. To nie je možné. To nie je...“ Začne si šomrať popod nos neustále dookola. Zavrie oči aby sa upokojila. Nie je ďaleko od infarktu.
„Dnes je pre mňa veľmi dôležitý deň, tak to neskaz.“ Nevyzerá to, že by sa tie slová k nemu dostali. „Lukas!“ Skričí na neho.
„Počúvam ťa.“
„Dobre, prepáč, bože ja som taká nervózna! No nič, prosím ťa, obleč sa slušne, vlasy do copu, odmaľuj sa a vytiahni si ten kov z huby...teda...z úst.“ Sladko sa na neho usmeje. „Ok?“
„Ok.“ Mladík sa zatvári vrcholne otrávene.
„Ďakujeem!“ Hodí sa mu okolo krku.
„Preboha, dosť! Veď ma zadusíš! Ségra pusti ma!“ Nahlas protestuje.
„No tak, nebuď ako malí!“ No uvoľní zovretie, postrapatí mu vlasy a so šťastným úsmevom opúšťa jeho izbu. Po ceste si poskakuje a vyspevuje, až Lukas uvažuje kto z nich potrebuje tú cvokárku viac.
Vo dverách sa ešte zastaví cez plece na neho žmurkne a pošle mu vzdušný bozk. Hneď ako sa za ňou zaklapnú dvere sa Lukas otrasie. Už mi je jasné, kto z nás dvoch tu má o kolečko menej. A ja to nie som! Ale konečne je preč, mám aspoň chvíľku pre seba. No mýlil sa.
Dvere do izba sa znova rozletia a dnu vpochoduje Alex. Založí si ruky za hlavu a hodí na bratovu posteľ. Lukas sa to rozhodne ignorovať a ďalej skúma obsah šatníka.
„Hm...Kde si celú noc bol?“
„Preboha! To má byť výsluch alebo čo?!“ Brat sa zatvári nechápavo.
„Vidno, že ste rodina.“ Precedí Lukas pomedzi zuby.
„Nejak sa od nás dištancuješ.“
„A čuduješ sa mi?“ Alex to radšej ďalej nekomentuje. Po chvíli ticha chalan na posteli prehovorí.
„Bože, May celý deň pobehuje po byte, upratuje a buzeruje koho môže. Hrôza.“
„No mne to hovor.“ Zavrčí zatiaľ čo bojuje s piercingom, ktorý sa nechce nechať len tak vytiahnuť.
„Nechaj to tak, ešte si ublížiš. May to prežije.“ Navrhne mu brat po zhliadnutí tej desivej scény (Lukas sa k nemu otočil ksichtom).
„Bude musieť, je*em na to.“ Vytiahne si prsty z úst. „A ktože to má vlastne prísť? Je okolo toho poviku akoby to bola minimálne anglická kráľovná.“ Položí otázku a dúfa, že sa mu konečne dostane aj odpovedi.
„V skutočnosti je to ešte niekto omnoho dôležitejší. Ale ako to, že o tom nevieš, ségra o tom vyspevuje už dobré tri týždne?“ Lukas sa zamyslene pošúcha na brade.
„No je to možné. Veď vieš ako ju počúvam.“
„Skôr nepočúvaš.“
„Veď práve. Tak kto to je?“ Opakuje už ani nevie koľký krát.
„Vieš, ten jej nový fešák, s ktorým to tiahne už podozrivo dlho?“ Akoby som mohol zabudnúť keď každé sestrino druhé slovo je o ňom. Navyše May nie je typ človeka, ktorý by s niekým vydržal príliš dlho. V preklade, strieda chlapov ako ponožky. Jej osobný rekord (až doteraz) bol jeden týždeň. Na škole má vybudovanú povesť celkom dobrej štetky. Len za to neberie prachy. Teda, pokiaľ viem.
Ale čo sa tohto chlapíka týka, tvrdí, že to s ním myslí vážne (že je to ten “pravý“, že ho miluje, atď. Proste všetky tie obvyklé zamilované ženské kecy) a ako mi stihla zdeliť nechce nič uponáhľať. Takže s ním ešte nespala (bol by som síce radšej keby si detaily svojho milostného života nechávala pre seba, ale bohužiaľ), ževraj chce počkať kým jej ho mama neschváli. Alebo dačo podobné.
„No, čo s ním?“
„Dva krát hádaj!“
„Ani raz, buď mi to povedz, alebo vystrel.“
„Bože, ty si dnes vážne dáko spomalený!“ Prevráti oči v stĺp. „Chce nám ho dneska ukázať, príde na obed.“
„Aha. V takom prípade sa nemusím príliš namáhať.“ Chytí prvé oblečenie čo mu padne do ruky a vôbec nerieši, že vyzerá takmer rovnako ako to čo pred chvíľou vyzliekol.
„May sa to nebude ani trochu páčiť.“ Napomenie ho brat keď si k nemu Lukas (samozrejme bez prevedenia ostatných zmien, ktoré mu ségra nariadila) lenivo prisadne na posteľ.
„No a? Nebudem sa namáhať kvôli nejakému frajírkovi. Ostatne chodí z mojou sestrou a nie so mnou!“
„Ako myslíš.“ Nastane ticho.
Lukasove myšlienky opäť zaletia k istému vysokému, dlhovlasému, elegantne vyzerajúcemu a bohatému chlapovi. Na tvári sa mu usadí neprítomný úsmev a blažený výraz.
Alex to mlčky pozoruje, no dlho mu to nevydrží.
„Ale teraz naozaj, kde si bol celú noc?“ Spýta sa tento raz s istou obavou. Žiadna reakcia neprichádza, chlapec vedľa akoby ho ani nepočul. „Lukas, no tak! Hovorím na teba.“ Ako v tranze naňho starší brat otočí hlavu pričom priblblý úsmev ani zasnený pohľad nezmizne.
Alexovi začne dochádzať.
„No nie! Ty niekoho máš!“ Povie s diabolským úškrnom. Lukas sa náhla z tej hypnózy preberie.
„Šss! Nejač tak! Keby to započula matka alebo ségra hneď by mali spústu otázok typu: A je pekná? Koľko má rokov? Poznám ju?“
„Dobre sory, ale inak, medzi nami, ti to teda trvalo. Veď už je to nejaká doba odkedy...“
„Ja viem.“ Zarazí ho uprostred vety. „Ale nedá sa povedať, že by som niekoho mal. Bolo to len...“ Ako by som to nazval? Možno: chvíľková strata súdnosti pod vplyvom alkoholu? Nie. Jednak by mi to nezhltol a ono to vlastne ani nie je pravda. Iba tak spolovice.
Z uvažovania ho vytrhne zazvonenie zvončeka oznamujúceho, že návšteva stojí pred dverami. Potom zaznie nadšený výkrik a šťukot zámky pri odomykaní.
„ Ahoj zlato!“ Tlmený hlas sestry k nim doľahne z chodby. Obaja si povzdychnú.
„Idem. Dopovieš mi to neskôr.“ Alex sa zdvihne a opustí jeho izbu.
Lukas tam tak ešte chvíľu sedí. Načúva rozhovoru z vedľajšej miestnosti, no počuje len hlasy matky a Alexa ako hodnotia Mayinho princa. Ona a jej priateľ sa už asi presunuli do kuchyne. Odôvodní si.
Dvere do jeho izby sa pootvoria, v škáre sa ukáže bratova tvár.
„Lukas, poď.“ A zmizne.
„Už, už.“ Zašomre si ešte popod nos keď sa postaví z pohodlnej postele a ide za ostatnými.

Keď vojde všetci sú už pousádzaný za ich pomerne malým stolom. Len jedno miesto zostalo voľné. Hneď oproti návšteve. Usadí sa a zdvihne zrak k neznámemu. Chce pozdraviť, no slová sa mu zadrhnú v hrdle pri pohľade do tých medových očí.
Všetci sa naňho dívajú. Včetne dotyčného oproti, no ten vyzerá rovnako zaskočene ako on.
„No tak Lukas. Pozdrav!“ Ujme sa slova May, keď vidí, že brat sa k ničomu nemá. „Toto je môj priateľ, Simon.“ Blondínka sa pri tom usmieva od ucha k uchu, ruky má omotané okolo chlapovho ramena a tisne sa k nemu čo najbližšie.
„Ech...d-dobrý deň.“ Vykokce zo seba na veľa. Otočí sa smerom k sporáku kde vysoká žena ešte dokončieva obed. „Mami, zabudol som na prášky, za minútku som naspäť.“ Povie po pravde, ale nie preto, že by pociťoval potrebu do seba to svinstvo, ktoré mu aj tak moc nepomáha pchať.
Musím sa upokojiť a...ja neviem, proste vypadnúť!
Vstane. Do prdele! Niečo také sa môže stať len mne! Nadáva v duchu.
Pohľadom zavadí o brata, sediaceho vedľa. Chytí ho za ruku a vytiahne na nohy.
„Poď so mnou.“ Šepne mu do ucha.
„Počkaj! Načo...?“ No Lukas ho už ťahá preč z miestnosti. V kuchyni sa rozhostí hlboké ticho. Tí traja ľudia čo tam zostali vyjavene hľadia na dvere, ktoré sa za dvoma bratmi práve zavreli.

„Čo to stváraš?!“ Oborí sa naňho Alex.
„To je šialený prúser!“ Zakňučí Lukas, zakryje si oči dlaňami a zošuchne popri stene na podlahu.
„No tak...“ Začne chlapec prekvapený bratovým správaním. „Také zlé to hádam nie je, veď lieky si si nevzal už toľko krát...“ Začne ho chlácholiť keď vidí akému zúfalstvu prepadá.
„O to nejde!“ Zdvihne k nemu hlavu, do líc sa mu nahrnula červeň a oči sa mu podozrivo lesknú. „Ten chlap...ja...“ Nedopovie. Alex si povzdychne a čupne si k nemu.
„No čo s ním. Ak sa ti nezdá tak skús aspoň predstierať, kvôli May...“
„Nie! To...ach...“ Zavrie oči a znova si pritisne ruky na tvár. „...ja som s ním spal.“ Hlesne potichu.
Alex vytreští oči.
„Čo?! Prosím, povedz, že som ti len zle rozumel. Povedal si, že si s ním...“
„Spal. Včera v noci.“ Dokončí zaňho potichu Lukas.
„Zbláznil si sa?!“
„Čože? Ako som mal vedieť kto to je?“ Obraňuje sa.
„Nemusel si vedieť kto to je, ale mohol si sa napríklad...opýtať či niekoho nemá, alebo tak nejak!“
„No, vravel, že má holku, ale...“
„Aké “ale“, nevrav mi, že bežne balíš zadaných chlapov!“
„Vravel, že sa s ňou chce rozísť, a že mu lezie mu na nervy!“ Okamžite ako dopovie sa mu rozšíria zreničky. Chúďatko May.
Alex tiež zamrzne s otvorenými ústami.
„Musíš jej to povedať.“
„Čo?“
„Že si s ním spal alebo minimálne to...to druhé.“
„Nemôžem jej len tak oznámiť, že sa s ňou jej milovaný plánuje rozísť. Bude sa pýtať skade takú, podľa nej, hlúposť mám a asi mi to ani neuverí!“
„Ale skôr či neskôr to aj tak praskne a potom budeš len rád, že si jej to povedal!“
„Nie! To jej proste nemôžem urobiť! Má ho tak rada.“
„Aj tak sa s ňou rozíde, s tým nič neurobíš. Tak sa aspoň pokús zachrániť čo sa dá a a priznaj sa!“
„Nie!“
„Chováš sa ako decko ale dobre, to doriešime potom, teraz sa tam musíme vrátiť, už sme dlho preč.“
„Ja nemôžem.“ Zaúpie nešťastne jeho do klbka zbalený starší brat. Je z neho len kôpka nešťastia.
„No tak, poď.“ Alex sa postaví a podá Lukasovi ruku.
„Nie!“
„Prečo?“ Lebo sa na Simona nemôžem ani pozrieť...bez toho aby som ho nevyzliekal pohľadom. Lebo v jeho prítomnosti neovládam svoj dych. Lebo pre mňa nie je možné netopiť sa v jeho očiach. Lebo...
„Nedokážem to vysvetliť, ale je pre mňa viac ako len chlap, s ktorým som sa ožral a následne vyspal. Niečo ma k nemu šialene priťahuje. A tá predstava, že by som ho mal zase vidieť v objatí zo sestrou...“
„To je v prdeli.“ Skonštatuje Alex.
„Presne...ale moment asi si to myslel trochu inak ako ja, nie?“ Zarazí sa.
„Rodina sa nezaprie.“ Keď sa naňho starší brat nechápavo zamračí pokračuje. „No, ségra sa do toho chlapíka zamilovala, ty si sa do toho chlapíka zamiloval...už len aby som zmenil orientáciu a je z toho rodinný podnik!“
Lukas chvíľu uvažuje, jeho šokom otupený mozog sa snaží pochopiť zmysel tej, na jeho vkus pridlhej, vety. Obzvlášť pasáž: ...ty si sa do toho chlapíka zamiloval... mu absolútne nedáva zmysel.
„Brácha, čo to trepeš? Ja a “zamilovaný“ do toho...“ Hľadá správne slová.
„Každému pologramotnému musí byť z pohľadu na teba keď o ňom hovoríš všetko jasné.“
„Sprostosť!“ Alebo nie? Ozve sa tichý, no o to naliehavejší hlások.
„Ale už by sme tam fakt mali ísť. Vstávaj!“

1.K. Náhoda

1.Kapitola- Náhoda je Blbec (celý názov- neskôr pochopíte prečo sa to volá práve takto)
varovanie: shonen ai, prípadne vulgarizmy
poznámka: môj prvý originálny cyklus...hádam ma nevypískate O_o je to len úvodná kapča, takže je to asi dosť nuda...no posúďte sami. Pri dobrej vôli sa tu nabudúce objaví pokráčko, ale s pravidelným pribúdaním moc nerátajte.
Chcela by som celú túto sériu venovať Broskynke ^^...prečo? No mám hneď niekoľko dôvodov:
-komentuje mi tu snáď všetko čo ide (moc, moc ďakujeem)
-už mám u nej na estránke jednu poviedočku na prianie plus mi venovala cyklus Nox et solitudo...proste už mi začalo byť trápne, že ja pre ňu furt nič nemám
-a navyše...je to vážne úžasná osôbka!! ~_^

Tak a je tu ďalší piatok! Teším sa naň už od pondelka. Premieta mladík sotva čo vykročí spoza školského plotu na chodník.
Aj keď vlastne jedinú výhodu, ktorú víkend má je, že aspoň dva dni sa nebudem musieť pozerať na tie priblblé ksichty...vlastne ani to, doma to nie je čo sa priblblých ksichtov týka o nič lepšie. Na sivastej oblohe sa zbiehajú ťažké mračná. Ovzdušie je presýtené vôňou dažďa. Vlhkosť je temer hmatateľná.
A navyše profáci strašne prudia! Bilancia tohto týždňa je päť, päť, tri. No nádhera. Ale na druhú stranu, keď to dám do priemeru tak skoro štvorka! Haha, a tým sa akože utešujem? Som úbohý. Ak sa to v dohľadnom čase nespraví na výšku môžem pokojne zabudnúť.
„Ach“ Povzdychne si. Všetko sa od vtedy len sere!!
Ako výstrel z dela sa ulicou rozľahne dutý kovový zvuk, odpadky sa rozletia na všetky strany. Aby vybil nahromadenú zlosť Lukas zúrivo kopol do nevinného smetného koša, okolo ktorého práve prechádzal. Okoloidúci na neho vrhajú pohoršené pohľady.
Nech si čumia koľko len chcú! Je mi to jedno. Sú rovnaký ako všetci v škole. Magori! V ušiach mu zrazu znejú pobavené slová spolužiakov.
Čo si prešvihol Hallowen?
Ak nemáš prachy na žiletku prispejem ti. Hlavne keď sa na teba už nebudem musieť dívať!
Pozor! EMO-príšera na obzore!
Už som sa naučil tie ich posmešky ignorovať. Väčšinou to pre nich prestane byť zábavné keď si ich človek nevšíma. A keď nie...no dá sa to prežiť. Už veľakrát som sa štveral z kontajnera alebo jazierka za školou.
V čiernom okienku na semafore výstražne svieti červený panáčik, no jeho to evidentne nezaujíma. Prebehne cez cestu až nebezpečne tesne míňajúc naleštenú kapotu jedného s tých niekoľkomiliónových autíčok. Nezaujíma sa o škripot bŕzd ani podráždený jakot klaksónu. Jedinou jeho reakciou na incident je vztýčený prostredník, ktorý ukáže dotyčnému šoférovi a pokojne pokračuje v ceste so sklonenou hlavou ponorenou do ponurých myšlienok.
Nechápem ako sa môže (skoro) každý deň stretnúť pod jednou strechou toľko ignorantov. A že prečo sa nepokúšam nadviazať kontakt. A mám k tomu nejaký dôvod, pani psychologička?! Nie, vážne povedzte mi aspoň jeden jediný dôvod, prečo by som sa mal snažiť zhovárať sa s tou bandou zaostalých, pubertálnych ľudoopov, s ktorými, bohužiaľ, navštevujem jednu školu?!!
Veľmi rád by som sa to tej starej rašpli, ku ktorej ma matka donútila chodiť spýtal. Lenže nemyslím si, že by to na niečo bolo. Jedine by som jej poskytol ďalšiu príležitosť šprtať sa v mojej hlave a ničiť moje neexistujúce ego.
Ale nie, dnes tam nepôjdem. Viem, že na mňa bude mama zato jačať, že sa budem musieť ísť tej ženskej ospravedlniť a dostanem nejaký trest, ktorý aj tak hneď na druhý deň poruším, no predsa tam nejdem.
Je mi to jedno, dnes mi na ničom s tých potupných vecí nezáleží. Nech si ostatný robia a hovoria čo chcú, ja na to dnes nemám náladu. “Oslavujem“ výročie Nikolasovho odchodu. Presne sto dní. Je smutné, že to po takej dobe ešte rátam.
Strčí ruku do vrecka a vytiahne bielo-modrú krabičku. Palcom ju otvorí a ústami objíme vytŕčajúci oranžový filter. Šťuknutie zapaľovača a jeho pľúca naplní slasť spôsobujúci nikotínový dym.
Nemal by som, áno, ale aj to mi je ukradnuté a, čo sa tohto týka, nielen dnes.
Znova potiahne, koniec cigarety sa rozžiari a o chvíľu na to do vzduchu vypustí hustú bielu hmlu pomaly sa vznášajúcu k nebu.
Nepatrím medzi ľudí, ktorý by po niekoľkých nevydarených týždňoch hneď páchali samovraždu typu to-sa-nedá-neprežiť, len aby upozornili svet na svoju bolesť. Sú vtipný, ja sa budem radšej pomaly ale isto vraždiť tabakom. A zároveň tak spriemňovať ľudom okolo seba život rakovinou pľúc. Bohvie, či sa toho zlyhania pľúc pri mojej diagnóze vôbec dožijem.
Odklepne pridlhú popolovú špičku.
Bože, už je to tak dlho a moje myšlienkové pochody sú stále rovnako depresívne. Neprivolávam ich, ale nemôžem si pomôcť. Sadajú na mňa ako supy na mršinu. Vycivené hnusné zvery nenásytne trhajúce hnijúce kusy mäsa tak dlho kým z telíčka toho úbohého tvora nezostanú len práchnivejúce kosti.
Naposledy potiahne zo stále kratšej roličky a len tak akoby mimochodom ju típne o stenu baráku, ktorý práve míňa.

O štyri ulice a tri stiahnuté cigarety ďalej:
Až zo samého spodku vaku vyloví zväzok niekoľkých kľúčov zdobený roztomilou kľúčenkou- obeseným zajačikom. Otvorí presklené vchodové dvere, vojde dnu a bez povšimnutia prejde okolo radov schránok. Z tej ich trčia na všetky strany rohy mnohých farebných letákov minimálne za týždeň.
Keď sa ich neobťažujú vytiahnuť ostatný (súrodenci, matka) prečo by som mal ja?
Na dverách výťahu je nalepený nejaký lístok. Nevenuje mu pozornosť až kým výťah samotný odmieta poslušnosť.
„Mimo prevádzku“ Toto jednoduché slovné spojenie z neho páve vysalo aj poslednú kvapôčku chuti do života, ktorá sa v ňom ešte nejakým zázrakom až doteraz udržala. Vykročí ku schodišťu.
Po pár schodoch bol zadýchaný, na treťom poschodí sa začal dusiť typickým fajčiarskym kašľom, po štvrtom si myslel, že umiera srdce mu išlo vyskočiť z hrude, na piatom sa zrútil na schodište a desať minút nebol schopný akéhokoľvek pochybu (ešte aj dýchať ho bolelo), na ôsme sa dostal takmer štvornožky a na konečné, jedenáste, kde bývajú sa doslova doplazil. Toľko k jeho kondičke.
Horko-ťažko sa po dvoch dopotáca k prahu. Vpadne dnu, za pochodu si z nôh zošliapne tenisky. Špinavé číny sa rozvaľujú jedna cez druhú vedľa dvoch párov topánok poriadne uložených jedna k druhej. Takže už sú doma. Pomyslí si pred tým než za sebou bez pozdravu zavrie dvere izby.
Batoh putuje do rohu skade sa až do zajtrajšieho rána ani nepohne. Seba šmarí na posteľ, tvárou dopadne do mäkučkých vankúšov. Po chvíli keď sa mu dych ako tak vráti prevalí sa na bok. Pohľad mu padne na rámik s fotkou na nočnom stolíku. Je umiestnený na čestnom mieste pred všetkými tými haraburdami povaľujúcimi sa na ňom. Spoza lesknúceho sa skla sa naňho usmievajú dve osoby.
Ten falošný pohľad! Doteraz ma po nociach máta, nedá mi spať. A tie druhé oči, veselé, živé úplne odlišné od tých, ktorými sa dívam na svet teraz. Iné a predsa sú to tie isté, ťažko uveriť. Aj keď teraz sa už v ničom nepodobám na tú za každých okolností vysmiatu kopu. Svetlé skoro blond vlasy, na fotke krátke mi teraz padajú cez oči v čiernych prameňoch, zelené triko a vyšúchané džíny vystriedalo oblečenie tmavých, depresívnych farieb, ústa teraz “zdobené“ kovovým krúžkom v spodnej pere sa už dávno zabudli poriadne od srdca usmiať. Je to akoby na tú zdravo vyzerajúcu tvár z obrázka niekto nasadil bledú masku. Vrátim sa pohľadom zase k tej druhej osobe...
„Nikolas.“ Tichý výkrik opustí jeho ústa, no ďaleko sa nedostane, zastavia ho ruky pritisnuté na jeho tvári. Dlane a prsty s nechtami nalakovanými načierno ho skrývajú pred zrakmi celého sveta, no hlavne pred tým jediným. Jeho a aj tú osamelú kvapôčku stekajúcu mu po líci a vsakujúcu sa do vankúša.
Toto nikdy neuvidíš! Nikdy nezistíš čo si spôsobil. Nedovolím to. Nie! Stále na sebe cítim ten tvoj pohľad. Stále! Nemôžem sa ho zbaviť...odvtedy...

*Cez strešné okná na nás dopadajú intenzívne lúče letného slnka, rozpaľujúce uzavretý priestor až na hranicu znesiteľnosti. Vzduch sa tu nehýbe, je dusno. Celou halou sa nesie šum stoviek rozhovorov. Lúčenie, vítanie, rozdeľovanie ľudských osudov a ich opätovné spájanie. Stojím oproti nemu, chcem ho naposledy objať, no nedovolí mi to. Nechápem, čo sa deje.
„Už mi nevolaj.“
„Čože, a-ale dobre vieš, že net doma nemáme a...“
„Nepochopil si, už nikdy mi nevolaj.“
„A-ako to mys...?“ V rozhlase to zachrapčalo a mechanický hlas sa rozľahol celou halou.
„Vlak číslo dvadsať jeden o 18:45 odchádza za päť minút! Opakujem, vlak...“
„Musím ísť.“ Povie pokojne bez náznaku citu v hlase. Odchádza.
„Nie!“ Bez rozmyslu ho schmatnem za rukáv a cez zaťaté zuby precedím.
„Ako to myslíš?“
„Nerob scény a...“
„Ako to, sakra, myslíš?!“ Opakujem.
„Nie je to jasné?“ Spýta sa ma tónom aký sa používa na nechápavé malé decká. Keď nevyzerám, že mi je to jasné pokračuje.
„Snáď si to nebral vážne? Ten náš “vzťah“.“ Povie pričom irónia priam kvapká z každého jeho slova. Otočí sa a uprie na mňa pohľad, v ktorom sa zrkadlí jediné, výsmech. Vyrazí mi to dych, nie som schopný reakcie.
„Nesťahujem sa len kvôli škole, vlastne je to hlavne aby som mohol urobiť hrubú čiaru za nechutnou minulosťou, ku ktorej patríš!“ Rozšíria sa mi zreničky. Toto by nikdy nepovedal, nie on, nie môj Niki.
„Bola to sranda, ale už musím ísť.“ Vytrhne sa mi.
„Ja chcem žiť normálny život.“ V tom by pre teba nebolo miesto. To síce nepovedal, ale ani nemusel. Pochopil som. Odišiel, ani sa len neobzrel, ničím nedal najavo, že bude smútiť za tým čo opúšťa. Neviem čo ho donútilo tie hnusné slová povedať. Aj keď, možnože bol taký od začiatku a len ja hlupák zaslepený láskou k nemu som si to nevšimol...*

„Brácha. Na koľkú mám uvariť večeru?“ Hlas od dverí ho privedie naspäť z minulosti. „Uuu, odpovieš mi alebo mieniš prespať celé poobede?“
„Mne je to jedno!!“ Ani sa pri tom neobťažuje posadiť.
„Ale...“ Chce mladý niečo namietnuť, ale starší brat mu nedá príležitosť.
„Dnes nebudem večerať.“
„Aha, to znamená, že nebudeš doma...Kam sa chceš zašiť?“ Ležiaci na posteli otrávene prevráti oči v stĺp. Je mu jasné, že ten druhý to nemôže vidieť, ale proste si nepomôže.
Všetci v tejto rodine sa o mňa až prehnane zaujímajú! Prosil sa ich o to niekto?! Ak hej, tak ja som to rozhodne nebol!
„Alex vypadni!“ Zavrčí a tento krát sa už posadí aby dal tomu otravnému šteňaťu najavo, že to myslí vážne. Ten jeho hnev ignoruje a kladie zvedavé otázky aj naďalej.
„Máš dnes síce cvokárku, ale to si vždy do večere naspäť, takže určite máš aj nejaké iné plány...“
„Povedal som ti vypadni!!“
„Ale, no tak, chcem len vedieť, z ktorého pajzlu ťa mám prísť o druhej v noci vytiahnuť, keď zavoláš, že nemáš prachy na cestu domov.“ Tak to bola pre Lukasa posledná kvapka.
„Von!!!“ Vyskočí z postele a ženie sa k dverám aby čo najrýchlejšie vyprevadil brata zo svojej izby. Ten keď vidí ako za ním vystrelil sa radšej pakuje sám. Už za ním len zatresne dvere.
Chvíľu na ne naštvane zazerá, akoby za niečo mohli a potom sa o ne oprie a unavene zvezie až na podlahu.
Cítim sa ešte horšie ako keď som prišiel. Alex mi už s tým hraním sa na pána zodpovedného lezie na nervy! Najmladší a tvári sa, že má patent na rozum. Hrôza! Navyše nechápem čo rieši. Volal som mu raz...možno dva krát...alebo... To je jedno!! Proste robí z komára somára.
Povzdychne si. Očami začne blúdiť po miestnosti a natrafí na budík na stole.
„Čože?!“ Vydýchne prekvapene. „Musím pohnúť!“ Vykĺzne mu ešte a už sú dvierka skrine dokorán a vylietavajú z nej prevažne tmavé kusy oblečenia. Keď v tej hromade vecí nájde niečo čo sa mu zdá aspoň trochu dobré bleskovo zo seba zhodí tú otrasnú školskú uniformu a začne sa súkať naraz do niekoľkých nesúvislých vrstiev.
Mama bude o chvíľu doma, ak sa jej chcem vyhnúť musím si švihnúť. Nemám náladu na jej “milé“ slová o mojom oblečení, vlasoch, hudbe, slovníku, správaní, známkach, nočných potulkách, chýbajúcich priateľoch, ako neberiem predpísané prášky či jedálničku skladajúceho sa prevažne z McDonald-ovského menu a alkoholických nápojov čo rozhodne neprospieva môjmu zdravotnému stavu.
Za minútku už kompletne oblečený vbieha do kúpeľne kde si premaľuje oči z temných na ešte temnejšie, nanovo na seba hodí make-up a natupíruje vlasy. Ako vždy.
„Fajn a môžem ísť.“ S dlaňou na kľučke vchodových dverí si spomenie na peňaženku. Tá leží na poličke v izbe. S hlasným povzdychom sa otočí, že ide po ňu.
No cestu mu znenazdajky zatarasí akési dievča. Zastane a sústredene pozoruje jej krikľavé pásikavé ponožky. Nemá žiadnu potrebu vidieť ten jej posmešný výraz a pohŕdavý úškrn.
Hlavou mi preblesne nezmyselná otázka, ako si môže človek v ružových ponožkách o sebe myslieť, že je niečo viac?
„No vieš, ako tvoja sestra pociťujem istú povinnosť oznámiť ti, že...“
„Pochody ľudí prezlečených za zombie sa u nás nekonajú?“ Dokončí za ňu a zdvihne zrak aby mu neušiel jej prekvapený výraz. Kedy si May, konečne, vymyslí niečo nové?
„Veeľmi vtipné!“ Zatiahne urazene, no neodradí ju to. „Dúfam, že na zajtra nemáš žiadne plány.“
„Zatiaľ nie, prečo?“ Obíde ju a s ňou za pätami pokračuje v ceste do izby.
„To snáď nie!“ Začne melodramaticky. „Ako si mohol zabudnúť?!“ Oborí sa na neho. Mať za staršiu sestru hysterku je fakt des!
Ignoruje prúd agresívnych slov vyslaných z úst blondíny jeho smerom a kráča po mäkkom koberci k dverám izby. Fajn, som tu...ale čo som to...?
„Lukas, počúvaš ma vôbec?!“ Čo som to chcel?! Nemôžem si spomenúť.
„HEJ!“ Zjačí mu rovno do ucha až nadskočí.
„Ako má človek, kurva, rozmýšľať keď tu reveš jak na lesy?!“ Utrhne sa na ňu. May len šokovane zaklipká dlhými mihalnicami s tonami špirály a naprázdno otvorí papuľku. Lukas, rovnako vykoľajený ako ona, len zakrúti hlavou a čo najrýchlejšie opustí ako izbu tak byt.

Je zima, ani nie tak podľa teplomera ale na pocit. Sychravé, vlhké počasie tak typické pre toto ročné obdobie, obloha vyzerá akoby sa každú chvíľu chystala rozplakať. Lukas sa neobťažuje s prekračovaním početných mlák špinavej vody, aj tak by skôr či neskôr nejakú prehliadol. Načo sa namáhať?
Niektorý okoloidúci na neho čas od času vrhnú opovržlivý či zhnusený pohľad, mladšie ročníky sa dusia smiechom. No čím dlhšie je vonku tým menej ľudí stretá. Stmieva sa.
Pod nohami mu zaškrípe štrk. Zastane a pohliadne na budovu pred sebou. Tušil som, že ma nohy nakoniec zanesú sem.
Stojí pred obrovskou stavbou zo skla a betónu, ktorá v časoch novoty mohla vyzerať naozaj ohromne. Na chvíľu zavrie oči, predstaví si nablýskané okenné tabule, čisté okolie, neposprejované steny a krásne nové vlakové súpravy premávajúce sa po udržiavaných tratiach každých desať minút. Otvorí ich. Áno, mohlo to tu byť vážne krásne.
Vykročí k dverám tej staručkej železničnej stanice. Keď vojde dnu cíti sa akoby sa jediným krokom ocitol v inom svete.
Cez špinavé okná dnu prenikajú posledné slnečné lúče dnešného dňa, panuje tu ospalé šero. Jediné zvuky tu sú tie čo sem zaletia zvonka. Priestranná hala je z oboch strán lemovaná pozatváranými obchodmi so zatlčenými výkladmi. Pomedzi kachličky na podlahe miestami vyrastajú sivasté steblá trávy.
Ľudí je tu len minimum. Na jednej z lavičiek spí pod nánosom dennej tlače (provizórna prikrývka) bezdomovec, keď míňa schodište zahliadne dole vracajúceho feťáka (v ruke zviera striekačku), inak je tu len pár ľudí nervózne postávajúcich pri batožine a čakajúcich na vlak.
Lukas sa usadí na polorozpadnutú lavičku blízko trate. Neprítomne hľadí na hrdzavejúce koľajnice obrastené machom. Zázrak, že sa ešte neprihodila nejaká nehoda. Technici to tu mali dávno zavrieť. Chátra to odkedy si pamätám a to už je nejaký ten piatok.
Neznášam to tu! A predsa sem chodím až pričasto, uvažovať čo bolo alebo mohlo byť. Stalo sa tu príliš veľa vecí. Dokonca aj moja prvá spomienka sa viaže k tomuto miestu. A nemôžem povedať, že by bola dva krát šťastná.
*Otec nás opustil keď som mal šesť rokov. Doteraz keď sa zadívam na tú správnu dráhu vidím zúfalú matku ako v slzách beží popri odchádzajúcom vlaku. Spomínam si, že strašne kričala, nadávala mu do hajzlov a zbabelcov, všetci okolo sa dívali.
Jediné moje želanie vtedy bolo aby sa na ňu a nás už nikdy nikto tak nedíval. Stále mi je na vracanie keď si vybavím tie ich tváre, bez kúska ľútosti. Všetci len tak stáli a prizerali sa cudziemu nešťastiu, ale ani v jednom z nich sa nenašlo toľko slušnosti aby aspoň pomohol matke vstať keď vyčerpane klesla na zem.*
Áno stalo sa to dávno, ale bola to udalosť, ktorá mi dokonale sprasila celé detstvo, čiže väčšinu môjho dosavadného života.
Ale to nestačilo. O desať rokov som tu stál zase aby som bol svedkom ďalšieho osudného odchodu...je neuveriteľné, že už je to sto dní...
„Chlapče.“ Strhne sa keď počuje ten chrapľaví hlas. Pred ním stojí drobná zhrbená starenka opierajúca sa o kufor. „Chlapče, prosím ťa, nemám tu okuliare, mohol by si mi pozrieť kedy pôjde ďalší vlak z nástupišťa dva?“
„Dobre.“ Vstane a skúmavo sa zadíva do značne zoškrtaného cestovného poriadku čo visí na najbližšom stĺpe. Čísla sú malinké aj on má problém to za takéhoto svetla prečítať. „Za päť minút.“ Prehovorí na babičku.
„Ach, ďakujem.“ Povie ona s milým a hlavne úprimným úsmevom na tvári.
„Nemáte za čo.“ Ženuška sa otočí a ťahajúc za sebou kufor, takmer ťažší než ona sama, pomaly kráča smerom k spomínanému nástupišťu, ktoré je až na druhom konci haly. Nedá mi to.
„Nechcete s tým pomôcť?“ Ani neviem čo mi to napadlo, ale proste som musel.
„To budeš zlatý, ale nebudem ťa tak otravovať.“
„Ale nie, veď takto by ste to tam ani nestihli.“ Nenechala sa dlho prehovárať.
Dostali sa tam akurát včas, vlak práve za hlasného pískania vchádzal do stanice. Lukas jej pomohol ešte nastúpiť a naložiť batožinu. Poďakovala mu a potom sa už ponáhľal von aby to neodišlo aj s nim.
Schádza dole schodíkmi vedúcimi von z vlaku keď do neho zozadu niekto prudko narazí. Je to viac ako nečakané, prekvapene vykríkne, stratí rovnováhu a asi z pól metrovej výšky tvrdo dopadne na mokrú zem nástupišťa.
Zatmie sa mi pred očami. V kolene mi pulzuje tupá bolesť, musel som skončiť v mláke lebo sa mi na telo lepí mokré oblečenie, no najhoršie je, že srdce sa nie a nie upokojiť. Bije ako splašené.
Sakra! Uvedomím si, že tu zo sebou nemám lieky, zostali v školskej taške. Čo budem robiť? V momente sa ma zmocní panika. Snažím sa zhlboka dýchať, no v hrdle mi narastie obrovská neprehltnuteľná hrča. Schúlim sa do klbka. No tak, kľud, kľud!! Do prdele, nech to prestane!!
„Si v poriadku?“ Cez ohlušujúci tlkot vlastného srdca začuje hlas. „No tak, je ti niečo?“ Namáhavo otvorí oči. Vidím tvár, je tak blízko...a taká krásna. Lemovaná lesklými hnedými vlasmi. A tie oči. Nikdy som takú farbu nevidel. Dala by sa prirovnať k jantáru alebo medu...
„Čo sa stalo?!“ Počuje slová, nevníma význam, iba sa ponára do tých očí. Údery sa spomaľujú, klesá tlak.
„Zavolám sanitku!“ Dotyčný sklopí zrak.
„N-nie!“ Preberie sa Lukas konečne. „Nič mi nie je.“
„Si si istý?“ Spýta sa chlap čupiaci vedľa s obavou v hlase.
„Áno, všetko je v poriadku.“
„Tak dobre.“ Postaví sa a podá Lukasovi ruku. No ten na ňu len zmetene pozerá, tak ho po chvíli chytí pod rameno a vytiahne na nohy. Z náhlej zmeny sa mu však zatočí hlava. Roztrasené kolená ho nemôžu udržať. Strácam pôdu pod nohami.
Namiesto pádu sa mu okolo pása ovinie pár silných rúk.
„Dávaj pozor.“ Je tak blízko! Cez jeho hrubý kabát cítim teplo sálajúce mu z tela. Celý červený sa odtiahne. „Vážne si OK?“
„Hej, hej.“ Prehodí a v predstieranom nezáujme hľadí na špičky lakovaných topánok neznámeho. Dáky snob, napadne mi.
„Prepáč, nechcel som...“
„To nič.“
„Ak by som mohol niečo urobiť...“
„Nie.“ Prejde okolo neho a chce sa stratiť v dave vystupujúcich ľudí, no zastaví ho hlas toho chlapa.
„Počkaj! Si celý mokrý, to nejde!“
„Nie, vážne...to je v poriadku.“ Trvá na svojom Lukas, zvrtne sa a kľučkuje pomedzi početných cestujúcich ponáhľajúcich sa rôznymi smermi. Neznámi sa márne snaží dobehnúť ho, nemôže ho v grupe ľudí ani nájsť.

Za pár okamihov už Lukas vykračuje po rušnej ulici. Ako malé dieťa balansuje s rozpaženými rukami na obrubníku. Čo na tom, že ho míňa jedno auto za druhým. To bol taký divný týpek. Aj keď nevyzeral najhoršie, ale čo s tým. Pri mojom šťastí bude z najväčšou pravdepodobnosťou hetero alebo zadaný a...prečo mi vôbec takéto hovadiny chodia po rozume?
Začne mať vážne problémy z udržaním rovnováhy, radšej zoskočí z obrubníka a pokračuje ďalej normálne, ako všetci ostatný civilizovaný ľudia okolo. Ale kam teraz? Asi do prvého baru, ktorý spozorujem.
A ten na seba veru nenechá dlho čakať. Lukas zbehne dole schodmi do úzkej chodby vedúcej do malej miestnosti s barom. Vyštverá sa na jednu z barových stoličiek a objedná si. Kopne do seba jedného panáka, druhého, tretieho,...

„Preboha dávaj bacha!“ Okríkne ho vysoký potetovaný chlap s vyholenou hlavou, ktorý vďaka Lukasovmu tackaniu sa po krčne skoro rozlial pivo čo niesol.
„Pardón, pardón.“ Došuchce sa naspäť k stoličke. „Ani na záchod tu človek nemôže bez toho aby niekto buzeroval.“ Barman len prevráti oči, už mu pomaly dochádza trpezlivosť s jeho opileckými žvástami.
„Áno, áno. Vieš čo? Čo keby si zaplatil a...“
„Dobre, dobre. Hneď!“ Pustí pohár, s ktorým sa doteraz pohrával a horko-ťažko strčí ruku do zadného pravého vrecka nohavíc kde obvykle nosieva peňaženku. Nič. Skúsi ľavé, predné, na bunde. Nič. Stuhne. Chalan za pultom naňho podozrievavo hľadí.
„Ech...noo...teda...“
„Čo je?!“
„Akosi...nemám...no, asi som si peniaze...tak trochu...zabudol doma.“ Barman sa už nadychuje aby naňho vychrlil nejakú, určite jedovatú odpoveď keď sa od dverí ozve:
„Ja to zaplatím. A doneste ešte dva krát to isté. Ostatne mu to svojim spôsobom dlžím.“ To snáď nie! Lukas spraží chlapa vo dverách vražedným pohľadom.
„Vy si nedáte pokoj, že nie?“

Spriatelenie s Mekachimekou *cmuk*

Meka-chan ^^, dúfam, že sa Ti diplomík bude páčiť...chcem Ti ním poďakovať nielen za spriatelenie, ale za všetky pekné slová a to čo si pre mňa urobila- predsa len, na tvojej bývalej stránke boli jedny z mojich prvých poviedok, keď si ju zrušila bolo mi to síce ľúto *smrk* ale neboj nehnevám sa, pretože inak by som asi nezaložila tento blog ;)...tak, to je asi všetko čo som chcela...ešte raz Arigatou!!

Spriateleni s Katty 8D

Tak tu je diplomík...máš na ňom týchto dvoch...mno nemôžeš sa čudovať keď prvé 2 poviedky na stránke máš na nich xD...jeeje to znelo ako obvinenie zo zločinu...pardón tak som to nemyslela- dúfam, že sa ti páči, ak nie v poho napíš, spravím iný...;)

Sťahovanie

anime: Naruto
pár: NaruSasu - OPRAVA- SasuNaru (pardón sekla som sa, Sax ďakujem za upozornenie :))
varovanie: yaoi a OOC
poznámka: Toto je poviedka pre moju spolužiačku na prianie. Povedala, si o ňu už dosť dávno, len som na to nejak nemala čas, tak a teraz je konečne hotová. Mám také neblahé tušenie, že keď si ju prečíta uškrtí ma, lebo to malo byť pôvodne (veeeľmi pôvodne) len shonen ai...snáď to prežijeme (ona aj ja). No prajem vám príjemné čítanie ^_^...

„A nechceš pomôcť Sasuke-kun?“ Ponúka sa okamžite Sakura.
„Nie.“ Odpovie až príliš horlivo spomínaný chlapec. „Zvládnem to, ale sensei môžem už ísť.“ Kakashi začítaný do knihy len pokrčí plecami. Sasuke si to vyloží ako súhlas.
„Dobre, tak ja idem.“ S rukami hlboko vo vreckách odchádza, no skôr sa brodí bielymi haldami zmrznutej vody.
„Ahooj, uvidíme sa!“ Jačí za ním ružovovláska. Chalan oblečený v oranžovej bunde mu len kývne.
„Aj tak sa mi to nejak nezdá.“ Skonštatuje keď to Uchiha už nemôže počuť.
„Čože?“ Podiví sa dievča, sensei čmuchajúci hádku zase niekam zmizne, zostane po ňom len obláčik vydýchnutého vzduchu.
„Prečo by sa práve teraz, v zime chytil do sťahovania?“ Povie, mysliac si, že úžasne inteligentne Naruto.
„A prečo nie?“ Spýta sa podráždená Sakura, ktorá má toho ich hašterenia už dosť. V poslednej dobe sa to neuveriteľne zhoršilo, niet okamihu kedy by do seba nerýpali.
„Uvažuj, je pod nulou, mrzne a mi máme za úlohu hľadať dakde v hore zatúlaného psa! Úprimne, kto by sa z toho rád nevykrútil?“
„Naruto!! Ako môžeš niečo také sprosté vôbec vypustiť z huby?! Nie sú všetci taký lenivý egoisti ako ty! A Sasuke už vôbec nie!“ Vyprskne naňho ako besná mačka. Chlapec len urazene nafúkne líca a našpúli pery, no nepovie nič. So Sakurou sa nikdy neoplatí hádať a už vôbec nie o jej “miláčikovi“.
Ale príde mu nenormálne, že si Sakura nevšimla ako sa Sasuke poslednou dobou chová divne. Hocikedy keď sme na misií drží sa od nás (aj keď asi skôr odo mňa) ďalej. Furt je podráždený, keď sa ho človek niečo spýta, ako zúrivý pes (vlastne vrčí hlavne na mňa). Vždy keď je aspoň malá šanca vyparí sa, predtým sa tak nesprával...musím mu poriadne liezť na nervy... Povzdychne si. A to som si myslel, že sa z nás stali priatelia...
Chvíľu na seba so Sakurou ešte naštvane zazerajú, potom sa mlčky vyberú, napriek mizernému počasiu hľadať zatúlané šteňa.

„Aááááááá!!“ Prekvapený výkrik sa ozýva celou chodbou, spolu s niekoľkými nárazmi, bolestnými stonmi a konečným hlasným “plesk“ o podlahu. „Do prdele!“ Zúrivo vykríkne naštvaný chlapec natiahnutý ako žaba v prachu dole pod schodami. Frfľajúc sa posadí, šúcha si boľavý lakeť.
Zrak mu padne na značne poničenú zalepenú kartónovú krabicu vedľa neho. Chvíľu na ňu zmetene hľadí, na ten predmet tak nebezpečne položený pred schodiskom. Čo to má znamenať?! To určite nie je moje a na tomto poschodí nebýva už... Zarazí sa.
Spomenie na slová, ktoré počul ani nie pred dvoma dňami: „Naruto, som rada, že som ťa zastihla. Onedlho budeš mať nového suseda, mal by sa nasťahovať do konca týždňa.“ Oznámi mu s milým úsmevom na tvári domovníčka.
„Aha.“ Povie pre seba. Asi si to tu zabudli pri sťahovaní. Pomaly sa začne zbierať zo zeme, jeho telo výrazne protestuje proti takému nešetrnému zaobchádzaniu. Je rád, že sa vôbec vyškriabal hore schodmi, ani nehovoriac o tej všetko-zaviňujúcej krabici, ktorú musel zo sebou trepať hore. Teda nemusel, ale vždy sa snažil (zväčša aj tak neúspešne) zo susedmi vychádzať. A niečo mu hovorilo, že keby ju nechal tam dole príliš sympatií by si tým nezískal.
Podišiel k dverám novo obsadeného bytu a dva krát energicky zaklopal. Zvnútra sa ozvali rýchle kroky, cvaknutie zámky, dvere sa otvorili a za nimi ho čaká šok.
„Ty...?!“ Jediné na čo sa Naruto zmôže po zhliadnutí človeka, ktorý má bývať naproti.
„Áno, osobne. Čo chceš? A vôbec ako si sa dozvedel kde bývam?“ Otrávene prehodí namiesto pozdravu, nikto iný než Sasuke Uchiha.
„Kde ty bývaš? Čo to má znamenať!?“ Rozčuľuje sa, pričom mu jeho náklad vypadne z rúk.
„To by som sa mal pýtať skôr ja, nie? A to čo si práve tak bezohľadne pustil na zem je môj majetok, ak sa nemýlim.“
„Tvoj...to snáď nie!“
„Ale hej, a prečo si sa ho vôbec dotýkal?“ Spýta sa a prebodne ho nevraživým pohľadom.
„Álee neuveríš, náhodou som naň narazil po ceste domov!“ Zatiahne ironicky, Sasuke ho vie vždy dokonale vyviesť z miery.
„Čože?“ Teraz je v šoku pre zmenu čiernovlasý chlapec.
„Poď sem!“ Chytí ho za ruku a ťahá k dverám bytu oproti.
„Hej, nedotýkaj sa ma...!!“ Protestuje.
„Čítaj!“ A ukáže na papierovú menovku prilepenú na zvončeku kde svieti jeho meno.
„Preboha...to snáď nie!“
„Ale hej!“ Zopakuje blonďák, vletí dnu a demonštratívne za sebou zatresne dvere. Druhý mladík tam len tak stojí, spamätávajúc sa z prekvapenia. O chvíľu nato sa ozve druhé tresnutie dverí na tej istej chodbe...

Idiot! Ani si nevie overiť vedľa koho bude bývať! Čo si to osebe myslí, len tak sa prisťahovať naproti! Rozčuľuje sa nezmyselne pričom si z nôh zúrivo strháva snehu plné bagandže a bojuje so zapínaním vetrovky. Šúcha si ešte zvonka skrehnuté dlane. Bože, toho psiska sme naháňali tri hodiny! Som zmrznutý ako nikdy. Potiahne červeným nosom, z ktorého sa mu pomaly spúšťa dlhá sviečka. Ja ho zabijem! Keby sme tam boli traja mali by sme to omnoho rýchlejšie! Vyberie sa do kuchyne urobiť si šálku horúceho čaju. Alebo dve, radšej za lavór. Uvažuje po ceste.
Napustí kanvicu, postaví ju na šporák a zapne plyn. Zatiaľ čo voda zvrie ide sa prezliecť z dokonale mokrých šiat, ktoré ho na tele nepríjemne chladili. Akurát uvažoval či sa na chvíľku nenatiahne keď ho zo spálne vytiahne naliehavé pískanie čajníka.
Zaleje čajové lístky, chňapku, ktorou držal horúcu kanvicu hodí na šporák. Pohybuje sa automaticky pričom je myšlienkami niekde úplne inde. Dvíha si hrnček k perám, že fúkne do pary dvíhajúcej sa z hladiny keď to zrazu príde.
„Ha...haa...“ Otvára papuľku, poťahuje nosom v snahe kýchnutie potlačiť. Márne. „Hapčí!“ Celý vrelý obsah šálky skončí na protiľahlej stene a pomaly steká na linku berúc zo sebou aj omietku. Úžasné! Naozaj úžasné! Akoby toho nebolo dosť ešte chytím aj chrípku! Na okamih sa zamyslí. Doma asi žiadne lieky nemám takže...budem musieť ísť nejaké kúpiť. S plných pľúc si povzdychne.
To nie je fér! Debilný Sasuke! Nebyť jeho nehrabal by som sa tri hodiny v snehu, nebol by som teraz chorí! Zo zvukom nápadne pripomínajúcim zavrčanie vybehne z kuchyne, hodí na seba bundu a už sa za ním zaklapnú dvere bytu. Okraj chňapky ležiacej na šporáku tesne vedľa NEvypnutého plynu, tým pádom horiaceho ohňa pomaly černie...

„Hádam som na nič nezabudol.“ Uvažuje nahlas Naruto po ceste domov s plnými taškami rôznych práškov, sprejov do nosa, kvapiek a bohvie čoho ešte všetkého. Keď míňa ramen bar zastaví sa a uprie na malinkú budovu túžobný pohľad. No čo nič sa nestane keď si tu na chvíľku sadnem a keď už tam budem bola by hlúposť si niečo nedať. Usmeje sa sám pre seba a chce vojsť, no do očí mu zrazu udrie nápis: Z dôvodu nepriaznivého počasia zatvorené. Hlása strohý nápis na malom lístku. Ale nie. Zatvári sa nešťastne. Sakra! To je ako naschvál. Zrak mu padne na drobné písmo pod oznamom. Nejaké čísla, dátumy. Asi odkedy dokedy je zavreté...
„Čože?! To nemôžu myslieť vážne!!“ Niekoľko okoloidúcich na neho pohoršene zazrie. Vykrikovať takto uprostred ulice. „D-do konca mesiaca?“ Povie omámene. „To sú ešte...tri týždne.“ Otočí sa a smeruje domov opakujúc si pritom: „Tri týždne, tri týždne, tri...“ Ako v tranze.

Nejakým zázrakom sa mu podarí bez ujmi na zdravý dostať až pred dvere svojho bytu. Položí igelitky na zem a vyťahuje kľúče. Nevie ich dostať z vrecka. Zasekol sa mu zips, tak celou silou ťahá a pritom blúdi pohľadom kade tade. No keď sa zahľadí na svoj zvonček niečo mu napadne. Zlomyseľne sa zaškerí, nechá kľúče kľúčami a prikradne sa k Sasukeho dverám. Určite si bude aj on lepiť menovku na zvonček. A bude ho čakať prekvapenie!
Odklopí kovový kryt a povytiahne jeden káblik, ale nie až von aby to nebolo vidno. Prvý kto sa toho dotkne dostane riadnu ranu elektrickým prúdom. Pri predstave ošmudnutého Sasukeho s vlasmi dupkom ako v amerických komiksoch neudrží smiech. Otočí sa, konečne sa mu podarí vytiahnuť kľúče. Vsunie ich do zámky a otočí.
Okamžite ako otvorí dvere vyvalí sa z bytu hustý čierny dym. Čo sa deje? Vstúpi dnu, do neuveriteľnej horúčavy. Oslepia ho jasné plamene olizujúce všetok nábytok, na ktorý dosiahli. Na chvíľu úplne zamrzne, napriek páľave sálajúcej s každého centimetra štvorcového. Vyvaľuje oči na nenásytný oheň, neschopný pohybu. Prebral ho hlasný trieštivý zvuk jasne prezrádzajúci, že skriňa to peklo nevydržala. Rýchlo sa spamätá a beží k telefónu, zavolať hasičov (no dobre neviem či tam majú priamo hasičov, tak to skúsim ešte inak: niekoho kto pozná nejaké vodné jutsu xD).

Netrvalo dlho a požiar bol uhasený. Tí týpci už odišli, dokonca sa to obišlo bez obvyklého poplachu, pretože Naruto duchaprítomne chytil vedro a kým dorazila pomoc podarilo sa mu uhasiť väčšiu časť kuchyne. Zachránil linku a jednu stoličku, sú síce trošíčku osmahnuté, ale sú. Tam to teda nie je také zlé, ale spálňa a obývačka kompletne padli. Všetok nábytok je zničený, spolu s drevenou podlahou, okennými rámami,... No proste hotová pohroma. Narutovi bolo pri tom pohľade skoro až do plaču.

Celý zmorený sa sťažka posadí na tú jedinú kuchynskú stoličku, ktorú zachránil mysliac si, že je v poriadku. Zmýlil sa. Najskôr len protestne zapraská, no o chvíľu už Naruto sedí na zemi v hŕbe polámaného dreva. Z úst mu vyletí nejedno neslušné slovko. Celý ubolený sa pozviecha, ale telo mu vypovedá službu len o pár krokov ďalej. Zvalí sa hneď vedľa dvoch plne naložených nákupných tašiek. Pozbiera v sebe dostatok síl a vytiahne z jednej nový teplomer. Strčí si ho pod pazuchu zatiaľ čo do úst si vysype pol krabičky liekov na bolesť hlavy.
„Tridsaťosem deväť?!“ Zaúpie keď zbadá kam až sa ortuť v sklenenej tyčinke vyškrabala. Cítim sa akoby ma prešli tankom, podupalo ho stádo koní, rozsekali katanou na malinkaté kúsočky a opäť zlepili dohromady. Nechce sa mi ani pohnúť a tá podlaha príjemne chladí. Lenže zostať tu nemôžem, nemám posteľ a v noci by som tu bez okien zmrzol. No hej, ale kam pôjdem? Sakura ma u seba nenechá (aj keby ona samotná bola ochotná jej rodičia rozhodne nie), kde býva Kakashi-sensei neviem a Iruka-sensei je dneska na misií. Nikto iný mi už nenapadá, teda až na... „Nie, to nie!“

Za pár minút už stojí pred dverami protiľahlého bytu. Chce sa natiahnuť a zazvoniť, no keď si spomenie čo s tým zvončekom spravil radšej zaklope. Chvíľu čaká, už po druhýkrát pred tými istými dverami za jeden deň. Zámka cvakne, v medzere sa objaví Sasukeho otrávená tvár. Pohľad zabodne do práve prskajúceho chlapca s červeným nosom pred jeho prahom.
„Čo chceš?“ Prehovorí chladne až nevraživo.
„Noo...“ Nemá ani v najmenšom chuť prosiť toho nafúkaného blbca o nocľah. A už vôbec nie keď dopredu vie aká bude odpoveď. Lenže akosi nemá na výber, v noci býva zima aj normálne, nehovoriac o tom, že v týchto dňoch sa aj cez deň teplota drží nízko pod nulou.
„Vyklop to, nemám na teba celý deň!“ Okríkne ho nervózne Sasuke. Už to, že za ním Naruto prišiel (ako to zatiaľ vyzeralo) z iného dôvodu ako sa hádať alebo mu nadávať bolo viac než divné a to ako sa teraz tvári s prešľapuje z nohy na nohu sa mu ani trochu nepozdáva.
„Ech, no, stala sa menšia nehoda, teda u mňa v byte a...“
„Už sa vymáčkni!“
„T-to je jedno, môžem dnes spať u teba?“ Vyjachtá, na tvári sa mu zjaví rumenec, pohľadom rozpačito blúdi kade-tade starostlivo sa vyhýbajúc Sasukeho tvári.
„Nie!“ A chce pred ním zabuchnúť dvere, no akosi to nejde.
„No tak prosím! Nemám kam ísť, som chorí a vonku je zima!“
„Povedal som nie a okamžite pusti tie dvere!“
„Sasuke!! Onegai!“ Zakňučí zúfalo, pevne sa zapierajúc do dverí.
„NIE!“ Kríkne. Zrazu mu niečo napadne. Trhne dverami najskôr k sebe, čo chlapec vyvíjajúci na ne tlak z druhej strany nečaká a stratí rovnováhu. Potom sa do nich celou silou zaprie, Naruto zletí na zem a dvere sa zaklapnú. Na druhej strane sa Sasuke vyčerpane oprie o stenu. Hrôza. Pomyslí si zničene. Neviem čo sa mu stalo, vlastne ani, či sa niečo stalo alebo ma chcel len naštvať ale... Zase prečo by si vymýšľal keď mu pritom hrozilo, že by musel stráviť noc so mnou. Zháči sa. Vážne to znelo tak sprosto? V každom prípade si nemôžem dovoliť nechať ho tu prespať, zbláznil by som sa. Zvezie sa popri stene až na podlahu skrčí kolená a položí si na ne hlavu. V poslednom čase sa naňho nemôžem ani len pozrieť...
...bez toho aby sa mi nezrýchlil tep. V jeho blízkosti sa mi podlamujú kolená, točí hlava, strácajú myšlienky. Vždy keď sa ho čo i len omylom dotknem sa v mojom podbrušku roztancujú snáď stovky pestrofarebných motýľov. To spôsobuje, že som nervózny a podráždený. Najskôr som to nechápal, myslel, že je to nevoľnosť alebo čo.
Cha, taká hlúposť, ostatne už vtedy som asi tušil čo sa deje, len som si to nechcel priznať. No pravda mi surovo udrela do očí jedného dňa na misií.
Naruto si niečo spravil z kolenom. Bola to ľahká misia a vlastne sme sa k jej plneniu kvôli tomu hlupákovi ani nedostali. Niekde na pól ceste totiž spadol zo stromu a už sa nepostavil. Kakashi-sensei a Sakura tam už boli takže mi nezostalo nič iné len im zavolať, že nedorazíme a odniesť ho naspäť do Konohy. Áno, odniesť, napriek jeho hlasným protestom som ho vzal do náručia. Nech si hovorí čo chce, neušiel by vtedy ani meter. Asi po dvoch kilometroch konečne pochopil, že ja ho tam vážne nemienim nechať, (niežeby mi tá myšlienka vadila, ale ostatný by asi mali výhrady alebo minimálne blbé kecy, takže...) poslušne mi ovinul ruky okolo krku, ako to bolo pre nás oboch pohodlnejšie. Zrazu to bolo úplne iné, cez oblečenie som mohol cítiť teplo jeho tela, počuť tlkot srdca a jeho dych ma šteklil na kľúčnych kostiach. Bolo to zvláštne, áno, no zároveň ukľudňujúce a vôbec nie nepríjemné. Zacítil som na sebe pohľad.
„Čo je?“ Spýtam sa potichu a kútikom oka sledujem reakciu.
„N-nič.“ Sčervenie a placho sklopí zrak. Bol taký roztomilý! „Len som trochu unavený,...“
„Spi.“ Šepnem jemne a doteraz neviem kde sa to vo mne vzalo ale pobozkal som ho do vlasov a pritisol bližšie. Prekvapene vydýchne, ale keď som na okamih spustil pohľad z trasy a dovolil si skontrolovať ho, videl som, že mu klipkajú viečka. Za chvíľu si unavene oprel hlavu o moje rameno a potom ma už celou cestou do Konohy rušilo len jeho pravidelné oddychovanie. Zaniesol som ho k liečiteľom a čakal kým sa preberie. Nebolo to nič vážne, ale nikdy som sa tak nebál ako vtedy. Čo povie keď sa zobudí? Bude mu to ukradnuté? Bude ma nenávidieť? Skazil som naše začínajúce priateľstvo alebo bude schopný mi odpustiť? No Naruto tento problém veľmi rýchlo vyriešil za mňa. Prišla sestra a vytrhla ma z mojich viac ako depresívnych myšlienok. Už je hore. Vošiel som a už vo dverách ma prepichol vražedný pohľad.
„Čo tu chceš?“
„Ech...?“ Čakal som hocičo ale toto nie. Ukázalo sa, že pri tom páde si musel udrieť aj hlavu... Nič si z toho nepamätal! Od tej časti ako sa pod ním podlomil konár mal okno. Nevedel som či mám byť šťastný alebo naštvaný. Rozhodol som sa pre kompromis, odišiel som a už sme sa o tom nikdy nebavili. Aspoň som mu nemusel nič vysvetľovať, ani ho nezaujímalo ako sa dostal do Konohy, proste nič.
Od vtedy sa na tých pár chvíľ čo som ho držal v náručí intenzívne snažím zabudnúť. Nechcem spraviť tú istú chybu dva krát. No veľmi rýchlo som si uvedomil, že to nebude také jednoduché. Čím viac sa usilujem vypudiť ich z hlavy tým jasnejšie sa vracajú. Vryli sa mi tak hlboko do pamäti ako nič. Je neuveriteľné ako rýchlo dokázal Naruto preniknúť do môjho dlho len ľadom obklopeného srdca.

Ako tak sedel na chladnej zemi a rozjímal o mizernom živote a nešťastnej láske do ticha sa zrazu spoza dverí ozvalo tlmené zakašľanie. Otvorí oči, zdvihne hlavu. Nič, asi sa mi to len zdalo. Posedávam tu akoby som nemal čo robiť. Vstane a chytí najbližšiu bedňu, že ju odnesie do izby keď sa ten podozrivý zvuk zopakoval. Položí ju, podíde k dverám a priloží na ne ucho. Zreteľne počuje ako osoba za nimi kašle a chrapľavo dýcha. „To nie je možné.“ Šepne neveriaco. On tu celú tú dobu sedí? Čo to má znamenať? Vzápätí si to uvedomí. On asi fakt nemá kam inam ísť, bohvie, čo sa stalo v jeho byte. Ten kašeľ neznie ani trochu dobre. Mal by som... Nie to nejde! Ale čo keď chytí zápaľ pľúc alebo dačo ešte horšie? Bola by to moja vina. No nemám tu upratané a chýba väčšina nábytku... Sasukeho vnútorný boj preruší silný záchvat kašľa nesúci sa z chodby. S povzdychom a myšlienkou: toto budem ešte ľutovať odomkne.
Drevená stena, o ktorú sa opieral zrazu povolí a Naruto doslova vpadne do Sasukeho bytu. Ten naňho chvíľu zhora otrávene zazerá, potom sa otočí a bez jediného slova odchádza do vnútornej časti bytu. Dvere nechá otvorené z blonďatým chlapcom natiahnutým cez prah.
„Čo to má znamenať?!“ Okríkne odchádzajúcu postavu zo zeme.
„No čo asi? Poď ďalej a zavri za sebou!“ Ozve sa zvnútra. Pozbiera sa teda z podlahy, zavrie a ide sa hlasom prekračujúc, obchádzajúc a potkýnajúc sa pri tom o krabice všetkého druhu a veľkosti. Keď sa konečne prepracuje až k dverám izby, v ktorej Sasuke akurát niečo vybaľuje je unavený ako keby ubehol maratón. V celej miestnosti sa nachádza len matrac, nízky stolík uprostred a v rohu zase len dáke bedne. Na jednej z nich akurát čiernovlasý chlapec prerezal pásku a obsah vykladal na stôl.
„Hej, čo ťa donútilo zmeniť názor?“ Nedá mu to.
„Je úplne jedno, či mi budeš prskať pred dverami alebo za nimi, nie?.“ Zasyčí vybaľujúci vyhýbavú odpoveď. Naruto sa na chvíľu zamyslí, je mu jasné, že ho chce len odbiť a žere ho to, ale nahlas povie iba:
„Áno, vlastne máš pravdu.“ Na chvíľku sa odmlčí. „Môžem ti z niečím pomôcť?“ Spýta sa podľa vlastného názoru až primilo.
„Nie.“ Odvrkne Sasuke okamžite.
„Hm, tak dobre.“ Pokrčí plecami a posadí sa k stolu. Vedel, že presviedčať ho aby pomoc prijal by bolo absolútne nezmyselné a navyše sa mu do práce dvakrát nechcelo. Len sedel, posmrkával a sledoval makajúceho chlapca.
Problém z vybaľovaním bol ten, že tu ešte akosi chýbal nábytok, takže všetky veci ukladal na podlahu do niekoľkých úhľadných kôpok. Vonku už bola tma keď sa Sasuke po piatich vyložených krabiciach rozhodol, že je toho pre dneska dosť. Na chvíľu sa vyparí do kuchyne, no vráti sa z podnosom, na ktorom je čajník a...dva plastové poháriky.
„Nič iné tu nemám!“ Ohradí sa naštvane, čím zarazí začínajúci Narutov smiech. Pohľadom zaletí k zapratanej chodbe. „Teda aspoň nie vonku.“ Natiahne sa a neleje do oboch pohárov horúci čaj.
„Dobre, dobre, veď ja nič.“ Sedia v trápnom tichu, v takom kde aj mucha narobí až priveľa randálu. Miestnosťou zrazu otrasie mohutné kýchnutie.
„Ehm,...“ Odkašle si Sasuke. „Na zdravie a mimochodom, nemám vybalené skoro nič a toto je len polovica mojich vecí.“ Povie prakticky. „Mne by to na jednu noc stačilo, ale...“
„To nič.“ Preruší ho Naruto. „Som rád, že mám aspoň strechu nad hlavou.“ Odôvodní. Zase sa miestnosťou rozhostí hrobové ticho, ktoré sa boja prerušiť a zároveň uvažujú na čo asi myslí ten druhý. Tento krát sa po niekoľkých minútach odhodlá blonďák.
„Ty prečo si sa vlastne sťahoval?“ Vysloví to nedbalo, no v skutočnosti ho zožiera zvedavosť odkedy sa dozvedel, že si Sasuke nevymýšľa. On sa len zahniezdi a trochu rozpačito prehovorí.
„No sídlo Uchiha klanu je vážne v zlom stave a...“
„To už dlho, ale prečo ti to začalo vadiť práve teraz?“ Vyzvedá. Na čele čiernovlasého chlapca navrie žila.
„Zo žiadneho konkrétneho dôvodu, proste...“
„Neverím! Zatĺkaš, tak čo sa stalo?“
„Nič!“
„No ták!“ Mlčí, nehodlá mu na takú debilnú otázku odpovedať, navyše mu do toho nič nie je.
„No tak, no tak, no tak...!“ Hučí doňho. Žila na jeho čele sa nebezpečne zväčší. Kŕčovito zovrie ruky v päste, čím skrčí plastový pohárik a jeho horúci obsah mu stečie po chrbte dlane.
„Tak keď to teda musíš vedieť spadla na mňa strecha!!!“ Zjačal naňho. Trpezlivosť vážne nikdy nebola jeho silnou stránkou a Naruto chovajúci sa ako malé decko, to bolo proste príliš! Ani si neuvedomil kedy vstal. Všimol si, že chlapec pred ním má zase na krajíčku a hryzie sa do spodnej pery aby sa nesmial. S urazeným “Tss“ odpochoduje do kuchyne umyť si ruku a vziať nový pohár. Čakal prudký výbuch neviazaného rehotu, no ten sa neozval. Prekvapilo ho to a klamal by keby tvrdil, že nepotešilo.
Pohľadom zavadí o nástenné hodiny. Skoro jedenásť. Zajtra vstávam skoro ráno a Naruto je chorý...asi by sme mali ísť spať. V svojom presvedčení sa len utvrdí keď sa vráti do izby a “načape“ chlapca sediaceho za stolom pri zívaní.
„Myslím...už je neskoro a...“
„Hej, som unavený.“ Skočí mu do reči. Pri tých slovách mu prebehne po chrbte mráz. Vynoria sa spomienky...
„Hm, Sasuke?“ Preberie ho.
„No?“
„Kde budem spať?“
„Tu, ten matrac nemám na okrasu.“ Zavrčí.
„Aha...a kde budeš spať ty?“ Povie Naruto trochu vyčítavým hlasom.
„Ups...to som akosi nedomyslel.“ Prizná sa popravde. „Asi na zemi.“
„To nie...!“ Okamžite spustil druhý chlapec.
„Jednu noc to vydržím a nechcem počuť žiadne ale!“ Prednesie prísne a ide vybrať z “nejakých“ krabíc “nejaké“ deky takže to chvíľu potrvá.
Naruto zatiaľ čaká v izbe. V hlave má poriadny zmätok. Čo to má znamenať? Najskôr ma pustí dnu, potom sa zdráha povedať mi takú hlúposť, že sa im pod nánosom snehu zborila strecha a teraz ma nechce nechať spať na zemi aj keď to pre neho bude znamenať noc nepohodlia. Ja to nechápem, akoby to bol niekto úplne iný. Zrazu sa chová tak ohľaduplne a...milo zrovna nie, ale na jeho pomery až priateľsky. Ako keby mu záležalo na tom, či vonku zmrznem alebo čo. To je blbosť! Už len tá predstava je komická. Sasuke, ktorému na niekom záleží. Sám pre seba sa hlasno rozosmeje. No pomaly tíchne, smiech sa mení na silený, až úplne zmĺkne a neprítomnými prázdnymi očami sleduje nehybnú dosku stola.
No v skutočnosti vidí niečo iné. Vynorí sa mu les, rýchlo sa mihajúce stromy. Cíti teplo cudzieho náručia a tichý hlas mu niečo šepká, dotyk vo vlasoch a...
„Tak tu je to, na.“ Sasuke po ňom hodí jednu deku a druhú si prehodí okolo pliec. Obrazy a vnemy sa rozplynú, Naruto zmätene zažmurká. Zvláštne, nič si z toho nepamätám. Ten hlas mi bl povedomý, kto ma to vtedy niesol a prečo...?
„Naruto?“ Jeho meno ho vráti naspäť do reality.
„Áno? Deje sa niečo?“
„Ideme spať?“
„Ach, áno j-jasné.“ Postaví sa a odpotáca do rohu k preležanému matracu.

Ten čas sa neskutočne tiahne, tá podlaha je neuveriteľne tvrdá a Naruto kašle neuveriteľne nahlas! Frfle v duchu neustále sa pod dekou prevracajúci chlapec. Už je jedna a spánok nie a nie prísť. Štípu ma oči, bolí celé telo, ešte aj tá deka nejak škrabe. Tikot tých prekliatych hodín sa nesie celým bytom až k mojím ušiam.
„Dosť!“ Jeho ústa sa len nehlučne otvoria, nechce zobudiť návštevu. Zdvihne ruky k hlave a pritisne si ich čo najsilnejšie na uši v snahe zabrániť zvukom dostať sa do jeho podráždeného mozgu. Takto to ďalej nejde! Jedným švihom sa posadí a s prikrývkou v zuboch sa doplazí k miestečku v rohu kde spokojne oddychuje Naruto, na tvári jemný rumenec spôsobený horúčkou. Jeho pokojný spánok len sem tam ruší náhle kýchnutie nasledované nezrozumiteľným mrmlaním. Leží natlačený na stene, skoro celý matrac je voľný. Sasuke sa opatrne sa posadí na kraj, pomaly si ľahne. Hneď je to lepšie! Pochvaľuje si keď jeho ubolené telo pocíti novú mäkkosť. Len na chvíľočku. Hneď sa vrátim... Jeho viečka sa sami od seba začínajú zatvárať, okolité zvuky tíchnu, stráca vedomie. Postupne sa prepadá do ríše snov.
Zrazu sa okolo jeho pása ovinie pár rúk. Z boku sa k nemu tisne cudzie telo. Otvorí oči rovnako rýchlo ako sa mu práve zavreli, ak nie aj rýchlejšie. Okamžite je naspäť v realite. Zbadá blonďatú hlavu.
„Naruto, čo to...“ Nedokončí lebo dotyčný niečo nezrozumiteľne zamrmle a pritúli sa ešte bližšie. Sakra! On spí, toto je len dáky reflex alebo čo. Veľmi opatrne a jemne aby ho nezobudil (bolo by sprosté keby ma tu teraz načapal) sa snaží dostať zo seba jeho ruky. To však nie je také jednoduché. Drží sa ako kliešť.
„No tak!“ Zasyčí si potichu. Chce sa nejak vykrútiť, no všetko je márne. Netušil som aký má Naruto stisk. Vzdychne v duchu. Na chvíľu sa prestane brániť aj tak to nikam nevedie. Leží a nervózne pozoruje strop. Cíti Narutov dych na krku, na tvári ho šteklia jeho neposlušné vlasy a vníma teplo sálajúce z druhého tela. Náhle si však uvedomí, že sa k tomu všetkému priplietol aj iný pocit.
„Ouu!“ Nohavice sú mu nejak tesné. Nie, nie, nie! Teraz nie! Opäť sa začne zúrivo hrabať z jeho náručia. Jediné čo tým dosiahne je pád z matraca na zem, ale aj s Narutom zvierajúcim jeho pás.
„Um...“ Zamrví sa chlapec ležiaci na ňom. Sasuke strnulo čaká čo bude. „Hapčí!“ Blonďákove viečka sa doširoka roztiahnu, chvíľku len tak leží, no potom sa zaprie rukami o podlahu a prudko sa zdvihne. „Sa-sasuke?“ Uprie prekvapený pohľad modrých očičiek rovno naňho. Nechápe prečo leží na ňom a už vôbec nie prečo sú na zemi. „Čo sa deje?“ No odpoveď neprichádza, mladík pod ním len uhne pohľadom, líca sa mu sfarbia dočervena a po sluche stečie kvapka potu. Je tak blízko a má koleno presne... Keby som sa tak posunul o kúsok nižšie.
„Sasuke? Si v poriadku?“ Začne si robiť obavy keď si ten pod ním zahryzne do spodnej pery a čelo sa mu skriví ako od bolesti. Všimne si aj červeň v jeho tvári a razom mu to docvakne. „Nechytil si odo mňa chrípku? Asi máš horúčku.“ Nakloní sa ešte bližšie a oprie čelo o to jeho aby zmeral teplotu. Ten má pocit, že každú chvíľu vybuchne, má čo robiť aby sa tam na Naruta okamžite nevrhol, nestrhal z neho oblečenie a... Zvlášť vďaka kolenu v jeho rozkroku neustále sa otierajúcom o jeho už teraz tvrdú pýchu.
„Hm, zvláštne.“ Povie blonďáčik a odtiahne sa. „Nie si horúci, nemáš teplotu, tak čo potom...?“
„Naruto...“ Zasipí zospodu.
„Áno?“
„Tvoje koleno...ech...“ Trochu sa zarazí a pozrie dole. Sleduje jeho pohľad, zreničky sa mu rozšíria pochopením. Vytiahne ho spomedzi jeho nôh.
„Prepáč...“ V tom momente sa rýchlo posadí a strhne Naruta pod seba. On len priškrtene zhíkne.
„Čo to...!“ Umlčia ho pery pritisnuté na tých jeho. Úplne stuhne, dochádza mu kyslík, musí sa nadýchnuť tak pootvorí pusu a tým dá príležitosť jazyku neustále sa mu dobýjajúcemu do úst. Zaleje ho vlna horúčavy. Chce Sasukeho odstrčiť, no zistí, že má ruky pevne spútané nad hlavou. Cíti jeho jazyk až v krku. Narastá v ňom panika prameniaca z bezmocnosti. Nemôže sa brániť, protivník je silnejší. Jednou rukou mu stále pevne tlačí zápästia do podlahy a druhou mu pomaly začne vyzliekať tričko, perami sa posunie nižšie na jeho odhalenú šiju.
„S-sasuke! Prestaň...!“ Zúfalí tichý výkrik.
Keď osoba sediaca na ňom počula ten hlas akoby sa prebrala z tranzu. Na chvíľu zmrzne, potom sa prudko zdvihne a uprie pohľad vydesených očí do druhých, modrých, no rovnako vyľakaných. Nič nevraví, s mŕtvolným výrazom v tvári sa bleskovo postaví a vybehne z miestnosti. Naruto už len počuje ako za ním zaklapnú dvere do kúpeľne.
Čo to malo, do prdele, znamenať?

Ja som taký idiot! Urobiť rovnakú sprostosť! A dva krát! Aj keď toto je vlastne ešte omnoho horšie, jednak si to bude pamätať a veď som ho tam skoro oprel!! Po tomto už so mnou určite neprehovorí ani slovo, budem rád ak ma neudá za obťažovanie. Sústredene hypnotizuje svoje kolená, ako sedí schúlený v rohu malej nabielo vykachličkovanej miestnosti.
Zničil som všetko čo medzi nami kedy bolo...no skôr mohlo byť aj keď asi ani nemohlo...len preto, že som nadržaný blbec čo sa ani nedokáže z niekým vyspať v jednej miestnosti bez toho aby... Ale on nie je len tak niekto, to nie je fér! Pritiahne si nohy ešte bližšie k telu akoby chcel zaberať čo najmenej priestoru.
Keď ja si nemôžem pomôcť! Ako vyzerá, ako sa správa...hovorí, tvári, usmieva...všetko to...milujem! Nie! Dosť, no ták mysli na niečo iné lebo budeš musieť stráviť celú noc zavretý tu. Ale pred chvíľkou bol tak blízko, má tak jemnú pokožku, voňajú mu vlasy... Asi by som sa tu fakt mal zamknúť až kým neodíde. Objímajúc si nohy pohupuje sa dopredu a dozadu.
Definitívne som totiž spálil most, vrátiť sa už nemôžem, priatelia z nás už nikdy nebudú. A niečo viac asi tiež nie, nie ak ma nenávidí. Čo je už takmer isté. Utápa sa v hlbokej depresií a maľuje si čiernu budúcnosť bez kúska svetla. Ani si nevšimne, že dvere, na ktoré by sa díval keby nemal zrak sklopený k svojím kolenám sa pootvorili.

Po tom čo Sasuke opustil izbu Naruto ešte hodnú chvíľu sedel na zemi ako obarený. Upieral neprítomný pohľad dakam na protiľahlú stenu a premietal čo sa to vlastne stalo.
Toto bol Sasuke? Vážne? Ten vždy chladný, stále naštvaný, nepríjemný, bezohľadný, všetkými pohŕdajúci arogantný blbec akého poznám? Čo to malo znamenať? Mohol to byť len dáky sprostý fór, ale to by sa mi tu teraz rehotal... A vyzeral naozaj rozrušene.
Spomenie si na ten bozk, zdvihne dlaň k ústam a podvedome si prechádza bruškom ukazováka po stále ešte brniacej spodnej pere. Zavrie oči, cíti dotyky jeho úst na čeľusti a krku, jeho zvedavú ruku pod tričkom.
Vlastne to nebolo až také hrozné. Keby ma tak nevyľakal mohlo to byť aj príjemné. Prudko otvorí oči. Čo to táram! Je to Sasuke. Sasuke!... Do kelu, prečo mi to vôbec nevadí?! Nadýchne sa a rozhodne.
Toto mi musí vysvetliť! O čo mu šlo. Vstane a pomaly na vratkých nohách kráča smerom kade pred tým vybehol on. Príde k dverám, za ktorými predpokladá, že nájde Sasukeho. Siahne po kľučke a pomaly, nehlučne otvára. Nakukne dnu, zbadá postavu nešťastne sa chúliacu v rohu miestnosti. Trasie sa, až sem to vidí. Zovrie mu srdce. Nevie čo spraviť, má sto chutí tam vletieť a tú kôpku nešťastia objať, na druhej strane chce odpoveď a tak trochu sa aj bojí celkovej reakcie a radšej by sa vrátil naspäť do izby a nechal to tak. Začína vážne zvažovať poslednú možnosť, no jeho dilemu vyrieši nečakané kýchnutie.
Dvere sa rozletia, Naruto previnilo pozrie na postavu v kúte. Ich pohľady sa stretnú. V tých čiernych očiach sa zračí toľko emócií naraz. Prekvapenie, ľútosť, strach a možno aj niečo ako láska? Po chvíli vzájomného pozorovania blonďák sklopí zrak a mlčky vykročí. Príde bližšie a sadne si k Sasukemu na zem, hneď vedľa, dotýkajú sa plecami. Ani jeden z nich nevie čo povedať, ako začať, tak tento tichý okamih preťahujú čo najdlhšie.
„Naruto?“ Odváži sa predsa len čiernovlasý mladík, no o osloveného sa ani okom nezavadí.
„Hm?“
„Prepáč.“ Znova si začne nervózne hrýzť spodnú peru. Zato druhý chlapec je dokonale zmetený.
„Za čo?“
„Čože?“ Konečne sa naňho aj keď nechápavo, ale predsa len pozrie.
„Za čo sa ospravedlňuješ?“ Sasukemu prebleskne hlavou, že si možno zase nič nepamätá, no okamžite tú myšlienku zavrhol.
„No, z-za tamto...predtým.“
„To nemusíš, len mi povedz...prečo?“ Pre zmenu je do podlahy zabodnutý jeho pohľad. Odpoveď neprichádza. Nech odpovie akokoľvek mám iba dve možnosti. Pomyslí si Naruto. Chcieť na všetko zabudnúť alebo... Vlastne mi je jedno ako odpovie. Nezáleží na tom, viem čo chcem.
Z ničoho nič sa natiahne a vtisne Sasukemu drobný božtek do kútika úst. Spraví to rýchlo, potom si položí hlavu na jeho rameno a zatvorí oči. Nech sa zatvári ako chce, on to neuvidí. Chvíľu na to sa mu okolo ramien omotá ruka a pritiahne si ho bližšie. Srdce mu poskočí. Je to tak príjemné. To teplo, pocit bezpečia,... Trochu to pripomína tú udalosť, na ktorú si nemôžem poriadne spomenúť. Napadne Narutovi. Sú to tie isté pocity, teplo, človek?... Zrazu pochopí, otvorí oči a uprene sa zadíva hore, Sasukemu do tváre. Všetko sa mu vynára.
„To si bol ty.“ Vyhŕkne zrazu.
„Čože? Čo som bol ja? Kedy?“
„Pred dvoma mesiacmi, keď som spadol a omdlel v lese.“ Vedel na sto percent, že to bol on, len chcel priznanie. Cítil sa hlúpo, že na to neprišiel skôr.
„Neviem o čom hovoríš.“ Zatvári sa vykoľajene.
„Vieš!“ Tvrdí mu. V tej chvíli mu dojde o čom to hovorí.
„Pamätáš si to?“ Zamračí sa na neho.
„Tak trochu.“ Prizná Naruto rozpačito výpadok pamäte.
„To nič vraveli mi, že si si musel pri páde udrieť hlavu a, že si od toho okamihu nebudeš nič pamätať.“
„Aha, tak preto...“ Nedokončí.
„Hej.“ Prikývne Sasuke. Sedia v tichu, jeden šťastný, že je to vonku, druhý, že má odpoveď. Do toho mŕtveho ticha sa ozýva ako údery gongu tikot nástenných hodín.
„Mali by sme ísť spať.“ Prehodí čiernovlasý mladík.
„Ja nie som ten čo nás z tej postele vytiahol.“ Podotkne.
„Postele? Akej postele, to je tak akurát jeden matrac preležaný na polovicu pôvodnej hrúbky.“
„To je jedno, ale fakt poďme si ľahnúť. Nie je to tu dva krát pohodlné.“ Začne sa mrviť Naruto.
„Ach, ty rozmaznanec, no poď.“ Postaví sa a podá mu ruku.

„Dobrú noc.“
„Dobrú.“ Zaznie, tento krát tesne vedľa seba. Ľahli si čelom k sebe držiac sa za ruky, no po chvíli sa Naruto v polospánku otočí na druhý bok.
Sasuke najskôr namrzene hľadí na jeho chrbát, ale potom mu čosi napadne. Prisunie sa bližšie, prehodí cez jeho telo jednu ruku a druhú prestrčí popod neho. Pritiahne si ho do náručia. Nos zaborí do strapatých vlasov. Nasaje jeho príjemnú vôňu.
Naruta to okamžite preberie, no nebráni sa. Zahmýri sa a pritisne viac dozadu k zdroju tepla. Je to príjemné, len tak si ležať v niekoho objatí... Zase sa mu viečka pomalinky zatvárajú, keď zrazu zacíti zozadu na krku horúci dych. Oklepe sa, ani netušil aké citlivé miestečko to je. Podvedome zdvihne plecia a z hrdla sa mu vyderie tiché zakňučanie. Spoza neho sa ozve tichý smiech, vzápätí ho tam pohladia jemné pery a jazyk zanechávajúci za sebou vlhké cestičky. Po chrbte mu prebehne mráz a následne sa mu do celého tela s toho miesta rozleje mravenčenie sprevádzané príjemným teplom. Spokojne zapradie.
Sasuke si ho pomaly nespúšťajúc ústa z jeho krku otočí na chrbát a obkročmo sa naňho posadí. Opustí jeho šiju a nakloní sa mu k červenej tvári, no nepobozká ho. Ešte nie. Vznáša sa iba pár centimetrov nad jeho nedočkavo pootvorenými ústami. Vychutnáva ten okamih, čakal naň tak dlho. Očami hladí každý centimeter, na ktorý vidí. Vlasy trčiace na všetky strany, rumenec pod očami napäto ho sledujúcimi spod privretých viečok, neuveriteľne plné a červené pery. Do pamäti si vrýva každý detail, vôňu, dotyk. Vystrčí jazyk a olizne mu spodnú peru, potom ním pomaly vkĺzne dnu.
Zvedavo, no zároveň jemne, nie nenásytne ako predtým, objavuje každý citlivý kúsoček jeho úst. Bolo im to také povedomé a pritom úplne nové. Napriek tomu, že majú cez seba prehodenú len jednu starú vypĺznutú deku sa ich zmocní priam spaľujúca horúčava, ktorá každým ďalším okamihom rastie. Bozk sa prehlbuje, jemnosť vytráca. Tisnú sa k sebe stále náruživejšie.
Naruto zúfalo zastoná do tých úžasných úst. Po ďalších vášnivých momentoch sa od seba, úplne bez dychu odtrhnú. Hrude oboch sa rýchlo dvíhajú a klesajú v jednom rytme. Jedny oči vyhľadajú druhé. Pohľady sa stretnú, v jedinej sekunde je všetko povedané.
Sasuke sa opäť skloní aby spojil ich lačné pery. Tento krát po zdržanlivosti či nežnosti niet ani stopy.
Jeho ruky sa akoby samé od seba vydajú na prieskum Narutovho tela. Hladí ho všade kam dosiahne a ťahá tým z chlapca pod sebou tiché, no stále hlasnejšie stony. Nevedia sa od seba odtrhnúť, prerušujú kontakt ich jazykov iba keď sa potrebujú nadýchnuť. Bozky sú to nemotorné, neskúsené, no o to odvážnejšie.
Zacíti vo na hlave prsty ako sa preplietajú s jeho havraními vlasmi. Trochu sa odtiahne, no dlane na temene hlavy ho nekompromisne tlačia naspäť dole k tým roztomilým ružovým perám. Nebráni sa a zatiaľ čo sa znova ponorí do tých sladkých úst rukami trasúcimi sa od vzrušenia láska hodvábnu pokožku jeho bruška.
Jednou rukou sa pomalinky posúva nižšie až narazí na látku nohavíc tesne obopínajúcu Narutove boky. Pohráva sa s ich lemom. Zastrčí konček prsta zaň, zavadí o okraj spodného prádla a zase ho vytiahne. Stále hlbšie a hlbšie.
Dlane sa zo zátylku presunú na chrbát, nežne hladia, vkĺzavajú pod tričko. Tie jemné priam motýlie dotyky rozpaľujú Sasukeho kožu všade kde o ňu len náhodou skoro neznateľne zavadia. Nevydrží to a izbu naplnia dvojhlasné vzdychy.
Cez na prasknutie napnutú látku oranžových nohavíc pohladí jeho rozkrok. Naruto, ktorý už vážne nevie čo zo sebou zakloní hlavu so slastne privretými očami a z dokorán otvorených úst mu vyletuje jeden nemravný ston za druhým.
Sasukemu v hlave hučí krv a srdce zbesilo búcha výbuchom dlho potláčanej túžby. Na pokoji mu nepridávajú ani reakcie mladíka ležiaceho pod ním.
Vlhkou trasúcou rukou sa zúfalo pokúša rozopnúť jeho zaseknutý nohavicový zips. Pre niekoho kto od vzrušenia takmer nevidí je to dopredu prehratý boj. A tak po niekoľkých nevydarených pokusoch sa s nedočkavým zavrčaním natiahne ku krabici stojacej pri “posteli“ a vytiahne kunai.
Opatrne prereže nežiaducu látku a vyslobodí Naruta z nohavíc. Letia niekam do vzdialeného rohu izby vzápätí nasledované aj Sasukeho kraťasmi. Oboje skončia prišpendlené o stenu už nepotrebným kunaiom.
Skloní sa, drobnými bozkami mu zasype šiju a kľúčnu kosť zatiaľ čo dlaňou pevne objíme jeho pýchu. Načo sa Naruto prudko nadýchne, jeho telo sa napne a inštinktívne mu boky vyletia nahor. No druhá ruka ho nemilosrdne vtlačí naspäť do matraca a donúti jeho panvu k pokoju. Ruka obopínajúca jeho erekciu sa začne pohybovať, zhora nadol po celej dĺžke. Lenže až mučivo pomaly.
Zatína prsty do poddajnej plachty, svet sa mu rozplýva pred očami. Je nemilosrdne priklincovaný k posteli vydaný na milosť Sasukeho neuveriteľne pomalému týraniu. Chce sa mu kričať, no namiesto toho si len hryzie spodnú peru, až sa mu na brade objavia drobunké kvapôčka krvi. Je si sto percentne istý, že ešte jediný okamih tohto a zblázni sa.
Náhle jeho pozornosť odpúta niečo iné. Uvedomí si, že ruka ešte pred chvíľou zvierajúca jeho bok a tlačiaca ho dole sa presunula niekam inam. Niečo sa otrie o jeho otvor. Bez rozmyslu roztiahne nohy (asi ako lacná kurva). Zo šera nad sebou počuje uchechtnutie a potom zastrený hlas šepkajúci rovno do jeho uška.
„Nedočkavý?“ Na lalôčiku ho pohladí horúci dych a mokrý jazyk. V tomto momente je pre neho úplne nemožné sformulovať súvislú vetu, takže na otázku odpovie len súhlasným zakňučaním.
Sasuke zasunie dnu špičku ukazováka. Keď necíti veľký odpor pokračuje. Jeden prst, druhy, tretí. To už ide ťažšie, no predsa.
Po chvíli, keď si je istý, že ho na svoj vpád už nemôže lepšie pripraviť prsty vytiahne. Počuje prudký nádych tesne vedľa. Pobozká ho na líce a donúti aby sa mu pozrel do očí, chce ho upokojiť.
Má rozšírené zreničky a v nich pud, zmiešaný zo...strachom. Uvedomí si Sasuke, no vzápätí si všimne, že ten sa každou ďalšou sekundou vytráca. Ostane len holá túžba.
Oprie si čelo lesknúce sa potom o to jeho a neprerušujúc očný kontakt začne doňho opatrne prenikať. Musel sa neuveriteľne ovládať aby to neurobil jediným prudkým prírazom. Ale nie, zaplňuje ho len pomaly, nechce spôsobiť zbytočnú bolesť.
Naruto zatne zuby. Nie nebolí to, práve naopak. Celý sa topí v tých temných, nebezpečných hĺbkach Sasukeho očí pritom cíti ako sa do neho ich majiteľ pomalinky ponára. Zase ho tým trápi, už to dlhšie nevydrží, nemôže, ani okamžik. Zaprie sa a doslova nabodne na zostávajúcu Sasukeho dĺžku. Miestnosťou sa rozľahne prekvapený výkrik ich oboch.
Tento krát to bolí. Otvorí oči, ani si neuvedomil kedy ich zavrel a stretne sa s vystrašeným pohľadom.
„V poriadku?“ Dostane zo seba otázku medzi rýchlymi nádychmi Sasuke.
Len prikývne, ale výraz jeho tváre prezrádza niečo iné. Po spánku sa mu skotúľa malinká kvapôčka. Je slaná, mieša sa v nej pot zo slzou. Napriek tomu aká je drobunká, pozorovateľovi neunikne.
„Prepáč...“ Zašepká ledva počuteľne. Skloní sa k jeho hrudi a tými istými perami, ktorými sa pred chvíľkou ospravedlňoval objíme jednu z ružových bradaviek. Tichý ston mu napovedá, že je mu odpustené aj keď vlastne nemalo byť čo.
Bolesť mizne a nahrádza ju vzrušenie, ktoré tu vlastne celú dobu bolo len zastreté práve ustupujúcim nepríjemným pocitom. Cíti sa tak úžasne ako ešte nikdy. To netušil čo príde o chvíľku.
Sasuke sa pohne, len kúsok von a späť. A znova, o niečo viac. Jeho prírazy sú stále hlbšie a rýchlejšie. Zakaždým nasleduje vášnivý vzdych. Netuší či ich vypúšťa z úst on alebo Naruto, či obaja, je to jedno. Všetko splýva v jednu veľkú škvrnu pocitov. Ruky na jeho chrbte zarývajúce mu nechty do kože, zvuky rozkoše, vlhký dych, jeho jazyk a ten druhý, to spojenie...kde vlastne končí jeho telo a kde začína to druhé?
Stále hlbšie, stále rýchlejšie. Blížiac sa k cieľu. Jednu ruku obtočí okolo Narutovho pása a druhou ho podoprie okolo ramien, vytiahne sa s ním do sedu. Tisnúc ho k sebe čo najbližšie, čo najtesnejšie, nenechávajúc medzi ich telami ani milimeter miesta posledný krát prirazí. Pevne ho zovrie v náručí, určite mu zostanú modriny a s Narutovym menom na perách vyvrcholí. Plní jeho vnútro produktom dlho potláčanej túžby. Vychutnáva ten jedinečný okamih ich spojenia, čakal tak dlho...
„Sasuke!“ Vzápätí cíti ako sa telo pod jeho rukami napne a prehne ako luk, na brucho mu dopadne teplá spŕška.
Chvíľu sa nehýbu. Obaja s doširoka otvorenými očami. Potom z neho Sasuke vykĺzne a bezvládne sa zvalia vedľa seba, až sa spod matraca vyvalí kúdoľ prachu.
Hrude sa im dvíhajú a klesajú v rýchlom tempe, hltajú vzduch plnými dúškami cez otvorené ústa ako šprintér po behu na dlhú trať. Ešte dlho potom čo sa ich dych skľudní a ustáli tam len tak ležia. Neprítomne sledujú strop.
„Hapčí!“ Naruto prekvapene otočí hlavu na stranu a vyjavene kuká na čiernovlasého mladíka ležiaceho vedľa ako si šúcha červený nos.

„Ahoj Sakura!“ Zamáva na dievčinu, ktorá naklonená cez zábradlie sleduje hladinu zamrznutej vody v riečke. „Prepáč idem neskoro...“ Snaží sa ospravedlniť, no skočí mu do reči.
„Nevadí, Sasuke a Kakashi sensei tu aj tak ešte nie sú.“ Z intonácie jej hlasu je jasné, že absencia tej druhej osoby ju nijak zvlášť neznepokojuje. „Zvláštne, nechodieva neskoro...“ Ani sa nemusí pýtať o kom to teraz hovorí.
„Dnes nepríde.“ A oprie sa o zábradlie hneď vedľa nej.
„Čože, prečo?“ Na tvári sa jej usídlil výraz dokonalého zdesenia. „Ak má veľa práce s tým sťahovaním, mohol predsa povedať a...“
„Nie, nie nič také.“ Prehlási s tajomným úsmevom na perách blonďák.
Má nejak podozrivo dobrú náladu. Preblesne Sakure hlavou. „A čo s ním teda je?“
„Má chrípku.“ O tom ako sa k nej dopracoval (od koho ju chytil) radšej pomlčí.
Aha, tak už mi je jasné prečo je tak dobre naladený. Hajzel! Ale, moment... „Naruto, ako to vlastne všetko vieš?“ Zamračene ho sleduje. Tomu zamrzne úsmev na tvári.
„Nazdar decká, prepáčte, že meškám ale...“ Ani nestihne vytasiť jednu zo svojich zaručene pravdivých a sto percentne uveriteľných výhovoriek keď zistí, že mu tí dvaja nevenujú ani za mak pozornosti.
„No! Ako si sa k tomu dostal?!“
„Ehm...teda...“ Koktá.
„Naruto! Vymáčkni sa!“ Vyhráža sa mu dievča s plamenným pohľadom a zdvihnutou päsťou. No a sensei, ktorý nemá v obľube hustú atmosféru sa potichúčky stratí ako para nad hrncom a nechá mládež nech si ten spor, nech už ide o čokoľvek, radšej vybaví sama.