Nasiaknuté červeňou...

Tak, po dlhom čase niečo :) je to len krátky text vytvorený v chvíľke inšpirácie. No sňáď sa vám bude ten príbeh páčiť... (inak hlboko sa ospravedlňujem, ale na písanie nemám poslednou dobou vonkoncom náladu a navyše sa toho deje v mojom živote akosi priveľa...)

Oči, hoc ešte uplakané, odtrhnú sa od svojich temných hĺbok, skĺznu nižšie. Nižšie po zrkadliacej lesklej ploche, toľko belosti! Vždy mala rada tmavšie farby, hlavne červenú, farbu vášne. Ohnivú, spaľujúcu,... farbu “Jej“ pier...

Aj napriek snahe všetkých vzbudiť v dievčati pocit, že dnešný deň je kráľovnou, cíti sa nevýraznejšie, než obvykle.

„To stačí!“ Mávla na slúžku, vpletajúcu jej do vlasov stuhy, žena, ktorá práve vstúpila. „Za okamih začíname.“

„Áno, matka.“ Dievčina opätuje jej prísny pohľad len letmo, cez chladný obraz zrkadla. Na okamih uprie zamyslený zrak na malinký flakónik, ktorý ukrýva, pred zrakmi všetkých, v záhyboch šiat... a potom, s tvárou žiariacou nefalšovaným šťastím sa obráti... „Už sa nemôžem dočkať toho momentu, keď budem stáť po boku mojej lásky! Srdce mi plesá radosťou pri predstave, že náš cit bude už čoskoro spečatený.“

„Správne dieťa.“ Úsmev spokojnosti skriví ženinu tvár. Skriví, pretože jej radosť nepramení z čoho by mala...

Dvere sa zatvoria. Dievča, náhle osamelo...

Za pár okamžikov, kráčajúc zástupmi hostí po boku takmer neznámeho muža, ktorého by ešte pred pár dňami zvala otcom, sa blíži k “tomu“ miestu. A “tam“, tu a teraz bude jej sľub splnený, konečne...

Díva sa pred seba, díva sa na muža stojaceho pri oltári. Na jeho rednúce vlasy, chlipný výraz, ako sa gombíky plášťa napínajú pod tlakom jeho brucha, tlsté prsty, potiace sa od nedočkavosti až budú môcť zovrieť jej driek... Nespustil z nej vodnaté oči, ako sa mu v hlave rojili obscénnosti, no ona, ona ho nevidela, jej zrak bol upretý do iného sveta... Na lesklé čierne pramene, nehou podfarbené rysy, látku jemne obopínajúcu úzky driek, teplé dlane, ako príjemne hladia...

Zastali, jej ruka bola predaná do opatery tomu... tomu koho miluje?... Nie!... tomu kto sa o ňu dobre postará?... Nie!... Tomu kto dal najvyšší návrh! Tomu kto ponúkol najvyššiu sumu! Moja ruka, telo i cudnosť boli sprosto predané! Toľká potupa!... ale tú radosť vám nedoprajem! Za zapredanie jedinej dcéry neuvidíte ani groš!

Zrazu celá sála zatají dych- na šatách nevesty vykvitol v sekunde prekrásny kvet... žiariaci červeňou! Z jej lona sa vyplavilo, v nenávisti družky, potlačenej beštiálnou túžbou druha, zasiate semeno.

Až teraz som kráľovnou! Zbavená nečistého, keď sa prichádzajúcou temnotou v šarlátových šatách rútim za tebou, láska. Pod rúškou noci, ako vždy tajne, do tvojho zakázaného náručia moja drahá...

Dievčati sa podlomia nohy a v smrteľnom kŕči klesne na oltár. Svadobné šaty už stratili všetku nevinnosť a sfarbené do krvava len halia jej chladnúce telo. Z ich záhybov sa na kamennú podlahu kostola vykotúľa malá fľaštička...až to zacinká... je prázdna, no na jej okraji sa ešte zaleskne pár jedovatých kvapôčiek.

A namiesto výrazu múk na tvári dievčiny sa zjaví... jemný, len náznak... úsmev...

Balada osamelosti

No, čo tak na úvod povedať, toto je jeden z mojich experimentov. Niečo ako báseň, len nie vo veršoch (a samozrejme, že sa mi to nerýmuje- ide hlavne o slovosled). Asi by som to sem ani nedala, ale nič iné nemám, a v poslednej dobe som za kompíkom minimum času, takže nestíham ani čítať O.o... mno, uvidíme jak to dopadne. Tak sa nejako prehryzkajte cez toto a počkajte si na moje tvorivejšie dni ;) ostatne vám nič iné nezostáva... a veľmi si toto neberte, fakt, bliakal mi pri tom do uška krásny hlas Emilie Autumn a mala som také kadejaké myšlienky. Hádam sa aspoň jeden z vás dočíta do konca... jop, a Tí čo to zvládnete, napíšte mi, prosím, do komentíku, či mám dať dokopy ešte niečo podobné, alebo radšej nie, je to len a len na Vás...
varovanie: trochu smutnejšie shonen ai

Si tu? Nosí, tento svet, ešte dušu abo telo, tvoje? Znovuzrodené?
Sám sebe, v duchu otázku, túto, už snáď po stý krát kladiem. Bláhovo, však, stále v znamenie súhlasu, dúfajúc. No plačúce nebo, ani mračná smútku, sťa atrament, po oblohe rozliate, mi odpoveď nevyjavia.
Ako by mohli, keď nevedia? Veď zrak tvoj, sa dávno, k tej čierňave ich, zamračene neuprel.
Cez tabule skla, odhaľujúc ponurý výhľad, či hrubé hradné múry, vkráda sa mi pod kožu, sychravosť okolitých lesov. Vlhkosť, priam hmatateľná. Napriek tomu, že môjho, ani živého, ani mŕtveho tela, tknúť sa nemôže, do duše, beztak prázdnej, cestu si našlo.
Trýzniť ubolenú dušu sa podujalo. Ťarchu spomienok, prachom zapadnutých, oprášilo. A tie zrniečka, roky na ne padajúce, do svetových strán, víchor rozmetal.
To ľadový severák, úlohy tej sa chopí, keď pevnosť hradieb skúša. Hvízdanie jeho, uši drása, pretínajúc mlčiaceho vedomia hlas. Ale, na otázku, jedinú, odpoveď, dať mi nedokáže.
Ako by mohol, keď nevie? Veď vlasy tvoje, ruka mrazu jeho, dávno neprehrabla.
Chladný kov, stopku čaše, odlesk, v krbe plameňov, pred tisícročím uhasených, prstami nežne objímam. Kalich, drahokamami vyložený, no s obsahom vzácnejším, všetky klenoty, zahanbujúcim, k perám, vyprahnutým, priložím. I keď, viem, túžbu, večný smäd, osudom mi prisľúbený, nezažehná. Však na okamžik, moment mizivý, vo víre večnosti, ničotný, uspokojenie poskytne.
Úst kútikom, prekĺzne a do látky, tmavej, golier košele, vpije sa. Rovnako, pôda pod oblokmi, základy sídla chrániaca, rozliehajúca sa v nekonečnú diaľ, kedysi ľuďom, prostým patriaca, presiaknutá tou karmínovou, života, tekutinou ich.
Zemička rodná, predkami vydobytá, krajinka sivá, dvíha sa z nej, krvavý opar, pachu, činov obludných nezbavená zostane. Či poskytne útechu? Odpovie?
Ako by mohla, keď nevie? Veď kroky tvoje, dávno sa cestami jej nenesú.
So sklamaním, čašu, od pier odtrhnem. Mok opojnejší, než víno, i keď sfarbenia rovnakého, osamelosť nezahnal. Ba čo viac, smrť poslednej služobnej ma stál. Pohŕdavý pohľad, telo nevládnej premeriavam. Bez dychu, postrádajúc tlkot srdca, mŕtvola hnijúca.
Smrť si ju, na príkaz môj, vyžiadala. V očiach pohŕdanie, do paródie úsmevu, pery, skrivené. Výsmech, pri nohách pozostatkom, ľudu prostému. Mrieť rukou toho, kto cez pokolenia, odvahu nenabral, krvi našej, generáciám, postaviť. Smiech zlovestný, šialenstva, z hrdla sa dral. Dlho, stáročia, príliš dlho, som sám. Komnatou, smiech nesúci sa, cudzo ušiam mojim znie, ustane. Melanchólia, veselosť moju, satiru, vytlačí z diery zejúcej, majúc ju, miesto srdca. Šedivé, modré lesy, hory, hektáre čírej samoty, kam dohliadne oko. Poskytnú odpoveď? Stromy? Kmene mocné, konáre vetrom ohýbané, listy vo víre unášané. No prezradia kde a, či vôbec?
Ako by mohli, keď nevedia? Veď teplá dlaň tvoja, dávno na ich hrubej kôre nespočinula.
Zúfalstva gesto, zožierajúcej sa duše, dlane tvár ukryjú aby, cez oči, žiaľ pomaly vyprchal. Nikým nepozorovaný, pred pohľadmi uchránený, nenechajúc po sebe stopy. Ľútosť, mne podobným zakázaná, rozplynie sa, do nenávratna. Opäť hrdo hlavu zdvihnúť, môcť budem, keď pominie citov nízkych, priľudských, nehodných ma, záchvev.
Po dobe, mne zdajúcej sa večnosťou, pohybom jediným, prameň vlasov neposlušných, na miesto ich vrátim, chrbticu vystriem. Oporu poskytne, kresla operadlo. Zrakom suchým, na slabosť sveta, kropiacu zem, pohliadnem. Čo odplavilo sa, spod viečok, však bolo ani kvapkou v mori. Prázdnota, vnútra môjho, po okraj naplnená nešťastím, zrazu je. Nepominie, hoc preteká, no nezmierni, intenzita jej naďalej driape, ako šelma, netvor, tesákmi trhá na kusy. A neprestane, nie kým tá otázka, nezodpovedaná, visieť nado mnou bude. Prosebne, takmer, keby som toho ešte schopný bol, prednesiem, nehlasne, ku kvapkám padajúcim. Zbavíte ma jej, snáď? Vyčítam, zo šumu vás, sĺz nebeských, ako navždy, tých mojich potoky vysušiť. Odpoviete?
Ako by mohli, keď nevedia? Veď tvár tvoju, dávno neskropili.
Klenba oblačná, temná, nebo haliaca, ružovo-žltý, nádych na východe získava. Z dňom blížiacim sa, slabne i dážď, akoby rušiť nechcel, niekoho kto tu, beztak je len votrelcom. Mračná rozostúpia sa. Na ústupe tma, svetlo víťazí. Dokonca i tu, v zemi bohom opustenej, diablom obývanej, ráno, noci tvory, zaplašiť dokáže. Cítim, prítomnosť moja, neželanou stáva sa, i keď tu pánom som.
Oteplí sa, mliečna hmota, prevaľujúca sa, hmla z hôr povstáva, stúpa. Nad obzor, tu vždy zubaté, Slnko, kotúč červeňou žiariaci vystúpi. Lúče jeho, prvé ranné, dopadajú už na múry hradné. Odísť, by som mal, do útrob kobiek, utiahnuť sa. No nedá mi, myseľ nedovolí, nemo ešte otázku nepoložiť. Keď nocou odpoveď sa nenesie, deň možno zodpovie. A tak, koráb nebeský, skazu našej rase prinášajúci, kladiem otázku, tú istú, aj tebe. Dostane sa mi, od teba, odpovede? Presvietiš nevedomosť?
Ako by mohol, keď nevie. Veď spánkom opantané viečka tvoje, lúče jeho dávno nepohladili.
Hlava sklonená, otočený chrbtom skriveným, k prichádzajúcemu svitaniu. Noriac sa do temnoty, krásnej, pokojnej, nič nevraviacej, nevyčítajúcej, hlbokej a prívetivej. S otvorenou náručou vítajúcej všetkých pútnikov, nešťastníkov, svetla sa strániacich, v tme skrývajúcich, prichýli.
Ty si ju, však, rád nikdy nemal, nebola druhu tvojmu, prisúdená, prirodzenosťou daná. Ty miloval si biely deň, ja čiernu noc. A predsa, jedného s druhým puto nás pojí.
Navždy, prisahali sme.
A ja, hoc odsúdený, za špinavosť rodu, hriechy pokoleniami spáchané, mnou znásobené. Reťazami, krvou potriesnenými, prikovaný, hniť tu, až do skonania sveta, budem. No i keď bez teba, predsa, navždy s tebou na mieste, kde možno kedysi srdce moje, bolo...

Všetko bude dobré...

žáner: sci-fi, horor
varovanie: od 18! Nie sú v tom žiadne milostné či erotické scény (nenájdete tu ani žiadny pár) ale musím vás dôrazne upozorniť na násilie a výskyt bližšie nešpecifikovanej psychickej poruchy
poznámka: myšlienky plynuli, ruka písala... Do čítania sa púšťajte len ak ste si istý, že na mňa po dočítaní nebudete volať psychiatra (aj keď osobne si myslím, že to nie je až taká silná káva...no ako pre koho).
To je asi všetko, varovala som vás.
Mimochodom chcem všetkých čo to budú čítať poprosiť aby zanechali komentár. Bola by som totiž rada keby ste mi túto (síce by som bola rada keby ste robili furt, ale to po vás nemôžem chcieť a aj tak sa mi na to väčšina z vás vykašle aj tu) poviedku rozobrali (poriadne do detailov a nešetrite ma- chcem po vás kritiku, onegai!! *psie očička*) tak príjemné čítanie.
P.S.: “astrum“ znamená po latinsky hviezda- pochopíte (nie je to až také dôležité, ja len aby váš zážitok bol kompletný ;).

Cez mnohé priehľadné okná vnikajú do kupoly posledné dnešné lúče Slnka. A možnože úplne posledné, tým si nik nemôže byť istý. Široká verejnosť je už dávno oboznámená s faktom, že slnečná sústava ako taká onedlho príde o svoj spojovací bod, o hviezdu, ktorá ju drží pohromade.
Slnko melie z posledného, je len otázkou niekoľkých dní kým sa chemické procesy v jeho jadre definitívne zastavia.
No nedá sa povedať, že by vízia budúcnosti ľudskej rasy, napriek strate doposiaľ asi najdôležitejšieho energetického zdroja, vďaka ktorému všetko začalo, bola neutešená. Ba skôr naopak.
Ľudstvo sa už dávno utiahlo do najväčších svetových metropol, ktoré boli zaštítené ohromnými kupolami. Tie predĺžili priemernú dĺžku ľudského života až na trojnásobok vďaka zníženiu podielu dusíka vo vzduchu, udržiavaniu stálej teploty a vlhkosti pre ľudské telo najprijateľnejšej. Tiež fungujú ako ochrana pred besnejúcimi prírodnými živlami a zároveň energiou zásobujú celé mesto.
Energia pochádza z astrum-panelov rozmiestnených takmer po celej vonkajšej ploche pólkruhového štítu. Tieto paneli sú akousi modernou, vylepšenou obdobou staručkých solárnych panelov. Dokážu prijímať energiu s hviezd vzdialených miliardy svetelných rokov aj cez clony mračien priemyselných splodín a skleníkových plynov nahromadených za celé storočia a zahaľujúcich Zem do súvislého plášťa.
Jedovaté oblaky otravujú, aj bez toho poničený, ekosystém silnými kyslými dažďami. Spolu s neľútostnou páľavou a znečistenými vodnými zdrojmi zabraňujú, kedysi zeleným, porastom v obnove.
Zničenie rastlín zapríčinilo úplne vyhynutie bylinožravcov, bez ktorých sa, samozrejme, nezaobišli ani vyššie stupne potravinového reťazca. Prežili len tie najodolnejšie z baktérií. Z takzvanej „Zelenej planéty“ sa stalo pusté miesto bez života a zničenou rovnováhou.
Jedinými organizmami schopnými sa prispôsobiť boli, ako inak, ľudia. Bytosti schopné rovnako ako ničiť a devastovať aj tvoriť. Hlavne keď šlo o prežitie ich druhu. Čoho sú samy o sebe dôkazom, rovnako ako aj ohavné čierne kupoly vyrastajúce zo Zeme ako vredy, v ktorých sa teraz hemží celá ľudská populácia...

Spolu s ubúdajúcim slnečným svetlom postupne zhasínajú aj obrovské lampy po celej vnútornej strane kupoly. Na mesto ľudí a mrakodrapov padá tieň. Nastáva noc.
„Máte nejaké správy ohľadne misie?“ Odpovedá muž otázkou na “pozdrav“ od šéfa práve zašušťaný jeho vysielačkou.
„Aha...áno...dobre, ďakujem.“ Zavesí. Pohľadom očí schovávaných za tmavými sklami sa rozhliadne po meste. Vidí ho ako na dlani, stojí na jeho najvyššom bode. Mierny umelo vytvorený vánok sa mu pohráva s dlhými blond vlasmi.
Mal by som ich čo najrýchlejšie nájsť. Pomyslí si keď to vo vysielačke zakvačenej na jeho opasku zase zaškrčí.

„Áno...tak by to mohlo byť...určite...to by šlo...“ Nezrozumiteľné mrmlanie sa mieša s tichým vrčaním mnohých prístrojov zaplňujúcich priestor stiesnenej izbietky. Temer zo všetkých vedú pestrofarebné hadičky smerujúce do jedného jediného bodu. Do stredu izby, pod bielu plachtu zakrývajúcu tú záhadnú “vec“ ležiacu na stole ako ukradnutom z chirurgie.
Všade sa povaľujú nejaké pre bežného človeka neznáme kovové či plastové súčiastky, matice, skrutky, no aj väčšie časti zvláštne povedomých tvarov alebo telovej farby.
V rohu miestnosti je ten jeden zo štyroch kútov kde sa nenachádzajú žiadne vrčiace kovové krabice ani podivné nástroje či časti iných strojov. Namiesto nich je na zemi prvá a posledná známka toho, že miestnosť je obývaná aj človekom. Iba obyčajný preležaný matrac. Na ňom spočíva unavené telo.
Chlap, výzorom okolo štyridsiatky, už na prvý pohľad zanedbaný a podvyživený. Chuchvalce pridlhých mastných vlasov, podstatne redších i sivších než pred pár rokmi má stiahnuté do voľného chvosta. Za nechtami nánosy špiny. Strnisko neudržiavané oveľa dlhšie než len pár dní jeho vzhľadu tiež nijak nepridáva.
Je oblečený v kedysi určite bielom laboratórnom plášti, ktorý teraz zdobí nejedna olejová či iná škvrna záhadného pôvodu. Muž leží na chrbte, má zatvorené oči, no jeho pery neustále vypúšťajú tie nezmyselné slová.
Teda, nezmyselné pre náhodného poslucháča, on im rozumie dokonale. Sú odrazom jeho spletitých myšlienkových pochodov.
„...už som blízko...len ešte...a tiež doladiť...a potom...“ Náhle stíchne povzdychne si a pretočí sa z chrbta nabok. Pohľadom krvou podliatych očí spočinie na stole s tou “vecou“.
Už to nepotrvá dlho, viem to! Myšlienky na úspech do jeho vyčerpaného tela doslova vlejú novú silu. Na to ako chatrne jeho telesná schránka vyzerá sa až prekvapivo rýchlo vymrští na nohy. Za pochodu schmatne pár nástrojov zo zeme a pustí sa do práce na drobnom zariadení zo všetkého najviac pripomínajúcom čip.
Kľučka na dverách za jeho chrbtom sa pohne nadol a neudržiavané pánty potichu vrznú. Ale nie dosť potichu. Muž zahĺbený do práce dobre, že nie s nosom nalepeným na drobných spojoch sa prudko mykne a postrašene obzerá. Pôsobí zúbožene, ako je s desom a paranojou v očiach zhrbený nad tým krehkým plastovým nič.
„P-prepáč, n-nechcela som...j-ja len...“ Zajíkne sa mladé dievča stojace v pootvorených dverách. Strach bleskovo vystrieda zlosť.
„Vypadni! Vravel som ti, že sem nemáš chodiť!!“ Zareve hystericky. Holka stuhne na mieste a vyľakane upiera hnedé oči do druhých viac než len podobných, no planúcich hnevom šialenca.
„Von!! Už ťa nechcem vidieť!“ Ziape naďalej nehľadiac na to, že sa nešťastnému dievčaťu do očí nahrnú slzy.
„Ocí...“ Špitne sotva počuteľne v nemom úžase nechápajúc čo sa deje.
„Zmizni!!“ Chlap až prekvapivo rýchlo vstane chce sa rozbehnúť k dcére, no zatočí sa mu hlava a zapotáca sa. Snaží sa zabrániť pádu a nadobudnúť stratenú rovnováhu, zachytí sa záhybov bielej plachty. Tá na okamžik poodhalí to, tak starostlivo strážené, tajomstvo ležiace pod ňou.
Zreničky uslzených očí sa rozšíria. Čo to...?! Lenže to už sa k nej ženie rozzúrený otec. Sila zlosti jeho pohľadu ju donúti cúvnuť a dvere sa pred ňou zatresnú.

Muž vnútri chvíľu len tak stojí, stále rozhnevaným pohľadom prepaľuje do podlahy dieru a zhlboka vydýchava tento pre jeho zoslabnuté telo až priveľmi namáhavý fyzický výkon.
Takmer sa neudrží na nohách. Dopotáca sa k chirurgickému stolu a nežne sa usmeje pri pohľade do bledej tváre patriacej k telu ležiacemu na doske stola doteraz zakrývanému plachtou.
„Ešte spíš...zatiaľ spíš...ale už to dlho nepotrvá...onedlho sa prebudíš...ja ťa prebudím...už onedlho...“ V očiach má razom toľko lásky a citu ako nikdy. Natiahne ruku, chce sa dotknúť, pohladiť, no uprostred pohybu sa zarazí, akoby sa bál, že to na čo tak túži siahnuť je príliš krehké. Skĺzne pohľadom k malinkému čipu, ktorý ešte pred pár minútami opravoval. Je na márne kúsky. Zhodil ho na zem keď tak chvatne vyprevádzal vlastnú dcéru z izby.
Naplní ho nekonečná ľútosť. „Nechcel som...ja som...nechcel...odpusť...“ So zúfalým výrazom sa vrhne na kolená k poničenej spleti káblikov a rôznych iných častí. Jemne to vezme do rúk, akoby to snáď bol živý tvor a láskyplne si to pritisne k srdcu. Jeho popraskané pery neustále šepkajú slová ľútosti a žiaľu nad tým čo tak úzkostlivo zviera v náručí.
Kvapôčky smútku, ktoré vyronilo dievča, dopadli na dlážku len pár centimetrov od mužových kolien, no už teraz upadli do zabudnutia. V jeho svete nemali viac čo robiť, nezostalo tu pre ne žiadne miesto.

Tmavú izbičku napĺňajú vzlyky neovládateľne sa derúce z hrdla dievčaťa skrúteného na posteli. Celá sa trasie a chúli čo najviac do seba, snaží sa uniknúť z tejto reality, ktorá ju tlačí do zeme neúnosným nákladom. Prečo sa tak chová?! Nerozumiem tomu... Chcela som len...presvedčiť sa, či je v poriadku. Už dva týždne som ho nevidela vísť von...bojím sa...
Jej krásnu tvár lemujú slané perly, stekajú po červených lícach a vpíjajú sa do vankúša. ...to čo bolo pod tou plentou... Pichne ju pri srdci. ...mohlo by to byť... S nešťastným zastonaním zaborí hlavu do perín a snaží sa potlačiť všetky zvuky vychádzajúce z jej úst.
Asi by som mala odísť...ako mama...ale ja nie som dosť silná urobiť za tým všetkým hrubú čiaru...ja to nedokážem. Nemôžem len tak zahodiť všetko čo bolo.
Zodvihne hlavu a zahľadí sa na vznášajúci sa obrázok, starú fotku, premietnutú svetlom do priestoru. Hologram vyzerá krásne, tak živo, plný farieb...tak skutočne...
Z očí sa jej hrnú ďalšie a ďalšie slzy keď sa díva na šťastie dávno minulých dní a pritom také reálne, že má chuť natiahnuť ruku, pevne ho uchopiť a už nepustiť.
Z minulosti na ňu hľadia všetci, ktorých kedy milovala. Matka, otec sestrička a braček. Usmievajú sa, je to typický rodinný portrét vystihujúci idylku po akej túži každý. ...my sme po nej nemuseli túžiť my sme ju mali...nechápem ako sa to všetko mohlo tak zvrhnúť...
Chtiac-nechtiac sa jej myšlienky uberajú naspäť k tomu dňu...k dňu, v ktorom sa všetko od základov zmenilo...vtedy sme patrili k chudobe, tiesnili sme sa v malom byte a so sestričkou sme sa skoro každé ráno bili o jedlo...
***
„Auuu, nee-chaaan!!“ Snaží sa zbaviť sestry, ktorá ju ťahá za, pred chvíľkou ešte úhľadné, copíky. Najstarší zo súrodencov, mladík sediaci na druhej strane stolu ich len mlčky pozoroval. Svoje raňajky mal v sebe dávno pred tým než obe vstali, ani náhodou sa o ne nenechá pripraviť.
„Nefňukaj! A aj tak, takto ti to pristane viac.“ Usmeje sa na ňu, pričom jej stiahne obe stuhy. Hodvábne vlasy jej spadnú na ramená a do líc vystúpi červeň.
„V-vážne?“ Vždy bola nesmelá a utiahnutá, zvlášť ako dieťa. Presný opak svojej sestry.
„Jasné! Chceš povedať, že klamem?“ Zamračila sa na ňu.
„N-nie, gomennasai onee-chan.“ Smutne sklopí pohľad k podlahe.
„Bože, ty sa tak ľahko necháš nachytať!“ Zasmeje sa sestra s práve ukradnutou miskou v rukách a polovicou jej raňajok v ústach.
„Heeej! To nie je fér...!!“ Chcela sa ďalej sťažovať na nenásytnú sestru keď sa do toho vložila mama.
„Dosť bolo vy dve! Dojesť a do školy! A ty tiež.“ Pozrie aj chlapcovým smerom, ten sa zdvihne a bez jediného slova odíde z kuchyne. Nikdy toho nenahovoril veľa, ale zato mal ten krajší hlas na svete aký kedy počula. Zbožňovala ho. Ale milovala nielen to, jej brat mal jediný z nich svetlé vlasy, po matke, no ešte o odtieň svetlejšie. Keď bola malinká vždy si myslela, že svetlo ich mení v zlato. Tak sa leskli.
Staršie dievča do seba hodí aj zvyšok sestrinej porcie a vypochoduje z miestnosti. Mladšia urazene nafúkne líca, so zašomraním „Ale ona si začala“ zoskočí zo stoličky a chce ich nasledovať.
No za golier ju chytí akási ruka. Keď sa otočí, spoza obrazovky notebooku na ňu vykukne usmiata mužská tvár.
***
...ťažko uveriť, že je to tá istá osoba, ktorá ma pred chvíľkou...
***
Otec si priloží prst na ústa a sprisahanecky na ňu žmurkne. Nenápadne aby to mama nevidela jej do rúk strčí vrecúško a kývnutím ju popoženie von.
Dvere kuchyne sa za ňou zavrú. Jej staršia sestra a brat si akurát nazúvajú topánky a tak nenápadne nakukne do toho tajomného vrecúška.
Prekvapením ho takmer pustí na zem. Ockov obed! Ale veď nebude mať v práci čo jesť!... Bodne ju výčitka, no zároveň naplní príjemný pocit. Vedela, že má niekoho, kto na ňu dáva pozor ako na oko v hlave.
„No tak! Ideš už?“ Súri ju už obutá sestra a brat už mizne vo dverách. „Prídeme neskoro!“
„Idem, idem!“ Povie šťastne a rozbehne sa za ňou.
Áno bol to deň plný šťastia...deň keď sa všetko zmenilo...
Keď ten deň všetci traja prišli zo školy vítala ich mama s úsmevom na tvári a vetou „Budeme sa sťahovať!“. Najmladšia nevedela čo na to povedať, no ani nemusela pretože slova sa ujala sestra. Vyzvedala kým sme sa nedozvedeli všetko.
Ako ockove laboratórium navštívil nejaký vysoko postavený a známi vedec, ktorého meno mne nič nehovorilo a ponúkol im spoluprácu. Tá zahrnovala hlavne finančné prostriedky na rozvoj toho projektu, na ktorom ocko pracoval.
Viac vedieť nepotrebovali a mamka im aj tak odmietla prezradiť čo i len jediné ďalšie slovko. Vtedy nám na detailoch ani príliš nezáležalo, konečne svitalo na lepšie časy.
Presťahovali sme sa do lepšej štvrti a mohli si dovoliť skoro všetko. Bitky o jedlo definitívne skončili a my sme boli šťastnejší a mali sme sa lepšie než kedykoľvek pred tým. Aspoň sme si to mysleli.
V deň keď braček prekročil hranicu plnoletosti začal pracovať v laboratóriu spolu s otcom. Mama bola nesmierne hrdá na “nášho mladého vedca“ ako ho sama pomenovala. A tak dni bežali jeden za druhým a náš život sa stával stále lepším. Teda, opäť, to sme si mysleli.
Čím vyššie sa dostaneš, tým hlbší býva pád...

„Koľko je hodín.“ Opýta sa dievča sediace na kolenách ustaranej mame.
„Neviem, ale svetlá už zhasínajú.“ Odpovie jej setra hľadiaca von oknom na falošnú oblohu.
„Tak kde sú?“
Tú noc, ani na ďalší deň nedorazili domov. Otec ani brat. Až na tretí deň, večer vpadla do bytu troska, ktorá prechlastala celý plat a ani omylom to nebol ten istý muž, ktorý pred tým odchádzal do práce, zo synom.
Správy boli plné tej “nešťastnej nehody“. Mladý muž spadol vo vedeckom laboratóriu do kade s vriacou oceľou. Bez šance na prežitie. Pracovisko zavreli a o pár mesiacov na to upadol výskum, na ňom vykonávaný, do zabudnutia.
Otec bol zničený, v pasci vriaceho kovu uviazol nielen jeho syn ale aj všetko na čom celý život pracoval. V jedinom okamihu prišiel takmer o všetko a to čo mu zostalo vzápätí vlastnou hlúposťou stratil tiež.
Už to nebol ten istý človek čo pred tým, už nikdy. Ani sa nepokúšal nájsť si novú prácu nehľadiac na to, že živil rodinu. Čoraz viac času trávil sám so svojimi myšlienkami vo väzení štyroch stien.
Dostali sme sa do finančných problémov, vrátili sa k životu aký sme viedli pred tým, no nestačilo to. A otec stále viac upadal do melanchólie. Na mňa, na matku, na sestru...na nikoho sa od tej doby už neusmial.
Nezaujímal sa o nás, ani o nič iné okrem vlastného vnútorného sveta, ktorý si vybudoval ako akúsi ochranu pred tou všetkou bolesťou. Všetko čo sa stalo sa zlialo v jedno a útočilo na jeho bezbrannú myseľ, deň čo deň, noc čo noc. Prenasledovali ho nočné mory, vždy sa budil s uši drásajúcim revom.
Nemohli sme to ďalej znášať. Proste bolo pre nás nemožné len tak sa prizerať jeho utrpeniu. Vytiahli sme ho von, len na prechádzku, po meste, okolo jeho starého laboratória.
Až pridobre si pamätám ten výraz v jeho očiach keď zbadal tú chátrajúcu nepotrebnú stavbu. Niečo sa v ňom zlomilo.
A nastala zmena. Nočný krik prestal, smútok v očiach nahradila odhodlanosť a zároveň ľahostajnosť k okolitému svetu.
Úplne všetok svoj čas trávil teraz zavretý v tej jednej miestnosti, do ktorej nesmel nik iný vstúpiť. Vychádzal sa iba najesť alebo do kúpeľne, o nikoho nejavil záujem...
***
...a tak je to doteraz. Lenže teraz tu už bývame samy. Len my dvaja. Matka to už pred pól rokom vzdala. Dlho si to nechcela pripustiť, vydržala to niekoľko rokov, no musela sa postaviť pravde zoči-voči, jej manžel na ňu zabudol. Zbalila si veci a odišla, bez rozlúčenia. Ponáhľala sa do náručia dlhoročného milenca.
So sestrou sme zostali prakticky samy. Nemali sme peniaze, chceli nás vysťahovať. Ani som nemohla dokončiť školu. Nee-chan začala šlapať chodník aby zarobila aspoň nejaké peniaze. Chcela som aby s tým prestala, no ona to nedovolila. Vravela, že si to nemôžeme dovoliť, stále opakovala, že sa o mňa postará.
Pred mesiacom ju našli mŕtvu v špinavej uličke. Niekto ju znásilnil a potom zavraždil.

Dievča otvorí opuchnuté oči. Okamžite jej do nich udrie jasné svetlo. Už je ráno? Posadí sa na posteli a zmätene sa obzerá. Keď konečne objaví nástenné hodiny zhíkne.
Sakra! Prídem neskoro na ten pohovor! Dávno vedela, že potrebuje prácu, no až v posledných dňoch našla niekoho ochotného ju zamestnať. A že je to celkom pohľadný mladík vôbec nie je na škodu. Pousmeje sa sama pre seba súkajúc sa do nohavíc.
Z miestnosti vedľa sa zrazu ozve víťazný výkrik, viac zvierací než ľudský. S rýchlo tlčúcim srdcom opatrne vyšla na chodbu. Tou sa nesie hlasný hysterický smiech. Behá jej z neho po chrbte mráz. Dvere do otcovej izby sú dokorán...čo to má...?
Zabzučanie malého prístroja na zápästí jej pripomenie povinnosti. S povzdychom zamieri namiesto k otvoreným dverám opačným smerom. Musí na ten pohovor.

„Dobre, tak to by bolo asi všetko. Ďakujem za váš čas.“ Usmeje sa na ňu mladý charizmatický chlap sediaci oproti a napraví si slnečné okuliare nasadené na nose.
„Nemáte za čo, ale smiem sa spýtať aké mám šance, že ma prijmete?“ Spýta sa a zaklipká mihalnicami. Mladík akoby chvíľku premýšľa, upije z kávy a potom šúchajúc si bradu prednesie.
„No nie je to tak celkom na mne a navyše máme veľa záujemcov...“
„Aha.“ Posmutnie dievča. No on sa len pousmeje a nakloní sa k nej bližšie.
„...ale vaše šance sú viac než len vysoké.“ Na tvári sa jej spolu s rozpačitým úsmevom objaví jemný rumenec.
„Mohol by som sa vás, slečna, ešte na niečo opýtať? Pohovor je už oficiálne u konca, toto sa vášho prijatia vôbec netýka.“
„Samozrejme.“
„Vaše meno mi bolo povedomé hneď ako som ho zbadal v zozname uchádzačov, ale až keď som vás uvidel som si uvedomil prečo.“ Zmocnila sa jej nepríjemná predtucha, no aj tak povedala.
„Pokračujte.“
„Pred pár rokmi sa všade pretriasala tá nepríjemná udalosť, iste viete o čom hovorím. Chcem sa len opýtať, či ste to naozaj vy.“ Žena v odpoveď len pokýva hlavou na znak súhlasu. Mužovi to napriek tomu, že to čakal vyrazí dych.
„Takže ten konštruktér kyborgov je váš...?“
„Otec? Áno.“ Prisvedčí.
„E ten mladík čo spadol...?“
„To bol môj brat, ešte nejaké otázky?“ Všetky sympatie, ktoré k blonďákovi doteraz chovala sa rozplynuli v dym a ona razom dúfa, že ju táto firma nezamestná. Muž mlčí, asi si uvedomil ako sa chová.
„Tak keď nie pôjdem.“ Hodí na stôl pár prapodivných kovových plieškov a opustí kaviareň.
„Počkajte ešte.“
„Áno?“ Nevoľky sa otočí.
„Viem niečo čo by vás mohlo zaujať.“ Žena chvíľku váha, ísť či zostať?

Vojde dnu, do ich malého staromódneho a nevkusne zariadeného bytu, ktorý už veľmi dlhú dobu nazýva domovom. Dnes ju tam však čaká prekvapenie.
„Ahoj zlato!“ Usmieva sa na ňu...otec? Už takmer zabudla ako krásne ju vždy oslovoval.
„O-ocí?“ Bez hnutia stojí na mieste a pozoruje tú náhlu zmenu. Stojí pred ňou čistý, oholený muž vo svojom najlepšom oblečení v ničom nepodobný tomu, ktorého tu ráno zanechala.
„Dlho sme sa nevideli srdiečko.“ Usmeje sa až sa mu prehĺbia drobné vrásky okolo očí. Roztiahne ruky v jasnom geste. Dievča je dokonale zmätené, no neváha. Cíti, že to naozaj nie je ten istý človek, ktorý na ňu včera kričal.
Rozbehne sa k nemu, hodí sa mu okolo krku a zmáča jeho oblek slzami šťastia.
„Ššš, moja, už bude všetko dobré, som tu...“ Tíšil jej plač chlácholivými slovami plnými lásky. A ona mu verí. Verí, že to bude dobré, že všetko bude opäť v poriadku, veď sú zase spolu tak prečo by to malo byť inak.
„Chýbal si mi!“ Zavzlyká do látky jeho šiat.
„Veď aj ty mne.“ Zovieral ju pevne v náručí akoby sa celé roky nevideli, čo bola vlastne pravda. Pre ňu to je po dlhej dobe najšťastnejší okamžik, cíti sa tak v bezpečí, tak krásne...
„Mňa nepozdravíš?“ Ozve sa známi a milovaný hlas spoza otcovho chrbta. Dievča vyvalí oči a užasnutý pohľad uprie do otcovej tváre.
No ten sa len šťastne usmieva. Odstúpi a uvoľní dcére výhľad na chodbu. Jej sa takmer zastaví srdce.
„T-to nie je m-možné...“ Šepkajú jej ústa. Čo pred sebou vidí nedokáže popísať žiadnymi slovami. V jej vnútri sa začne rodiť nekonečný des, odpor i hnev. No zároveň aj pochopenie...
Kvôli “tomuto“ obetoval všetko čo mal? Pre niečo také! Netvor!...
„No tak sestrička, nepozdravíš ma?“ Usmeje sa na ňu brat a nakloní hlavu na stranu ako to vždy robieval... Nie, to nie je on! Vo vzrastajúcej panike o krok cúvne.
„Ale no tak, srdiečko, čo sa deje?“ Obráti sa na ňu sklamane pôsobiaci otec. „Tvoj brat bol tak dlho preč a ty ho ani nepozdravíš.“ Vyčíta jej. Ona len kmitá pohľadom z otca na tú vec čo stojí na konci chodby a zmätene cúva. V hlave jej hučí krv a v hrdle narástla neprehltnuteľná hrča.
„To nič asi je len prekvapená, daj jej čas ocí.“ Usmeje sa tá vec a pohne sa smerom k dievčaťu. Ona sa razom cíti ako zviera chytené v pasci. Hruď sa jej rýchlo dvíha a klesá, stojí pritisnutá k stene a on sa k nej pomaly približuje.
V ušiach jej znejú vety vypočuté pred necelou hodinou.
***
„To laboratórium nebolo zavreté len kvôli tej “nehode“.“ Prenesie blonďák sediaci oproti nej pokojne. Vôbec sa jej nepáčilo akým spôsobom vyslovil nehoda.
„Čo tým chcete povedať?“
„Hneď dve veci naraz, po prvé, že v tom bolo ešte niečo iné a po druhé, že to nebola nehoda.“ Povie konverzačným tónom a usrkne z kávy. Už jej začínal liezť na nervy.
„Ako to myslíte?! Nebola nehoda?!“
„Tak, že mu do tej nádoby niekto pomohol.“ Povie neľútostne.
„P-počkať, vy tvrdíte...?“
„Netvrdím nič, len konštatujem. Dôkazy nájdené na mieste činu jednoznačne dokazujú, že to nemohla byť obyčajná nehoda.“
„A-ako to viete a kto vôbec ste?!...m-moment, aké dôkazy a miesto činu veď...“
„Nezáleží na tom ako to viem či kto som a nebojte sa dôkazov je dosť. Páchateľ však chýba.“
„Ale vy máte podozrenie.“ Doplní.
„Prečo si to myslíte?“
„Inak by sme tu nesedeli, ako zisťujem.“ Zavrčí na neho podráždene.
„Piánko, snažím sa vás len chrániť. Ste bystrá, no jediné čo viem je, že ten deň sa s ten mladík škaredo pohádal s otcom...“ Vetu nedokončí, no ani nemusí.
„Naznačujete...?“
„Ako som vám už raz vravel, nenaznačujem absolútne nič. Vravel som, ste bystrá, súvislosti si dáte dohromady sama.“
„Prečo by sa hádali? Nedáva to zmysel.“
„Viete, uznávam, váš otec bol skvelým technikom, lenže jeho slabou stránkou bolo, že si nedokázal priznať chybu.“ Žena len zatne zuby, no neprerušuje ho.
„Jeho syn objavil jeden prešľap, ktorého drvivé následky by mohli byť kolosálne, nehovoriac, že keby sa to prevalilo firma by načisto skončila. Je logické, že radšej uzatvorili prevádzku a zastavili masovú výrobu.“
„O akom prešľape tu hovoríme?“
„Len menšie pochybenie, no pri tvorbe veľmi dôležitej súčiastky...“ Ak to robí naschvál je to vynikajúci herec. Pomyslí si dievča pri ten dramatickej prestávke, ktorá dodala celej jeho reči zlovestný nádych.
„...a to centrálneho čipu. Ten riadi celého robota. Správanie, rozhodovanie, atď.“
„Nechajte si tu prednášku pre niekoho kto tomu nerozumie, nezabúdajte s kým sa tu bavíte!“ Preruší ho omnoho sebavedomejšie než sa v skutočnosti cíti.
„Ach, samozrejme, ospravedlňujem sa. Pozabudol som, vaša kvalifikácia hovorí za všetko. Proste technická chyba pri zapojení nejakého obvodu...veď vy tomu vlastne rozumiete lepšie než ja.“ Hodí na stôl malí čip a čaká na reakciu. Žena sa nakloní dopredu a vezme plastovú doštičku do rúk. Skúseným okom prezerá všetky spoje a malinké zakončenia.
Trvá to len niekoľko sekúnd a jej oči sa zúžia náhlim objavom. Je dobrá, skúsený tým technikov to hľadal celý týždeň. Uchcechtne sa chlapík v duchu.
„Ale to by znamenalo...!“
„Áno presne tak.“ Potvrdí jej najhoršie obavy.
***
S každým ďalším krokom tej veci sa jej zmocňuje stále väčšia panika. Hľadí na tú blížiacu sa postavu, na tie pohyby...rovnaké...na tie vlasy...zlaté...
„N-nepribližuj sa ku mne!“ Vyhŕkne. Ak má zabudovaný čip na tej istej báze...môže kedykoľvek nastať skrat!
„Čo sú to za spôsoby, miláčik.“ Pokarhá ju otec. „Môžeme byť zase rodina!“ V jeho očiach zrazu spozoruje zvláštny odlesk.
„Budeme jedna veľká rodina! Ty, ja, tvoji dvaja súrodenci a maminka! Neboj sa, všetko bude dobré.“ Teraz si je už celkom istá. Jeho oči sa lesknú čírim šialenstvom. „Budeme už navždy jednou veľkou šťastnou rodinou!“ Vykríkne hystericky a zakloní hlavu v bubienky trhajúcom smiechu.
Celí jej svet sa v tom okamihu prepadne do zúfalstva. V očiach ju zaštípu slzy. Na ruke zacíti dotyk. Chladný dotyk plastu. Obráti zrak na tú vec čo teraz stojí tesne pred ňou a pomaly uzatvára dlaň okolo jej zápästia. V ušiach jej stále znie ten mrazivý smiech. Hľadí do tých očí, rovnakých, no predsa iných. Zrazu v jednom z nich...iskra!
„Nie!“ Bleskovo stiahne ruku a vyrazí vpred. Robot ju už nestihne zachytiť, prešmykne sa okolo neho...Zvláštne...V tej rýchlosti hľadá niečo čím by sa mohla...neotáča sa!...brániť...bože, nech už ten smiech...Zúfalo sa obzerá...utíchne!...po niečom aspoň trochu...Kráča ďalej!...nebezpečnom..., to nie!...Pohľad jej padne...Už je skoro pri...na starú stoličku...Ockovi!!...Neváha.
Netuší kde sa v nej vzalo toľko sily, no vie, že je schopná len jediného úderu.
Teraz alebo nikdy!
Stará kovová konštrukcia stoličky pri náraze povolí. Jej časti sa rozletia po celej kuchyni. Čas akoby sa v tom okamihu zastavil. Smiech postupne tíchne.
Popred oči dievčaťa spomalene letia drobné aj väčšie kusy plechu, no ona ich nevníma. Jediné čo jej oči naozaj vidia je ten prázdny mŕtvy výraz tváre lemovanej zlatými vlasmi.
Hlavu letiacu smerom všetkého toho chaosu s telom spojuje už len pár farebných káblov. Iné slabšie spoje či tenšie drôty nevydržali ten tlak a teraz len vytŕčajú z diery na krku. Vyzerá to takmer až komicky, ako zbytočne trčia všetkými smermi, nepoužiteľné, rovnako ako raz zničené ľudské svaly či tepny...mŕtve...Namiesto krvi z nich strieka len žltá olejovitá tekutina, špiní steny, so syčaním rozožiera omietku, steká po nich na podlahu, je všade.
Telo tej veci zostane nehybne stáť. Hlava taktiež potečená odpornou tekutinou sa na silnej tmavej trubici zhupne naspäť. Narazí do tela, no nezastaví sa. Chvíľu sa ešte kýva zo strany na stranu fŕkajúc “životodarný“ olej všetkými smermi.
Dievča to pohľadom sleduje, jej zreničky kmitajú spolu s tým mechanickým kyvadlom. No to postupne stráca kinetickú energiu, jednotlivé výkyvy sú stále kratšie a pomalšie. Nakoniec už len bezmocne visí na spleti rozličných káblov.
Vyčerpaná žena ešte stále zvierajúca v rukách operadlo stoličky bezvládne klesne na zem. Kolenami dopadne na klzkú podlahu kde jej olej začne okamžite rozožierať látku nohavíc. Jej je to však jedno.
V nose ju páli pach spáleniny a rozkladu, na lícach šteklia slzy a v trasúcich sa dlaniach ťaží studený kov. Srdce jej búši ako nikdy. Trhane sa nadychuje v snahe získať stratený dych a dostať do mozgu čo najviac chýbajúceho kyslíka.
Hrobové ticho, prerušované len občasným zlovestným zabublaním vychádzajúcim z krku kyborga jej priam buráca v ušiach...J-je...p-po...všetkom!...Je po všetkom!...
Kútiky úst sa jej roztiahnu vo víťaznom úsmeve.
So šťastím sa otočí na otca, chce niečo povedať, no v tom momente si cestu jej hlavou prerazí jedna z nôh rozmlátenej stoličky. Jej radostiplný výkrik zamrie skôr než sa narodí.
Po čele, cez nos a ústa rovnako ako aj po temene hlavy jej tečú pramienky červenej tekutiny miešajúc sa s inou, čírou.
Na bielu stenu za jej chrbtom dopadlo pár drobných červených kvapiek. Nie sú väčšie než špendlíkové hlavičky. Z prednej aj zadnej časti hlavy jej trčí skrvavená kovová tyč.
Olej na dlážke si už prežral prístup k jej holej koži. Keby mohla, cítila by ohromnú bolesť. Lenže ona už necíti nič. Nervové zakončenia v jej pokožke už nemajú kam vysielať impulzy.
Sklený pohľad jej nádherných hnedých očí je plný pretrvávajúceho šťastia, o ktoré sa tesne pred koncom svojho, na túto dobu, až prikrátkeho života chcela podeliť s jedinou bytosťou čo jej na svete ešte zostala.
Mŕtve telo sa bezvládne zrúti tvárou na zem. Agresívne reagujúci olej sa okamžite pustí do svojej práce.
Nad telom ženy, skoro ešte dievčaťa, stojí muž, ktorého napriek všetkému stále dokázala nazvať otec. Jeho ramená sa rýchlo dvíhajú a klesajú, pramene prešedivených vlasov zakrývajú jeho tvár. Jeho suché ústa sa otvoria.
„Čo si...čo to...spravila?...Čubka...všetko zničila...“ Pohodí hlavou, vlasy poodkryjú temný tieň s odleskom nepríčetnosti. So zlostným odfrknutím sa rozmáchne a všetkou silou, ktorá povstane z popola jeho hnevu a nenávisti kopne do bezbranného tela pri svojich nohách.
„Kurvo!“ Kovová noha stoličky cinkne o podlahu. Chlap pri prudkom pohybe stratí rovnováhu a panicky mávajúc rukami na všetky strany sa skláti na zem vedľa mŕtvej dcéry. Leží na chrbte, rýchlo dýchajúc zastrený pohľad upretý do stropu.
Po nekonečných minútach nečinnosti pre neho horších než samotná smrť ho chorá myseľ donúti k pohybu. Jeho pery sa poodchýlia, vykĺzne z nich chrčivý zvuk...znie to ako...prosba?...
„...chrr...ehr...s-synu...“ Zoslabnutými rukami škriabe po hladkom a vlhkom povrchu kachličiek. Zarýva do nich nechty, Dlane sa mu po nich kĺžu, prstami sa zachytáva do škár a ťahá svoje zmorené telo.
Nedokáže viac ako sa plaziť skrz následky vlastných slabomyseľných činov. Tie nadobudli podobu dvoch rozdielnych miešajúcich sa životných esencií.
„...synu...„ Zachrčí a odhodlane s nutkavou potrebou smeruje k jedinému čo to prečkal postojačky. V očiach sa mu zračí nezmerná túžba...opäť zovrieť v náručí telo milovaného syna...hoc len jeho náhrašky...

„Škoda.“ Povzdychne si dlhovlasý blonďák keď zbadá tú spúšť. Podráždene ckne a posunie si čierne okuliare o niečo vyššie. „Prišli sme neskoro.“ Všade naokolo sa to hemží v čiernom odetými ozbrojencami so znakom armády na chrbte.
Špičku topánky položí na plece dievčiny, jemne ju prevráti na chrbát. Naskytne sa mu desivý pohľad, on pri ňom však ani brvou nemihne. Civí na neho jedno zahmlené tmavohnedé, kedysi krásne oko a namiesto druhého tam zíva len čierna diera.
Polovicu jej tváre totiž ohlodal olej takmer na kosť čím odhalil holú lebku. Cez ňu sa ako pavučina tiahnu tmavé praskliny vychádzajúce z miesta kde do krehkej lebky vniká noha stoličky. Len kde tu sa ešte udržal kúsok nepoškodených svalov. Nosom nasaje štipľavý zápach.
„Pane.“ Postaví sa pred neho jeden z vojakov, ktorý sa akurát vrátili z prevracania vnútra bytu naruby.
„Áno, kapitán, našli ste niečo?“ Pohľad stále upretý do tváre mŕtvej. Je jej škoda, mohla sa nám ešte hodiť...
„Nie, žiadne nákresy, ani dokumenty zachytávajúce výrobný proces sme nenašli.“
„Sakra, šéf bude zúriť.“
„Čo teraz, pane?“
„Kapitán, stiahnite všetkých vojakov, zmizneme stadeto skôr než sa nám ten sajrajt prežerie cez podrážky.“ Vydá blonďák rozkazy a sám vykročí k východu.
Cestou minie stále stojace robotické telo bez hlavy a ľudské klbko trasúce sa v kúte, ktoré neustále niečo mumle. Ruky pevne zovreté okolo akéhosi záhadného predmetu.
„Pane!“ Zakričí za ním ešte kapitán.
„No.“ Pootočí sa vo dverách.
„Čo máme robiť s tým robotom a s ním?“ Kývne hlavou k rohu. Muž sa ponad čierne sklá zahľadí daným smerom.
„Kyborga vezmite na základňu a toho chlapa nechajte previesť na vládnu psychiatriu, plus, zistite čo žvaní a zoberte mu tú hlavu. Robota potrebujeme celého.“ Dokončí a rýchlim krokom sa vydá úzkymi chodbami von.
To bolo teda načasovanie. Akurát keď chce vláda obnoviť výrobu týchto strojov pre armádne účely stane sa niečo takéto... Mohli sme mať dvoch vedcov (skôr jeden a pól, ten chlap je evidentne vyšinutý, ale tú mladú dámu čakala sľubná kariéra) a takmer hotového kyborga, keby sme zakročili o deň skôr. Nevadí, aspoň niečo. Hádam sa im to podarí dať dáko dohromady.
Ale bohvie čoho vlastne boli steny toho bytu dnes svedkami... Už asi po stý krát vytiahne úradne vyzerajúce papiere a očami za sklami preletí technickú správu.
„Kvôli chybne zapojenému spoju nastáva skrat v dôsledku čoho dochádza k poruche správania. Jedná sa o nevypočítateľné záchvaty agresie a deštrukčné sklony...“

„Dobre, vezmite to.“ Vydáva rozkazy kapitán. „Opatrne!“ Ohriakne tých čo nakladajú robota keď ním zavadia o jedného zo svojich kolegov. Pokrúti hlavou nad ich neohrabanosťou. Úroveň armády stále klesá a klesá.
Pohľadom zavadí o blázna schúleného v kúte. Vyzerá, že nič z toho čo sa pred ním deje nevníma. Chudák, asi nevie ani sám o sebe.
Spomenie si, že mali zistiť o čom to blábolí. Pristúpi k nemu a čupne si. Nakloní sa čo najbližšie pretože slová vychádzajúce z vyschnutých pier sú sotva niečo viac než šepot.
„...synu, synku...už...už bude....všetko bude...dobré...už...budeme...navždy budeme...budeme spolu...synu...“

Iba čiary...

varovanie: samovražda a tak trochu aj náznak incestu
poznámka: táto poviedka vznikla počas náhleho záchvevu citov...boli dušičky...neviem čo k tomu viac, však si to prečítajte...

Chlad sychravého večera sa mi zahryzáva až do morku kosti, obnažená koža na tvári ma páli. Na čiernej oblohe niet po slnečných lúčoch ani stopy. Mesiac spolu s jagavými hviezdičkami sa schováva za nepreniknuteľným závojom mrakov. Svet sa norí do temnoty. Hrčovité konáre stromov naokolo už stratili svoj pestrofarebný šat. Holé a pokrútené, naťahujú sa k nebu. Ako my, keď vystierame ruky za niečím nedosiahnuteľným.
Z neďalekého chodníčka sem doľahne hlasný smiech a vrava. Podráždene odfrknem. Blbci, nevedia sa správať. Dnes je tu na môj vkus až príliš veľa ľudí. Sú Dušičky. Hlúpi sviatok. Aký má zmysel, že jeden deň do roka zájdeme zapáliť sviečku a vymeniť umelé kvety na hrob človeku, na ktorého si nespomenieme ako je celý ten rok dlhý?
Prešlapnem na mieste, pod nohami mi zašuští suché lístie. Zo všetkých strán sa ku mne nesie tlmený šepot. Ukradomky sa obzriem, k náhrobku za mojim chrbtom sa skláňa akási žena. Červené a opuchnuté oči zavreté, ruky zopäté k modlitbe, jej trasúce sa pery šepkajú tiché slová nešťastia.
Odvrátim sa. Ovzduším sa nesie pach sĺz a síri. Pohliadnem na hlboké ryhy v belostnom mramore. Ľadový vzduch ma štípe v pľúcach.
Čupnem si, a z vrecka starého kabáta vytiahnem malú sviečku a krabičku zápaliek. Narovnám bieli knôtik aby horela rovno, rýchli škrt a malá zelená hlavička zápalky vzplanie. Pripálim sviečočku a tlejúcu triesku hodím do špinavej kaluže dažďovej vody. Chránim ten malinký plamienok dlaňou, stačí jediný závan vetra a zhasne. Sledujem ako postupne naberá silu. Oranžová žiara, ktorú vrhá na moju tvár stále jasnie.
Položím svetielko na kamennú doštičku a nežne pohladím tie ryhy. Na pravej strane sú len dve, jedna dlhšia zhora nadol, tá druhá, kratšia ju kolmo pretína vo vrchnej časti. Jednoduché, ale výstižné. Kríž. A vedľa neho sa vyryté čiary zbiehajú do omnoho zložitejších znakov. Tvoje meno. Hm...len čiary, či už na papieri alebo v kameni.
Je to smiešne. Až ironické, keď si uvedomím, že mi ťa vzala tiež iba obyčajná čiara. Krvácajúca, ťahajúca sa tvojím predlaktím a taktiež...hlboká. Nebudem klamať a už vôbec nie tu a tebe. Viem prečo si to urobil. Viem to, no nechápem a bolí to. Určite omnoho viac ako vtedy teba. Akákoľvek fyzická bolesť je v porovnaní s mukami aké každý deň keď tu stojím zažívam smiešna.
Smiešna...už zase sme pri tom slove. Čo to slovo vlastne znamená. Mohol by som doma pozrieť do výkladového slovníka, ale na veľa by to asi nebolo. Tak ti aspoň poviem čo je podľa mňa smiešne.
Podľa mňa je smiešne zahodiť všetko čo človek v živote má kvôli jedinej veci čo nemal.
Podľa mňa je smiešne vzdať sa života pre niekoho kto za to nestojí a zároveň tak úporne prehliadať toho čo nás miluje...nikdy si si ma poriadne nevšímal...
Podľa mňa je smiešne aký slepý dokážu ľudia byť.
Smiešne...a smutné zároveň.
Ach a ešte na jednu vec som zabudol. Naozaj k popukaniu je, že ONA teraz sedí v kaviarni zo svojimi priateľmi. Ostatne ako každú sobotu. Vždy to tak bolo, je aj bude. Tvoja smrť na tom nič nezmení. Nedotkne sa života osoby, ktorá ju spôsobila, osoby, ktorá ti toľko ublížila. Osoby, ktorej “nie“ ti vrazilo do srdca otrávenú dýku. Ten jed ťa pomaly rozožieral zvnútra, bolo len otázkou času kedy...
Na chladný kameň tesne vedľa kríža dopadne slaná kvapka.
Vlastne som myslel, že dnes ani neprídem, vieš čo si myslím o dušičkách, ale mama ma vyhnala, poznáš ju. Netuší, že za tebou chodím každý deň. Ako by aj mohla keď som ju od tvojho pohrebu v triezvom stave ešte nevidel. Ozaj mám ťa od nej pozdraviť.
Ale už budem musieť ísť, mrznem. Zajtra sa tu zase ukážem, teš sa brácha. Postavím sa a pohľadom preletím more blikotajúcich svetielok roztrúsených po celom cintoríne. Zbehnem dole a zaradím sa do zástupu odchádzajúcich. Naposledy sa ohliadnem. Na mieste, ktoré práve opúšťam tancujú nespočty drobunkých plamienkov zapálený ľuďmi pre ich najbližších, ktorý ani nebudú mať možnosť sa týmto pohľadom pokochať. Hlúpi sviatok...

Život nie je fér

pár: vymyslené postavy, Kohei - Takumi
varovanie: shonen ai

poznámka: smutné, tragické, smrť oboch postáv

Cítim teplý vánok ako hladí moju tvár. Počujem šum lístia a vlastný chrapľavý dych. Pomaly otvorím oči. Biela je všade. Pootočím hlavu. Telom mi preletí vlna ostrej bolesti. Zavriem oči, nechám ju odznieť, znova ich otvorím. Vidím akýsi smiešny prístroj, vychádzajú z neho hadičky. Veľa hadičiek. Vedú do mojich zápästí. Otvorím ústa, no mám v nich príliš sucho. Nedokážem zo seba dostať ani hláska. Tá krabička začne pípať. Začujem kroky. Kroky mnohých ľudí. Už ich aj vidím. Skláňajú sa ku mne. Sú rozmazaný. Akoby skrytý za závojom hmly. Niečo vravia. Počujem hlasy, no význam slov mi uniká. Chcem niečo povedať, nemôžem, jazyk sa mi lepí na podnebie. Náhle oslepujúca beloba zmizne, nahradí ju temnota.
Otvorím oči. Na stene oproti načerveno žiaria do tmy čísla. Digitálne hodiny. Čo to má znamenať? Kde to som? Poobzerám sa dookola. Veľká miestnosť s posteľami. Nie sú prázdne, ale nedokážem rozoznať tmavé postavy na nich. Panuje tu ospalé šero. Posadím sa. Aj ja som na posteli? Odkopnem prikrývku, položím bosé nohy na studenú dlážku. Necítim to. Chlad vnímam iba vzdialene, ako keby ho pociťoval niekto iný. Necítim takmer nič. Niekto zavrel realitu do priesvitnej, ale nepreniknuteľnej škatule. Na zemi pri nohách postele leží nejaký čierny predmet. Natiahnem sa poň. Batoh. Je špinavý a prázdny. Počkať nie. Len jeden jediný predmet. Vytiahnem ho. Drobné úlomky rozbitého skla zazvonia o podlahu. Rám s fotkou. Nevidím na ňu. Posuniem sa, aby na ňu dopadlo oranžové svetlo pouličnej lampy. Sú na nej dvaja ľudia. Smejú sa. Smiech? Výraz tváre vyjadrujúci emóciu. Radosť. Cit môjmu svetu tak vzdialený a cudzí. Zdá sa mi nezmyselné, že sa niekto na tejto planéte niekedy usmial a ešte nezmyselnejšie, že to niekto vôbec dokáže. Kedysi som tomu rozumel. Zahľadím sa na šťastné tváre. Zavriem oči. Znova počujem ruch mesta, cítim trávu štekliacu ma na lícach, vôňu dažďa vo vzduchu a vidím “jeho“. Som naspäť v dni keď vznikla fotka.

„Noo Kohei! Nie je to úžasné?!“ Spýta sa nadšený mladík sediaci vedľa mňa.
„Hej, hej.“Zašomrem otrávene a prevrátim sa na chrbát.
„Ale čo sa deje?“ Otočí sa ku mne ustarostene. Uprie na mňa tie svoje nevinné fialové očičká. Vždy sa v nich strácam, sú také nádherné. Mohol by som sa do nich dívať večnosť a nestačilo by to.
„Na tento deň si sa taaak tešil.“ Prehnane gestikulujúc mi vyčíta.
„To nič Takumi, len...“ Nechám vetu nedokončenú.
„Len?“
„Zamyslel som sa, nič viac.“
„Nad čím?“
„Nad ničím.“
„Kohei!“ Naštvane zazerá. Mlčím, viem, že by som to nemal ale ústa sa mi sami od seba skrivia do ľahkého úsmevu. To ho iba podpichne a ešte viac rozdráždi. „Dobre ako chceš!“ Nevraživý pohľad. Zloží si ruky na prsiach a otočí sa mi chrbtom. „Keď som ti taký smiešny pre mňa za mňa sa nemusíme baviť vôbec!“
Nevydržím to. Rozosmejem sa. Nereaguje. Ani netuší aký je roztomilý. Posadím sa, po štyroch sa k nemu prikradnem. Zozadu ho objímem. Ruky odtočím okolo jeho pásu, hlavu si položím na jeho rameno. Nepovie nič, ďalej pokračuje v mračení aj keď sa mi zdá, že ten kamenný výraz trochu zmäkol.
„Áno je skvelé, že máme konečne po mature, ale uvažoval som...“ Hľadám správne slová. „ako to všetko vyriešime po finančnej stránke.“
„Čo?“ Poznám výšku Takumiho IQ, no občas o tom čísle vážne pochybujem. Ide o to, momentálne obaja bývame v školskej ubytovni. Ja svojich rodičov ani nepoznám, vyrástol som v sirotinci, lenže tak sa už vrátiť nemôžem. Takumiho rodičia pred rokom a pól vyhodili z domu, viac-menej aj kvôli mne. Jeho otec je prísne konzervatívny politik. Škandál v podobe homosexuálneho syna si nemôže dovoliť, tak sa k nemu radšej ani nehlási.
„U-uuu zobuď sa, po skončení školského roku nemáme kde bývať. V intráku nás nenechajú.“
„Jeeje to mi nenapadlo.“
„Mohli by sme si prenajať byt, mám niečo našetrené. Lenže neviem ako z toho zaplatíme ešte aj školné. Výška je drahá. Myslel som...“
„Nájdem si prácu.“ Prerušil ma vážne. Musel som sa usmiať, predstava pracujúceho Takumiho. Viac ako nereálne.
„Nie, to nie. Prácu aj štúdium nezvládneš, budeš toho mať veľa.“
„A ty akože zvládneš oboje?“ Oponuje mi pochybovačne.
„To síce nie, no ja môžem školu odložiť na neskôr.“
„Prečo...?!“
„Počúvaj, ty si bez právnického titulu v tej brandži ani neškrtneš, ja sa môžem umeniu venovať stále. Či už budem akademický maliar alebo nie.“
„Znie to logicky, no nepríde mi to správne...“
„Nerieš, veď bol to môj nápad.“
„Aj tak...“ Snaží sa protestovať ďalej, ale otočím si ho k sebe a umlčím bozkom.
„Čo som povedal platí!“
„Oh, vážne?“ Znie pobavene.
„Vážne.“
„Tak dobre. Ako chceš.“ Usmeje sa na mňa tým svojim ďakujem-prepáč-mám-ťa-rád úsmevom. Zrazu akoby si na niečo náhle spomenul sa otočí a začne sa hrabať v taške.
„Čo robíš?“
„Mám nápad, uvidíš.“ Vzápätí vytiahne foťák. Sadne si vedľa mňa.
„To nemyslíš vážne. Prestaň!“
„Ale nooo, jednu fotku. Chcem mať spomienku.“
„A čo tak hrča na hlave ak to okamžite neodložíš?“ Hodí na mňa šteňací pohľad. „Nie.“ Stále sa díva tak...Sakra! „Dobre, jednu fotku.“
„Usmej sa!“
„Nechci to po mne.“ V momente keď stlačil spúšť sa ku mne pritúlil so širokým úsmevom na tvári a mne to nedalo. Predsa som sa usmial.

Prenajali sme si dvoj-izbový podkrovný bytík. Malý ale stačí. Našiel som si celkom slušnú prácu a po večeroch som maľoval. Takumi pilne študoval. Napriek všetkému sme sa mali celkom dobre.

Bol sychravý jesenný večer, taký keď má človek chuť zaliezť pod paplón s hrnčekom horúceho čaju a nevystrčiť s tade ani nos do jari. Stál som pri okne a prenášal na plátno zamračenú oblohu. Takumi sediac za stolom vedľa s nosom v knihách natáčal na vidličku dávno studené špagety. Padol mi naň zrak.
„Už sa v tom šprtáš hodinu, doješ to?“ Žiadna reakcia. „Takumi?“ Stále nič. „TAKUMI?!“ Strhne sa a prekvapene na mňa zažmurká.
„Vravel si niečo?“ „
Tie špagety...“
„Ups, zabudol som.“ Odnesie tanier do dresu. No keď sa vráti nesadne si naspäť, obíde stôl a zastaví sa za mojím chrbtom.
„Je to ponuré.“ Okomentuje znalecky.
„Aaale nevrav.“ Odpoviem mu ironicky. „A nemal by si sa ešte učiť?“
„Eee, už toho bolo na dnes dosť.“ Zavrtí hlavou. „A ty by si si mal tiež dať pohov, veď už na to nemôžeš ani vidieť, je neskoro.“
„Maľujem večerné mesto, nemôžem to robiť ráno.“ Ohradím sa.
„Dobre tak si to odfoť alebo čo, lebo takto si zničíš oči.“
„Ďakujem mami.“
„Nechaj si to! Ale naše oko rozoznáva farby iba vďaka svetlu. To je vedecký fakt, ktorý sa mi teraz nechce vysvetľovať. Ide o to...“ Vždy ma zaskočí koľko rôznych informácií v tej svojej peknej hlavičke ukrýva. No keď sa tak zamyslím, on bol už na strednej dobrý skoro vo všetkých predmetoch (asi okrem tzv. výchov – výtvarná, hudobná...). Vlastne uvažoval o dvoch vysokých školách. Právo a chcel niečo s vedou. Vždy keď si na to spomeniem bodne ma výčitka. Nemôžeme si to dovoliť. Presnejšie nemám to z čoho zaplatiť. Jeho rodičia by mohli ale... „Kohei! Počúvaš ma vôbec? Či si pre zmenu mimo ty?“
„Áno počúvam.“ Zaklamem.
„Tak čo som hovoril?“
„Ehm, neviem.“ Priznám.
„To si zaslúži trest!“ Pozriem naňho, tvári sa vážne ale prezradia ho nezbedné ohníčky tancujúce vo fialkových očiach. „Do postele! Bez večere a okamžite!“ Zavelí.
„A to má byť za trest?“
„A sám.“ Dodá a víťazne sa zaškerí.
„Aaaleee to si nemyslím.“ Bez väčších ťažkostí si ho prehodím cez plece a odnesiem do spálne.

Jedného dňa mal telefonát. Pamätám si to až pridobre.
„Kto to bol?“
„Spomínaš si na Nezumiho? Zo strednej.“ Ako by som mohol zabudnúť na toho bastarda. V prvom ročníku sa on a jeho parta vydávali za Takumiho priateľov. Keď sa prevalilo, že je ne chlapov spravili si z neho fackovacieho panáka. Neraz som ho ťahal z fontány na školskom dvore, kontajnera či cudzej skrinky. Bolo to úbohé. Neskôr im to už nestačilo a začali ho mlátiť. Vtedy som to už nevydržal a šiel s tým za riaditeľom. Samozrejme som zamlčal dôvod šikany, ale to bolo predsa jedno. Nezumiho vyhodili zo školy a ostatný dostali podmienku. Nastal pokoj.
„Áno, pamätám.“
„Vravel, že dáva dohromady starú partu zo školy. Pozval ma na nejakú spomienkovú párty. Bude to zajtra.“
„Pôjdeš?“ Nepáčilo sa mi to, ani trochu.
„Hej, sľúbil som to. Prečo?“
„Nič, nič. Ja len tak.“

Chcel som počkať kým sa vráti, vravel, že mám ísť spať lebo príde neskoro. No plánoval som prekvapenie. Ležal som pred telkou a viečka mi čím ďalej, tým viac oťažievali. Oči ma štípali. Zavrel som ich, len na chvíľku, no už som sa prepadal do tmy. Prebral ma nepríjemný zvuk zvončeka. Zmätok rýchlo vystriedalo pochopenie a ja som bežal k dverám otvoriť. Tešil som sa, vrátil sa predsa dosť skoro. V tom okamihu mi nenapadlo, že on má kľúče.

Sedím pri nemocničnom lôžku. Tvár skrytú v dlaniach. Na snehovo bielej posteli leží moje slniečko. Oči zavreté, hnedé vlasy mu trčali na všetky strany ako vrabčie hniezdo. Akoby len spal. Musím zakrútiť hlavou nad svojou hlúposťou. On naozaj spal. Po ťažkej operácii ale len spal.
Chytím mu studenú ruku, zašepkám. „Takumi. Je mi to ľúto.“ Odmlčím sa. Neviem čo povedať aj keď ma nepočuje. „Mal som niečo povedať. Nepustiť ťa.“ Skloním sa a pobozkám mu skrehnutú ruku. Na viac sa neodvážim, nechcem ho zobudiť.

Na druhý deň vojdem síce do tej istej izby, ale pôsobí omnoho prívetivejšie. Takumi je hore, sedí opierajúc sa o horu vankúšov. Keď ma zbadá úplne sa rozžiari a privíta ma so širokým spokojným úsmevom. Prisadol som si k nemu na kraj postele.
„Ako sa máš?“
„Skvele, keď ťa vidím.“ Odpovie napriek tomu, že už pozná diagnózu. Ja som sa to dozvedel o niečo neskôr ten istý deň. Je ochrnutý, od pása nadol a má to postupovať. Postihne to celé telo. Stratí schopnosť ovládať ruky, rozprávať. Neudržal som slzy keď mi to doktor oznámil.

Po týždni boli početné tržné, bodné rany a podliatiny na Takumiho tele vyliečené. Bol neuveriteľne šťastný, chcel aby som ho vzal domov, z nemocnice. „Prosím. Je mi tu smutno. Toľko chorých a umierajúcich ľudí. Nepatrím sem.“ Nemohol som mu povedať nie.

„A sme tu!“ Zahlásim pričom požičaný vozík aj s drahocenným nákladom potlačím cez prah. Prvé dni boli úžasné. Z návratu domov nabral Takumi novú energiu aj keď on ju vlastne nikdy nevyčerpal. To som asi len ja kto si stále robí starosti. No jeho entuziazmus sa preniesol aj na mňa. Svitla mi nová nádej.

Choroba bola nemilosrdná. Predmety mu stále častejšie padali z rúk. Každým dňom sa mu triasli viac a viac. Čo bolo však ešte horšie, nemohol pokračovať v štúdiu. Ukázalo sa, že poškodenie mozgu bolo vážnejšie ako si lekári mysleli. Zrádzala ho pamäť. Zabúdal dôležité veci či údaje a len ťažko sa učil nové. Taktiež polícii sa stále nedarilo chytiť tých grázlov čo mu to spravili. Aj keď im Takumi dal presný opis, dokonca konkrétne mená. Oni tvrdili, že emigrovali do zahraničia a nemôžu s tým nič robiť. Nie je to v ich právomoci. Bolo mi s tých kecov na vracanie. Bolo im to jedno, pre nich sme boli iba dvaja debilný buzeranti. Načo kvôli nám trestať nejakých chalanov čo sa očividne chceli len pobaviť? Vedeli sme to, obaja, no nič sme nepovedali. Čo by sme tým zmenili?

Pohľad na Takumiho je stále žalostnejší. Nič už neudrží v rukách. Musím ho kŕmiť, čistiť zuby atď. Mne to neprekáža, nevadí mi starať sa oňho, ale vidím ako to trápi jeho. Cez deň sa usmieva, hrá sa, že sa nič nestalo a nedeje. Akoby som nepočul jeho plač, ktorý tíšim takmer každú noc. Neviem ako dlho to ešte vydrží, ani č sa stane potom.

„Kohei?“
„Dobré ráno, slniečko.“ V posteli sa k nemu otočím a letmo ho pobozkám. „Ako si sa vyspal?“ Namiesto odpovede sa mi dostane smutného, unaveného pohľadu kedysi iba veselých fialových očí.
„Čo sa deje?“ Vyľakal ma, vážne ma ten výraz desí.
„Objím ma prosím.“ Poslúchnem. Ležíme vedľa seba, on sa chúli v mojom náručí, hľadíme si do očí.
„Chcem ťa o niečo požiadať.“ Povie ťažko a s námahou ovinie ruky okolo môjho trupu. Mal by som na to niečo povedať, ale slová mi viaznu v hrdle.
„Už to viac neznesiem, mám toho dosť. Som na tom stále horšie a horšie. Áno vraveli mi to, no až doteraz som im neveril. Myslel som si...“ Stíchol, bolo vidno, že premáha plač. „Chcem umrieť.“ Tie slová bodali rovnako ako skleslí pohľad. Zmohol som sa iba na:
„Nie.“ V očiach sa mu zračilo zároveň pochopenie a ľútosť.
„Prosím. Nechcem to ďalej preťahovať. Chcem odísť kým si pamätám každý okamih s tebou a kým ťa ešte dokážem objať.“ Vankúš rýchlo vlhol slzami nás oboch.
„Nie.“
„Prosím, Moje spomienky každým dňom blednú a ruky slabnú.“ Cítil som ako sa ma zúfalo snaží zovrieť v náručí. Pritiahol som si ho bližšie.
„Prosím Kohei.“ Šepol. Nemohol som inak.

Bol dlhý letný večer, sedeli sme na posteli. Takumi na mojich kolenách. Cez otvorené okno nás hriali lúče obrovského žeravého kotúča, ktorý sa neodvratne noril za obzor.
„Milujem západ slnka. A tento je obzvlášť krásny.“ Povie potichu.
„Pre mňa sú všetky rovnaké.“ Odpoviem s predstieranou ľahostajnosťou.
„Nechápem ako môže byť umelec taký neromantický.“ Podpichoval ma. Rozhodol som sa neodpovedať, namiesto toho som sa k nemu naklonil pre bozk. Keď sme sa od seba oddelili stačil jediný pohľad do jeho očí a všetky rozbúrené a protichodné city v mojej hlavu pohltil pokoj. Do duše sa mi vkradol akýsi krehký mier. Sedeli sme vo vzájomnom objatí sa dívali jeden na druhého, zatiaľ čo slnko pomaly končilo svoju dnešnú púť. Letný slnovrat, najdlhší deň v roku, a predsa bol pre mňa prikrátky. Držal ma pevne, ani som nevedel, že to ešte dokáže. Červenú guľu už skoro nebolo vidieť.
„Milujem ťa, Takumi.“ Vyslovil som slová, ktoré v poslednej dobe opakujem čím ďalej tým častejšie a stále ich túžim opakovať znova.
„A ja teba, Kohei.“ Zavrel oči a oprel si hlavu o moju hruď. Posledné slnečné paprsky nenávratne mizli.
„Som unavený.“ Zašepká do môjho trička. Nie, ešte aspoň chvíľu, Takumi prosím. Potrebujem ešte chvíľu alebo dve. Deň. Týždeň. Mesiac. Rok. Ďalší život. Večnosť by nestačila. Do Takumiho hnedých vlasov dopadne kvapka slanej vody.
„Tak spi.“ Nasleduje ju ďalšia. „Som tu s tebou.“ Počujem ako sa nadýchol, úder jeho srdca a potom...ticho. Mohol som plakať, teraz už som mal prečo, no zrazu to nemalo význam. Jemne som položil Takumiho telo na posteľ. Na tvári mal výraz úľavy a ten prekrásny úsmev, ktorý mi navždy zostane v srdci. Venujem mu posledný bozk. Na dobrú noc. Odchádzam. Bolo až priľahké dať mu do polievky o dve tabletky viac než obvykle. Ale bolo až priťažké zavrieť za sebou dvere od izby jeho odpočinku. Opustiť ho. No musel som. Raz mi povedal, že farby sú len odraz svetla od častíc, ktoré vníma naše oko. Ja už nikdy žiadne farby neuzriem. Moje slnko navždy zašlo.

Viac si toho nepamätám. Netuším ako som sa dostal sem, do nemocnice. Na nočnom stolíku ležia nejaké papiere. Všetky sú popísané malinkým písmom, až na poslednom je veľký nápis: Psychologický posudok. Preletím text očami. Upútajú ma slová...pri pokuse o samovraždu... Náhle mi dôjde čo robím v nemocnici. Spomeniem si.

Na tvári muža sediaceho na nemocničnej posteli uprostred miestnosti plnej spiacich pacientov sa roztiahne trpký úsmev. Vstane, ako v tranze ide k oknu. Pozrie von na tmavú ulicu. Je to vysoko. Siedme, ôsme poschodie. Otvorí ho. Do miestnosti vnikne mrazivý nočný vzduch. Mladík prelezie cez okno a pustí sa.