6.K. Náhoda

Úvodom len: mám taký pocit, že mi touto kapitolou poklesne obvyklá kvalita, ale keby som to prepisovala dopadlo by to katastrofálne. Teraz nehovorím o dejovej linií (o tej radšej pomlčíme), no o tom ako je to napísané. Za sloh by som si dala rovno za päť, ale posúďte sami, hádam za to môže len môj chvíľkový záchvat pesimizmu po dopísaní kapitoly... hmm, neviem, ale ešte by som Vás rada upozornila, že sa tu objaví ďalší Simonov povahový črt- a to, že keď niečo chce vezme si to bez ohľadu na ostatných ^^- no tak príjemné počteníčko- aby som dopredu nevykecala dej- užite si to ;) (po dlhešj dobe *červená sa*)
varovanie: vulgarizmy, shonen ai a tak trochu, možno yaoi...

Venované Broskynke!!

Jeho prebúdzajúce sa zmysli, pohladí všadeprítomná mäkkosť a teplo. Obklopujú ho zo všetkých strán a tíšia pomaly rastúcu bolesť. Snažia sa ho učičíkať, aby ešte o niečo predĺžili sladké omámenie, spôsobené bezvedomím a tým oddialili nepríjemné pocity. Tie však, už pomaly klíčia a prenikajú do, stále živších, mozgových závitoch.
V kope nadýchaných prikrývok sa niečo s nešťastným zakňučaním zamrví. Moja hlava! Čo sa stalo... ?
„Lukas?“ Tichá otázka, plná obáv, vyslovená niekým, kto je tu očakávaný zo všetkých najmenej. Viečka dotyčného sa okamžite rozletia a niečo ako reflex ho vymrští do sedu. To však okamžite oľutuje, pretože sa mu do hlavy, ako črep, zabodne ostrá bolesť.
„Ach!“ Zdvihne ruku k čelu a nahmatá...obväz?!
„Si v poriadku?!“ Ten hlas ho preberie účinnejšie než čokoľvek iné. Pripomína nedávne udalosti, ktoré na povrch znova vyplavia bolesť, omnoho horšiu než len tú fyzickú.
Napriek tomu, že takmer nevidí, ako sa mu točí hlava, až prekvapivo pevným hlasom odpovie.
„Nič mi nie je.“ Sedí strnulo, očami blúdi po stene pred sebou a sleduje neexistujúce čierne kruhy na nej. Zrýchlene dýcha, pod Simonovým pohľadom je celý nesvoj. Akoby prenikal až do jeho vnútra a dokázal v ňom čítať, ako v otvorenej knihe. Cíti, že mu do líc, stúpa krv. Je vďačný za závoj vlasov.
„Čo sa vlastne stalo?“ Prehovorí zase tým istým kamenný tónom.
„Omdlel si. Súrodenci vraveli, že je to srdcový záchvat, nasypali sme do teba nejaké prášky a... prebral si sa až teraz, po dvoch hodinách...ako sa cítiš?“ V jeho reči zaznieva isté napätie.
„Fajn, čo ten obväz?“ Skoro zavrčí odpoveď, spojenú s novou otázkou.
„Spadol si zo stoličky a tvoja hlava mala, pri tom páde, menšie dostaveníčko s rohom kuchynského stola.“
„Chápem.“ Na kratučký okamih sa odmlčí. „A kde sú ostatný?“ Vyhŕkne prirýchlo, nato aby to znelo prirodzene. Nechápe prečo je pri ňom práve Simon. Vlastne, nevie prečo pri ňom sedí vôbec niekto. Záchvaty síce nemávam často, no pre rodinu je to už rutina, vždy sa po nich prebúdzam sám... ale, že je to vlastne zmena k lepšiemu neprizná.
„Alex a... ehm... Eileen(?) sú, vlastne ani neviem kde, no určite spolu a May... “ Prudký Lukasov nádych je neprepočuteľný. „... dole varí.“ Dopovie a ešte o niečo skúmavejšie sa zahľadí do tváre, na ktorú aj tak nevidí.
Nastane ticho, to typické trápne ticho keď človek uvažuje len nad tým jedným, a to na čo asi myslí ten druhý. Ale predsa sa ho každý bojí, nechce alebo nevie prerušiť.
Nakoniec sa aj tak niekto odhodlá. Zväčša práve ten kto si vraví, že už to horšie byť nemôže. A vzápätí zistí či mal pravdu, či nie.
„Lukas,... “ Simonov tón prezrádza, že sa mu nehovorí ľahko. „...nemá zmysel to príliš obkecávať, poviem to takto: sú len dva dôvody prečo stále ostávam s May. Prvý je, že si ma o to takým “zdvorilým“ spôsobom požiadal.“ Irónia v hlase nie až tak pichľavá, ako by mohla, len jemne poukazuje na jeho minulé správanie, nevyčíta. Poslucháč takmer nedýcha aby mu nič neušlo.
„A druhý,...že by som ťa už nemusel vidieť.“ Povie to potichu, ale dosť dôrazne na to aby to k Lukasovým ušiam doľahlo. Ten stuhne ešte viac, než pred tým. Ani v najmenšom sa mi nepáči akým smerom sa tento rozhovor, uberá...
„Lenže nemienim to preťahovať donekonečna.“ Jeho pohľad sa doslova prepaľuje do Lukasovho vnútra. Ten sa pod ním trochu zamrví. Jeho obavy sa pomaly, ale isto naplňujú.
„Nechcem sa o tom baviť.“ Hlesne a a zovrie v dlani cíp periny.
„Na tom nezáleží.“ Simonov hlas náhle stvrdne. „Tu nejde len o teba... “
„Práve, ale už raz som vravel, že medzi nami nič nie je a nebude, ak sa so sestrou rozídeš nič tým nezmeníš!“ Po prvý krát odkedy sa prebral, uprie zrak do Simonovej tváre. Z očí mu takmer šľahajú blesky, z tváre sála rozhodnosť a odhodlanie vydobyť si za každú cenu svoje.
„Ty asi stále nechceš pochopiť, ako to so mnou a s May je, čo?...no nevadí.“ Povzdychne si nahlas a radšej pokračuje, skôr ,než sa slova opäť ujme rozrušený Lukas. „A áno, viem čo si povedal, lenže, to bolo ešte pred tým, než si ma tak milo prekvapil, nad balením tvojej tašky.“ Šibalsky sa pousmeje a olizne si pery. Aj keď som oboznámený s tým, že študuje právo, vždy ma zarazí ako diplomaticky a nevinne dokáže veci formulovať. Keby si tak ešte odpustil ten úškrn...
„Dobre, tak som ti to práve zopakoval, teraz, po tom. Ešte nejaký problém?“ Nečaká na odpoveď. „Nie?! Fajn!“ Energicky odhrnie prikrývku a spustí bosé chodidlá na studenú dlážku.
„Čo robíš?“ S jasnou obavou v hlase vyhŕkne Simon.
„Ako čo to vyzerá?!“ Odvrkne podráždene, mladík a už stojí na rovných nohách. Obzerajúc sa okolo, hľadá niečo na vrch. Zároveň chce prejsť k dverám a opustiť dusnú atmosféru izby čo najrýchlejšie.
Lenže to nebude také jednoduché ako si to predstavoval. Jeho telo sa ešte celkom nespamätalo a rozklepané kolená ho zradia.
Sakra! Aby zmiernil pád, vystrie pred seba obe tenké ruky. Už takmer počuje náraz svojho tela na tvrdú podlahu, no to sa nekoná.
Namiesto ďalšej bolesti, sa s ním zatočí svet a obklopí ho zvláštny, no nie nepríjemný, pocit. Otvorí oči... Kedy som ich zavrel?.. A ich zmätený pohľad uprie rovno do dvoch zlatavých hĺbok. Jeho srdce vynechá úder. Bariéra, ktorú si okolo seba horko-ťažko vystaval sa začína akosi topiť.
Na svojich perách pocíti teplý dych. Simonove hodvábne vlasy ho šteklia na obnažených pleciach. Ruky na chrbte do držia pevne a v bezpečí, blízko hrejivej náruče. Múry ľadu, skrývajúce všetky tie nežiaduce emócie, sa tehličku po tehličke rúca, mení na kaluž vody.
Z Lukasa postupne opadáva šok z pádu, no tep sa mu príliš nespomalí. Simonova blízkosť mu v tom zabraňuje.
Ich nosy sa takmer dotýkajú, zatiaľ čo čiernovlasý mladík, pritisnutý k záchrancovi, nemo vníma splašený tlkot srdca. No, tento krát nie vlastného.
Bije mu ako o preteky, tvár má stále skrivenú strachom a v očiach len víriace obavy. Asi sa... predsa len, o mňa bál... viac než si chcem pripustiť.
Stoja, jeden druhému v náručí a hľadiac si do očí. Nech je to ako chce, teraz sa nesnaží nik z dvojice vymaniť. Ako v tranze, v dokonalom slastnom opojení svet okolo nich nenávratne mizne. Už zostali len oni.
Lukas sa zdvihne na špičky, prekoná tú niekoľko milimetrovú vzdialenosť a spojí ich nedočkavé ústa. Iba obyčajný, jemný božtek, akoby Simonove pery len ochutnával. Vzápätí sa však do nich ponorí s nevídanou divokosťou.
Niečo mu našepkáva, že by nemal. Vnútorný hlások ho presviedča o nesprávnosti jeho konania. Lenže aj posledné pochybnosti sa rozplynú vo víre vášne, ktorá ho pohltí v okamžiku keď mu pomedzi zuby vnikne dnu obratný jazyk.
Zďaleka to nie je nežný, láskyplný bozk. Naopak, obaja, hlasno vzdychajúc, dravo plienia partnerove ústa. Odráža sa v ňom čistá túžba po tele toho druhého.
Priam žeravý súboj jazykov ich nenechá dlho v pokoji. Lukas sa spotenými a roztrasenými prstami pokúša porozopínať drobné gombíčky. Akoby nemohol ani o sekundu oddialiť okamžik, kedy sa bude môcť pokochať pohľadom na telo, ktoré si doteraz tak perfektne pamätá.
Zato Simonove dlane sú, zrazu, snáď všade. Drsne ho hladia po celom tele, pomaly, ale neomylne smerujúc do slabín. Neustále v ňom rozdúchavajú to neskrotné vzrušenie. Už niet cesty späť.
Zaznie zvuk trhajúcej sa látky a cáry, čo zostali z prekážajúcej košele letia na zem, k ich nohám. V tom momente upadá do zabudnutia. Lukas horečne kĺže dlaňami cez pevnú pokožku zvlnenú rysujúcimi sa svalmi. Nemôže sa toho nabažiť.
Neustále sa náruživo bozkávajú, stupňujúc túžobné vzdychy a vzájomnú chtivosť. Simonova ruka zovrie rastúcu hrču v rozkroku mladíka, zvíjajúceho sa pod jeho dotykmi blahom.
Výkrik je zadusený skôr než opustí ústa a zatlačený naspäť do hrdla. Lukasovy sa vzrušením zatočí hlava, podlomia kolená. Aby nespadol v rýchlosti ovinie ramená okolo Simonovho krku.
Pri tom zavadí o chladný kov, ten dokonale kontrastuje zo žiarom ohňa spaľujúceho celé chlapcovo vnútro. Zarazí sa, do prstov chytí malinké ohnivká retiazky. Po jednom si ich necháva prekĺzavať pomedzi brušká až spočinie na...
Do hajzlu!!
Pred očami sa mu vynorí tvár sestry, ľadová sprcha ho vráti späť na zem. Všetko je preč. Príjemné otupenie zmyslov pominie a chladný rozum kričí na poplach. Hukot vášne ktorý ho pred tým prehlušil utíchol.
Pustí prívesok, polovičku puknutého srdca.
Oslobodí svoje pery zo sladkého väzenia. „Nie...“ Iba šepot, nie je schopný popadnúť dych. „Nie!“ Slzy tlačiace sa mu do očí si našli cestu aj do slov. No stále, príliš potichu aby prosba prenikla až do Simonovho vedomia. Do stehna ho tlačí jeho tvrdý penis.
„Dosť!“ Vtlačí medzi nich ruky a prudko ho odstrčí až sa obaja zapotácajú.
Nastane ticho. Vzdialenosť medzi nimi, náhle oveľa väčšia sa stále viac prehlbuje. Vzniká priepasť. Prázdna, temnotou zejúca diera uprostred miestnosti. Hľadia si, cez ňu, do očí a v zadýchanom tichu nevedia čo ďalej.
„Idem dole, pomôcť sestre.“ Prenesie nakoniec Lukas ľadovým tónom, ktorému by mohol konkurovať aj vietor preháňajúci sa arktickými pláňami. Nezabudne patrične zdôrazniť posledné slovo. Dúfa, že to bude dostatočné odmietnutie. Schmatne prvé tričko, ktoré mu padne pod ruku a už ho niet.
Zostane po ňom len tresnutie dverí, ktoré naplní celú miestnosť. Simon sa, neustále upierajúc pohľad na miesto kde pred minútkou stál Lukas, zosunie na posteľ a zaborí tvár do dlaní. Takto to ďalej nejde!
Do nosa mu prenikne dôverne známa vôňa. Zdvihne hlavu a nervózne si prehrabne vlasy. Pozrie na záhyby pokrčenej prikrývky. Drží sa na nich jeho pach. Zdvihne si cíp paplónu k ústam. Sakra, musím s tým celím niečo spraviť, lebo sa zbláznim! Zaborí nos do mäkkej periny a nasaje. Ešte dnes bude môj!

„Ach, už je ti lepšie?“ V miestnosti nie je okrem May a bublajúceho hrnca nik.
„Um.“ Súhlasne kývne a pridŕžajúc sa zábradlia zostúpi aj z posledného schodu. „Ukáž, pomôžem ti.“ Chytí sa, až príliš horlivo, práce.
„A si si istý, že si v poriadku?“ Spýta sa dievča prekvapené bratovou neobvyklou ochotou.
„Jasné.“ Usmeje sa na ňu trochu kyslo. Nedá sa povedať, že by ju presvedčil. Ale nakoniec si len pomyslí niečo v zmysle: Asi sa do tej hlavy udrel viac ako som si myslela, a pokrčí nad tým plecami. O chvíľku sa už kuchynkou nesie iba pravidelné klepkanie noža o dosku a nadskakovanie pokrievky.
Preboha! Na čo som myslel! Veď sme skoro... znova! To by bol šialený prúser... ako keby som v tom už takto nelietal dosť. Povzdychne si v duchu. Aj keď, v tejto chvíli mám trochu iný problém. Nervózne prešliapne na mieste.
Čo budem, do prdele, robiť s týmto medzi nohami?! Zaúpie potíšku. Pravda je, že aj po tom ráznom odchode z miestnosti (a hlavne vzdialení sa od Simona) mu péro naďalej stojí ako lyžička v jogurte.
Lukas horúčkovito seká nebohú mrkvu, jej nerovnomerné kúsky lietajú na všetky strany. Snaží sa aspoň kvapku z tej nahromadenej energie vyventilovať.
Našťastie mi je to tričko o pekných pár čísel väčšie, dobre a hlavne dosť nenápadne, kryje vzburu mojich hormónov.
No dobre, teraz to ešte dáko rozchodím, ale netuším ako to chcem zvládnuť celý týždeň! Keby som tak mal izbu sám pre seba. Ale takto.
A navyše zo Simonom za zadkom. Stavím sa, že po tomto mi už pokoj len tak nedá.
„Hej, Luk, čo ti tá úbohá zelenina urobila?!“ Oborí sa na neho May po tom čo ju jeden, obzvlášť veľký, kus mrkvy trafil rovno medzi oči.
„Jejda, prepáč!“ Vysype zo seba. Pod sestriným rozzúreným pohľadom a tiahou zakázaných myšlienok, sa mu do líc nahrnie červeň.
„Fakt ti nič nie je?“ Spýta sa, tento krát už vážne podozrievavo May.
„Hej, hej, je mi fajn.“ Prehodí zahanbený Lukas a radšej sa venuje nedokrájanej zelenine.
„Ako myslíš... hmm, teraz mi napadlo, idem hore zapáliť oheň v krbe.“ A už má aj našliapnuté na prvom schodíku. „Ešte by sme cez noc s Eileen zmrzli na kosť.“ Povie, evidentne otrávená z nedostatku civilizácie, tým pádom aj centrálneho kúrenia, v okolí niekoľkých kilometrov.
„To by bola teda škoda.“ Zamručí si popod nos Lukas sarkasticky.
„Vravel si niečo?“ Nahne sa k nemu May, ktorá naozaj nezachytila posledné bratove slová.
„Nie! Nič, nič.“ S kŕčovitým úsmevom jej posunkom naznačí aby pokračovala v ceste.
„Myslím, že by sme s tebou mali zájsť do nemocnice. Chováš sa ešte debilnejšie, než obvykle (a to už je čo povedať).“ A po tejto “milej“ poznámočke sa stratí na rozvŕzganom schodisku vedúcom na horné poschodie. Lukas osamie.
„Ach!“ V tom stone bolo snáď všetko. Od únavy z choroby, cez hnev na samého seba a všetkých okolo, až po sexuálnu frustráciu.
Do takejto (sprostej) situácie sa môžem dostať len a len ja! Akoby po svete nebehali milióny iných chlapov, ja sa musím zamil... Jeho pohyby ustanú.
Čo vlastne... cítim? Myslel som... asi... Nie to určite nie! Aj tak na tom nezáleží. Opäť sa pustí krájať, skôr sekať kúsky do polievky.
V každom prípade, zajtra sa už nenechám tak ľahko zblbnúť! A ani pozajtra! Ani popozajtra a... Zabite ma už niekto, nech to mám za sebou! Nenávidím svoj život!
Poslednou dobou stojí ešte za menej, než pred tým. Čo sa v ňom objavil Simon sú len samé problémy a... Bože! Ja by som toho arogantného, sebeckého, namysleného ******* najradšej... ani neviem čo, ale rozhodne by to bolo veľmi vzdialené od rýchlej a bezbolestnej smrti! Je až priľahké zvaliť vinu na niekoho iného.
Keby sa nikdy nebol objavil... Zarazí sa ... asi by som si neuvedomil, že nechcem byť do konca života sám...
„Čo keby si to tu nechal tak a ja ti, namiesto toho, ukážem omnoho kreatívnejšie využitie mrkvy.“ Zapradie mu nízko položený, zvodný, mužský hlas rovno do uška.
Lukas ľakom až nadskočí, šmykne sa mu ruka a...
„Sss, do prdele! Musíš sa ku mne tak plýžiť a navyše mi ešte šepkať do ucha hovadiny?!“ Zavrčí a strčí si poranený prst do úst. Musí ma nasrať práve k momente keď dôjdem k záveru, že to nie je až taký parchant?!
„A vôbec, odstúp! O chvíľku tu bude ségra!“ Panovačne ho okríkne a chce sa presunúť niekam inam. Jedno kam, len čo najďalej od Simona. Neúspešne.
Muž za ním sa oboma rukami oprie o linku, čím mu zatarasí akúkoľvek únikovú trasu. Hneď nato zacíti na chrbte ľudské teplo, ako sa na neho tisne druhé telo. Na šiji ho pošteklí horúci dych a o nič chladnejšie pery.
„Kurva, Simon!“ Zasyčí cez pootvorené pery.
„Áno?“ Táže sa celkom nevinne, ďalej skúmajúc citlivé miesta na Lukasovom odhalenom krku.
„T-toto je s-strašná blbosť!... a-áno, tam!“ Vykĺzne mu poloston, keď Simon narazí presne na to miestečko. Okamžite si za to v duchu vlepí facku, ale, čo sa stalo, stalo sa. Simon sa uchechtne a pokračuje v láskaní. Paže obtočí okolo Lukasovho pása a pritiahne si ho do náručia.
„U-uvedomuješ si, že... stále držím... nôž.“ Prerušujúc reč zrýchľujúcimi sa nádychmi zo seba dostane výstrahu. No jeho varovanie spôsobí iba ďalší smiech.
„Hádam... by... si... mi... len... neublížil.“ Každú pauzu, na rozdiel od mladíka zalikajúceho sa vlastnými slovami, vyplní nežným bozkom. Sleduje nimi líniu kľúčnej kosti. On sa vie ovládať, keď je to nutné.
„Minimálne nie pred tým, než ťa zbavím toho tu.“ Ukazovák zabodne na miesto kde sa neprehliadnuteľne niečo derie z nohavíc. Ja mu fakt niečo spravím! Lukasova čeľusť sklapne, pevne zviera medzi zubami spodnú peru, aby v sebe udusil aj ten najtichší vzdych. Je až vo vytržení, zakloní hlavu a priviera viečka.
Mozog sa bráni, no nie je mu to nič platné. Až doteraz pevne zvieral drevenú rukovať noža, práve ho však opustili aj posledné sily vzdorovať. Ostrá čepeľ sa zaborí do linolea pár kratučkých centimetrov od Lukasovych bosých nôh.
„Tebe by snáď ani kastrácia nepomohla.“ Odovzdane si položí hlavu na Simonovo plece, čím mu absolútne uvoľní prístup ku krku.
„Tak to si mal na pláne s tým nožom, čo?“ Pery zvlnené úškrnom si opäť nájdu cestu kam je treba a...
Zhora, zo schodištia, sa ozve dupot nôh a škrípanie starých trámov. Paže objímajúce Lukasov driek a trup, o ktorý sa opieral zmiznú. Nečakaná strata oporných bodov spôsobí, že takmer skončí na zemi. Len tak-tak sa stihne zachytiť linky.
„Hej, čo sa to tu deje?!“ Zamračí sa May keď jej pohľad padne na nôž zabodnutý v dlážke. S prísnym výrazom, plným podozrenia, prebehne očami po oboch mužoch v miestnosti.
Simon pokojne sediaci za stolom, tváriaci sa ako vrchol nevinnosti, iba pokrčí plecami a Lukas ledva otvorí ústa už je znova prerušený.
„Bože, ty si vážne nemožný!“ Oborí sa na neho sestra. „Nezvládneš bez úrazu ani niečo také jednoduché, ako nakrájať zeleninu!“ Neprávom obvinený chce protestovať, no akosi mu chýbajú vhodné argumenty tak na prázdno zavrie ústa.
„Vieš čo, choď si radšej sadnúť, ja to dokončím.“ A už stojí pri šporáku nekompromisne otočená k Lukasovy chrbtom.
Tomu nezostalo nič iné a tak sa, dosť nedobrovoľne, posadil za jedálny stôl vedľa pobaveného Simona.

„Večera!!“ Zavolá May smerom ku schodišťu a začne sa prehrabovať v starých policiach, aby našla nejaké, aspoň teoreticky čisté, taniere.
„Ukáž, pomôžem ti.“ Zdvihne sa Simon a druhý mladík by ho v tej chvíli najradšej zastrelil.
„Už som vážne hladný!“ Dovalí sa ich najmladší brat ako veľká voda a už nakukuje pod pokličku.
„Krásne to vonia.“ Pochváli Eileen.
„Je, to ďakujem!“ Hrdá kuchárka sa okamžite celá rozžiari. „Som rada, že tu niekto dokáže oceniť...“
„To je síce pekné, ale my tu umierame hladom, takže keby ste si to odložili na neskôr...“ Alex však okamžite stíchne, keď ho zúrivo prebodnú dva páry blýskajúcich sa ženských očí.
„Sú to fúrie.“ Zamrmle potichu, keď si sadá pred prázdny tanier a trpezlivo čaká kým sa skončí veledôležitá debata.
„A čo si čakal, prosím ťa? Sú to ženské.“ Oznámi mu Lukas.
„Ale Eileen vie byť taká sladká a...“ Zasní sa, div mu v očiach nepoletujú srdiečka. Jeho brat len otrávene prevráti oči s stropu.
„Prestaň, preboha, než sa povraciam!“ Znechutene vyplazí jazyk.
„Čo si to...!“ Zavrčí na neho Alex.
Simon celú roztržku sleduje s úsmevom na tvári. Lukas vyzerá dokonca roztomilo keď takto niekoho škádli.
Nakoniec jedli viac menej mlčky... teda hlavne mužské osadenstvo a Eileen. May (samozrejme) pánty mleli neustále.
Ale atmosféra bola iná ako obvykle, to si však všimol len málokto. Každý bol totiž zaujatý tým svojim.
Eileen mala oči iba pre Alexa, ten bol stále urazený, že naňho zazerala, takže sústredene načúval sestrinmu výkladu. Ona zase nespustila pohľad zo Simona, ktorý celý večer po očku sledoval Lukasa. A ten sa striedavo venoval svojmu tanieru a žmoleniu ozdobného lemu na obruse.

„Idem spať.“ Oznámi Lukas neslano-nemastno a poberie sa hore, tmavými schodmi k izbe s vytúženou posteľou. Na prianie dobrej noci, iba pokýva hlavou.
„Tak... čo budeme teraz robiť?“ Simon prekvapene pozrie na blondínku, ktorá sa k nemu túžobne pritisne a s otázkou v tvári zaklipká ťažkými mihalnicami. Jej, takmer, EXpriateľovi sa pri tom pohľade obráti žalúdok.
„Neviem čo plánuješ ty, ale mňa v tomto okamihu volá príroda. O chvíľu som späť.“ Bleskovo vstane a keď berie schody po dvoch, uvažuje kedy nastala tá závratná zmena a May mu začala šialeným spôsobom liezť na nervy.
Pomaličky a hlavne potichučky sa zakráda k dverám do spálne istého čiernovláska.

5.K. Náhoda

Venované Broskynke

Keď dorazili na stanicu bola preplnená, rôznymi smermi sa ponáhľajúcimi, ľudmi. Piatok poobede, ako inak. Všetci sa vracajú na víkend domov alebo naopak cestujú za oddychom. Ostatne keby si Simon na dnes nevzal zo školy voľno a neprišiel ranným spojom asi by pricestoval až niekedy teraz.
Lukas sedí na polorozpadnutej lavičke pri hŕbe kufrov, ktoré má akože strážiť (odhliadnuc od toho, že upieral zrak úplne iným smerom a do uší mu ako najhlasnejšie to ide, reve hudba z mp3-ky). Čo na tom, že keby sa ich aj niekto pokúšal ukradnúť tak, na svojich sedemnásť drobný mladík, ešte k tomu zo srdcovou vadou by mu v tom asi ťažko zabránil. Ostatných to nijak nezaujímalo, Alex šiel vyzerať tú svoju slečnu, May kúpiť si džús a Simon zaparkovať.
A mňa tu nechali. Povzdychne si chlapec celý v čiernom, hompáľajúc nohami. Pozorným okom preskúma každý kútik haly, už ani nevie po koľký krát. Dávno to prestal počítať.
Pohľadom zablúdi aj k stĺpu, na ktorom je hrdo nalepené výrazná červené tabuľka s číslom dva. Nástupište číslo dva. Presne pred troma týždňami som mal čo dočinenia z jeho tvrdou betónovou podlahou. A nebolo to mojou vinou.
Znova sa mu z hrdla vyderie hlboký povzdych. Doteraz neviem či to bolo dobre alebo nie. Keby sme sa vtedy nespoznali, presnejšie keby ma nezhodil do mláky, nekúpil by mi drink a nenasledovala by tá noc, teraz by bolo všetko v poriadku a ja by som nemusel riešiť, že túžim po sestrinom priateľovi...možno.
Často uvažujem, či by som sa do Simona nezamiloval aj tak. Veď by sme sa stretli neskôr a on vyzerá tak...no proste by som si ho určite všimol aj bez toho (už len preto, že ho May doviedla). Lenže keby som dopredu vedel, že je to ten chlapík, o ktorom básnila už niečo cez tri mesiace nič by som si s ním nezačal!...alebo áno...?
Tá posledná tichá otázočka podlomila jeho sebavedomie viac ako sa na prvý pohľad zdalo.
To som až taký hajzel, že by som...sa pokúsil prebrať chlapa vlastnej sestre?!
Ak nie tak čo malo znamenať to v izbe? Nedá mu pokoj otravné svedomie.
T-to bolo...
„Lukas?!“ Za jedno z malinkých sluchátiek, ktoré má zarazené v ušiach niekto trhne.
„Áno?“ Otočí sa podráždene na vyrušujúcu osobu.
„Už zase si mimo?“ Prehodí May, no ani nečaká na odpoveď, posadí sa vedľa neho a do ruky mu vrazí rovnakú krabičku so slamkou akú práve otvára ona. Lukas urobí to isté a o chvíľku obaja mlčky usrkujú jablkový džús.
Jediné okamihy ticha- keď má May zacpanú pusu jedlom alebo pitím. Pousmeje sa v duchu.
No nálada mu prudko klesne pod bod mrazu keď sa spoza húfu ľudí vynorí istý chlapík v čiernom kabáte, vlasy za ním pôvabne vejú, pohľad upiera rovno na nich a ne perách sa mu usadí príjemný úsmev.
Lukas si nemôže pomôcť, ale má pocit, že napriek správnosti, ten úsmev patrí skôr jemu než vedľa sediacej dievčine, ktorá teraz prichádzajúcemu veselo máva až jej blonďaté copíky poskakujú.
Radšej odvráti tvár akoby na jeho teniskách bolo niečo veľmi zaujímavé. Kútikom oka zbadá ako sa pri nich zastaví.
„Videl som Alexa s nejakou brunetkou. Podľa toho ako sa vítali to asi bude...no to jeho dievča, o chvíľku by mali byť tu.“ To malé pozastavenie uprostred vety bolo spôsobené Simonovou mizernou pamäťou na mená.
„Fajn, lebo za chvíľku nám to...á tam sú!“ Vyskočí May a zamáva na obzerajúci sa pár aby si ich rýchlejšie všimli. Zaberie to.
Keď sa k ním Alex s dievčaťom, konečne prederú cez davy ľudí postavia sa pred nich a chlapec ju chytí okolo pliec.
„Tak, toto je Eileen.“ Povie so širokým úsmevom na tvári. Lukas sleduje spod záclony čiernych vlasov ako sa spomínaná tiež nesmelo pousmeje a podáva ruku Simonovi a potom May. Evidentne slušne vychovaná mladá dáma. Uškrnie sa v duchu.
Keď Eileen natiahne dlaň aj pred neho pozrie na ňu spod zdvihnutého obočia, no ani sa nepohne. Dievča pod jeho pohľadom celé sčervenie. Asi si spomenula na naše prvé stretnutie. Hm, ale v každom prípade nevyzerá najhoršie. Tmavé vlasy v elegantnom chvoste, jasno zelené veľké kukadlá... Celkom roztomilá. Hodnotí Lukas, ale vzápätí, keď si uvedomí, že hodnotí ženskú a ešte k tomu bráchovu, sa mu obráti žalúdok.
Po niekoľkých ďalších okamihoch trápneho ticha keď každý čakal, že Lukas jej tú ruku vážne podá sa ozval Simon, ktorý si uvedomil, že to nikam nevedie.
„No asi by sme mali začať nakladať batožinu, lebo nám ten vlak ujde.“ Ostatný len prikývnu a už je to samé: „kde je môj kufor?“ a „nešlap mi na nohu!“
Za pár minút už všetci piati sedia pohodlne usadený v priestrannom kupé. Lukasovi sa podarilo ukoristiť si miesto pri okne, a tak už teraz, pred tým než sa vlak vôbec pohol zo stanice, venoval všetku svoju pozornosť sledovaniu okolia. Kto by sa ho pokúšal osloviť nemal by žiadnu šancu, hudbu v jeho ušiach by prekričal len veľmi ťažko.
Tá niekoľko-tonová kopa šrotu, ktorú všetci prehnane nazývajú vlak sa s hlasným zaškrípaním horko-ťažko pohne a vyrazí zo stanice.
V kupé panuje živý ruch, aj napriek Lukasovej duchom neprítomnosti sa ostatný dobre bavia. Teda, aspoň to tak vyzerá.
Simon sediaci pri May, ktorá sa ne neho lepí a už zase mu niečo nadšene vykladá (ani boh nevie čo), sa síce snaží tváriť milo a čas od času sa usmiať, no myšlienkami je niekde úplne inde.
Vlastne nimi nie je až tak ďaleko, len na druhom konci kabínky, kde sa nad osamelým, smutne pôsobiacim mladíkom takmer vznáša temný dažďový mrak.

Pred svetlými očami, obtiahnutými čiernou linkou s viečkami pokrytými vrstvou dnes tmavofialových tieňov, sa mihajú šedivé zákutia špinavých častí mesta. Obrazy sa ledva stihnú premietnuť na jeho očnú sietnicu a už sú preč.
Onedlho hory panelov, tehál a skla vystriedajú doďaleka sa tiahnuce rovné polia. Cez leto ich zaplňujú zlatavé lány pšenice. No teraz, tesne pred prvým snehom je tu pusto.
Premrznutá sivastá pôda miestami pokrytá hnijúcimi zvyškami rastlín akoby človeku pripomínala, že jeho telo skončí rovnako. Čo na tom, že až o pár rokov. Oproti nemennej stálosti zeme je to len okamžik. Prach si a v prach sa obrátiš. Prebehne Lukasovi hlavou známa veta.
Po dlhej dobe bezcieľneho civenia na depresívnu krajinu jeho mozog vyplodí zárodok myšlienky. Lenže Lukas v sebe nedokáže nájsť ani toľko energie a už vôbec nie chuti ju ďalej rozvádzať či rozoberať.
Na filozofické debaty vedené zo svojím pomyselným druhým ja teraz vážne nemá náladu. A tak radšej len pridá volume mp3-ky na maximum. Hlas speváka a bas-gitary sa už postará aby ho už žiadne doterné myšlienky neotravovali. Dokážu totiž bezpečne prehlušiť akékoľvek pokusy o myšlienkové pochody.

„Pfuuu, konečne sme tu!“ Nadšený výkrik únavou polomŕtveho chalana je prvým ľudským hlasom, ktorý po dlhej dobe steny chatičky počuli. Lukas sa bezvládne zvalí na najbližšiu stoličku kde vydýchava výstup.
Predsa len rovné dva kilometre do kopca dali jeho fajčením zamoreným pľúcam a slabému srdcu zabrať. Navyše vo vysoko položenej oblasti v akej sa práve nachádzali je sneh na dennom poriadku niekedy od polky septembra asi až do mája. Takže sa navyše museli brodiť niekoľko metrovými závejmi. Veštci sú do nitky premoknutý, zmrznutý a uťahaný ako mačence.
„Nefňukaj! Sú tu aj dve dámy a tie s cestou nemali absolútne žiaden problém! Tak prečo by si ho mal mať ty?“ Vyhlási statočne May pričom šťukne zapínačom v bláhovej nádeji, že sa rozsvieti žiarovka na strope. Izba, samozrejme, aj ďalej zostane ponorená do tieňa a ona len nadáva.
„Ségra, po prvé, vidím tu len jednu dámu a tou ty nie si. Po druhé, ty si netrepala do kopca dva vrchom naložené kufre! A pokiaľ viem tvoj zdravotný stav je v poriadku.“ No dobre uznávam, až na zatiaľ oficiálne nediagnostikovanú imbecilitu (ťažká duševná zaostalosť), ale to sa časom hádam poddá. Lekári to nemôžu prehliadať večne!
„No jasné! Ty naše chúďatko čo je choré len keď sa mu to hodí! Keby si sa k tomu hlásil aj v čase keď máš brať prášky...“
„Stačilo vy dvaja!“ Okríkne ich Simon, ktorý mimochodom niesol tie kufre tri s čím boli spojené menšie problémy pri prechádzaní cez dvere.
„Myslím, že unavený sme všetci takže nám dobre padne chvíľka pokoja a ticha.“ Prehovorí podráždene keď si získa pozornosť tej hašterivej dvojice. Oni už ovárajú ústa, každý na svoju obranu, no Simon je rýchlejší.
„Nechcem nič počuť. Ste ako malé deti, idem do sprchy.“ Zdvihne sa a odíde čím definitívne uzavrie debatu a zazdí všetky ďalšie možné pokusy o argument. Súrodenci, ktorých tam zanechal ešte okamih šokovane hľadia doblba, potom sa May otočí na brata a naštvane ho okríkne.
„To je tvoja vina!!“ A so zúfalým zavolaním mena jej milovaného za ním bleskovo vyrazí. Lukas len sedí a hlavou sa mu honia myšlienky typu: je toto možné? Jeden z nás je určite adoptovaný...
„Hej Lukas.“ Preberie ho bratov hlas. „Mohol by si odniesť Eileeninu a Mayinu batožinu hore?“
„Samozrejme, prečo nie? Som len na smrť unavený a neuveriteľne vyčerpaný takže nemám absolútne žiadny problém s tým, že budem po tých strmých schodoch trepať dva skoro pól tonové sestrine kufre a ešte aj jeden ďalší tej tvojej...“ Vzhľadom na to, že spomínané dievča práve vošlo do miestnosti si radšej koniec vety odpustí, vezme všetko čo má a začne s náročným výstupom.

„Pfuu, hotovo!“ Vydýchne keď konečne dotrepe ťažký náklad do izby, ktorá sa na ďalší týždeň stane výsostným územím dievčat. Hádam nevadí keď si tu na chvíľku sadnem. Pomyslí si a už je rozvalený na jednej z dvoch postelí v malej izbietke.
Celou cestou z vlakovej stanice (teda, tej búdky, ktorú tam miestny volajú) sme sa dohadovali kto kde a s kým (to vyznelo blbšie než to bolo myslené), lepšie povedané v akej izbe bude spať.
Nakoniec, po mnohých neprijateľných variantoch sme došli k záveru, že najlepšie bude May s Eileen v jednej spálni, ja s Alexom v druhej a Simon si ustelie dole na gauči.
„Keď už si sa tu tak udomácnil môžeš ma rovno vybaliť, ok Luk?“ Otvorí oči (ani som si nevšimol kedy som ich zavrel...hmm, asi ma tá únava chytila viac než som myslel) a hodí nepríjemný pohľad na blondínku stojacu vo dverách.
„Ja so Simonom sa ideme trochu poprechádzať po okolí. Už som aj zabudla aké je to romantické.“ Rozplýva sa a Lukas nemá príležitosť jej čokoľvek povedať.
„Veci mi poukladaj do tej prvej skrine, dopredu dík.“ A už je preč. Chlapec len počuje rýchly dupot jej nôh po vŕzgajúcich schodoch. To myslela vážne? A čo som ja nejaký sluha?! Pýta sa sám seba to čo sa sestry spýtať nestihol.
No nakoniec sa aj tak s ťažkým povzdychom zdvihne a rozopne zips prvého Mayinho kufra. To je des. Jediná svetlá stránka tohto výletu je, že sa celý týždeň vyhnem škole. Aj keď asi by som si to radšej odsedel v tej cvokárni ako toto. Jediným mojím šťastím je, že sa Simon dobrovoľne ponúkol na to spanie dole. Inak neviem čo by som robil, skončiť s ním tak v jednej izbe...to by nedopadlo dobre.
Vyťahuje z tašky jednu vec za druhou. Robí to automaticky, už ani nevníma čo drží v rukách. V každom prípade musím obmedziť všetky stretnutia s jeho osobou na minimum (hociktoré môže dopadnúť...hocijako). Už to vidím, budem celý týždeň zavretý medzi štyrmi stenami lúštiť krížovku alebo nejakým iným nudným spôsobom zabíjať čas. Musím len dúfať, že sa v Simonovi nájde toľko slušnosti aby mi dal pokoj keď je tu aj May.
Prázdny kufor položí hore na skriňu a pustí sa do otvárania druhého. Bože len keď si spomeniem na to v mojej izbe... Strasie ho a nedá sa povedať, že odporom, skôr naopak...
Dosť! Nemyslieť! A už vôbec nie na takéto...hlúposti...?... V okamžiku sa jeho hnev na samého seba zmení na žiaľ. Nie, ako môže byť hlúposťou niečo čo...v tom momente som neuvažoval, proste som chcel...aby sa na mňa zase usmial...túžil som zase vidieť ten úsmev, na tom jedinom mi vtedy, na okamih záležalo...bolo hrozné vidieť ho, tie oči, tak...bez chuti do života... Lukasovi sa zalesknú oči. Zavrie ich. Spod viečka sa prederie jediná malá slzička. Tú však nemohol nik vidieť, ani keby s ním v izbe niekto bol, bola totiž skrytá za clonou čiernych vlasov.
Trhane sa nadýchne a potrasie hlavou. Číra kvapôčka opustí jeho čierne riasy a vpije sa do koberca. Žiaľ je zabudnutý. Otvorí oči a sám pre seba sa povzbudivo usmeje. Je až podivuhodné ako rýchlo sa v ňom dokážu striedať emócie.
„Tak do toho.“ Povie si povzbudivo a otvorí veko druhého sestrinho kufra. Okamžite mu do oka padne malá oranžová krabička pohodená navrchu. Vyzerá akoby tam bola len omylom. Lukas sa zamračí a zdvihne si ju bližšie k očiam aby mohol prečítať písmená na obale.
V miestnosti panuje šero takže sa mu nečíta najlepšie, žmúri na to a šomrúc si pri tom popod nos sa to snaží vylúštiť.
„D...dur...d...Ježišikriste!!“ Hrkne to s ním a krabička letí na zem, konečne sa mu totiž podarí prečítať názov výrobku. Sčervenie od hlavy až k päte a rukou si zakryje oči. To je ale nána! Ja ju asi zastrelím (no dobre tak asi nie, nestojí mi to za námahu pri získavaní strelného pasu)! Ako ma môže nechať vybaľovať jej veci keď si tam pribalí kondómy...bože! Mal som z toho takmer infarkt! Nadáva v duchu na sestru zatiaľ čo červeň na jeho lícach pomaly ustupuje.
No nič, mal by som pokračovať vo vybaľovaní. A tiež vytiahnuť “to“ spod postele. Čupne si a nakukne do tmavého priestoru medzi podlahou a spodkom postele. Takmer cíti všetok ten prach víriaci vzduchom a zachytený v koberci. Potlačí nutkanie kýchnuť si a zrakom naďalej blúdi v tme.
Sakra! Režú ma z toho prachu oči. Na čo jej to tu vlastne bude?! Rozčuľuje sa. No dobre uznávam, blbá otázka...moment! Prudko sa nadýchne a spolu s kyslíkom, ktorý chcel dostať do svojich pľúc nasal aj drobné zrniečka poletujúce všade naokolo.
„H...ha...hapčíí!“ Až do poslednej chvíľky sa snaží zadusiť v sebe mohutné kýchnutie. Neúspešne. Zodvihne sa ohromný kúdoľ prachu a zahalí všetko naokolo.
Lukasova strapatá hlava sa kašľajúc a kýchajúc vynorí spod postele. ...moment...logicky na čo asi by jej bol balíček kondómov ak nie... Pochopením sa mu rozšíria zreničky. Spolovice v úžase, spolovice v zhrození si pricapne dlaňou ústa. Cíti ako sa mu do líc opäť nahrnie červeň. Pred tým mu to nejak nedošlo, a teraz keď si to konečne uvedomí je to pre neho o to väčší šok.
Nejde ani tak o to, že práve zistil čo sa chystá sestra tento týždeň po nociach robiť. Táto informácia ho sama o sebe vonkoncom neprekvapila, ostatne za tie roky čo s ňou žije si už zvykol. Omnoho šokujúcejšie by bolo keby na to ani nepomyslela.
Lenže tento krát šlo skôr o to s kým sa plánuje vyspať. Áno malo mu to napadnúť hneď ako zbadal tú krabičku, ale istá časť jeho mozgu aj naďalej tvrdohlavo odmieta brať tých dvoch ako pár.
Viem, že mi do ich súkromia nič nie je, ale...ja neviem, keď si spomeniem na tie Mayine reči: podľa mňa je to ten pravý, ale vyspím sa s ním až keď si budem sto percentne istá!...
Úprimne, neviem čoho sa desím viac. Či toho, že sa prevalí tá menšia...“nehoda“ a sestra si uvedomí, že to nie je ten pravý a zrúti sa jej svet, alebo druhej verzie: nikto sa nič nedozvie a všetci (až na mňa) budú žiť šťastne až do smrti.
Z Lukasových úst sa vyderie mučenícky povzdych. Zdraví rozum mi našepkáva, že je nemožné aby im to klapalo pretože Simon sa už chcel rozísť a tiež skončil v jednej posteli s jej bratom (dobre tak so mnou...). No ja proste odmietam byť zodpovedný za zničenie niečoho na čom ségre toľko záleží!
„Luk?! Kde trčíš?“ Ozve sa zdola bratov hlas. Lukas prekvapene zažmurká, jeho tok myšlienok sa pretrhne. Mal by som pokračovať v práci, bolo by hlúpe keby ma tu takto niekto našiel. Znova sa zohne pod posteľ.
O chvíľku už krabička leží pod vrstvami oblečenia zahrabaná na samom spodku šuplíka. Keď je hotový aj s druhým kufrom odloží ho k prvému a čo najrýchlejšie opustí miestnosť.

„Kde sa flákaš?“ Obráti sa na neho brat keď zíde dole. Celá chata je veľmi malá. Hore sú len dve izby na spanie a kúpeľňa. Dole je len jedna jediná väčšia miestnosť slúžiaca ako obývačka, kuchyňa a jedáleň zároveň.
Alex akurát stojí pri predpotopnom sporáku a pokúša sa niečo usmažiť na panvici zatiaľ čo Eileen sedí za stolom a s úsmevom na tvári ho pozoruje. A do takejto idylky sa Lukas práve dovalil (a to doslova, takmer sa zdrúzgal zo schodov).
„Vybaľoval som May kufre.“ Prehodí nevrlo a posadí sa vedľa brunetky. Od plotny sa ozvú podozrivé dávivé zvuky, ako keď sa niekto snaží udusiť v sebe výbuch smiechu.
„Len si poslúž! Pobav sa, mne to vadiť nebude.“ Vyštekne tým najurazenejším tónom akého je človek vôbec schopný. Dievča vedľa neho sa odsunie a vyľakane po ňom pokukuje. Alex sa len uchechtne.
„Dobre prepáč, ja len, že s tebou riadne zametá (a to je to iba tvoja sestra). A Eileen neboj, brácha síce šteká, ale nehryzie.“ Od sporáka na ňu cez plece veselo žmurkne. Dievča sa zasmeje a hodí Alexovim smerom zamilovaný pohľad.
Lukasovi sa v tom momente obráti žalúdok a keby ho nemal prázdny asi by to dopadlo vážne zle. Chce sa zdvihnúť a nenápadne vytratiť kým nebude neskoro, no vchodové dvere sa práve v tom okamihu otvoria.
„Nazdar všetci!“ Ohlási svoj príchod May. Vojde dnu, otrasie zo seba sneh a začne si vyzliekať kabát. Za ňou vojde dnu aj istá vysoká postava, od ktorej Lukas radšej odvráti tvár. Nálada mu práve klesne z nuly pod bod mrazu a nemá to nič spoločné s ľadovým vzduchom, ktorý cez otvorené dvere vniká do miestnosti.
„Vonku je tak krásne, to by ste neverili...“ Pokojná (dobre možno nie priam pokojná, ale aspoň trochu tichá) atmosféra, ktorá tu doteraz panovala je z jej návratom v definitívne preč.
„Ale musíme vám niečo ukázať.“ Vyhŕkne šťastne a obráti sa na Simona. Tomu sa na tvári objaví výraz typu: musí to byť?, no predsa len zdvihne ruku k svojmu krku a potiahne za drobnú striebornú retiazku. V Lukasovy začne rásť podozrenie.
Spod jeho trička vyskočí malí prívesok... Čiernovlasý chlapec zalapá po dychu, mal pravdu. May pristúpi k Simonovi bližšie a chytí ozdôbku, ktorá visí na krku jej. Natiahne ruku a priloží svoju polovicu k tej jeho. Dokonale do seba zapadnú, vytvoria srdce. Dievča sa vytiahne na špičky, ich pery sa spoja.
Lukasovy do tela vnikne ľadový šíp. Aj keď sa roztopí, chlad zostane.
Je si istý, že sa mu niečo stalo. Nie je možné aby toto bola obyčajná psychická bolesť. Už veľakrát tých dvoch videl spolu, pri rozhovore, dokonca v objatí,... Vždy to bolelo a nikdy nepomyslel, že by mohlo ešte viac...nikdy som ich nevidel bozkávať sa.
Už to nevydrží, odlepí od dvojice vlhnúce oči a zavŕta ich do podlahy. Počuje ako dievča sediace vedľa zasnene vzdychne. Všetky zvuky k nemu doliehajú akoby z veľkej diaľky. Zrak sa mu začne zahmlievať. Čo sa to deje? Nemôžem sa ani pohnúť.
Celé jeho telo ochromí bolesť. Zle sa mu dýcha, v sluchách mu buráca krv. Nahne sa dopredu aby sa upokojil a ani nevie ako a už sa rúti aj so stoličkou na zem.
Tá podlaha príjemne chladí. To je jediná myšlienka, ktorá dokáže preniknúť cez akúsi zvláštnu bariéru ospalosti obklopujúcu jeho myseľ.
Vydesené výkriky súrodencov už nepočuje. Všetky vnemy či pocity sa pomaly rozplývajú v hustej tme. Jeho vedomie sa nenávratne stráca v milosrdnej temnote. V čierňave, kde nie je nič čo by mohlo ešte prehĺbiť priepasť bolesti okolo jeho srdca.

4.K. Náhoda

venované Broskynke ^__^

Len tak bezvládne sedí, prúdy slov púšťa jedným uchom dnu, druhým von a prázdny pohľad zavesený na dvoch drobných príveskoch. Tie sú pripnuté každý na jednej striebornej retiazke a uložené v krabičke s logom obchodu.
Tie prívesky sú vlastne dve polovice jedného puknutého srdiečka, na prvý pohľad do seba dokonale zapadajú. Vyzerajú tak...starodávne priam zaprášene, človek by nepovedal, že len pred pár dňami dokončili ich výzdobu. Ale to bol asi zámer. Pomyslí si.
May sedí hneď vedľa, pusa sa jej nezastavila odkedy prišla a vyložila balíček aj so vzácnym obsahom, od ktorého doteraz Lukas nemôže odtrhnúť oči, na stôl.
Chvíľu sa ju síce snažil počúvať, no v istom momente to proste vzdal. A tak jediný kto ju teraz vníma je Alex hrajúci nadšenie a podporujúci ju v rozprávaní občasným „vážne?“ alebo „to je skvele!“.
Lenže jeho duchom neprítomnosť neprejde bez povšimnutia.
„Lukas?...Lukas!“
„Á-áno.“ Strhne sa spomínaný chlapec.
„Ty to robíš naschvál alebo čo, ja ti niečo vravím a ty ako keby si tu ani nebol!“ Rozčuľuje sa May. Založí si ruky na prsiach a urazene naňho zazerá.
„Prepáč, nie je mi nejak dobre. Pôjdem si ľahnúť.“ Povie ako bez duše. Postavý sa a vypotáca sa z miestnosti.
Súrodenci sa za ním ešte chvíľu vykoľajene dívajú.
„Čo mu je?“
„Netuším.“ Aj keď Alex v skutočnosti také matné tušenie mal.

Dvere jeho izby sa za ním s hlasným tresnutím zaklapnú, oprie sa o ne a zvezie až na zem pokrytú mäkkým kobercom. Skrúti sa do klbka, rukami si objíme kolená, tvár položí na ne.
V hlave mu znejú sestrine slová: ...zanedlho má narodeniny...chcela som mu dať niečo originálne...jednu retiazku s polovicou srdiečka budem nosiť ja a druhú Simon! No nie je to romantické!...
Bol som v pokušení jedovato jej oznámiť, že to nie je ani romantické už vôbec nie originálne a jediná vlastnosť, ktorú by som celému tomu strelenému nápadu a darčeku pripísal je nechutnosť. Prípadne na to nalepiť nálepku varovanie pre diabetikov: presladené!
Látka nohavíc mu na kolenách nasiakne niečím vlhkým a slaným a keby boli inej farby ako čiernej zostali by mu na nich viditeľné fľaky od špirály. Už len pri predstave, že by mal Simon niečo také nosiť sa mi dvíha žalúdok. Nehovoriac o tom, že pri každej príležitosti sa bude sestra snažiť tie prívesky predvádzať. Je mi z toho všetkého nanič!
Schúli sa ešte viac do seba akoby sa chcel odizolovať od celého sveta. Postupne sa na neho zase vnáša ten jemu dobre známi pocit bezmocnosti a zúfalstva.

Ani nevie ako dlho tam tak sedí, no keď zodvihne hlavu a pohľad kalných očí uprie von oknom zistí, že už je tma. Zmätene sa obzerá okolo, uvažuje čo ho vytrhlo s jednotvárnosti depresie keď sa ten zvuk ozve znova.
Hlasy. Nesú sa z chodby. A tiež nejaký ruch. Asi už prišla domov mama. Najskôr doniesla aj nákup a teraz jej s tým pomáhajú.
Vysvetlí si a už tomu nevenuje pozornosť. Teda až do chvíle keď sa niekto nezačne dobíjať do jeho izby.
„Au!“
„Och, prepáč, ale to máš za to, že sedíš pred dverami.“ Povie “starostlivo“ mama. „Poď, prosím ťa, do kuchyne chcem vám niečo povedať a nemienim to tri krát opakovať.“ Jej tvár zo skulinky, na ktorú sú dvere otvorené zmizne, ale len na okamih. „Hej a keď tam budeš, môžeš sa rovno pustiť do prípravy večere, May je k nezastaveniu a Alex v ríši snov.“ Zavelí a znova sa stratí.
Lukas sa ani len nepozastaví nad údajným správaním súrodencov, s povzdychom sa postaví a zamieri do kuchyne. Tam sú zhromaždený všetci členovia ich rodiny.
Keď sa posadí May až doteraz mlejúca pántom sa na neho skúmavo zadíva a po chvíli veľmi taktne poznamená.
„Tebe musí byť naozaj mizerne, vyzeráš otrasne.“
„Ďakujem za upozornenie.“ Prehodí podráždene Lukas. Je mu jasné, že nevyzerá dva krát vábne, ale to neznamená, že je ochotný to počúvať z iných úst.
„Hej! Len som...!“ Začne sa dievča brániť.
„May, Lukas kľud!“ Zahriakne ich prísny hlas matky. Obaja len odfrknú, ale mlčia. „Tak sa mi to páči.“ Okomentuje žena stávajúcu situáciu.
„Mami, čo si to chcela?“ Spýta sa Alex keď vidí, že ona sama sa k ničomu nemá.
„Ach, jasné. V sobotu odchádzam na služobnú cestu, bude to trvať asi tak týždeň.“ Istej mladej dáme sa práve začal v hlave rodiť plán na celotýždenný záťah, lenže mama ešte neskončila.
„A keďže ma úprimne desí predstava nechať vás troch samých s mojim novo zrenovovaným bytom (až pridobre si pamätám ako to dopadlo minule) rozhodla som sa, že vás pošlem na chatu strýka Richiho. Už som sa s ním rozprávala, vravel, že tam bez všetkého môžete zostať, len to tam nemáte príliš rozhádzať. Vlak vám ide v piatok poobede.“ Uzavrie svoju reč.
Sny sa zbúrajú, bohužiaľ, pozná svoje deti až pridobre.
„A-ale mamí...!“ Začne okamžite škemrať May. Čo sa bratov týka vyzerajú, že im je to úprimne jedno. Chata strýka Richiho...miesto na konci civilizácie. Elektrina ide príležitostne, o teplej vode sa nám môže snívať a o takomto čase je všetko naokolo zapadnuté snehom.
Lukas sa otočí a chce zase naspäť zapadnúť do svojej izby kde sa bude môcť ďalej utápať vo vlastnom nešťastí keď k jeho ušiam doľahne sestrino zúfalé prosíkanie.
„Maaamííí, ale Simon má tie narodeniny! Chceli sme to ísť v piatok osláviť a...a...!“
„Dosť May!“ Ohriakne ju už s neustáleho skučania nervózna matka. „Dobre, tak dovolím každému z vás nech si tam vezme aj malú spoločnosť.“ Dievčaťu sa priam rozžiaria oči.
„Ale každý iba jednu osobu!“ Dodá rýchlo lebo si vie živo predstaviť čo May považuje za malú spoločnosť. Mladík pri dverách sa obzerá po súrodencoch, obom sa na tvári usadí úsmev.
Alex sa vyparí zo slovami. „Napíšem Eileen.“ Ani sa ho nemusím pýtať, je jasné, že myslí tú brunetku, s ktorou som ho dnes vyrušil.
Sestra sa na chvíľku zamyslí a potom sa jej kútiky úst roztiahnu ešte viac.
„Ja zavolám Simona a Rebeku...“
„Povedala som len jednu osobu!“ Rozhorčuje sa mama.
„Ja viem, ale Lukas aj tak nemá koho pozvať, takže som myslela, že to vezmem zaňho.“ Povie s anjelským úsmevom. Au! Nie nepravdivé, ale aj tak to zabolelo.
Mladík pri dverách sa predsa len poberie do svojej izby. Atmosféra v kuchyni totiž náhle zhustne. A vonkoncom netúži zažiť súboj titánov v podaní jeho sestry a matky. Večera, ktorú mal urobiť je týmto momentom definitívne zabudnutá.
Keď za sebou zatvára dvere ešte počuje ako sa matka snaží (dosť nahlas) vtĺcť do Mayinej dutej palice, že to tak proste nepôjde.

Leží na posteli a krvou podliate oči má zabodnuté dakam do stredu sivého stropu. Ja, brat, jeho holka, sestra, Simon a barák postavený snáď ešte za prvej svetovej. To bude ten najdlhší týždeň v mojom živote. Posťažuje sa svojmu vedomiu.
Zavrie oči a chvíľu sa pokúša zaspať, no rýchlo pochopí, že to nepôjde. Je príliš rozrušený. Jeho rozbúrené vedomie sa odmieta upokojiť.
Posadí sa a premasíruje štípajúce oči. Natiahne sa po školský batoh pohodený pri posteli a vytiahne z neho zošit z geografie.
Nalistuje tú správnu stranu a pokračuje vo vytváraní desivo pôsobiaceho obrázka obeseného dievčatka- jeho dvojtýždňové poznámky. Dievčatko, môže mať tak sedem rokov, lolitka a v ruke zajačika bez ucha. Z jej úst kvapká krv a špiní nádherné nespočet-vrstvé šatičky.

Tých pár dní zostávajúcich do ich tak trochu nedobrovoľného “výletu“ ubehlo ani sa nenazdali. Posledné tohto týždňové zazvonenie školského zvončeka však Lukasovi neprinieslo ani zďaleka toľko radosti ako iné piatky.
Nebyť toho, že po neho sestra až priochotne príde autom (bála sa, že by nestihli vlak) tak by sa domov šúral tempom, ktorého pomalosť by mu mohol závidieť aj ten najpomalší slimák.
„Ak ešte nie si zbalení tak pohyb, za dve hodinky nám to ide.“ Upozorní ho May keď ho vysadí pred domom. Ona šla ešte zariadiť nejaké “neodkladné záležitosti“ ako to ona sama nazvala. Skutočnosťou bol nákup všetkého možného čo by jej v tej bohom opustenej krajine mohlo aspoň teoreticky pomôcť vylepšiť vzhľad.
Ach jo.“ Povzdychne si Lukas. Zamieri ku vchodu, no dnu nevojde. Posadí na lavičku (no posadí sa skôr na operadlo s nohami na časti kde sa sedí) a z vrecka roztrhaných nohavíc vytiahne krabičku cigariet. Moje posledné, aspoň do konca budúceho týždňa. Otvorí ju, vloží si jeden z tých klincov do rakvy medzi pery a jej koniec o malý okamžik obšľahne plameň zapaľovača.
Dobre vie, že tá chata je malinká a bude spať v jednej miestnosti minimálne z jedným ďalším človekom, ktorý bude z najväčšou pravdepodobnosťou členom jeho rodiny. A tá nebola o tomto jeho malom zlozvyku informovaná.
Máti by ho zdrala z kože, sestra buzerovala s nikotínovými náplasťami, žuvačkami a ostatnými “účinnými“ metódami na odbúranie fajčenia a brat...no tomu by to bolo asi jedno, ale keby sa to dozvedel nenechal by si to pre seba a nasledovali by body číslo jedna a dva.
Aj keby si nezapálil pred nimi, predsa len je to cítiť. Normálne dokáže matku a všetkých ostatných presvedčiť, že je to lokálom kde v noci sedel, ale tam to nepôjde. Úprimne predstava toho týždňa je pre neho dosť desivá sama o sebe, nieto ešte bez cigariet.
Lenže čo s tým? Keďže na túto prostú a pritom náročnú otázku nedokáže nájsť odpoveď bude sa s nimi musieť rozlúčiť.
Posledný krát potiahne a drzo šmarí už nepotrebný filter za seba neberúc ohľad na to, že naňho všetci okoloidúci pohoršene civia a susedka čo práve prechádzala okolo mala určite nemalú chuť ho za to minimálne zavrieť ak nie aj posadiť na elektrické kreslo.
Lukas nakukne do krabičky...zostali ešte dve. Rozhoduje sa medzi ísť už domov, doraziť to... Horšie ako byť či nebyť...a čo veď času mám dosť, ostatne som skoro zbalený a na stanicu nás setra aj tak povezie.
No keď opomenieme, že Lukas za skoro zbalenú tašku považuje tú, ktorú ešte ani nevytiahol zo skrine tak bola mylná minimálne druhá časť vety. Čo však v tej dobe nemohol ešte ani len tušiť...
Pôžitkársky potiahne a vyfúkne tento raz už naozaj konečný kúdoľ priehľadného dymu. Pomaly stúpa nahor. S hlasným „ach“ šmarí prázdnu krabičku z niekoľkometrovej vzdialenosti do najbližšieho kontajnera. Samozrejme, netrafí, no je mu to jedno, už sa za ním zatvárajú vchodové dvere.

Čo najnehlučnejšie, snažiac sa nevydať ani hláska, nespôsobiť ani ten najtichší zvuk sa plýži do izby. Keď sú dvere jeho malého sveta za ním taktiež bez akéhokoľvek zaškrípania zavreté s úľavou sa hodí na posteľ.
Celé zakrádanie vlastným domovom malo len jeden jediný dôvod, neupozorniť na svoju prítomnosť členov rodiny. Tá posledná vec, ktorú teraz potrebuje je matka čo ho zapriahne do dákej práce alebo protivný brat.
Rozhliadne sa po izbe. Asi by som sa vážne mal pobaliť. Napadne mu keď prebehne očami tie kopy špinavého prádla všade možne, po nábytku i po zemi. Budem to musieť ešte roztriediť na dve kopy (nositeľné a "pane bože"). To môže chvíľku trvať.
Horko-ťažko sa donúti postaviť a začne sa prehrabovať v haldách handier. Akurát keď drží v rukách jedny dosť špinavé nohavice, zahliadne ako z ich zadného vrecka vypadne malí papierik.
Prekvapene zažmurká, pustí v tom momente zabudnuté oblečenie z rúk a zdvihne zošednutý a pokrčený lístoček zo zeme. Okamih naň nechápavo hľadí, cifry na ňom zoskupené do trojčísel mu absolútne nič nehovoria.
Až keď si uvedomí, že je to telefónne číslo a prečo bolo tam kde bolo dopne mu. Podlomia sa mu kolená, klesne na zem, akoby od vyčerpania. Len tam tak nehybne sedí a oči naďalej upiera na tie úhľadne napísané čísielka, jedno vedľa druhého.
Jeho vnútro zaplavia mnohé pocity, všetky príliš intenzívne aby potlačil čo i len jeden. Je naštvaný, závidí, je mu do plaču,...ale medzi tým všetkým sa nájde aj emócia nie tak úplne záporná. Situáciu mu to síce vonkoncom neuľahčuje, skôr naopak.
No napriek tomu, keď sa aspoň v mysli vráti k tým momentom, pre neho v poslednej dobe najkrajším...po prvý krát od vtedy som sa cítil....naozaj šťastný.
Uvedomí si a pri spomienke na ten jeden večer, noc a ráno sa mu do celého tela rozleje hrejivý pocit. Na chvíľku mu napadne, že by všetko mohlo byť v poriadku...
Pokrúti hlavou, zaženie tie spomienky, zatlačí hriešne myšlienky do ústrania. Nie, takto ho z hlavy nikdy nedostanem! Dosť! Lenže to nie je také jednoduché. Keď už sa jeho uvažovanie raz začalo točiť okolo Simona, potreboval vážne veľké rozptýlenie.
Naposledy som ho videl vtedy, za školou. Mal na sebe obtiahnutý čierny kabát. Bože, ako mu to len seklo. Fúkal vietor, unášal obláčiky dymu z mojej zapálenej cigarety a tiež sa mu pohrával s vlasmi. S tými jeho dlhými lesklými prameňmi, do ktorých by som najradšej zaboril prsty. Keby som tak mohol byť vetrom...
Preberie ho neuveriteľne hlasné zaškrípanie bŕzd dole, pod barákom, na parkovisku. Divné, tu v okolí bývajú väčšinou postarší ľudia, ktorý jazdia pomalšie ako je minimálna povolená rýchlosť. A sestra to tiež nebude, tá dáva na auto pozor ako na oko v hlave (ani sa jej nečudujem, matka by ju uškrtila keby sa autu niečo stalo).
Lukas vstane z tvrdej podlahy, papierik, ktorý až doteraz zvieral v dlani položí na stôl a vykukne von oknom.
Takmer zabudne dýchať. Vyjavene civí na čiernu strechu šporťáka parkujúceho niekoľko desiatok metrov pod ním. Nemusí sa ani zamýšľať, to auto si pamätá až pridobre. Rovnako ako osobu, ktorá z neho práve vystúpila. Čo tu robí? Mali sme sa všetci stretnúť až na nádraží!
Okamžite zavrhne myšlienku o telepatií a sleduje ako Simon (opäť v tom čiernom kabáte!) prejde k druhým dverám a otvorí ich. A stade vystúpi...May? Neveriacky zíza na jej blonďatú hlavu. Veď šla naším autom, čo má toto znamenať? Pozoruje tých dvoch ako vchádzajú do vchodu.
Keď mu zmiznú z dohľadu aj on sa radšej stiahne naspäť do tepla izby a zavrie okno, cez ktoré dnu prúdi ľadový vzduch. Uvažuje čo spraví, no pohľadom zavadí o hodiny...do prdele! Tri štvrte na päť! O piatej nám ide vlak a ja nemám v taške ani oblečenie! Hej, momentík, kde mám vlastne vak??
V panike začne pobehovať po miestnosti a zháňať všetky potrebné veci. Keď sa ozval zvonček signalizujúci, že May so Simonom stoja pred dverami tak pchal do po okraj napráskanej tašky posledné tričko a zúfalo sa ju pokúšal zapnúť. Lukasova izba bez tých háld špinavých vecí vyzerala náhle až zvláštne prázdno.
S chodby sa nesú hlasy, no on ani vzdialene nevníma význam ich slov. Úporne zápasí s neposlušnou taškou. Z bojového tranzu ho preberie až otázka prednesená očividne jeho smerom a od bližšie než len prahu jeho izby.
„Nechceš s tým pomôcť?“ Lukas od ľaku nadskočí dobrého pól metra a bleskovo sa otočí smerom k nevítanému návštevníkovi.
„Nie!“ Zareaguje až prirýchlo. „Čo tu vlastne robíš?!“ Zavrčí agresívne. Simon na neho prekvapene hľadí. Lukas cíti ako pod tým pohľadom červenie a začína svoju prehnane prudkú reakciu ľutovať. Sklopí zrak.
„T-te-teda, stretnutie bolo až na stanici, v-viesť nás mala ségra a...a...“ Preklína svoj hlas, zradí ho práve v takom okamihu.
„Vaše auto je v servise, stalo sa niečo s motorom, May mi pred dvadsiatimi minútami volala celá vystresovaná. Ale podľa všetkého za to nemohla.“ Pri poslednej vete sa Lukasovi v hlave rozplynie v tomto momente asi tá najkrajšia možná predstava - uškrtená May.
„Aha.“ Rozpačito blúdi očami po svojej vlastnej izbe a hľadá nejaké vhodné slová. Ale na nič sa nezmôže. Odlepiť oči od podlahy ho donúti až zabuchnutie dverí. Hodí na Simona spýtavý pohľad. Ten sa len chatrne pousmeje a stiahne ruku z kľučky.
„Čo robíš?“ Vyhŕkne z Lukasa skôr než to stihne zaraziť.
„Od tej doby,...no od toho stretnutia pri tvojej škole som nemal možnosť sa s tebou rozprávať...“
„O čom?“ Prehodí už zase protivne chlapec pred ním. Zacítil vo vzduchu tému, ktorá sa mu ani trochu nepáči. Radšej si znova čupne k taške a pokúša sa o výkon vyžadujúci priam nadľudské schopnosti, tú tašku zavrieť.
„Tak mi napadlo, že...hej! Vážne s tým nechceš pomôcť?“ Nedá mu keď sleduje ten úporný, a bohužiaľ dopredu prehraný, zápas.
„Nie! Díky!“ Zavrčí naštvane Lukas, aj keď to mohlo byť tou námahou, ktorú vynakladal aby udržal obe strany zipsu pri sebe. „No čo si to chcel?!“
„Ech no...um...myslel som, že by...dosť, na to sa nedá dívať!“ Čupne si k nemu Simon a odstrčí ho od tašky. Ignorujúc hlasné protesty majiteľa a vysype z nej všetky veci.
„Čo to vyvádzaš?!“ Kričí na neho.
„Ako čo to vyzerá?“ Spýta sa na oplátku celkom pokojne chlap skladajúci akurát jeho pokrčené tričko. Lukas mal chuť odseknúť mu niečo sprosté, no nič čo by dostatočne vystihlo jeho náladu mu nenapadlo a tak muža skladajúceho a znovu ukladajúceho jeho veci do vaku len mlčky sledoval.
Keď s tým bol Simon hotový taška sa dala bez sebemenších problémov zatvoriť a ešte v nej zostal kúsok miesta, akurát na cigarety, ktoré tam Lukas neskôr nenápadne prihodil (keby náhodou...).
„Ako sa ti to...ako...podarilo?“ Vyvaľuje na to mladík oči.
„Roky sťahovania a striedania škôl spravia svoje.“ Odpovie s trochu smutným úsmevom Simon. Bolo zvláštne ho takto vidieť. Ten za každých okolností usmiaty chlapík teraz vyzeral tak zamyslene a skľúčene, stratený v spomienkach...
Lukas nevie čo povedať, netuší ako Simon pred tým žil. No má potrebu vysloviť aspoň niečo, čokoľvek čo by zotrelo s jeho tváre tento nepreniknuteľný výraz a opäť vrátilo do jantárových očí smiech.
Nechápe čo ho to chytilo, ale nakloní sa bližšie a vtisne mu spolovice na ústa, spolovice na líce, do kútika úst jemný bozk.
Jeho oči sa stretnú s prekvapeným pohľadom. Až teraz si naplno uvedomí čo vlastne spravil, rýchlo sa odtiahne. Na líca mu znova vyskakuje červeň.
Obaja otvárajú ústa, jeden na jazyku otázku, druhý pokus o vysvetlenie, no náhle sú prerušený. Dvere do izby sa rozletia.
„Hej, ak si vy dvaja nepohnete tak ten vlak nestihneme!“ Zakričí na nich vážne sa tváriaca blondínka a už sa zase ponáhľa niekam inam (respektíve buzerovať niekoho iného) ani si nevšimla do akej napätej atmosféry vpadla. To bolo tesné! Keby tak prišla len o sekundičku skôr...hrôza pomyslieť.
„No nič, ideme?“ Prehodí Simon a už vstáva s Lukasovou taškou v rukách.
„H-hej, ale počkaj vezmem si to!“ Vyskočí a snaží sa vytrhnúť mu svoju batožinu z rúk, ale márne.
„Máš to dosť, ťažké. Vezmem to.“ Usmeje sa na neho a už vychádza z izby, samozrejme aj s vakom na pleci.
„P-počkaj!“
Aj cez Lukasove hlasné protesty a prehlasovanie, že nie je ženská a batoh si vie odniesť aj sám nakoniec všetko úspešne naložili do auta, súrodenci sa rozlúčili s matkou (ona, ako inak, nezabudla svojmu strednému synovi stropiť scénu ohľadne toho, že si takmer zabudol prášky) a vyrazili na stanicu.
Lukas s Alexom sedeli vzadu, zatiaľ čo May na sedadle spolujazdca s rukou zavesenou okolo Simonovho krku. Alex mlčky sleduje ako jeho brat pri pohľade na to škrípe zubami, chce niečo povedať aby odviedol pozornosť, no Lukas radšej znechutene obráti zrak von oknom, kde sa rýchlo mihá okolitá mestská krajina.
V aute znie len vysoko položený hlas numetalovej speváčky vychádzajúci z rádia prerušovaný Mayiným žvatlaním, ktoré počúva asi len ona sama.
Každý je zahĺbený do svojich myšlienok (až na jediné dievča v aute, ktoré ich pre zmenu tlmočí ostatným) Alex sa nevie dočkať kedy dorazia na stanicu, kde ich už určite bude čakať Eileen. May sa teší na celý týždeň strávený so svojím jediným, Simonovi vŕta hlavou bozk, ktorý ešte cíti na perách a Lukas si za tú istú vec v duchu nadáva...
To bude, vážne, najdlhší týždeň v mojom živote.

3.K. Náhoda

!Venované Broskynke!

Dvere tresnú, z úst vyletí ťažký povzdych a vyšťavené telo dopadne do perín. Niečo také strašné som už dlho nezažil! Sťažuje sa v myšlienkach mladík ležiaci na posteli.
Nielenže ten obed trval celú večnosť, ale mama ho ešte pozvala nech s nami posedí, že si dáme dezert, potom ho donútila počkať na olovrant a nakoniec ho presvedčila, že by sa urazila keby odišiel bez večere.
Toto bolo to najdlhšie poobede v mojom živote! A to najhoršie nebolo, že kedykoľvek na mňa Simon prehovoril koktal som a padali mi veci z rúk, ani to, že som sa asi sto krát bodol pri jedení paličkou do nosa keď som na neho civel. Dokonca som celkom dobre zvládol aj to, že sa k nemu sestra celú tú dobu tisla, dotýkala sa ho a kde tu ho obdarila letmým bozkom.
Ale doteraz som neprekonal fakt, že ja ho nikdy nebudem môcť takto objímať, hladiť ho, bozkávať... Sakra!! To nie je fér!
Prevalí sa na brucho a päsťami zúrivo udrie do vankúšov až sa z nich zdvihne kúdol prachu. Z hrdla sa mu vyderie zavrčanie, dlane zatína v päste až mu belejú hánky a po tvári stekajú slzy zlosti. Tak neuveriteľne ma to štve! Chcel by som byť na jej mieste!
Posadí sa a oprie chrbtom o stenu. Neprítomne hľadí do tmavej miestnosti osvetlenej iba oranžovým svetlom pouličných lámp prenikajúceho sem z ulice. Sedí nehybne.
V hlave sa mu hmýria myšlienky jedna cez druhú. Otázky, sťažnosti, nadávky alebo čo by bolo keby...? Žiadnu z nich nedokáže zaplašiť.
Tak tam len sedí a čaká. Čaká kým sa mu to v tej makovici zrovná, dostatočne na to aby sa mohol rozhodnúť čo ďalej.
Hnev z neho postupne opadáva. Jeho plamenná ozvena stále tíchne.
No nestráca sa, emócie nikdy nemiznú, len sa menia, pretvárajú v iné. A tak sa aj hukot ohňa v ňom mení na melancholický šum dažďových kvapiek. Ten pomaly zapĺňa celé jeho srdce. Pomyslená hladina vody stúpa spolu s jeho smútkom.
Myslí na neho, nejde to inak. Stále má pred očami jeho tvár. Ostro rezané rysy, okúzľujúci úsmev, ale nie taký ako z reklamy na zubnú pastu, omnoho vrúcnejší a láskavejší, hladké vlasy, do ktorých má vždy chuť zapliesť prsty,...
Lenže vždy keď moje vedomie zablúdi tým smerom vynorí sa vedľa jeho tváre druhá. S rovnakými svetlými očami, tvarovanými ústami a rysmi aké mám ja. Lenže je to dievčenská tvár. Usmiata dievčenská tvár so šťastím prekypujúcimi očami.
Nechcem aby sa to zmenilo. Nedokážem byť tým kto zaviní, že tá radosť z nich vyprchá! Vždy bola ľahkomyseľná, ale na žiadneho iného muža mimo rodiny sa nikdy tak nenaviazala.
Nedovolím aby sa s ňou rozišiel! Nie!
Ja tu nie som teraz dôležitý, ostatne som to celé zavinil, takže to aj napravím. Nezáleží na tom ako veľmi by som ho chcel!
Zažmurká a v očiach mu zahorí nové odhodlanie. Jasné, najbližšie keď sa stretneme si zo Simonom pohovorím a vykecám mu ten rozchod! Vyskočí a zaujme hrdinskú pózu.
A tým pádom nebudem musieť May oboznámiť s faktom, že som s jej chlapom spal skôr ako ona! Pomyslí si najprv víťazoslávne, no vzápätí mu dôjde čo vlastne trepol a na tvári sa mu objaví zmučený výraz. Bezvládne sa zvalí naspäť na posteľ. Nad ním sa vznáša tmavá aura hlbokej depresie.
Ja som taký smoliar. Schúli sa do klbka. Vankúš pod Lukasovou hlavou je o chvíľku úplne premočený a slaný. Izbou sa nesú tlmené vzlyky.
Trvá to dlho. Nevie ako dlho presne, pri plači človek rýchlo stráca pojem o čase, no určite to trvalo. Oči ho pália, ruky sa trasú. No náhle to utíchne, triaška prestane, bolesť zmizne.
Jeho myseľ sa ponorí do nepokojného bezsenného spánku, plného nočných môr. Len posledná rovnako ako on osamelá kvapôčka ešte stečie spod jeho zavretého viečka.

„Vstávaj!“ Zareve mu dakto do ucha pričom po ňom ešte nezabudne šmariť vankúš zo zeme. „Pohni, Lukas, lebo prídeš neskoro! Je pondelok!“
„Grrr...“ Zavrčí na to do perín. Tento náhli prepad je horší ako keby sa do jeho podráždeného vedomia zabodla dýka.
„Nech už si z tej postele vonku!“ Ziape mu priamo do ucha vzrušenia plný ženský hlas.
„Čo tu blbneš preboha?!“ Vyhrabe sa mladík celý strapatý spod paplóna. Pozrie na hodiny. Veď mám ešte kopu času!
„Ak budeš do desiatich minút hotový odveziem ťa do školy.“ Prehlási nadšene. Keby Lukas vedel vraždiť pohľadom tak by sa práve pripravil o sestru. Bez slova sa zahrabe naspäť.
„No tak prestaň, to nemyslíš vážne, Lukas!!“ Chytí ho za vytŕčajúcu ruku a snaží sa ho vytiahnuť. „Ak ťa nepôjdem zaviesť mama mi nepožičia auto! A ja ho dneska urgentne potrebujem!“
Prudko s ním trhne, asi o niečo silnejšie než zamýšľala, pretože z tej postele priam vyletí. Samozrejme dopadne hlavou rovno na tvrdú podlahu.
„No, konečne, pohni, za chvíľku odchádzame!“ Prehlási a dakam odbehne.
„May, ja ťa zabijem!“ Zastoná chlapec spolovice na zemi spolovice ešte na posteli.

Za necelých desať minút sedí na sedadle spolujazdca s poloprázdnou školskou taškou na kolenách. Je si sto percentne istý, že minimálne polovicu vecí nechal doma. Na hlave má ešte väčšie hniezdo ako obvykle a keďže sa obliekal takmer poslepiačky vyzerá ako vytiahnutý z kontajnera.
Čelom sa opiera o chladné sklo okna, viečka mu klipkajú, skoro spí.
Brzdy zaškrípu, auto prudko zastaví a driemajúci Lukas skončí čelom v palubnej doske.
„Kurva.“ Zasyčí keď sa šúchajúc si hlavu narovná.
„Vyjadruj sa slušne!“ Karhá ho blondínka na vedľajšom sedadle s rukami na volante.
„Dobre, dobre.“ Odvrkne podráždene.“Hm, a na čo dnes vlastne potrebuješ auto?“ No vzápätí otázku oľutuje. Mayine oči sa rozžiaria.
„Vieš, nechala som v jednom zlatníctve, rozkošný obchodík v meste, urobiť na objednávku taký prívesok, teda dva a...“
„K veci!“ Hrubo ju Preruší. Ona naňho len škaredo zazrie a pokračuje akoby sa nič nestalo.
„No keby som šla busom alebo pešo nestihla by som prednášku a Simona o odvoz požiadať nemôžem, pretože je to pre neho...p-počkaj ešte som neskončila!“ No dvere auta sa už za Lukasom s hlasným tresnutím zaklapli.

„Hrôza.“ Povzdychne si nad plnou táckou. Sedí za stolom v školskej jedálni.
Aj keď stôl je pomerne veľký, tak asi pre šiestich, je tu sám.
Cez záclonu čiernych vlasov znudene hľadí do taniera kde robí vidličkou v zemiakovej kaši miniatúrne chodníčky. Raz sa uhorský rok sa mi podarí dostať s celým obedom až k stolu a akurát vtedy nie som hladný! Zväčša do mňa totiž niekto milý stihne “omylom“ vraziť, podložiť mi nohu alebo mi tú tácku proste vyraziť z rúk.
Opäť sa z neho vyderie nešťastné „Ach.“ Aj keď nemôžem povedať, že by som nebol hladný, veď mi v bruchu škŕka už dobrú hodinu, ale nedokážem do seba nič dostať. Prešla ma chuť...teda, prešla ma už ráno hneď ako mi ségra objasnila načo jej to auto je (to som sa takmer povracal) a doteraz sa nevrátila.
Pred ním leží kompletne rozpitvaný obed, ktorý sa už ani náhodou nepodobá na mäso s kašou. Celé vyučovanie mi bolo mizerne a je mi jasné, že to nemá čo dočinenia s fyzickým zdravím.
Zavrie oči a predstaví si Simona. Jeho telo, tvár, oči, pery... Spomenie na tie bozky, vzdychy, horúce dotyky nielen rúk...
Vzhľadom k tomu, že má zavreté oči a celkovo je tak trochu v inom svete si ani len nevšimne poza chrbát sa mu plýžiaceho chalana.
Zrazu zacíti na temene hlavy cudziu dlaň a už je ksichtom v tanieri. Presnejšie v tej gebuzine čo na tanieri zostala.
K jeho ušiam sa zovšadiaľ nesie krutý smiech.

„Ako mi len táto škola lezie na nervy!“ Zúrivo šomre nad špinavým umývadlom. Pod prúdom ľadovej vody (iná netečie na školských záchodoch netečie) sa pokúša z vlasov dostať zvyšky obeda.
Nie, že by bol dva krát úspešný...ale aspoň už nevyzerám ako mama s pleťovou maskou.
Vystrie sa a pohľad uprie do veľkého zrkadla tiahnuceho sa celou stenou. Vždy mi vŕtalo hlavou načo je nám, preboha, zrkadlo na chlapských hajzloch, ale myslím, že som práve pochopil.
Keď uzná, že teoreticky môže vyjsť medzi ľudí (ak sa tak dajú študenti tejto školy nazvať) a, že to lepšie už nebude strčí hlavu pod sušiak na ruky.
Za chvíľku zo suchou hlavou vykročí na chodbu. Mal by som mať ešte jednu hodinu, ale z tej som už s najväčšou pravdepodobnosťou polovicu zmeškal, takže idem rovno domov.
Ide do šatne po bundu a hlavným vchodom von. Okamžite ako opustí budovu školy vytiahne si cigaretu a zapaľovač. Prejde cez nádvorie až za plot a to čo tam uvidí mu priam vyrazí dych. Jeho srdce vynechá jeden úder. Pred chvíľkou zapálená cigareta mu vypadne z úst.
Na školskom parkovisku s rezervovanými miestami stojí nádherný šporťák. Dokonale aerodynamický tvar, neuveriteľne nablýskaný lak či perfektne prepracované detaily. To všetko človeka okamžite presvedčí hneď o niekoľkým veciach naraz, no hlavne o cene.
Lenže Lukasa motorizmus nikdy moc nezaujímal a aj teraz jeho zrak upútal skôr majiteľ lenivo sa opierajúci o to autíčko. Simon! Čo tu, sakra, robí?!
Ťažko prehltne a začne sa v panike obzerať okolo kde by sa asi mohol schovať. Neskoro. Dotyčný si ho už všimol.
Vytiahne si ruky z vreciek, odpichne sa od zavretých dverí auta a rýchlym krokom sa k nemu blíži.
Lukasa až teraz zachváti tá pravá panika. A nie je to len v tom, že všetky sprosté či aspoň ostré slová, ktoré si pre blížiaceho sa chlapa pripravil sa mu práve vykúrili z hlavy.
Ako kráčal dlhý kabát okolo jeho štíhleho tela vial. Ľadový už takmer zimný vietor sa pohrával s jeho dlhými vlasmi zviazanými stuhou.
Lukas si len matne uvedomuje, že je mu zima. Úplne zabudne na akýkoľvek únik a ako hypnotizovaný sleduje postavu.
Spamätá sa až keď stojí Simon rovno pred ním a zhora ho pozoruje, čo nie je vôbec zložité vzhľadom k tomu, že je od Lukasa o hlavu vyšší.
„Ahoj.“ Prehovorí vyšší hlasom plným očakávania, ale aj strachu z reakcie. No tá neprichádzala. Chlapec pred ním len zanovito hľadí do zeme.
„Lukas...“ Povzdychne si.
„Čo?!“ Odvrkne omnoho nevrlejšie ako zamýšľal, netuší kde sa to v ňom zrazu vzalo keď ešte pred chvíľou by sa najradšej zahrabal pod zem.
„No...teda...“ Dostane zo seba Simon rovnako ak nie viac zaskočený jeho agresivitou. „Chcel som...“
Už viem čo ma tak vytáča! Ten jeho anjelsky tón ja-za-nič-nemôžem! To sa nedá počúvať!
„Čože si chcel?! Zase ma zatiahnuť do nejakého baru a...?!“
„Nie, ospravedlniť sa.“ Rýchlo ho preruší lebo jeho prejav stále naberá na hlasitosti a pár ľudí už ich smerom zvedavo pokukovalo.
„Hej, no to je...!“ Lukasov hnev opäť vyfučí keď si uvedomí význam jeho slov. Nedokončí a naprázdno zaklapne ústa. Chce niečo povedať, ale mozog mu vypovedá službu. Tak sa Simon chopí príležitosti a začne vysvetľovať.
„Prepáč, netušil som, že May je tvoja sestra. To ma síce v žiadnom prípade neospravedlňuje, ale keby som to bol tušil nič by som si s tebou nezačal.“ Vykladá rýchlo. Snaží sa to všetko zo seba dostať kým sa Lukasovy nevráti reč. „No teraz už je neskoro a...“ Odmlčí sa, je vidieť, že zvádza akýsi vnútorný zápas.
„A?“ Spýta sa chlapec a zvedavo nakloní hlavu na stranu aby mu lepšie videl do tváre.
„...vravel som ti ako sa veci majú a...no...do čerta s tým!“ Preruší svoje vlastné koktanie a pokračuje už pevným hlasom. „Nechceš so mnou chodiť?“
Lukasov vtedy zíde na um len jediná myšlienka. Ja som asi ohluchol! Je nemožné aby práve...položil takúto otázku, nie musel som zle počuť alebo mi už definitívne preskočilo.
„Môžeš to zopakovať?“ Vypľuje s vytreštenými očami.
„Ech...ide o to, že z May sa aj tak čo nevidieť rozídem a čo sa teba týka...“ Pristúpi ešte bližšie, takmer cíti aj cez vrstvy oblečenia ako Lukasovi zbesilo bije srdce. Skloní sa k jeho uchu a tichým zvodným hlasom zašepká. „Na rozdiel od teba som vtedy nebol až taký opitý.“
Lukasovi sa z toho vypočutého náhleho priznania rozšíria zreničky. Prudko sa nadýchne. Nedokáže sa ani pohnúť.
Len tam stojí a vníma teplo sálajúce z druhého tela a zároveň cíti ako mu všetkými bunkami prestupuje príjemné brnenie nepochybne pochádzajúce zo Simonovej bezprostrednej blízkosti. Nechá sa učičíkať príjemnými pocitmi a s tichým „Ach“ zavrie oči.
Zrazu zacíti ako sa pár rúk ovinie okolo jeho pása. Chce zaprotestovať, no jeho pery uväznia tie druhé. Žiadostivo sa na ne pritisnú a vlhký jazyk sa dožaduje vstupu do Lukasových úst.
Ten však náhle precitne. Moment, tak toto nie! To nesmiem!
Vsunie medzi ich telá ruky a prudko ho od seba odstrčí.
„Nie!“ Vykríkne napol zhnusene, napol zdesene z toho čo sa práve stalo. Alebo skôr z toho čo sa mohlo stať.
Ruky sa mu neovládateľne trasú. Zatne ich v päste a vražedným pohľadom Simona priam prepaľuje. Ten prekvapene nadvihne jedno obočie.
„Mal som dojem, že sa ti to celkom pozdávalo...“
„Omyl!“ Zavrčí. „Žiadne také a ten rozchod s May sa tiež nekoná! Proste jej to nemôžeš spraviť! Ona ťa naozaj miluje, síce nechápem prečo, ale je to tak takže...“ V skutočnosti až pridobre chápem prečo si May vybrala práve teba. „...ti niečo také jednoducho nemôžem dovoliť!“ Simon sa ani nepokúša otvoriť ústa, je mu jasné, že mu po tom čo práve vypočul žiadne rozumné slová nezídu na um.
„O tom čo sa stalo obaja pomlčíme, už nikdy sa to nebude opakovať, a ty pekne zostaneš zo ségrou! Jasné?!“ Chlap pred ním nie je schopný nič zo seba dostať. Lukas už zapochybuje o jeho odpovedi, no nakoniec predsa len kývne hlavou akože hej.
„Fajn.“ Prehodí pre seba spokojne mladík, obíde ho a znova si zapáli. Je spokojný, že to šlo tak ľahko.
Po pár metroch počuje štartovanie motora a zanedlho nato sa okolo neho preženie ten nablýskaný šporťák. Keď ho vidí miznúť v zatáčke zmocní sa ho akási zvláštna úzkosť.
Ale je to tak správne! Pripomenie mu svedomie.
Lukas má sto chutí si zakričať „Do prdele s tým čo je správne!“ ale ovládne sa a pokračuje v ceste domov.

V zámke zaštrkoce kľúč, potom to cvakne a dvere sa otvoria. Dnu vpadne zadychčaný Lukas (výťah stále nejde). Všetky veci, ktoré nepotrebuje zo seba doslova zhodí (taška, bunda, tenisky).
Po ceste do izby mu nahlas zaškvŕka v žalúdku takže v sekunde zmení smer trasy. Zamieri do kuchyne.
Otvorí dvere a prvé na čo mu padne pohľad je...Alex olizujúci sa s dákou jemu neznámou brunetkou. Prekvapene zažmurká. Brácha nezdáš sa.
Keď už to nejakú chvíľku trvá a oni sú natoľko pohltený skúmaním ústnej dutiny toho druhého, že si absolútne nevšímajú okolie, nevydrží to a dôrazne si odkašle. Pobavene sleduje ako nadskočia a rýchlo sa od seba odtrhnú ako keby dostali ranu elektrickým prúdom.
„A takto zaklopať?!“ Rozčuľuje sa jeho mladší brat.
„Je to kuchyňa.“ Ohradí sa Lukas. Alex prevráti oči v stĺp.
„Detaily.“ Dievča vedľa neho, celé červené, hľadí do zeme a žmolí okraj sukne. Lukas zatiaľ bez štipky záujmu o nich prejde k chladničke a vytiahne si aspoň jogurt.
Sadne si oproti páriku a bez toho aby sa na nich čo i len pozrel otvorí téglik a zaborí dovnútra lyžičku.
„Hej!“ Oborí sa naňho brat.
„Áno, prosím?“ Spýta sa naoplátku dokonale pokojným hlasom.
„Ak si si nevšimol, prekážaš!“ Precedí naštvane pomedzi zuby.
„Ak si si nevšimol, netrápi ma to.“ Odpovie mu Lukas s úsmevom, skôr úškrnom na tvári. Alex sa už nadychuje, že odsekne dačo jedovaté keď sa holka vedľa neho postaví.
„T-ta-tak j-ja už pôjdem.“ Zarapká, otočí sa a už sa ozve len zaklapnutie vchodových dverí.
Mladší brat sa tým smerom ešte chvíľku sklamane díva, keď sa otočí naspäť v tvári má výraz, že by ho človek nechcel stretnúť v tmavej uličke.
„No to ti teda veľmi pekne ďakujem!“ Prenesie ironicky.
„Nemáš za čo.“ Pokojne opáči. Alex najskôr nahodí neveriaci výraz, no hneď nato zavrie oči a začne si masírovať miesto medzi obočím aby sa aspoň trošku upokojil.
„Dobre, necháme to tak.“ Prehovorí po niekoľkých okamihoch ticha keď sa on zbavoval hnevu a Lukas cpal jogurtom. „Ale čo tu vlastne tak skoro robíš? A nemal si náhodou pred takou...“ Kukne na hodinky. „...pól hodinou obed?“
„Som tu skôr len o pár minút, lenže to by ti bolo za normálnych okolností absolútne ukradnuté a áno obed som síce mal, ale jeho prevažná väčšina mi skončila na ksichte a vo vlasoch, čo by ti bolo jedno tiež, keby som ťa konzumáciou nevyrušil od určite šialene dôležitého, zaujímavého a duchaplného rozhovoru s tou pohľadnou dámou, ktorá tak ochotne opustila tento byt.“ Vysype zo seba jedným dychom.
„Vieš, že keď si sarkastický hovoríš niekoľkonásobne dlhšie vety ako obvykle.“ Zamyslí sa Alex, zvyknutý na bratovu mlčanlivosť a jednoslovné odvrknutia, nahlas.
„Chceš tým naznačiť, že by som mal byť sarkastický častejšie?“
„Skôr naopak.“ Uškrnie sa tento krát mladší v miestnosti. Lukas sa rozhodne neodpovedať hneď z dvoch dôvodov. Po prvé, mu žiadne vhodné slová nenapadajú a po druhé zámok vchodových dverí práve cvakol už po tretí krát sa dosť krátku dobu.
„Som doma!“ Rozľahne sa bytom melodický Mayin hlas.

2.K. Náhoda

2. Kapitola- Náhoda je Blbec
varovanie: shonen ai, a znova vulgarizmy (hlavná postava je predsa len 17-ročný chalan a nie je to žiadny anjelik x))
poznámka:...viem, že som vám dačo chcela...ale ani za toho...ehm...boha si nemôžem spomenúť čo to bolo...mno nič tak sa budete musieť obísť bez mojich obvyklích obkecov...
Venované Broskynke!

Prvý vnem, ktorý je dostatočne silný aby prenikol do Lukasovho spánkom omámeného vedomia je bodavá bolesť hlavy. Ježiši, asi som to včera s tým alkoholom vážne prehnal!
Otvorí oči, no okamžite ich znova zavrie. Donúti ho k tomu jasné denné svetlo zabodávajúce sa cez buľvy snáď až do podráždeného mozgu.
„Do prdele.“ Zakľaje potichu.
Niečo, skôr niekto, za ním zamraučí a zamrví sa. V tom momente je Lukas dokonale prebratý a s očami dokorán vyletí z postele. V nemom úžase hľadí na pokojne si odfukujúceho narušiteľa. Čo to má znamenať?!
Takmer nedýcha, len tak tam stojí a nevie čo si myslieť. Po chvíľke z neho ako-tak opadne prvotný šok, začne sa obzerať po miestnosti. Kde som to? Ako som sa sem dostal? Prečo som tu s týmto chlapíkom? Kto je to? A prečo som, preboha, nahý?
Splašené otázky sa vynárajú jedna za druhou. Ani nevie, či ho viac desí, že nepozná odpoveď na prvé štyri, alebo, že tuší ako bude znieť tá na tú poslednú. Moment! Ukľudni sa a poď na to logicky. Čo si včera robil. Začnú sa mu vynárať obrazy: Prechádzka, železničná stanica, niekto do mňa vrazil, bol to ten najkrajší chlap akého som kedy videl, ulica, krčma, znova sa tam objaví ten chlap zo stanice, pohárik, ďalší, viedli sme pomerne dlhý rozhovor, odchádzame z toho pajzla, vášnivé objatie, náruživé bozky, opúšťa ma oblečenie a...
Celý od hlavy až po päty sčervenie. Mňa rachne!
Príde naspäť k posteli a ako v tranze sa posadí, neprítomný pohľad stále upierajúc pred seba. Jeho hlboko otrasená myseľ akosi potrebovala trošku viac času aby mohla vstrebať tento pre ňu priam neuveriteľný fakt.
Okrem toho, že mu v hlave neustále hučí: to nie je možné!, sa ozýva aj druhý hlások, ktorý pripúšťa pravdivosť tejto informácie. Čo však neznamená, že by to priam schvaľoval.
„Nikolas bol prvý a posledný (čiže jediný) človek, s ktorým si kedy spal a to čisto z niečoho veľmi podobného láske. A teraz sa len tak vrhneš na prvého človeka čo ti kúpi drink?!“
Karhá ho jeho druhé “ja“. Prvý človiečik v jeho hlave (čo až doteraz vyrevúval: to nie je možné) zmĺkne, sčervenie a hľadiac do zeme sa škrabe na temene hlavy.
„Ehm...noo...prísne vzato (čiže pokiaľ si pamätám) sa vrhol on na mňa...“
„To je jedno!!“ Tresne mu druhé “ja“ päsťou po hlave.
Zavŕzganie Lukasa vytrhne z myšlienok vďaka, ktorým sa čím ďalej tým viac ponára do začínajúcej depresie.
Hodí cez plece očkom po chlapovi rozvalenom cez celú manželskú posteľ. Len sa prevrátil na chrbát. Odľahne mu, no oči od neho neodtrhne.
Pozoruje ho, ako si tam tak pokojne oddychuje, jeho hruď sa dvíha a klesá v stále rovnakých intervaloch, zatiaľ čo tá Lukasova, pri tom pohľade, stále rýchlejšie...je vážne...ehm...krásny?
Dlhé gaštanovohnedé vlasy sú elegantne rozprestreté okolo, svetlá pokožka, ale nie nezdravo bledá ako je tá Lukasova, sa na čiernom povlečení nádherne vyníma. Zároveň pôsobí tak jemne až zamatovo. Pod ňou sa rysujú pekne tvarované svaly.
Keď skĺzne očami nižšie spolovice mu odľahne a spolovice pocíti sklamanie. Muž má akurát cez slabiny prehodený paplón. Lukas okamžite odvráti pohľad keď si uvedomí kam to vlastne, so záujmom, čumí.
Radšej upriami pozornosť na mužovu tvár. Pery mierne pootvorené, cez čelo mu padá pár, oproti pleti tmavých, pramienkov vlasov. Končia na vankúši kde sa miešajú s ostatnými.
Na výrazných lícnych kostiach je jemná červeň. Pôsobí to tak roztomilo. Chtiac-nechtiac musí sa usmiať.
No to, čo Lukas obdivuje na jeho tvári a vlastne ňom celom najviac, sa teraz ukrýva za stenami viečok a čiernymi mihalnicami. Tie nádherne sladké medové oči. Len keď si na ne spomenie priam cíti na jazyku med.
Zrazu zatúži ich znova vidieť. Hoc, by to bola iba chvíľočka, len sekunda, jej stotina, proste sa nedokáže ovládnuť.
Vie, že z najväčšou pravdepodobnosťou ho ten muž okamžite vyhodí. Veď to bol len úlet, navyše po požití viac než veľkého množstva alkoholu.
Ale teraz na tom nezáleží, práve teraz záleží jedine na tých očiach, na možnosti sa do nich znova a asi aj naposledy ponoriť.
Poposadne na posteli a nakloní sa bližšie. K pokojnej tvári.
Líce mu pohladí jeho pravidelný dych. Vychutnáva tento okamih. Nasaje pomaly vypŕchajúcu vôňu drahej kolínskej. Od lákavo vyzerajúcich úst je len pár milimetrov. Jemne mu odhrnie vlasy z tváre a prekoná zvyšnú vzdialenosť.
Spojí ich pery iba prostým dotykom, nič viac. Čaká čo bude. Chvíľku sa nedeje nič, potom zacíti ako sa, až doteraz spiacemu človeku, roztiahnu kútiky úst do úsmevu. No jeho oči zostávajú zavreté.
Chce sa zo sklamaním odtiahnuť keď sa mu o spodnú peru obtrie niečo vlhké a začne sa dobýjať dnu. Jazyk. Silno sa rukami zaprie o matrac a prudko sa posadí.
„Čo to má znamenať?!“ Oborí sa na chlapa. Ten prekvapený prudkou reakciou sa, už pochopiteľne s otvorenými očami (čo je, ale Lukasovi momentálne absolútne jedno), posadí tiež. Nechápavo sa mračí na pobúrene sa tváriaceho chlapca.
„Čo, čo má znamenať? Pobozkal si ma predsa ty.“ Lukas vyvedený z miery len zažmurká, no nakoniec si urazene založí ruky na prsiach.
„No a čo?“
„Ech...“
„Chcel som ťa len zobudiť!“
„V takom prípade, už som hore.“
„To vidím!“ Odsekne stále naštvaný mladík zatiaľ čo chlapík na opačnom konci postele na neho pobavene hľadí.
Potom zloží nohy na podlahu a bez hanby sa postaví. Lukasovi sa, keďže je k nemu chlap chrbtom naskytne dokonalý výhľad na jeho pozadie.
Celý červený sa otočí a radšej rozhliadne po luxusne zariadenej izbe. S otázkou: ako si ten týpek môže dovoliť takýto bejvák?, v hlave sa pustí do zbierania kusov svojho oblečenia.
Čo, vzhľadom k tomu koľko toho na sebe včera mal a akým spôsobom sa to z neho dostalo, vôbec nie je jednoduché.
Keď sa skláňa po tričko, parkety za ním zavŕzgajú, dvere sa otvoria a opäť zavrú. Narovná sa a škaredo zazrie tým smerom.

Za pár minút vychádza tými dverami aj on (kompletne oblečený, samozrejme). Ocitne sa v priestrannej hale (veľmi priestrannej), vedie z nej niekoľko dverí. Všetky sú zavreté, až na jedny. Kuchyňa.
Nakukne dnu. To čo uvidí ho najskôr úprimne šokuje a následne mu spôsobí prudký záchvat smiechu.
„Zdá sa ti tu niečo vtipné?“ Opýta sa ho chlapík stojaci pri šporáku. Akurát naťukáva tenkú škrupinku vajíčka o okraj panvice. Na tom by síce nebolo nič strašné, že si varí raňajky, ale on má pri tom na sebe LEN červenú kockovanú zásteru. Nič viac, nič menej.
„Mno...ja len...“ Dostane zo seba Lukas keď smiech ako tak dostane pod kontrolu. „...že som ešte nevidel tak...originálne oblečeného...kuchára.“ Má čo robiť aby ho to zase nechytilo.
„No, naozaj, veľmi zábavné.“ Zatiahne chlap. „Ja ti tu chystám raňajky a ty takto.“ Povie naoko urazene a urobí na Lukasa psie oči. Ten nevie čo na to odpovedať.
„Ach, ďakujem, no už budem musieť ísť, ale...“
„Žiadne také! Okamžite sadnúť!!“ Zavelí nebezpečným hlasom nepripúšťajúcim odpor. Tak sa teda chlapec usadí za veľký stôl s piatimi stoličkami a čaká na to, netradične oblečeným človekom pripravené, jedlo.
Netrvá to dlho a už pred ním stojí tanier niečoho čo sa ani náhodou nepodobá na vajíčka zo slaninou. Chlap sediaci oproti si podopiera hlavu a usmieva sa naňho ako mesiačik na hnoji.
Lukas na tú kôpku čohosi neidentifikovateľného a na sto percent spáleného podozrievavo hľadí. Chytí vidličku a pár krát do toho opatrne šťuchne, akoby si nebol istý, že to nie je nebezpečné.
Kúsok naberie. Vzhliadne od sústa ku kuchárovi, ktorý sa síce naďalej uškŕňa, ale spod privretých viečok ho pozorne sleduje.
Lukas si teda s tichým povzdychom odvážne vopchá plnú vidličku do úst. Takmer sa poblije, no donúti sa prehltnúť a vykúzli na tvári silený úsmev.
„Nechceš niečo na zapitie?“ Spýta sa milo chlap pred ním. On na to len kývne.
Postaví sa a napustí mu pohár vody. Posadí sa naspäť a znova chlapca oproti sebe uprene pozoruje. Ako sa tak na neho dívam, nemôžem sa zbaviť pocitu, že už som ho niekde videl. Je mi dáky povedomí. Tie oči, rysy...zvláštne.
Lukas sa zatiaľ neuveriteľne premáha a pchá do seba sústo za sústom. Onedlho je s tým hotový. Síce ho už poriadne bolí žalúdok, ale tanier je takmer čistý.
„Chutilo?“
„A-áno.“ Klamať sa nemá, ale...
„To som rád.“ Nakloní hlavu nabok a naširoko sa usmeje. No nie uštipačne ako pred tým, skôr...šťastne.
V tom momente zo seba Lukas nedokáže dostať žiadnu odpoveď. Len na neho užasnuto hľadí. Ten obyčajne neobyčajný úsmev ho natoľko okúzlil, že z neho nedokáže oči odtrhnúť.
Spamätá sa až keď sa chlap zdvihne, vezme tanier a po ceste si vypiskujúc dáku odrhovačku zamieri k drezu. Asi by sa naňho díval aj naďalej lenže jeho oblečenie stále pozostávalo iba zo zástery, takže radšej sklopil zrak. Zrazu si niečo uvedomí.
„Tak ja už pôjdem.“ Vstane a prejde okolo sporo odetého do chodby, kde ho už nedočkavo čakajú tenisky.

Už pokladá ruku na kľučku keď ho náhle zozadu okolo pliec objíme pár rúk a uväznia ho v hrejivom náručí. Zľakne sa, no neodtiahne.
Na uchu ho zľahka pošteklí teplý dych.
„Človeka, ktorý sa kvôli tomu aby mi urobil radosť donútil zjesť niečo také odporné musím vidieť znova.“ Šepká mu zastreným hlasom rovno do uška. „Tu je moje číslo.“ Strčí mu malý papierik do zadného vrecka. „A volám sa Simon.“ Vtisne mu malý božtek na líce a pustí ho.
Keď sa Lukas otočí zahliadne už len lem zástery miznúci vo dverách.

Vyjde von z baráku a zmätene sa obzerá okolo.
„Sakra!“ Neudrží sa. Potrvá mi celú večnosť kým sa dostanem domov! Stadeto je to pekne ďaleko a navyše túto štvrť príliš nepoznám. Vlastne som tu po prvý krát v živote. Ostatne čo by som tu robil, že?
Kam oko dohliadne stoja samé luxusné vilky boháčov s dokonalými írskymi trávnikmi. Fasády majú dobre, že nie zlatom natreté. A aj to len preto, že by to bolo nepraktické a nie, že by si to ich majitelia nemohli dovoliť.
Ohliadne sa a zistí, že dom, ktorý práve opustil nie je žiadnou výnimkou.
S ťažkým povzdychom vykročí okolo perfektne udržiavaného živého plotu po čistom chodníku smerom domov (aspoň dúfa).
Divné, Simon nepôsobí staro. Určite ešte nezarába, typujem ho tak na prvý druhý ročník výšky. Asi má zazobaných rodičov. Zamýšľa sa po ceste.
Veď je to jedno. Ale ten včerajšok... Na tvári sa mu zjaví jemný rumenec. Vybavujú sa mu útržky ich rozhovoru.
Obaja už boli v dobrej nálade spôsobenej nejedným pohárikom a bavili sa takmer o všetkom. Vlastne, úplne o všetkom.
*„Vieš chodím sem iba na víkendy. Cez týždeň bývam na intráku v inom meste.“
„Ahaaa...a na čo sa sem...vlastne vraciaš?“ Spýta sa zo značnými problémami pri artikulácií Lukas.
„Mám tu holku.“ Povie, no netvári sa pri tom príliš nadšene. Lukas si trochu odsadne a vrhne naňho sklamaný pohľad. „Je to des.“ Dodá Simon a pritiahne si chlapca naspäť do náručia.
„Čože?“ Zaznie nechápavo spod jeho ramena.
„No, už spolu chodíme dobré štyri mesiace ale poslednou dobou nemyslím na nič iné iba ako sa tej blondíny (v každom smere) zbaviť. A vieš čo si na zajtra vymyslela?“ Len pokrúti hlavou.
„Chce ma predstaviť svojej rodine, strašné! To už je len krôčik od oltára!“ Sťažuje sa. Lukasovy, ktorého objíma príde tá predstava evidentne komická. Prepukne v hlasný smiech. Ten je však náhle zastavený keď Simon položí otázku jemu.
„A čo ty? Máš niekoho.“ Úsmev je preč, nahradí ho zvláštny zamyslený výraz. Z vrecka vytiahne krabičku cigariet a zapáli si.*
Pamätám si, že bolo ešte chvíľu ticho keď som zrazu sám od seba spustil. Vyklopil som mu totálne všetko čo sa stalo medzi mnou a Nikom, aj to prečo som bol vtedy na tej stanici. Proste od A do Z.
Pokiaľ si spomínam počúval ma dokonca zo záujmom, ale to sa mi mohlo len zdať. V každom prípade sa teraz cítim omnoho lepšie než včera.
Keď sa nad tým tak zamyslím Simon je prvý človek, ktorému som vykladal čo sa naozaj stalo. Asi som sa vážne potreboval iba vykecať.
Ale ja som sa vlastne (až do teraz) ani nemal komu. O mojej orientácií vedia dokopy...no včetne mňa štyria ľudia (Alex, Nikolas a už aj Simon).
Vzhľadom k tomu, že Nik mi tú traumu spôsobil asi ťažko by som sa mu mohol ísť vyplakať na plece.
Potom brácha...no neviem si predstaviť ako mu toto všetko vykladám. Teda, berie to v pohode (je mu úplne jedno, že som homo), ale proste by to nešlo. Cítil by som sa viac ako trápne.
Takže Simon mi do života vpadol akurát včas...A len keď si spomeniem na tie oči, a nádherný úsmev!
Z hlavou v oblakoch a ďalšou cigaretou v ústach kráča stále špinavším okolím domov.

„Kde si bol?! Sestrička z recepcie volala, že si včera neprišiel na sedenie!“ Spustí sa lavína okamžite ako Lukas vkročí do bytu.
„Mami ja...“
„Nesnaž sa vyhovárať! Navyše si odišiel len tak! Bez mobilu či liekov! Čo keby sa ti niečo stalo?!“ Je to síce otázka, ale hysterická žena, matka nečaká na odpoveď.
„Ešte sa porozprávame, ale teraz už je neskoro.“ Lukas po prvý krát odkedy prišiel domov zdvihol hlavu a odlepil pohľad od zeme. Ako to myslí, že je neskoro? Veď môže byť tak dvanásť, pól jednej. Za chvíľu by sme mali obedovať. No skôr než sa stihne opýtať dodá.
„Bež sa prezliecť a vezmi si tabletky, návšteva ja tu o chvíľku.“ Ahaaa. Kto to asi bude?
Odoberie sa do svojej izby a zhodí zo seba väčšinu oblečenia, takže zostane len v spodkoch. V tej chvíli do miestnosti vpadne rozčúlená (slabé slovo) blondínka.
„Kde si bol?!“
„Vieš, že v istých momentoch sa hodne podobáš na mamu.“ Poznamená jej smerom, ale nijak inak nedá najavo, že ho jej prítomnosť zaujíma. Naďalej sa prehrabuje v skrini.
„Si hrozný...!“
„Hej, hej, ja viem. Ozaj čo to k nám má dôjsť za hostí?“ Prehodí, zase akoby mimochodom. May naňho vyjavene civí.
„To nie je možné. To nie je možné. To nie je...“ Začne si šomrať popod nos neustále dookola. Zavrie oči aby sa upokojila. Nie je ďaleko od infarktu.
„Dnes je pre mňa veľmi dôležitý deň, tak to neskaz.“ Nevyzerá to, že by sa tie slová k nemu dostali. „Lukas!“ Skričí na neho.
„Počúvam ťa.“
„Dobre, prepáč, bože ja som taká nervózna! No nič, prosím ťa, obleč sa slušne, vlasy do copu, odmaľuj sa a vytiahni si ten kov z huby...teda...z úst.“ Sladko sa na neho usmeje. „Ok?“
„Ok.“ Mladík sa zatvári vrcholne otrávene.
„Ďakujeem!“ Hodí sa mu okolo krku.
„Preboha, dosť! Veď ma zadusíš! Ségra pusti ma!“ Nahlas protestuje.
„No tak, nebuď ako malí!“ No uvoľní zovretie, postrapatí mu vlasy a so šťastným úsmevom opúšťa jeho izbu. Po ceste si poskakuje a vyspevuje, až Lukas uvažuje kto z nich potrebuje tú cvokárku viac.
Vo dverách sa ešte zastaví cez plece na neho žmurkne a pošle mu vzdušný bozk. Hneď ako sa za ňou zaklapnú dvere sa Lukas otrasie. Už mi je jasné, kto z nás dvoch tu má o kolečko menej. A ja to nie som! Ale konečne je preč, mám aspoň chvíľku pre seba. No mýlil sa.
Dvere do izba sa znova rozletia a dnu vpochoduje Alex. Založí si ruky za hlavu a hodí na bratovu posteľ. Lukas sa to rozhodne ignorovať a ďalej skúma obsah šatníka.
„Hm...Kde si celú noc bol?“
„Preboha! To má byť výsluch alebo čo?!“ Brat sa zatvári nechápavo.
„Vidno, že ste rodina.“ Precedí Lukas pomedzi zuby.
„Nejak sa od nás dištancuješ.“
„A čuduješ sa mi?“ Alex to radšej ďalej nekomentuje. Po chvíli ticha chalan na posteli prehovorí.
„Bože, May celý deň pobehuje po byte, upratuje a buzeruje koho môže. Hrôza.“
„No mne to hovor.“ Zavrčí zatiaľ čo bojuje s piercingom, ktorý sa nechce nechať len tak vytiahnuť.
„Nechaj to tak, ešte si ublížiš. May to prežije.“ Navrhne mu brat po zhliadnutí tej desivej scény (Lukas sa k nemu otočil ksichtom).
„Bude musieť, je*em na to.“ Vytiahne si prsty z úst. „A ktože to má vlastne prísť? Je okolo toho poviku akoby to bola minimálne anglická kráľovná.“ Položí otázku a dúfa, že sa mu konečne dostane aj odpovedi.
„V skutočnosti je to ešte niekto omnoho dôležitejší. Ale ako to, že o tom nevieš, ségra o tom vyspevuje už dobré tri týždne?“ Lukas sa zamyslene pošúcha na brade.
„No je to možné. Veď vieš ako ju počúvam.“
„Skôr nepočúvaš.“
„Veď práve. Tak kto to je?“ Opakuje už ani nevie koľký krát.
„Vieš, ten jej nový fešák, s ktorým to tiahne už podozrivo dlho?“ Akoby som mohol zabudnúť keď každé sestrino druhé slovo je o ňom. Navyše May nie je typ človeka, ktorý by s niekým vydržal príliš dlho. V preklade, strieda chlapov ako ponožky. Jej osobný rekord (až doteraz) bol jeden týždeň. Na škole má vybudovanú povesť celkom dobrej štetky. Len za to neberie prachy. Teda, pokiaľ viem.
Ale čo sa tohto chlapíka týka, tvrdí, že to s ním myslí vážne (že je to ten “pravý“, že ho miluje, atď. Proste všetky tie obvyklé zamilované ženské kecy) a ako mi stihla zdeliť nechce nič uponáhľať. Takže s ním ešte nespala (bol by som síce radšej keby si detaily svojho milostného života nechávala pre seba, ale bohužiaľ), ževraj chce počkať kým jej ho mama neschváli. Alebo dačo podobné.
„No, čo s ním?“
„Dva krát hádaj!“
„Ani raz, buď mi to povedz, alebo vystrel.“
„Bože, ty si dnes vážne dáko spomalený!“ Prevráti oči v stĺp. „Chce nám ho dneska ukázať, príde na obed.“
„Aha. V takom prípade sa nemusím príliš namáhať.“ Chytí prvé oblečenie čo mu padne do ruky a vôbec nerieši, že vyzerá takmer rovnako ako to čo pred chvíľou vyzliekol.
„May sa to nebude ani trochu páčiť.“ Napomenie ho brat keď si k nemu Lukas (samozrejme bez prevedenia ostatných zmien, ktoré mu ségra nariadila) lenivo prisadne na posteľ.
„No a? Nebudem sa namáhať kvôli nejakému frajírkovi. Ostatne chodí z mojou sestrou a nie so mnou!“
„Ako myslíš.“ Nastane ticho.
Lukasove myšlienky opäť zaletia k istému vysokému, dlhovlasému, elegantne vyzerajúcemu a bohatému chlapovi. Na tvári sa mu usadí neprítomný úsmev a blažený výraz.
Alex to mlčky pozoruje, no dlho mu to nevydrží.
„Ale teraz naozaj, kde si bol celú noc?“ Spýta sa tento raz s istou obavou. Žiadna reakcia neprichádza, chlapec vedľa akoby ho ani nepočul. „Lukas, no tak! Hovorím na teba.“ Ako v tranze naňho starší brat otočí hlavu pričom priblblý úsmev ani zasnený pohľad nezmizne.
Alexovi začne dochádzať.
„No nie! Ty niekoho máš!“ Povie s diabolským úškrnom. Lukas sa náhla z tej hypnózy preberie.
„Šss! Nejač tak! Keby to započula matka alebo ségra hneď by mali spústu otázok typu: A je pekná? Koľko má rokov? Poznám ju?“
„Dobre sory, ale inak, medzi nami, ti to teda trvalo. Veď už je to nejaká doba odkedy...“
„Ja viem.“ Zarazí ho uprostred vety. „Ale nedá sa povedať, že by som niekoho mal. Bolo to len...“ Ako by som to nazval? Možno: chvíľková strata súdnosti pod vplyvom alkoholu? Nie. Jednak by mi to nezhltol a ono to vlastne ani nie je pravda. Iba tak spolovice.
Z uvažovania ho vytrhne zazvonenie zvončeka oznamujúceho, že návšteva stojí pred dverami. Potom zaznie nadšený výkrik a šťukot zámky pri odomykaní.
„ Ahoj zlato!“ Tlmený hlas sestry k nim doľahne z chodby. Obaja si povzdychnú.
„Idem. Dopovieš mi to neskôr.“ Alex sa zdvihne a opustí jeho izbu.
Lukas tam tak ešte chvíľu sedí. Načúva rozhovoru z vedľajšej miestnosti, no počuje len hlasy matky a Alexa ako hodnotia Mayinho princa. Ona a jej priateľ sa už asi presunuli do kuchyne. Odôvodní si.
Dvere do jeho izby sa pootvoria, v škáre sa ukáže bratova tvár.
„Lukas, poď.“ A zmizne.
„Už, už.“ Zašomre si ešte popod nos keď sa postaví z pohodlnej postele a ide za ostatnými.

Keď vojde všetci sú už pousádzaný za ich pomerne malým stolom. Len jedno miesto zostalo voľné. Hneď oproti návšteve. Usadí sa a zdvihne zrak k neznámemu. Chce pozdraviť, no slová sa mu zadrhnú v hrdle pri pohľade do tých medových očí.
Všetci sa naňho dívajú. Včetne dotyčného oproti, no ten vyzerá rovnako zaskočene ako on.
„No tak Lukas. Pozdrav!“ Ujme sa slova May, keď vidí, že brat sa k ničomu nemá. „Toto je môj priateľ, Simon.“ Blondínka sa pri tom usmieva od ucha k uchu, ruky má omotané okolo chlapovho ramena a tisne sa k nemu čo najbližšie.
„Ech...d-dobrý deň.“ Vykokce zo seba na veľa. Otočí sa smerom k sporáku kde vysoká žena ešte dokončieva obed. „Mami, zabudol som na prášky, za minútku som naspäť.“ Povie po pravde, ale nie preto, že by pociťoval potrebu do seba to svinstvo, ktoré mu aj tak moc nepomáha pchať.
Musím sa upokojiť a...ja neviem, proste vypadnúť!
Vstane. Do prdele! Niečo také sa môže stať len mne! Nadáva v duchu.
Pohľadom zavadí o brata, sediaceho vedľa. Chytí ho za ruku a vytiahne na nohy.
„Poď so mnou.“ Šepne mu do ucha.
„Počkaj! Načo...?“ No Lukas ho už ťahá preč z miestnosti. V kuchyni sa rozhostí hlboké ticho. Tí traja ľudia čo tam zostali vyjavene hľadia na dvere, ktoré sa za dvoma bratmi práve zavreli.

„Čo to stváraš?!“ Oborí sa naňho Alex.
„To je šialený prúser!“ Zakňučí Lukas, zakryje si oči dlaňami a zošuchne popri stene na podlahu.
„No tak...“ Začne chlapec prekvapený bratovým správaním. „Také zlé to hádam nie je, veď lieky si si nevzal už toľko krát...“ Začne ho chlácholiť keď vidí akému zúfalstvu prepadá.
„O to nejde!“ Zdvihne k nemu hlavu, do líc sa mu nahrnula červeň a oči sa mu podozrivo lesknú. „Ten chlap...ja...“ Nedopovie. Alex si povzdychne a čupne si k nemu.
„No čo s ním. Ak sa ti nezdá tak skús aspoň predstierať, kvôli May...“
„Nie! To...ach...“ Zavrie oči a znova si pritisne ruky na tvár. „...ja som s ním spal.“ Hlesne potichu.
Alex vytreští oči.
„Čo?! Prosím, povedz, že som ti len zle rozumel. Povedal si, že si s ním...“
„Spal. Včera v noci.“ Dokončí zaňho potichu Lukas.
„Zbláznil si sa?!“
„Čože? Ako som mal vedieť kto to je?“ Obraňuje sa.
„Nemusel si vedieť kto to je, ale mohol si sa napríklad...opýtať či niekoho nemá, alebo tak nejak!“
„No, vravel, že má holku, ale...“
„Aké “ale“, nevrav mi, že bežne balíš zadaných chlapov!“
„Vravel, že sa s ňou chce rozísť, a že mu lezie mu na nervy!“ Okamžite ako dopovie sa mu rozšíria zreničky. Chúďatko May.
Alex tiež zamrzne s otvorenými ústami.
„Musíš jej to povedať.“
„Čo?“
„Že si s ním spal alebo minimálne to...to druhé.“
„Nemôžem jej len tak oznámiť, že sa s ňou jej milovaný plánuje rozísť. Bude sa pýtať skade takú, podľa nej, hlúposť mám a asi mi to ani neuverí!“
„Ale skôr či neskôr to aj tak praskne a potom budeš len rád, že si jej to povedal!“
„Nie! To jej proste nemôžem urobiť! Má ho tak rada.“
„Aj tak sa s ňou rozíde, s tým nič neurobíš. Tak sa aspoň pokús zachrániť čo sa dá a a priznaj sa!“
„Nie!“
„Chováš sa ako decko ale dobre, to doriešime potom, teraz sa tam musíme vrátiť, už sme dlho preč.“
„Ja nemôžem.“ Zaúpie nešťastne jeho do klbka zbalený starší brat. Je z neho len kôpka nešťastia.
„No tak, poď.“ Alex sa postaví a podá Lukasovi ruku.
„Nie!“
„Prečo?“ Lebo sa na Simona nemôžem ani pozrieť...bez toho aby som ho nevyzliekal pohľadom. Lebo v jeho prítomnosti neovládam svoj dych. Lebo pre mňa nie je možné netopiť sa v jeho očiach. Lebo...
„Nedokážem to vysvetliť, ale je pre mňa viac ako len chlap, s ktorým som sa ožral a následne vyspal. Niečo ma k nemu šialene priťahuje. A tá predstava, že by som ho mal zase vidieť v objatí zo sestrou...“
„To je v prdeli.“ Skonštatuje Alex.
„Presne...ale moment asi si to myslel trochu inak ako ja, nie?“ Zarazí sa.
„Rodina sa nezaprie.“ Keď sa naňho starší brat nechápavo zamračí pokračuje. „No, ségra sa do toho chlapíka zamilovala, ty si sa do toho chlapíka zamiloval...už len aby som zmenil orientáciu a je z toho rodinný podnik!“
Lukas chvíľu uvažuje, jeho šokom otupený mozog sa snaží pochopiť zmysel tej, na jeho vkus pridlhej, vety. Obzvlášť pasáž: ...ty si sa do toho chlapíka zamiloval... mu absolútne nedáva zmysel.
„Brácha, čo to trepeš? Ja a “zamilovaný“ do toho...“ Hľadá správne slová.
„Každému pologramotnému musí byť z pohľadu na teba keď o ňom hovoríš všetko jasné.“
„Sprostosť!“ Alebo nie? Ozve sa tichý, no o to naliehavejší hlások.
„Ale už by sme tam fakt mali ísť. Vstávaj!“