Spriatelenie s Papajou :)

Hotovo! Tak dúfam, že sa páči :) chcela si niečo fantasy, hádam som sa trafila do tvojho vkusu, aspoň trošku- ak by sa Ti nepáčil, pokojne povedz- spravím druhý... ;)

Thief- 1. kapitola

Thief- 1. kapitola: symfónia dažďových kvapiek
varovanie: no zatiaľ asi žiadne O.o
poznámka: dúfam, že sa vám bude nová kapitolovka pozdávať a necháte po sebe aj nejaký ten komentárik ;) nebudem tu obkecávať o čom to je- veď sami zistíte, ale chcela by som poďakovať Glorilian za meno pre hlavnú postavu- ani za toho boha mi nemohlo nič napadnúť!!- takže: ďakujem, že si vniesla závan inšpirácie do tej ľudoprázdnej pustiny v mojej hlave :D ja by som to meno vymýšľala fakt večnosť...

Oblohu, beztak čiernu ako rozliaty kolomaž, cez klenbu búrkových mračien ani nevidno. Mesiac či hviezdy spoza nej tiež ani len nevykuknú aby osvetlili tmavé kúty ulíc topiacich sa, pod škridlovými strechami, v temnote.
Clivé nebo pretína jeden blesk za druhým a prudký dážď bičuje nočné mesto. Po kameňmi dláždených cestách steká cícerkom ľadová voda, cez všetky štrbinky, do najbližšej stoky. Vietor v zúrivosti lomcuje okenicami či dverami, hľadá cestičku, ako vniesť zimu aj do ľudských obydlí.
Vlhkosť a chlad zaliezajú pod kožu a nútia dokonca i krysy zaliezť naspäť do podzemných úkrytov, kde sa môžu ďalej venovať tomu, čo vedia najlepšie. Žraniu odpadkov a bezmyšlienkovitému plodeniu potomstva. Podoba s ľuďmi: len čisto náhodná?
Pravdou je, že jediný z ľudského pokolenia, ktorí dnes znášajú tieto útrpné podmienky sú mestské hliadky. Klopkajúc čižmami o kameň pod nohami, pochodujú cestami, ako opustený vojaci tiahnuci do bitky. Po kovovej prilbici, lesknúcej sa v ohni smolnej fakle, stekajú prúdy chladnej vody. Ostrý hrot kopije je teraz výstrahou len pre prázdne ulice. Telo krehne, zbroj hrdzavie. No aj napriek nepriaznivosti počasia, naďalej ostávajú strážiť pokojný spánok obyvateľov mestečka.
Ľudia sú za pár drobných, sotva almužna, čo im platia, schopný vážne všetkého. Dnes, však pochodujú úplne zbytočne. Vonku, okrem nich, ani živáčka.
Alebo žeby predsa...?

Miestnosti panuje ospalé pološero. Jedinými zvukmi sú tie, prenikajúce sem zvonka. Na stenách, z hrubo otesaných kamenných kvádrov, osvetlených matných oranžovým svetlom, tancujú prapodivné dlhé tiene. Plameň sviečky, položenej na dámskom toaletnom stolíku, sa zvŕta vo vetre. Ten prúdi malým oblokom, bez akéhokoľvek dreveného rámu či skla.
A cezeň pozoruje mladá žena súboj svetla a tmy, rozohraný na oblohe. Stratená v myšlienkach, pohráva sa s prameňom havraních vlasov. Jej mliečnobielou pokožkou pokryté telo je, takmer celé ponorené pod hladinou pomaly chladnúcej vody.
Ladné krivky pozlatenej vane spolu s žensko pôsobiacim nábytkom sa sem, do hradnej kutice vhodnejšej na uloženie zbraní, vonkoncom nehodia. Dáme to však evidentne neprekáža. Jej zastrený pohľad zostáva naďalej upretý na uplakané nebesá.
Zrazu sa miestnosťou preženie silnejší poryv, hvízdajúceho vetra a malí ohníček sfúkne. Všetko pohltí hustá tma. No žena sa nepohne, pokojne leží v kadi a sleduje padajúce kvapky.
Po chvíľke si, však predsa len povzdychne a chce zavolať služobnú, nech opäť zažne. Ale v tom momente, nebo a zem spojí ohromný blesk a na okamžik je všade svetla ako v biely deň. Nahá žena, s úžasom v dokorán otvorených očiach, hľadí na muža so zahalenou tvárou, tisnúceho sa ku kamennému múru, vedľa okna. Ten na ňu len uprie svoje temné oči a už ho zase zahalí tieň.
Namiesto zavolania sa jej z hrdla vyderie zdesenia plný výkrik, ktorý prehlušil aj zadunenie hromu.
„Milady, stalo sa niečo?!“ Ťažké drevené dvere sa s vrzgotom otvoria, dnu vpadne malinké žieňa, skoro ešte dievča. Lampáš v jej drobných rúčkach presvieti temnotu a odhalí skryté. Cez prekrásne krojené pery Lady nevykĺzne ani slovko.
Miesto pri obloku je prázdne, po nečakanom návštevníkovi ani stopy.

Na vonkajšej strane hradného múru, hneď vedľa nenápadného obloku, sa, zakvačená na lane, krčí mužská postava. Aj keď tma naokolo je takmer neprehliadnuteľná, cez hlavu má pretiahnutú kapucňu. Premoknuté oblečenie neurčitej farby tesne obopína svaly na jeho hrudi a rukách. Kožený váčok na boku, obušok hompáľajúci sa na opasku, dýka zasunutá za okraj čižmy, tulec šípov na chrbte. V jednej ruke lano, na ktorom visí a v druhej plné vrece. S tichým zaštrnganím si ho prehodí cez plece a pomaly sa spúšťa dole z vysokých klzkých hradieb.
Keď sa jeho podrážky dotknú zeme, kradmým pohľadom preletí obe strany ulice. Jediným ťahom ruky uvoľní kovový hák zakvačený o odkvap najvyššieho poschodia hradu.
Zrazu sa z hmly ozve približujúci sa dupot a veselé- neveselé, nudu zaháňajúce, pohvizdovanie. Ani sa neobzrie a už ho rýchle koky nesú k nenápadnej tmavej uličke.
V čase, keď okolo nej prechádza mestský strážnik, zlodej si už mačacími skokmi skracuje cestu mestom po strechách.

Skromná izbietka, len slabo osvetlená. Jediným nábytkom je myšami prežratá posteľ, stôl zo stoličkou a nízka komoda v kúte.
Cez okenice, nakrivo osadené v pántoch, sa dnu dobýjajú prvé ranné lúče. Z ulice sem, napriek skorej hodine, dolieha živá vrava prerušovaná rachotom vozov. Menší kupci a obchodníci vykladajú na pulty svoj rôznorodý, potrebný i nepotrebný, tovar a horlivo ho vnucujú okoloidúcim.
V malinkej miestnosti tresnú dvere, cvakne zámok a na dosku rozvŕzganého stola dopadne ťažké vrece. Muž si z hlavy zloží, už nepotrebnú kapucňu a čupne si pred kamenný krb.
Plamienky vyhasínajúceho ohňa sa zalesknú v jeho očiach sťa na povrchu lešteného ebenového dreva. Ktovie či mu temnota v nich bola daná do vienka alebo do nich presiakla z čiernych myšlienok, či z udalostí, ktorým bol svedkom.
Prihodí pár polienok a prehrabne ich železným kutáčom. Jasnejšia žiara pohladí jeho bledú pokožku a zafarbí ju dobroskyňova. Do hodvábnych vlasov mu vplieta odlesky, sťa drobné iskierky. Sivé pramene, končiace tesne nad ramenami, sa vo svetle priam menia na striebro.
Ešte chvíľku bezmyšlienkovito hľadí do kozubu a necháva sa unášať pukotom rozpáleného dreva. Potom pokrúti hlavou, akoby sa prebral a odloží železný kutáč. Usadí sa za stôl a vysype naň celý obsah vreca. V momente pred ním vyrastie kopa rôznorodých predmetov zo zlata, striebra, medi, vykladané drahými kameňmi, zdobené i s hladkým povrchom,...
Nie je to zlé. Pohľadom letmo preletí poklady lesknúce sa pred ním. Táto noc bola celkom úspešná. Natiahne ruku a siahne rovno doprostred. Uchopí drahocenný trojramenný svietnik a bez väčšieho zaváhania ho postaví na kraj stola. Za chvíľku sa tam namiesto jednej kopy vŕšia hneď tri, predmetov roztriedených podľa druhu.
Mal by som sa pokúsiť, predať toho čo najviac, kým sa rozkríkne, že v sídle Norrinbergovcov mali neohlásenú nočnú návštevu. Pery sa mu zvlnia samoľúbym úsmevom.
Kedy sa už poučia? Pár polospiacich alebo aspoň podnapitých strážnikov, niekoľko psov a dva trezory. To ma má akože odradiť? Predmety sa v jeho rukách len tak mihajú ako ich skúsené oko dokáže bleskovo zaradiť.
„Ach!“ Vyletí mu z úst prudký nádych, keď sa mu pod dlhé, pavúčie prsty dostane jemná retiazka. Jeho zrak nenávratne upúta krvavočervený odlesk. Zdvihne si drobný prívesok visiaci na retiazke pred oči.
Vo svetle ohňa sa šperk tajomne jagá a rubín planie červeňou sťa umierajúci deň. Bruškami elegantných prstov pohladí chladný povrch striebra, priam s posvätnou úctou.
Jemné detaily, nepochybne ručná práca, dokonale zbrúsený kameň... Takmer ma kvôli tebe odhalili (nehovoriac o tom, že keby sa to stalo moja hlava by skončila, na výstrahu verejnosti, oddelená od tela a nabodnutá na kole uprostred námestia v Obchodnej štvrti), ale stálo to za to. Len pri spomienke na ženin jakot mu prebehne po chrbte mráz.
Ale bola prekrásna, skoro ako ty. Bolo to tesné, no určite to stálo za to... Z omámenia ho vytrhnú mocné údery päste, ktoré dopadnú na dvere jeho príbytku. Muž za stolom sebou prekvapene šklbne a jemné ohnivká retiazky mu prekĺznu pomedzi prsty. Vraví sa, že sa ľaká ten kto nemá čisté svedomie. Žeby na tom predsa len niečo bolo?
„Darren! Darren!! Otvor ty darmožráč!“ Hrubý mužský hlas sa domáha dnu. Oslovený teda narýchlo zhrnie poklady zo stola, naspäť do vreca a s tým najznechutenejším výrazom, akého je schopný, sa poberie otvoriť. Ani si pri tom nevšimne ten, tak obdivovaný, prívesok. Ten z tichým cinknutím dopadol na špinavú podlahu, do tieňa stola, kde zostal bez povšimnutia ležať.
„Horí?!“ Zavrčí cez škáru pootvorených dverí na rozkrikujúceho sa pána domáceho. Chlap ako hora, v tvári brunátny od zlosti sa zháči a nechápavo zagáni na, o hlavu, ak nie o dve, nižšieho Darrena. „No keď tak revete.“ Objasní ten svoju, evidentne nepochopenú, štipľavú narážku. Keď príroda niekde pridá, musí zákonite aj niekde ubrať. Svaly a mozog, to nejde dokopy...
Ak bol muž červený pred tým, teraz by bez problémov konkuroval zrelej rajčine. Už sa nadychoval aby dal drzého, navyše neskoro platiaceho, nájomníka do late, keď ho ten, tušiaci pohromu, otráveným tónom preruší.
„No, čo chcete?“ Ležérne sa oprie o zárubňu aby dal najavo svoju značnú únavu. Domáci bol nútený prehltnúť všetky nadávky tlačiace sa mu na jazyk a skrz námahou zaťaté zuby vypľuje jediné slovo.
„Činžu!“ Zasyčí sťa jedovatý had, hnev z neho priam srší.
„Hmmm...“ Zatiahne Darren zamyslene a bez väčšieho záujmu začne prezerať tých niekoľko mešcov, čo mu visia na opasku.
„Povedal som...!“
„Činžu, áno, viem. Hneď, hneď.“ Odvrkne a pokračuje v pátraní po minciach. Snaží sa to trochu urýchliť, keďže tá hora svalov na jeho prahu vyzerá, že žmýka svoje železné zásoby trpezlivosti.
„Tak nech sa páči.“ Hodí chlapovi za hrsť medených mincí a zatresne pred ním dvere. Domáci ešte chvíľu, s očami dokorán, hľadí na škvrnité drevo. Potom sa, však, prskajúc popod fúzy sprosté nadávky, pustí do zbierania drobných mincí, ktoré sa rozkotúľali všetkými smermi a zapadli do tých najtenších škár.

Na druhej strane dverí sa uškŕňajúci mladík s výdychom znavene oprie o stenu. Pozrie na plné vrece ležiace na stole.
A môžem začať odznova... No veru, ťažký to život poctivého zlodeja...