Victoria a Integra 2

Hlavné sídlo organizácie Hellsing sa otriasalo od základov. Spôsoboval to zvučný hlas lady Integry nesúci sa ľudoprázdnymi chodbami. Epicentrom otrasov bola jej kancelária. Miestnosť s veľkými oknami kde okrem masívneho stola, stoličky za ním a dvoch malých kresiel pred ním nebolo nič. Človek sa v takom rozľahlom poloprázdnom priestore cítil malinký a stratený.
Lenže na jediné dve osoby, ktoré boli momentálne v miestnosti tento trik neplatil. Integra pevne stojaca za stolom, ruky zložené na hrudi dávala zvýšeným hlasom svojmu poslucháčovi poriadne kvapky. Alucard len pokojne stál pri jednom z kresielok s neprítomným pohľadom zabodnutým do zeme. Počúval ju, to áno, ale vedel, že to nemá veľký význam. Pani Hellsing si len potrebovala na niekom vybiť hnev. A on bol poruke. Ani mu to bohvieako neprekážalo, vlastne tieto príležitostné nahliadnutia do myšlienok a pocitov lady vítal. Vedel, že to už dlho nepotrvá. Búrka ustávala. A skutočne. Netrvalo to dlho a lady svoje správanie znova plne ovládla. Po chvíľkovej odmlke Alucarda prepustila mávnutím ruky.

Len čo sa za ním zaklapli dvere zosunula sa na stoličku za sebou. Zapálila si ďalšiu cigaru. Ruky sa jej neovládateľne triasli. „Takto to predsa nejde.“ Šepla len tak pre seba a zhasla cigaru o okraj už plného popolníka. Vyfúkla hustý dym a sledovala ako lenivo stúpa k stropu.

Keď Alucard vypochodoval z kancelárie oči mu padli na Waltera sediaceho za stolom, pedantne rovnajúceho nejaké papiere. Tento krát to mal jednoduché. Pomyslel si. Nemusel sa namáhať s “nenápadným“ postávaním pri dverách. Aj na takúto vzdialenosť musel počuť každé slovo.
„Lady je dnes nejak rozrušená.“
Slabé slovo uškrnul sa v duchu Alucard, ale v reale iba povitiahol obočie a spýtal sa. „Prečo myslíš?“
„Jej melodický hlas bol dnes o pár decibelov silnejší ako obvykle.“ Pekne povedané.
„Ále...“ Zatiahol upír. „Iba sa jej príliš nepáčilo v akom stave sa vrátila Victoria.“ Starý sluha sa zatváril udivene, akoby o tom počul po prvý raz.
„A čuduješ sa?“ Položil pobavene otázku. Odpoveďou mu bolo urazené „ts“ a nevraživý pohľad.
„No ale musíš uznať, že veľa nechýbalo a niesli by ju naspäť v zatlčenej rakve.“ Ďalší podráždený pohľad.
„Je to možné, ale správate sa ako keby som za to mohol ja. Nemôžem ju stále strážiť. Za jej zranenie nie som zodpovedný!“ Walterove kútiky sa zdvihli v podozrivom úsmeve.
Nastalo nepríjemné ticho. Po chvíli ho už vážnym tónom prerušil Walter. „Nezdá sa ti, že lady sa o zaujíma o Victorino zdravie viac ako je tomu pri ostatných členoch organizácie.“ Alucard to prešiel mlčaním.

Už bol večer a tmavočervený kotúč slnka sa pomaly noril za obzor. Integra sa ráznym krokom hnala dlhou spojovacou chodbou. Na konci prudko rozrazila dvojkrídlové dvere a s rovnakým temperamentom prepochodovala aj nemocničnou halou. Zabočila do ďalšej chodby kde sa skoro zrazila s ošetrovateľkou. Tam hľadala tie správne dvere. Za okamih už stála s rukou na kľučke pred izbou č. 49, po krátkom zaváhaní vošla.
V malej miestnosti bolo šero a stála tam iba jedna posteľ. Postava ležiaca na nej sa ani nepohla, na návštevu vôbec nereagovala. Akoby mohla keď je v bezvedomí. Integra si vzdychla pričom sa posadila na kovovú trojnohú stoličku. Prisunula sa bližšie k posteli. Utrápeným pohľadom skúmala bezvedomú Victoriu.
Mala na sebe iba tenkú nočnú košeľu, hrudník sa jej pravidelne dvíhal a klesal (chvalabohu), zlaté vlasy rozprestreté okolo hlavy na bielom vankúši priam žiarili. Vyzerala akoby len spala. Teda nebyť obväzov a dvoch hadičiek vedúcich z plastových vrecúšok na stojane do jej zápästia. Jednou tiekla nejaká číra tekutina, druhou červená. Zdvihla ruku a jemne ju pohladila po líci.
Doteraz nedokázala z hlavy vyhnať ten desivý obraz. Victoriu niesli na nosidlách, oblečenie mala celé nasiaknuté krvou. Bolo jej tam toľko, že tiekla z nosidiel na dlážku. Nemusela ani vidieť tie ohavné zranenia aby pochopila, že je všetka ranenej. Húf zdravotníkov za sebou zanechával červené stopy.
Zavrela oči. Nechcela myslieť na tie hrozné pocity čo ju vtedy pohltili. Bolo to akoby na sebe mala železný korzet. Nemohla sa poriadne nadýchnuť. Do srdca ju bodali tisíce ihiel. Nie, na to naozaj myslieť nechcela.
Otvorila oči a znova ich zavrela. Organizácia teraz tiež nevyžadovala pozornosť. Misia bola úspešná, so zanedbateľnými stratami (bodla ju výčitka). Hellsing účinne potlačil rebélie a upevnil si postavenie. Na istý čas by mal byť pokoj. Integre na stole síce ležala kopa dokumentov, ale papierovanie sa dalo odbaviť aj neskôr. Teraz dokázala myslieť iba na jedno...
Zo zamyslenia ju vytrhlo tiché zaklopanie. „Ďalej.“
Vošla sestrička. „Neruším?“
„Nie, ako je na tom?“ Integra bola sama prekvapená aký pevný mala hlas.
„Jej stav je stabilizovaný, ale doteraz sa neprebrala.“ To bolo všetko čo mi k tomu povedala. Ja som sa ďalej nepýtala. Nemohla som, hlas by sa mi tento krát určite triasol rovnako ako ruky. Sestrička dokončila prácu a odišla. Integrinu pozornosť zase upútala ležiaca.
Chvíľu ju len tak pozorovala, no potom sa naklonila bližšie. Mohla na tvári cítiť slabý Victorin dych. Priložila jej ruku na čelo. Bolo studené. Pohľadom zavadila o červené ústa. Váhala, ale nakoniec sa nahla ešte bližšie a zľahka otrela svoje pery o tie jej. Boli rovnako chladné ako čelo. Unavene sa posadila naspäť na stoličku. Natiahla ruku a nežne sa preberala jemnými vlasmi.
Ešte niekoľko minút tam bez pohybu sedela, myšlienky nechala len tak blúdiť. Stratila pojem o čase takže keď sa rozhodla nemocnicu opustiť dosť ju prekvapili nástenné hodiny zavesené v chodbe. 23:49...

Ticho v kancelárii náhle preťalo hlasné „cŕŕŕŕn“. Telefón sa rozozvučal a domáhal sa pozornosti. Po dlhšej dobe sa do miestnosti vrútil Walter s utierkou na prach v jednej a leštenkou v druhej ruke. Zdvihol slúchadlo, nepríjemný zvuk okamžite ustal.
„Tu kancelária lady Integry Wingracy, želáte si?“ Ozval sa jemný ženský hlas. Chcela hovoriť, ako inak, s Integrou lenže tá tu už dávno nebola. „Lady už odišla, ale ak je to dôležité môžete u mňa zanechať odkaz.“ Prijala to, preto si Walter radšej šiel po nejaký papier, predsa nie je najmladší a pamäť mu už natoľko neslúži. Slečna mu začala diktovať. Počas písania sa na jeho tvári usadil zvláštny úsmev.
„Dobre ďakujem, že ste zavolali. Dovidenia.“ Zavesil. Pozrel na práve dopísaný lístok, preložil ho napoly a vložil do vnútorného vrecka vesty. „Mal by som s tým oboznámiť lady.“ Povedal len tak pre seba. „Je síce pomerne včasné ráno, no myslím, že mi, hneď ako sa dozvie dôvod, vyrušenie odpustí.“

Integra sedela vo veľkom pohodlnom kresle, neprítomný pohľad unavených očí upierala kamsi na protiľahlú stenu. Na nízkom stolíku bol položený pohár, dve fľaše vína, jedna poloprázdna, druhá prázdna a sklenený popolník. Miestnosť osvetľovala jediná sviečka postavená na krbovej rímse. Cez pootvorené okno dnu vnikal studený vzduch. Vonku húkali sovy. Plameň tancoval v chladnom vánku, vrhal na steny neprirodzene dlhé a pokrútené tiene. Jeden silnejší závan a izba sa ponorila do tmy.
„No skvele.“ Vzdychla si Integra. Vstala a šla sviečku znova zapáliť. Škrtla zápalkou. Slabý plamienok osvetlil okrem ženinej tváre aj ciferník starých hodín. Ukazovali pól druhej. To už je toľko? Mala by som...
“Cŕŕŕŕn!“ Zápalka jej vypadla z ruky a na podlahe zhasla.
„Sakra!“ Chcela zapáliť druhú ale nevedela nikde nájsť škatuľku. Telefón neprestával zvoniť.
„Veď už idem.“ Mrmlala si popod nos a vykročila k telefónu. Aspoň si to myslela, no o chvíľu sa ozval náraz a plynulí prúd nahnevaných nadávok. Telefón zmĺkol.
„No čo, asi to nebolo nič dôležité.“ Vydýchla Integra a opatrne s rukami vystretými pred sebou mierila naspäť ku kozubu aby zapálila sviečku. Po ceste dokonca našla aj krabičku zápaliek. Keď svetlo svietilo znova sa usadila. Chytila fľašu a naliala si všetko čo v nej zostalo. Pól pohára.
„Červené víno.“ Podržala pohár pred svetlom. Lúče prenikali cez karmínovú tekutinu. „Nádherná červená, skoro ako...“ Zmĺkla. Bolo to zvláštne...mať o niekoho strach. Po tak dlhej dobe. V živote sa bála len o málo ľudí. To však znamenalo, že v živote nemala ani veľa ľudí na ktorých by jej záležalo.
„Ach...“ Na čo to myslím. Taká sprostosť. To bude tým alkoholom, ale...ona je to vlastne pravda. Ľudí, ktorých som mala kedy rada zrátam na prstoch jednej ruky. Ale ostatne som ani nemala veľa príležitostí. No schválne...Matka umrela keď som bola malá. Nepamätám si ju. Súrodencov nemám. Otca som, samozrejme, milovala. Tak to máme jeden. Po jeho smrti bol pre mňa jedinou oporou Alucard. A musím si priznať ten upír sa mi fakt dostal pod kožu. Dva. Walter slúžil ešte otcovi. Aj po jeho smrti ostal v službách nášho rodu. Za to som mu vďačná a mám ho istým spôsobom rada. To máme tri. A teraz je tu Victoria...
„Nechápem.“ Odmlčala sa. „Nechápem ako sa mi to šteňa...dokázalo tak rýchlo dostať do hlavy.“ Už si ani neuvedomovala, že to hovorí nahlas. Pravdou bolo, že na Victoriu myslela od tej noci...pred misiou neustále.
„Ale je to logické. Kto by si nezamiloval takú rozkošnú osôbku.“ S dravým úsmevom si priložila k ústam pohár. Sladkosť vína akoby ju prebrala.
„Čo to tu trepem?! To bude tým alkoholom. Určite.“ Položila nedopitý pohár naspäť na stôl. „Práve som povedala...“ Jej konverzáciu prerušilo zazvonenie telefónu.
„Znova?“ Najskôr to chcela ignorovať, no keď ten nepríjemný zvuk neutíchol ani po niekoľkých minútach, radšej sa zdvihla.
„Áno?!“ Zavrčala na volajúceho zachrípnutým hlasom.
„Lady?“ Walter. Čo môže o takomto čase...“Slečna Victoria sa približne pred pól hodinou prebrala.“...“Lady?“...“Lady, ste tam?!“...Nie, Integra tam už nebola. S rýchlo tlčúcim srdcom letela do nemocnice.

„Ako sa cítite?“ Vošla usmiata sestrička, niesla podnos s “jedlom“. Položila ho na nočný stolík. „Je vám lepšie?“ Spýtala sa milo.
„A-ano.“ Vykoktala zo seba Victoria.
„Máte tu návštevu.“ chcela odísť.
„Počkajte, kto to...?“ Už bola preč, namiesto nej vošiel do miestnosti vysoký chlap v dlhom červenom plášti.
„No ako?“ Na tvári sa mu usadil úškrn.
„Majstre!“
„Hej hej, ja. Čo ten prekvapený výraz?“ Victoria rýchlo zavrela ústa.
„Ja len, nečakala som vás.“
„Nič si z toho nerob. Neprišiel by som nebyť toho, že ma Integra skoro uškrtila kvôli tvojmu zraneniu.“
„Čo-čože?“
„Ále, strašne zúrila, vrieskala na každého a...“ Lenže Victoria ho nepočúvala. Bola naštvaná, že som zranená? „...správala sa akoby to bola moja vina a...“ Nie nebola. Alucard ani v najmenšom nemohol za to čo sa mi stalo. To ja som si nedávala pozor...myslela som na niečo iné...na Integru. Hneď ako si to takto priznala celá sčervenela. Nie! Myslela som na Lady Wingracy! Keď už.
Nevedela si pomôcť. Stále musela myslieť na jej pohľad, vôňu, oči, ústa, jazyk, pery... „Nie!!! Dosť!“
„Ech...moja spoločnosť ťa zjavne príliš neteší takže...“ Zarazene skonštatoval Alucard.
„Prepáč.“ Povedala previnilo.
„To nič, aj tak mám lepšie veci na práci. Maj sa!“
„Uf“ Povzdychla si keď osamela. To bolo blbé, snáď sa neurazil. Ozvalo sa zaklopanie. „Ďalej.“ Asi sa teda neurazil. Keď už je naspäť...Vo dverách však stála žena. Victoria cítila ako sa jej zrýchľuje tep. Žena vošla a ignorujúc stoličku si sadla na kraj postele.
„Ako sa cítiš?“ Prehodila Integra pričom veľmi intenzívne skúmala strop.
„Celkom dobre.“ Zaklamala Victoria. Hlava sa jej šla rozskočiť, rany ju stále pálili a bola strašne unavená.
„To je dobre...“ Zdalo sa mi alebo to bol výraz úľavy... „Takže budeš môcť v pondelok nastúpiť na tú misiu?“ Nie, to bol šťastný výraz otrokárky, ktorej sa vrátila obeť.
„Asi áno.“ Znela sklamane. Integra konečne odtrhla oči od stropu. Zadívala sa na ňu presne “tým“ pohľadom. Victoria cítila ako pomaly červenie. Druhá žena sa k nej z ničoho nič naklonila, ako len bola blízko, a vtisla jej na líce bozk.
„Som rada, že si v poriadku.“ Šepla potichu, skoro nepočuteľne. Presunula sa k ústam. Najskôr sa jej iba obtrela o pery, potom si miernym tlakom vynútila prístup do úst. Victoriu to prekvapilo, reakcie nebola schopná. Po chvíli sa Integra odtiahla. „Tak v pondelok.“ Oznámila a postavila sa k odchodu.
„P-počkaj!“
„Áno?“
„No...uch...“
„V pondelok.“ A zatresla za sebou dvere.

Victoria a Integra

pár: Victoria - Integra
varovanie: shoujo ai
poznámka: netuším prečo som sa dala na shoujo ai, ale keď už je to napísané...

Cez veľké okná vnikali do miestnosti prvé lúče mesačného svetla. Nočná obloha bola bez jediného mráčika. Hviezdy sa ospalo trblietali. Na zimnom nebi jasne žiaril iba lovec Orión. Sídlo bolo ponorené do hlbokého ticha.
Uprostred priestrannej sály používanej ako jedáleň sedela za vrchstolom, pred naloženým tanierom osamelá Victoria. Sedela kŕčovito, ruky zaťaté v päste, čeľuste pevne stisnuté, pozorovala obrovskú porciu mäsa a zeleniny. Na jej tvári sa zračilo napätie. Teraz! Vyrazila po vidličke, nabrala niekoľko väčších kusov mäsa, blížila sa k ústam a...
„BAM“ Nočný pokoj preťal výstrel. A ďalší. Znova. Alucard si fakt vie nájsť chvíľku. Victoria najprv zdvihla zo zeme seba, potom stoličku a sadla si. Ale na druhej strane ja dobre, že trénuje keď vonku nik nie je. Nešťastne sa rozhliadla po neporiadku na stole. Vždy strieľa na pohyblivý cieľ. Ešte sa zohla pre vidličku. Už si pár krát pomýlil členov organizácie s terčom.
Zabraná do úvah o Alucardových streleckých schopnostiach neprítomne nabodávala mäso rozhádzané po celom stole. No aspoň niečo robí. Na bielom obruse ostávali mastné fľaky. Ja som pred tou zajtrajšou akciou taká... Masívne dvojkrídlové dvere za Victoriným chrbtom sa pootvorili. Vystrašená? Nie, to nie je ten správny výraz... Do sály sa vovalil mrak cigaretového dymu. Rozrušená? Nie, to tiež nie. Jedno ťažké krídlo sa ešte posunulo a osoba spoza dverí vkĺzla dnu. „Jasné!“ Nervózna. A vrazila si plnú vidličku do úst. Nemusela ani prehltnúť. Okamžite ako sa jedlo dotklo jej jazyka ju naplo. Na tvári príchodzej sa objavil pobavený úškrn. Všetko skončilo v najbližšom ,našťastie prázdnom, pohári. Zatiaľ čo kašlala a upierala sklamaný pohľad na plný tanier, osoba pozorujúca celé divadlo spred dverí ju potichu obišla. Za hlasného zavŕzgania stoličky sa usadila o pár miest ďalej, do úctyhodnej vzdialenosti troch metrov. Prskajúca Victória pozrela cez slzy v očiach na sediacu postavu a znova jej zabehlo. Integra pokojne sledovala prehnanú reakciu na svoj príchod.
„Ech šéfe. Čo tu...?“
„Robím?“ Dokončila Integra, zahasila cigaru o blízku podšálku a lenivo prehodila nohu cez nohu.
„Dobrá otázka, len položená nesprávnou stranou, nemyslíš?“ Victoria najprv vyvalila oči, potom ešte prejavila oneskorenú snahu zasalutovať.
„Seď!“ Okríkla ju veliteľka. „Dobre vieš, že konzumácia normálneho jedla je pre tvoju tráviacu sústavu nemožná!“ Tvár karhanej celá očervenela, previnilo skúmala okraj svojej prehnane krátkej sukne.
Integra sa s povzdychom naklonila dopredu a omnoho miernejším tónom preniesla. „Nemôžeš odmietať pitie krvi navždy...“
„Neumriem...“
„Nie to nie ale...“ Naklonila sa ešte o niečo bližšie. „Čo si myslíš. Ako získavajú upíri svoju moc?“
Celú dobu sa dívala Victorii priamo do očí, tá však jej prenikavý pohľad dlho nevydržala. Znova nevedela kam s očami. Sálou sa rozľahlo ťaživé ticho, ktoré prerušovali iba pravidelné výstreli. Victoria si nervózne hrýzla spodnú peru. Po chvíli Integra vzdala psychologickú hru a hodila na stôl pred seba transfúziu. „Pi!“ Len zavrtenie hlavou. „To je rozkaz!“ Victoria k nej zdvihla podozrivo vlhké oči. „Panebože.“ Prehodila Integra znechutene a vzala vrecko zo stola. Victorii evidentne odľahlo. Úľava však trvala iba do chvíle kým Integra nezačala otvárať plastový uzáver. Vydesene ju sledovala ako odkladá vrchnák a prikladá si transfúziu k perám. Takmer nedýchala keď jej hustá karmínová tekutina kĺzala do úst. Prázdny obal so žuchnutím dopadol naspäť na stôl.
Integra prudko vstala a rýchlo prekonala vzdialenosť, ktorá ju delila od vyľakanej Victorie. Zaprela sa do opierok po stranách pohodlnej čalúnenej stoličky, čím zabránila prípadnému pokusu o únik. Zohla sa ešte nižšie, bližšie a...pritisla svoje pery na Victorine. Ona celá stuhla, ani nie tak kvôli cudzím perám tisnúcim sa na tie jej, ale sladko chutiacej tekutine prúdiacej z nich. Nemala na výber. Musela prehĺtať ak sa nechcela zadusiť.
Integra jej agresívne vtláčala jazykom teplú krv až do hrdla. Nemohla robiť nič, preto iba privrela oči a snažila sa s útočníkom spolupracovať aby to mala čo najskôr za sebou. Integra bola tak blízko, že cítila jej prenikavú a pritom vôbec nie nepríjemnú vôňu, mohla vidieť každú vrásku na jej tvári, strapatá ofina ju šteklila na čele a padala do očí. Vnímala jej blízkosť a nemohla si pomôcť. Srdce jej bylo rýchlo a splašene, až sa čudovala, že sa to neozýva celou sálou.
Po chvíli, ktorá sa Victorii zdala ako večnosť sa Integra za hlasného mľasknutia odtiahla. Nie rýchlo, ale pomali sa vzďaľovala stále udržujúc očný kontakt. Hodnú chvíľu boli ešte spojené tenkou niťou krvavých slín tiahnucou sa medzi ich lačnými perami. Victoria sa prudko nadýchla, priam zalapala po dychu. Vlákno sa pretrhlo. Triasla sa na celom tele a do tváre sa jej nahrnula červeň.
V sluchách jej ohlušujúco hučala krv, skoro nepočula ako sa jej Integra zastreným hlasom prihovára: „No čo môj malí upírik?“ Vystrela sa a nežne pohladila Victoriu po hlave. „Že to nebolo také strašné.“ Zrazu akoby sa spamätala, jej dotyk sa zmenil na drsný a hrubo Victorii postrapatila vlasy. Tá však sedela ako obarená, nezmohla sa na slovo, práve jej totiž začalo v plnej miere dochádzať čo sa vlastne stalo. Ani si neuvedomila kedy sa Integra stihla presunúť k dverám, z šoku ju vytrhlo až zavŕzganie starých pántov.
S otvorenými ústami sa otočila, že niečo povie, namietne alebo...proste čokoľvek, ale nedomyslela to a tak iba na prázdno zaklapla pusu. No nemusela to ani skúšať.
Integra sa s rukou na kľučke otočila a hodila na ňu cez plece nepríjemný pohľad. „Zajtra nás čaká ťažký deň. Odporúčam ti zbytok noci stráviť odpočinkom...“
„A-ano samozrejme...“ zakoktala sa.
„Neprerušuj ma. Odpočinkom v rakve.“ Victoria viditeľne stuhla.
„A keď vravím, že ti to odporúčam myslím tým, že je to rozkaz!“
„Ech...“
„Alebo ťa tam mám násilím exportovať?“ Jej kamenný výraz a diabolský tón hlasu ostro kontrastovali s iskričkami v očiach.
Victoria s novonadobudnutým rumencom iba rýchlo zavrtela hlavou, bleskovo sa postavila a už sa za ňou zaklapli dvere na druhom konci sály.
Hneď nato sa na Integrinej tvári usadil široký úsmev. „Ešte sme neskončili, Victoria.“ Šepla a opatrne za sebou zavrela.
Na druhej strane za pootvorenými dverami sedela na studenej podlahe Victoria. Opierajúc sa chrbtom o stenu, vyvalené oči neprítomne upierala do tmy spodná pera sa jej triasla.
...Ešte sme neskončili...
...Čo tým, sakra, myslela...
Sedela na kamennej dlážke, v hlave sa jej mihali myšlienky jedna za druhou, ale nedokázala sa na žiadnu z nich sústrediť. Jedna bola však neodbytnejšia ako ostatné...Čo by Integra spravila keby...keby odmietla isť...ísť si... oddýchnuť?...Po chvíli si uvedomila prečo tu vlastne sedí a radšej sa pobrala nájsť najbližšiu rakvu...

Život nie je fér

pár: vymyslené postavy, Kohei - Takumi
varovanie: shonen ai

poznámka: smutné, tragické, smrť oboch postáv

Cítim teplý vánok ako hladí moju tvár. Počujem šum lístia a vlastný chrapľavý dych. Pomaly otvorím oči. Biela je všade. Pootočím hlavu. Telom mi preletí vlna ostrej bolesti. Zavriem oči, nechám ju odznieť, znova ich otvorím. Vidím akýsi smiešny prístroj, vychádzajú z neho hadičky. Veľa hadičiek. Vedú do mojich zápästí. Otvorím ústa, no mám v nich príliš sucho. Nedokážem zo seba dostať ani hláska. Tá krabička začne pípať. Začujem kroky. Kroky mnohých ľudí. Už ich aj vidím. Skláňajú sa ku mne. Sú rozmazaný. Akoby skrytý za závojom hmly. Niečo vravia. Počujem hlasy, no význam slov mi uniká. Chcem niečo povedať, nemôžem, jazyk sa mi lepí na podnebie. Náhle oslepujúca beloba zmizne, nahradí ju temnota.
Otvorím oči. Na stene oproti načerveno žiaria do tmy čísla. Digitálne hodiny. Čo to má znamenať? Kde to som? Poobzerám sa dookola. Veľká miestnosť s posteľami. Nie sú prázdne, ale nedokážem rozoznať tmavé postavy na nich. Panuje tu ospalé šero. Posadím sa. Aj ja som na posteli? Odkopnem prikrývku, položím bosé nohy na studenú dlážku. Necítim to. Chlad vnímam iba vzdialene, ako keby ho pociťoval niekto iný. Necítim takmer nič. Niekto zavrel realitu do priesvitnej, ale nepreniknuteľnej škatule. Na zemi pri nohách postele leží nejaký čierny predmet. Natiahnem sa poň. Batoh. Je špinavý a prázdny. Počkať nie. Len jeden jediný predmet. Vytiahnem ho. Drobné úlomky rozbitého skla zazvonia o podlahu. Rám s fotkou. Nevidím na ňu. Posuniem sa, aby na ňu dopadlo oranžové svetlo pouličnej lampy. Sú na nej dvaja ľudia. Smejú sa. Smiech? Výraz tváre vyjadrujúci emóciu. Radosť. Cit môjmu svetu tak vzdialený a cudzí. Zdá sa mi nezmyselné, že sa niekto na tejto planéte niekedy usmial a ešte nezmyselnejšie, že to niekto vôbec dokáže. Kedysi som tomu rozumel. Zahľadím sa na šťastné tváre. Zavriem oči. Znova počujem ruch mesta, cítim trávu štekliacu ma na lícach, vôňu dažďa vo vzduchu a vidím “jeho“. Som naspäť v dni keď vznikla fotka.

„Noo Kohei! Nie je to úžasné?!“ Spýta sa nadšený mladík sediaci vedľa mňa.
„Hej, hej.“Zašomrem otrávene a prevrátim sa na chrbát.
„Ale čo sa deje?“ Otočí sa ku mne ustarostene. Uprie na mňa tie svoje nevinné fialové očičká. Vždy sa v nich strácam, sú také nádherné. Mohol by som sa do nich dívať večnosť a nestačilo by to.
„Na tento deň si sa taaak tešil.“ Prehnane gestikulujúc mi vyčíta.
„To nič Takumi, len...“ Nechám vetu nedokončenú.
„Len?“
„Zamyslel som sa, nič viac.“
„Nad čím?“
„Nad ničím.“
„Kohei!“ Naštvane zazerá. Mlčím, viem, že by som to nemal ale ústa sa mi sami od seba skrivia do ľahkého úsmevu. To ho iba podpichne a ešte viac rozdráždi. „Dobre ako chceš!“ Nevraživý pohľad. Zloží si ruky na prsiach a otočí sa mi chrbtom. „Keď som ti taký smiešny pre mňa za mňa sa nemusíme baviť vôbec!“
Nevydržím to. Rozosmejem sa. Nereaguje. Ani netuší aký je roztomilý. Posadím sa, po štyroch sa k nemu prikradnem. Zozadu ho objímem. Ruky odtočím okolo jeho pásu, hlavu si položím na jeho rameno. Nepovie nič, ďalej pokračuje v mračení aj keď sa mi zdá, že ten kamenný výraz trochu zmäkol.
„Áno je skvelé, že máme konečne po mature, ale uvažoval som...“ Hľadám správne slová. „ako to všetko vyriešime po finančnej stránke.“
„Čo?“ Poznám výšku Takumiho IQ, no občas o tom čísle vážne pochybujem. Ide o to, momentálne obaja bývame v školskej ubytovni. Ja svojich rodičov ani nepoznám, vyrástol som v sirotinci, lenže tak sa už vrátiť nemôžem. Takumiho rodičia pred rokom a pól vyhodili z domu, viac-menej aj kvôli mne. Jeho otec je prísne konzervatívny politik. Škandál v podobe homosexuálneho syna si nemôže dovoliť, tak sa k nemu radšej ani nehlási.
„U-uuu zobuď sa, po skončení školského roku nemáme kde bývať. V intráku nás nenechajú.“
„Jeeje to mi nenapadlo.“
„Mohli by sme si prenajať byt, mám niečo našetrené. Lenže neviem ako z toho zaplatíme ešte aj školné. Výška je drahá. Myslel som...“
„Nájdem si prácu.“ Prerušil ma vážne. Musel som sa usmiať, predstava pracujúceho Takumiho. Viac ako nereálne.
„Nie, to nie. Prácu aj štúdium nezvládneš, budeš toho mať veľa.“
„A ty akože zvládneš oboje?“ Oponuje mi pochybovačne.
„To síce nie, no ja môžem školu odložiť na neskôr.“
„Prečo...?!“
„Počúvaj, ty si bez právnického titulu v tej brandži ani neškrtneš, ja sa môžem umeniu venovať stále. Či už budem akademický maliar alebo nie.“
„Znie to logicky, no nepríde mi to správne...“
„Nerieš, veď bol to môj nápad.“
„Aj tak...“ Snaží sa protestovať ďalej, ale otočím si ho k sebe a umlčím bozkom.
„Čo som povedal platí!“
„Oh, vážne?“ Znie pobavene.
„Vážne.“
„Tak dobre. Ako chceš.“ Usmeje sa na mňa tým svojim ďakujem-prepáč-mám-ťa-rád úsmevom. Zrazu akoby si na niečo náhle spomenul sa otočí a začne sa hrabať v taške.
„Čo robíš?“
„Mám nápad, uvidíš.“ Vzápätí vytiahne foťák. Sadne si vedľa mňa.
„To nemyslíš vážne. Prestaň!“
„Ale nooo, jednu fotku. Chcem mať spomienku.“
„A čo tak hrča na hlave ak to okamžite neodložíš?“ Hodí na mňa šteňací pohľad. „Nie.“ Stále sa díva tak...Sakra! „Dobre, jednu fotku.“
„Usmej sa!“
„Nechci to po mne.“ V momente keď stlačil spúšť sa ku mne pritúlil so širokým úsmevom na tvári a mne to nedalo. Predsa som sa usmial.

Prenajali sme si dvoj-izbový podkrovný bytík. Malý ale stačí. Našiel som si celkom slušnú prácu a po večeroch som maľoval. Takumi pilne študoval. Napriek všetkému sme sa mali celkom dobre.

Bol sychravý jesenný večer, taký keď má človek chuť zaliezť pod paplón s hrnčekom horúceho čaju a nevystrčiť s tade ani nos do jari. Stál som pri okne a prenášal na plátno zamračenú oblohu. Takumi sediac za stolom vedľa s nosom v knihách natáčal na vidličku dávno studené špagety. Padol mi naň zrak.
„Už sa v tom šprtáš hodinu, doješ to?“ Žiadna reakcia. „Takumi?“ Stále nič. „TAKUMI?!“ Strhne sa a prekvapene na mňa zažmurká.
„Vravel si niečo?“ „
Tie špagety...“
„Ups, zabudol som.“ Odnesie tanier do dresu. No keď sa vráti nesadne si naspäť, obíde stôl a zastaví sa za mojím chrbtom.
„Je to ponuré.“ Okomentuje znalecky.
„Aaale nevrav.“ Odpoviem mu ironicky. „A nemal by si sa ešte učiť?“
„Eee, už toho bolo na dnes dosť.“ Zavrtí hlavou. „A ty by si si mal tiež dať pohov, veď už na to nemôžeš ani vidieť, je neskoro.“
„Maľujem večerné mesto, nemôžem to robiť ráno.“ Ohradím sa.
„Dobre tak si to odfoť alebo čo, lebo takto si zničíš oči.“
„Ďakujem mami.“
„Nechaj si to! Ale naše oko rozoznáva farby iba vďaka svetlu. To je vedecký fakt, ktorý sa mi teraz nechce vysvetľovať. Ide o to...“ Vždy ma zaskočí koľko rôznych informácií v tej svojej peknej hlavičke ukrýva. No keď sa tak zamyslím, on bol už na strednej dobrý skoro vo všetkých predmetoch (asi okrem tzv. výchov – výtvarná, hudobná...). Vlastne uvažoval o dvoch vysokých školách. Právo a chcel niečo s vedou. Vždy keď si na to spomeniem bodne ma výčitka. Nemôžeme si to dovoliť. Presnejšie nemám to z čoho zaplatiť. Jeho rodičia by mohli ale... „Kohei! Počúvaš ma vôbec? Či si pre zmenu mimo ty?“
„Áno počúvam.“ Zaklamem.
„Tak čo som hovoril?“
„Ehm, neviem.“ Priznám.
„To si zaslúži trest!“ Pozriem naňho, tvári sa vážne ale prezradia ho nezbedné ohníčky tancujúce vo fialkových očiach. „Do postele! Bez večere a okamžite!“ Zavelí.
„A to má byť za trest?“
„A sám.“ Dodá a víťazne sa zaškerí.
„Aaaleee to si nemyslím.“ Bez väčších ťažkostí si ho prehodím cez plece a odnesiem do spálne.

Jedného dňa mal telefonát. Pamätám si to až pridobre.
„Kto to bol?“
„Spomínaš si na Nezumiho? Zo strednej.“ Ako by som mohol zabudnúť na toho bastarda. V prvom ročníku sa on a jeho parta vydávali za Takumiho priateľov. Keď sa prevalilo, že je ne chlapov spravili si z neho fackovacieho panáka. Neraz som ho ťahal z fontány na školskom dvore, kontajnera či cudzej skrinky. Bolo to úbohé. Neskôr im to už nestačilo a začali ho mlátiť. Vtedy som to už nevydržal a šiel s tým za riaditeľom. Samozrejme som zamlčal dôvod šikany, ale to bolo predsa jedno. Nezumiho vyhodili zo školy a ostatný dostali podmienku. Nastal pokoj.
„Áno, pamätám.“
„Vravel, že dáva dohromady starú partu zo školy. Pozval ma na nejakú spomienkovú párty. Bude to zajtra.“
„Pôjdeš?“ Nepáčilo sa mi to, ani trochu.
„Hej, sľúbil som to. Prečo?“
„Nič, nič. Ja len tak.“

Chcel som počkať kým sa vráti, vravel, že mám ísť spať lebo príde neskoro. No plánoval som prekvapenie. Ležal som pred telkou a viečka mi čím ďalej, tým viac oťažievali. Oči ma štípali. Zavrel som ich, len na chvíľku, no už som sa prepadal do tmy. Prebral ma nepríjemný zvuk zvončeka. Zmätok rýchlo vystriedalo pochopenie a ja som bežal k dverám otvoriť. Tešil som sa, vrátil sa predsa dosť skoro. V tom okamihu mi nenapadlo, že on má kľúče.

Sedím pri nemocničnom lôžku. Tvár skrytú v dlaniach. Na snehovo bielej posteli leží moje slniečko. Oči zavreté, hnedé vlasy mu trčali na všetky strany ako vrabčie hniezdo. Akoby len spal. Musím zakrútiť hlavou nad svojou hlúposťou. On naozaj spal. Po ťažkej operácii ale len spal.
Chytím mu studenú ruku, zašepkám. „Takumi. Je mi to ľúto.“ Odmlčím sa. Neviem čo povedať aj keď ma nepočuje. „Mal som niečo povedať. Nepustiť ťa.“ Skloním sa a pobozkám mu skrehnutú ruku. Na viac sa neodvážim, nechcem ho zobudiť.

Na druhý deň vojdem síce do tej istej izby, ale pôsobí omnoho prívetivejšie. Takumi je hore, sedí opierajúc sa o horu vankúšov. Keď ma zbadá úplne sa rozžiari a privíta ma so širokým spokojným úsmevom. Prisadol som si k nemu na kraj postele.
„Ako sa máš?“
„Skvele, keď ťa vidím.“ Odpovie napriek tomu, že už pozná diagnózu. Ja som sa to dozvedel o niečo neskôr ten istý deň. Je ochrnutý, od pása nadol a má to postupovať. Postihne to celé telo. Stratí schopnosť ovládať ruky, rozprávať. Neudržal som slzy keď mi to doktor oznámil.

Po týždni boli početné tržné, bodné rany a podliatiny na Takumiho tele vyliečené. Bol neuveriteľne šťastný, chcel aby som ho vzal domov, z nemocnice. „Prosím. Je mi tu smutno. Toľko chorých a umierajúcich ľudí. Nepatrím sem.“ Nemohol som mu povedať nie.

„A sme tu!“ Zahlásim pričom požičaný vozík aj s drahocenným nákladom potlačím cez prah. Prvé dni boli úžasné. Z návratu domov nabral Takumi novú energiu aj keď on ju vlastne nikdy nevyčerpal. To som asi len ja kto si stále robí starosti. No jeho entuziazmus sa preniesol aj na mňa. Svitla mi nová nádej.

Choroba bola nemilosrdná. Predmety mu stále častejšie padali z rúk. Každým dňom sa mu triasli viac a viac. Čo bolo však ešte horšie, nemohol pokračovať v štúdiu. Ukázalo sa, že poškodenie mozgu bolo vážnejšie ako si lekári mysleli. Zrádzala ho pamäť. Zabúdal dôležité veci či údaje a len ťažko sa učil nové. Taktiež polícii sa stále nedarilo chytiť tých grázlov čo mu to spravili. Aj keď im Takumi dal presný opis, dokonca konkrétne mená. Oni tvrdili, že emigrovali do zahraničia a nemôžu s tým nič robiť. Nie je to v ich právomoci. Bolo mi s tých kecov na vracanie. Bolo im to jedno, pre nich sme boli iba dvaja debilný buzeranti. Načo kvôli nám trestať nejakých chalanov čo sa očividne chceli len pobaviť? Vedeli sme to, obaja, no nič sme nepovedali. Čo by sme tým zmenili?

Pohľad na Takumiho je stále žalostnejší. Nič už neudrží v rukách. Musím ho kŕmiť, čistiť zuby atď. Mne to neprekáža, nevadí mi starať sa oňho, ale vidím ako to trápi jeho. Cez deň sa usmieva, hrá sa, že sa nič nestalo a nedeje. Akoby som nepočul jeho plač, ktorý tíšim takmer každú noc. Neviem ako dlho to ešte vydrží, ani č sa stane potom.

„Kohei?“
„Dobré ráno, slniečko.“ V posteli sa k nemu otočím a letmo ho pobozkám. „Ako si sa vyspal?“ Namiesto odpovede sa mi dostane smutného, unaveného pohľadu kedysi iba veselých fialových očí.
„Čo sa deje?“ Vyľakal ma, vážne ma ten výraz desí.
„Objím ma prosím.“ Poslúchnem. Ležíme vedľa seba, on sa chúli v mojom náručí, hľadíme si do očí.
„Chcem ťa o niečo požiadať.“ Povie ťažko a s námahou ovinie ruky okolo môjho trupu. Mal by som na to niečo povedať, ale slová mi viaznu v hrdle.
„Už to viac neznesiem, mám toho dosť. Som na tom stále horšie a horšie. Áno vraveli mi to, no až doteraz som im neveril. Myslel som si...“ Stíchol, bolo vidno, že premáha plač. „Chcem umrieť.“ Tie slová bodali rovnako ako skleslí pohľad. Zmohol som sa iba na:
„Nie.“ V očiach sa mu zračilo zároveň pochopenie a ľútosť.
„Prosím. Nechcem to ďalej preťahovať. Chcem odísť kým si pamätám každý okamih s tebou a kým ťa ešte dokážem objať.“ Vankúš rýchlo vlhol slzami nás oboch.
„Nie.“
„Prosím, Moje spomienky každým dňom blednú a ruky slabnú.“ Cítil som ako sa ma zúfalo snaží zovrieť v náručí. Pritiahol som si ho bližšie.
„Prosím Kohei.“ Šepol. Nemohol som inak.

Bol dlhý letný večer, sedeli sme na posteli. Takumi na mojich kolenách. Cez otvorené okno nás hriali lúče obrovského žeravého kotúča, ktorý sa neodvratne noril za obzor.
„Milujem západ slnka. A tento je obzvlášť krásny.“ Povie potichu.
„Pre mňa sú všetky rovnaké.“ Odpoviem s predstieranou ľahostajnosťou.
„Nechápem ako môže byť umelec taký neromantický.“ Podpichoval ma. Rozhodol som sa neodpovedať, namiesto toho som sa k nemu naklonil pre bozk. Keď sme sa od seba oddelili stačil jediný pohľad do jeho očí a všetky rozbúrené a protichodné city v mojej hlavu pohltil pokoj. Do duše sa mi vkradol akýsi krehký mier. Sedeli sme vo vzájomnom objatí sa dívali jeden na druhého, zatiaľ čo slnko pomaly končilo svoju dnešnú púť. Letný slnovrat, najdlhší deň v roku, a predsa bol pre mňa prikrátky. Držal ma pevne, ani som nevedel, že to ešte dokáže. Červenú guľu už skoro nebolo vidieť.
„Milujem ťa, Takumi.“ Vyslovil som slová, ktoré v poslednej dobe opakujem čím ďalej tým častejšie a stále ich túžim opakovať znova.
„A ja teba, Kohei.“ Zavrel oči a oprel si hlavu o moju hruď. Posledné slnečné paprsky nenávratne mizli.
„Som unavený.“ Zašepká do môjho trička. Nie, ešte aspoň chvíľu, Takumi prosím. Potrebujem ešte chvíľu alebo dve. Deň. Týždeň. Mesiac. Rok. Ďalší život. Večnosť by nestačila. Do Takumiho hnedých vlasov dopadne kvapka slanej vody.
„Tak spi.“ Nasleduje ju ďalšia. „Som tu s tebou.“ Počujem ako sa nadýchol, úder jeho srdca a potom...ticho. Mohol som plakať, teraz už som mal prečo, no zrazu to nemalo význam. Jemne som položil Takumiho telo na posteľ. Na tvári mal výraz úľavy a ten prekrásny úsmev, ktorý mi navždy zostane v srdci. Venujem mu posledný bozk. Na dobrú noc. Odchádzam. Bolo až priľahké dať mu do polievky o dve tabletky viac než obvykle. Ale bolo až priťažké zavrieť za sebou dvere od izby jeho odpočinku. Opustiť ho. No musel som. Raz mi povedal, že farby sú len odraz svetla od častíc, ktoré vníma naše oko. Ja už nikdy žiadne farby neuzriem. Moje slnko navždy zašlo.

Viac si toho nepamätám. Netuším ako som sa dostal sem, do nemocnice. Na nočnom stolíku ležia nejaké papiere. Všetky sú popísané malinkým písmom, až na poslednom je veľký nápis: Psychologický posudok. Preletím text očami. Upútajú ma slová...pri pokuse o samovraždu... Náhle mi dôjde čo robím v nemocnici. Spomeniem si.

Na tvári muža sediaceho na nemocničnej posteli uprostred miestnosti plnej spiacich pacientov sa roztiahne trpký úsmev. Vstane, ako v tranze ide k oknu. Pozrie von na tmavú ulicu. Je to vysoko. Siedme, ôsme poschodie. Otvorí ho. Do miestnosti vnikne mrazivý nočný vzduch. Mladík prelezie cez okno a pustí sa.

Neodchádzaj- nie bezo mňa

pár: (dva krát hádajte) Shuichi - Yuki
varovanie: shonen ai
poznámka: poviedka do súťaže ešte neviem ako obstála, ale dúfam, že vás pobaví ;D

Dnešná noc bola výnimočne tmavá. Oblohu zastrel závoj čiernych mrakov. Len kde tu spoza nich vykukol okrúhli mesiac či hviezdička. V diaľke žiarili svetlá mesta a tlmene sem doliehala kakofónia zvukov nočného života. Park bol plný čudesných tieňov. V korunách stromov sa preháňal ľadový vietor.
Pouličné lampy slabo osvetľovali cestičku a niekoľko lavičiek. Na jednej z nich sa krčila nejaká postava. Nejaký chlapec, už skôr muž schúlený na lavičke. Nohy skrčené, kolena si objímal rukami, hlavu položenú na nich, oči mu zakrývala štica ružových vlasov. Z hrdla sa mu drali vzlyky, po lícach stekali horúce slzy.
Triasol sa, ťažko povedať či od plaču alebo zimy. Mal na sebe iba modré tielko, kraťasy a staré tenisky. Neďaleká lampa lenivo zablikala a zhasla. V tom okamihu, akoby to bol nejaký signál, chlapcom trhlo. Zdvihol hlavu, vystrel nohy a s plných pľúc zareval:
„ Ako mi to mohol urobiť?! Ako, ako, ako!!!“ Zúfalí hlas speváckej hviezdy, ktorá so svojou skupinou už dlho okupuje prvé miesta hudobných rebríčkov sa niesol inak tichým parkom. Shindovy Shuichimu sa z očí liali hotové potoky sĺz.
„Yúkííí!!!“ Zaznel ďalší úpenlivý výkrik. Ako ma mohol vyraziť? Jednoducho. Odpovedal uštipačný hlások v jeho hlave. Ako už veľa krát. Pokračoval mierne znudeným tónom. Ale prečo práve dnes? Náhodný okoloidúci (keby tu nejaký bol) by sa asi čudoval ako je možné, že Shuichi ešte nevytopil mesto. No tak si mu práve dnes liezol na nervy. Ale...ale... Premohol ho ďalší silný záchvat.
Zrazu zacítil na nose niečo studené. O chvíľu na čele. Na krku. Odlepil oči od svojich kolien. Na chodníku rýchlo pribúdali tmavé bodky. Veľmi rýchlo. Akoby chcelo aj nebo schovať jeho slzy. O chvíľu bol celí mokrý. Zase to s ním myklo a...“Hapčí!“ Mocné kýchnutie prehlušilo monotónny šum dažďa. Asi by som mal ísť. Povzdychol si. Ak ochoriem, pán Sakano sa zblázni, Hiro ma uškrtí a K zastrelí. Len neviem v akom poradí.

Za stolom, pred PC monitorom, v jasne osvetlenej miestnosti sedel vysoký blonďatý chlap. Dlhá úzka cigareta v ústach mu pomaly sama dohorievala. Popolník na stole bol plný a krabička na stole prázdna. Na obrazovke v hornej časti svietil jediný nápis: Kapitola 2. Yuki ho hypnotizoval unaveným pohľadom. Zajtra má tú kapitolu odovzdať, ale začínal pociťovať silné nutkanie schmatnúť telefón a škemrať vydavateľa o odklad.
„Dosť.“ Vypol monitor a šiel si po niečo na pitie. Niečo vychladené. Niečo alkoholické. S otvorenou plechovkou piva zamieril do obývačky. Bola prázdna. Teda nie úplne prázdna, ale po istom otravnom ružovovlasom chlapcovi ani stopy. Čakal to, veď ho osobne vyhodil, no aj tak bol sklamaný. Už teraz svoj výbuch ľutoval a dúfal, že si to Shuichi nevzal príliš k srdcu. A čo bolo horšie (asi – nevie sa rozhodnúť), s ukecaným Shuichim pri nohách sa písalo zle. Lenže bez neho to nešlo vôbec.

Premočený do nitky sa Shuichi táral stále nepochopiteľne plnými ulicami. Nemal kam ísť. Hiro nedvíhal mobil a uňho doma sa mu ozval odkazovač. Potom si spomenul. Dnes chcel niekam pozvať Ayaku-chan, takže ho nesplaší celú noc. Štúdio už bolo zavreté a nevedel kam inam.
Sadol si teda pod strom, nedbajúc na hustý dážď sa ponoril do svojich smutných myšlienok. Prečo ma vyhodil práve dnes? Zajtra večer odlietam. Neuvidíme sa...pól roka. Oči sa mu znova leskli. Mal čo robiť aby blížiaci sa plač zastavil. On ma fakt nenávidí. Nemal som s tým turné súhlasiť! Zostal by som pekne doma so svojím Yukim a...a žili šťastne až do smrti. Ale ja som vlastne na výber moc nemal. Pán K je veľmi presvedčivá osoba (a vie skvelo zaobchádzať s revolverom). No Yuki zostane sám. Určite si niekoho nájde, má haldy faniniek a...
„Shuichííí!“

Zase čumel na skoro prázdnu obrazovku. Jeho ruka neustále levitovala nad klávesnicou, pripravená využiť akýkoľvek nápad. Pomaly do nej dostával kŕč. Na tvári nešťastný výraz, v makovici vymetené, pri popolníku tri plechovky piva (prázdne). Vypol PC. Nemalo to zmysel. Jeho myšlienky lietali kade sa im chcelo. Kde je asi Shuichi? V takomto počasí. Dúfam, že zalezený niekde v suchu a teple. Oprel sa, uvoľnil svaly, hľadel do stropu.
Zajtra o 18:25 mu to letí. Pól roka, šesť mesiacov, dvadsaťštyri týždňov, stošesťdesiatosem dní, štyritisíctridsaťdva hodín, dvestoštyridsať jedna tisíc deväťstodvadsať minút, štrnásť miliónov päťstopätnásť tisíc dvesto sekúnd (približne).
Nechcel aby odišiel. Nerád si to priznával, ale život bez Shuichiho si už nedokázal predstaviť. Všetok ten pokoj, mier, ticho, kľud a...samota. Zavrel oči. Uvažoval prečo ho nepriviazal k stoličke kým mal možnosť. Úprimne bol proti tomu veľkému turné Európa, Amerika od začiatku. Nepovedal však nič, nechcel Shuichiho ovplyvniť. Vedel, že on by sa nechal, no neskôr by to mohol ľutovať a Yuki nechcel aby to vyčítal jemu. Nie, musel sa rozhodnúť sám. Aj sa stalo. A Yuki si bol istý, že správne. Pre jeho kariéru to bude úžasný krok vpred... „V čom je teda problém?!“ Nemohol som predsa čakať...bolo mi jasné...

Než sa spamätal mal okolo krku zaveseného Ryuichiho Sakumu.
„Shuichíí!“ Trvalo to dlho, ale keď ho konečne pustil naklonil hlavu nabok a pozeral naňho dokorán otvorenými očami.
„Č-čo je?“ Spýtal sa z miery vyvedený chlapec.
„Shuichi je smutný.“ Nebola to otázka, skôr konštatovanie, napriek tomu.
„Nie.“
„Prečo je Shuichi smutný?“
„Nie...“
„Požičiam ti Kumagora.“ Strčil mu pod nos ružového králička.
„Ďakujem...“
„Ale Shuichi je stále smutný!“
„To nič...Ryuichi čo tu vlastne robíš?“
„Idem do štúdia.“ Povedal s úsmevom od ucha k uchu.
„Ale už je zavreté a je to opačným smerom.“
„No a?“ Široký úsmev z jeho tváre nezmizol.
„Ech...“
„Už viem čo Shuichiho rozveselí!“ Chytil ho za ruku a rozbehol sa. Ťahal ho za sebou, no podľa všetkého mu to vôbec neprekážalo.
„K-kam ideme?!“
„Do štúdia.“
„Veď je to opačným smerom!“ Nehovoriac o tom, že je zavreté.

Yuki stál v spálni. Stál meravo, bez pohnutia, vyvalené oči upieral na malí papierik, ktorý držal v ruke. Bolo na ňom v rýchlosti naškrabané: „Zbohom. Uvidíme sa za pól roka.“ Idiot! Odísť kvôli takej blbosti. Čo mu vlastne povedal? Celí jeho výstup sa mu začal vybavovať.
„Si iba otravné malé decko čo ničomu nerozumie! Nenávidím ťa. Vypadni z môjho bytu! Už ťa tu nikdy nechcem vidieť!“ To bolo v skratke všetko.
„Do pr*ele!“ Musím ho nájsť. Len čo sa obul vyletel z bytu iba s kľúčami od auta.

Stáli pred zamknutými dverami nahrávacieho štúdia. Nakoniec, Shuichi netušil ako, sa k nemu dostali. Ryuichi nadšene ukazoval na obrovský plagát Bad Luck na dverách s dátumami jednotlivých koncertov. Všetci traja na ňom vyzerali ohromne.
Shuichi si všimol, že dole vytŕčal roh nejakého iného plagátu. Vtom si uvedomil čo tu viselo pred tým. Oni prelepili reklamu skupiny Ask. Aizawa zošalie keď to uvidí. Musel sa zasmiať.
„Páči sa ti?“
„Je skvelí.“
Zrazu sa pri nich pristavila nejaká mladá žena. Chvíľu sa na nich tak dívala.
„Áno?“ Spýtal sa mierne podráždene Shuichi. Žena vytiahla blok a pero.
„Mohli by ste sa mi podpísať Shindo-kun? Sakuma-kun?“
„Eh...samozrejme.“ Ale to nie je len tak rozdávať podpisy uprostred ulice. Za okamih sa pristavil niekto ďalší a ďalší a...za okamih boli celí obkľúčený. Dokonca ich niekoľko krát blesk oslepil. Ak sú tu novinári je to zlé. Začalo to tam byť tesné.
„Ryuichi, musíme sa stadeto dostať!“ Nebol si istý, či ho cez všetok ten hluk počul, no hneď to zistil. Ani si to neuvedomil, no celú dobu sa držali za ruky. Ryuichi vyštartoval najrýchlejšie ako vedel. A Shuichi si bol v tom momente 100% istý, že by bez problémov predbehli auto.

Nevedel ho nikde zohnať. Už z toho začínal byť zúfalí. Obehal všetky možné miesta a nič. Zaparkoval pred nejakým obchodom. Potreboval kávu. Veľa kávy. Najlepšie vedro. Vošiel do dnu. Jeho pozornosť okamžite upútal automat s novinami.
Z večerného vydania totiž treštil oči jeden stratený, ako boh spievajúci, chlapec. Na fotke s ním bol ešte niekto, nevenoval tomu pozornosť. Jedny kúpil. Keď prečítal palcové titulky už ani nepomyslel na kávu. „Shuichi Shindo a Ryuichi Sakuma – nový pár?“ Pod nimi omnoho menšie „Čo Yuki Eiri? Kopačky?“ Naštvane zazrel na fotku. Naozaj Sakuma, držali sa za ruky. Bodla ho žiarlivosť aj keď vedel, že neopodstatnená. Noviny toho napíšu. No aj tak...hodil ich do najbližšieho koša a naštvaný pochodoval smer auto.

Bežali o život. Ale prenasledovateľov neubúdalo. Malo dôjsť ku katastrofe. Keďže sú to obidvaja chlapi a chlapi nevedia robiť dve veci naraz, oni nedokázali bežať a dívať sa. Ryuichi do niečoho, skôr niekoho vrazil a Shuichi to neubrzdil. Spadli na zem. Ten niekto bol vysoký, blond, pohľadný a hlavne naštvaný chlap.
„Yuki?!“ On okamžite zhodnotil situáciu a hneď ich ťahal za sebou do auta. Strčil ich na zadné sedadlo. Naštartoval, preradil, pridal plyn. Za pár minút sedeli v ich obývačke.
„Tak po prvé, to sa týka aj teba Ryuichi, čo má znamenať toto?“ Spoza chrbta vytiahol noviny s inkriminujúcimi snímkami a článkom (neodolal a kúpi ešte jedny).
„Jééé Shuichi sme na titulke!“ No ten sa netváril ani spolovice tak nadšene.
„Yuki! To nie je tak ako to vyzerá...my sme...teda chcel mi niečo ukázať a...to je len náhoda...Yukííí!!!“ Vyskočil a zakvačil sa mu okolo pása pevne ako kliešť. Yuki si z plných pľúc povzdychol.
„Ryuichi môžeš ísť.“ Shuichi naňho upieral zdola oddaný šteňací pohľad.
„Nehneváš sa?“
„Hnevám!“ Vo fialových očiach sa objavili slzičky.
„A-ale Yuki...“
„Len tak si zmiznúť v takom strašnom počasí, nepovedať mi kde budeš a ten divný odkaz!“
„T-to...vyrazil si ma!“ Pustil ho a zaujal defenzívnu pózu.
„No a?“
„Aké a?!“
„Sakra!“ Prirazil Shuichiho k stene, Oprel sa čelom o to jeho.
„Sľúb mi, že už nikdy. Nikdy rozumieš! Neodídeš a nebudeš brať moje výbuchy vážne!“
„Y-Yuki?“ Povedal roztrasene.
„Sľúb mi to!“
„Sľu...“ Prerušil ho vášnivý bozk. Zrazu sa cítil hrozne unavený. Keď sa od neho odtiahol podlomili sa mu kolená. Keby ho Yuki nezachytil skončil by na zemi.
„Som unavený...“ Yuki si ho zdvihol do náručia a odniesol do spálne. Položil ho na posteľ, prikryl, vtisol mu letmý bozk na dobrú noc a potichu za sebou zavrel dvere. Shuichiho oči sa pomaly zavreli samé. Yuki sa posadil za znova zapnutý PC. Pracovňou sa potom dlho nieslo iba tiché cvakanie klávesnice.

Prvé čo fialové oči ráno zbadali bola tvár Eiri Yukiho spokojne oddychujúceho len pár centimetrov od nich. Shuichi sa spokojne usmial. Potichu vstal. Nechcel ho zobudiť. Určite celú noc písal. Vošiel do jeho pracovne. Počítač bol zapnutý. Trochu drgol do myši aby zrušil úsporný režim a sledoval monitor. Naskočil rýchlo. Mal pred sebou dve drobným písmom zapísané stránky. Na konci na seba pútal pozornosť hrubý nápis: Kapitola 2. – koniec.
So spokojným úsmevom prešiel do kuchyne, postavil na čaj. Keď umýval riad zo včera niekto ho zrazu zozadu objal okolo pliec. Strašne sa zľakol, pustil drhnutý tanier do dresu plného vody. Tielko, ktoré mal na sebe bolo komplet premočené.
„Prepáč.“ Ozvalo sa zozadu jemne previnilo.
„Pôjdem sa prezliecť.“ Ale Yuki ho nepustil. Namiesto toho sa k nemu ešte pritisol a venoval mu jemný bozk na krk. Prudko ho otočil čelom k sebe a vrazil mu jeden omnoho odvážnejší na ústa. Rukami zablúdil aj pod okraj mokrého tielka. Začal skúmať každý kútik milencovho tela. Shuichi mu slastne vzdychol do úst. Yuki ho rýchlo zbavil prebytočného a mokrého kusu oblečenia. Začal perami postupovať nižšie. Zviezol sa mu jazykom po krku ku kľúčnej kosti a...
...ucítil medzi lopatkami hlaveň.
„No tak Shuichi ide sa baliť.“
„K, čo tu o takomto...“
„Si hluchý? Musíš sa pobaliť, večer nám to letí!“ Chytil Shuichiho za rameno a vytiahol ho z Yukiho náručia, na ktorého akoby mimochodom stále mieril samopalom. Ten sa chcel otočiť a protestovať, ale keď spravil to prvé zistil, že sa díva do hlavne niečoho ešte väčšieho. Trochu schladol.
„My sa ešte o niečom musíme porozprávať. Yuki.“ Pri tých slovách mu prebehol po chrbte mráz.

Za štyri hodiny bol Shuichi jak - tak pobalený.
„Fajn K, hotovo. Môžeš ísť!“ na jeho tvári sa zjavil nič-dobré-nenaznačujúci úškrn.
„Ále kdeže, za pól hodiny máme tlačovku. Potom musíš v obchoďáku rozdať pár podpisov a musíme ešte niečo zariadiť.“
„A-ale...“ Zakoktal sa.
„Žiadne ale, pohyb vyrážame.“ Yuki sa ani nenazdal a znova osamel.

Okolo 18:00 stáli všetci členovia skupiny Bad Luck pred naloženým lietadlom. Spolu s pánom Sakanom a K (tí leteli s nimi) sa lúčili. To znamená, že tam okrem nich bolo ešte pár ďalších ľudí. Ayaka v Hirovom objatí, Fujisaki niečo preberal s Tohmou, Ryuichi s kumagorom poskakovali okolo. Šťastie im prišli popriať aj členovia skupiny Ask (bohvie čo tým sledovali).
Shuichi stál pred Yukim hlavu, rozpačito sledoval jeho topánky. Vzhľadom na to, že sa k ničomu nemal ho Yuki objal.
„Uvidíme sa...“
„Za pól roka.“ Dopovedal nešťastne. Spodná pera sa mu triasla, oči leskli. Yuki sa trocha odtiahol ale stále ho držal v náručí. Usmial sa.
„To ubehne rýchlo. Neboj.“ Sklonil sa a pobozkal ho. Taká pusa na rozlúčku.
„Už musíme ísť.“ Oznámil pán Sakano. Začali nastupovať. Shuichi sa ešte na schodoch otočil a zamával Yukimu. Ten naňho iba kývol hlavou. Keď boli pohodlne usadený, každý na svojom sedadle, Shuichi stále pozeral von okienkom. Videl Yukiho ako kráča krížom cez pristávaciu dráhu naspäť do haly. Cítil sa tak opustene, sám a to ešte ani nevyrazili. On sa mýlil. Ten polrok bude najdlhší v jeho živote.

Shuichi sedel na pohodlnej pohovke v luxusnom apartmáne, na jednom z najvrchnejších poschodí nejakého mrakodrap-hotela. Musel uznať, výhľad bol nádherný. New York v noci ohromne žiaril.
„Fúúú.“ Zvesil hlavu. Dnes som mal naozaj náročný deň. Hneď po prílete (okolo piatej ráno) musel dve hodiny pobehovať po letisku a zháňať batožinu. Nakoniec sa ukázalo, že si ju nejaké dievča pomýlilo so svojou. Ten kufor mu totiž požičal Ryuichi, pre šťastie. Bol celí ružový s vyšitou hlavou nemenovaného králička rovnakej farby. To sa síce keď ju našli vyriešilo rýchlo, ale dievča bolo zo stretnutia s Bad Luck také nadšené, že sa o ich prítomnosti dozvedelo razom celé letisko. Trvalo im hrózne dlho než sa striasli vytrvalých fanúšikov a ešte vytrvalejších novinárov. Nezabrali ani osvedčené metódy K.
Do hotela dorazili až niečo po 21:00. Schuichi radšej rovno zamieril do svojej izby. Mal by si ešte zopakovať text, zajtra je prvý koncert. Vzápätí tú myšlienku vystriedala iná. Dôležitejšia. Čo asi tak teraz robí Yuki? Ako tu tak sedel a premýšľal oči mu klipkali, hlava klesala. Za minútku bolo jediným zvukom v miestnosti hlasné chrápanie.
Zaklopanie na dvere. Chrápanie ustalo. Strapatý so zalepenými očami sa Shuichi vliekol ku dverám. Stál tam K a vedľa neho...
„Yuki!?!“ Bol celí zmätený. „Č-čo tu robíš? Ako si sa sem dostal? Prečo...?“
„Yuki sa rozhodol pridať. Bude s nami cestovať.“ Preniesol anjelským hlasom K. Druhý muž znel rozhorčene.
„Rozhodol je trochu silné slovo, ale...“ Niečo ho šťuchlo do chrbta.
„No, ja už pôjdem.“ Strčil Yukiho dnu a zatresol dvere. Ten mrmlal niečo o neznesiteľných ľuďoch, potom sa posadil na sedačku kde pred chvíľou podriemkaval Shuichi. On k nemu doskákal po kolenách s láskyplným pohľadom.
„Ty si...kvôli mne?“ Bolo jediné na čo sa vtedy zmohol.
„No, písať môžem kdekoľvek a...“ Rozhodoval sa medzi pravdou a tou príjemnejšou verziou. Vybral si. „...chýbal by si mi.“ Shuichi sa naňho z nadšeným výkrikom hodil.
„Yúkííí!!!“ Skoro ho zvalil na zem. Yuki sa prevalil naňho, takže Shuichi sa zrazu ocitol pod ním. Prekvapene zamrkal. Začal ho lačne bozkávať na krku.
„M-mal by som si ešte zopakovať text...“ Protestoval Shuichi.
„Najskôr mi vynahradíš ten včerajšok.“ Pomaly mu začal rozopínať nohavice...

Iba nádej

pár: Sakura -Sasuke
varovanie: samovražda
poznámka: smutné (teda ako pre koho, ja Sakuru zrovna nemilujem takže...*devil smile*) písané do jednej súťaže...

Slnko zapadalo a farbilo večernú oblohu do ružovo-žlta. Tiene sa predlžovali. Rozľahlé lesy okolo Konohy sa pomaly norili do nočnej temnoty. Obyvatelia dediny sa pripravovali na noc. Obchody sa zatvárali, shinobi sa vracali z misii.
Na vysokom kopci nad dedinou stála vedľa starého kamenného pomníka žena. Ľadový vietor si pohrával s jej dlhými ružovými vlasmi. Stála bez pohnutia. Pohľadom kĺzala po nekonečnom mori šedých stromov.
Vedľa pomníka stála váza. V nej jeden jediný kvet. Žltý kvet. Kvet symbolizujúci nádej. Kvet, ktorý sem tá žena nosila už niekoľko rokov. Narcis.
Po jeho okvetných lístkoch stiekla horúca slza.
„Nie, dnes nie.“ Zašepkali ženine pery takmer nepočuteľne.
Nádej...to je to jediné čo mi zostalo...nie to je to jediné čo som kedy mala. K osamelej slze sa pridala druhá. Tretia. Štvrtá...
„Nie!!!“ Zúfalí výkrik preťal chladný vzduch. Za všetko môže On. Keby som ho nikdy nespoznala...keby sa nebol narodil...všetko mohlo byť inak...nenávidím ho! Zničil celí môj život. Nenávidím ťa...
...a zároveň milujem. Milujem ťa za to, že mi dal zmysel života a nenávidím pretože si mi ho vzal. Slzy tečúce po lícach už nevnímala.
V akadémii som dúfala, že si ma všimneš. Ty si bol ako slepý.
Keď sme boli jeden tým a plnili spolu naše prvé misie, priala som si aby si prejavil aspoň trochu záujmu. Ale pre teba som bola len zbytočná príťaž.
Keď si odišiel s Orochimaruom, stále som verila, že sa vrátiš. Ale odvtedy som ťa nevidela...až teraz...
...pred očami sa jej začali mihať obrazy. Hustý les. Narutovo zohavené telo v kaluži krvi. Ty nad ním. Smeješ sa. Konečne si získal tú moc...len zabitím najlepšieho priateľa. Oproti tebe stojí Itachi. Zvierate v rukách katany. Vyrazíte. Ste veľmi blízko. Itachimu z chrbta komicky trčí čepeľ katany. Ale tebe tiež. Obaja vraciate krv. Umieraš...cítim to...
...v tom okamihu sa moje srdce roztrieštilo na miliardy malinkých úlomkov. Nikto ich nepozbiera a nezlepí naspäť. Ten jediný ktorý by to mohol urobiť odišiel. Môj malí ohníček nádeje navždy vyhasol, spolu s tvojím životom. To nie je fér. Celí život na neho čakám a on si len tak umrie...ale aj keby. Ty by si za mnou neprišiel, nemáš to v povahe, nie si taký...ale uvedomila som si to príliš neskoro. Až keď som videla tvoje telo padať na zem. Vydesený výraz keď si si uvedomil Itachiho katanu v sebe. Ten však okamžite vystriedal spokojný úsmev pri pohľade na umierajúceho brata. Splnil si svoje poslanie, odchádzaš. Na mňa si nikdy ani nepomyslel.
Jediné čo mi život poskytol bola falošná nádej. Z váčku pripevneného na opasku vytiahla kunai. Napriek tomu dúfam. Pomalým pohybom dvíhala ruku s ostrím. Smrť bude ku mne, hádam, milosrdnejšia. Po ruke jej stieklo pár teplých pramienkov. A dovolí mi znova vidieť tvoju tvár. Zem pred ňou pokropila karmínová spŕška. Keď si ty neprišiel za mnou...Pozrela dolu. Na šatách sa jej rýchlo vytváral nádherný červený kvet...pôjdem ja za tebou...Sasuke. Skrvavený kunai jej vypadol z ruky.
Na žltom narcise, na kvete nádeje sa zachytila jediná kvapka karmínovej tekutiny. Zafúkal vietor a zošmykla sa...