Victoria a Integra 2

Hlavné sídlo organizácie Hellsing sa otriasalo od základov. Spôsoboval to zvučný hlas lady Integry nesúci sa ľudoprázdnymi chodbami. Epicentrom otrasov bola jej kancelária. Miestnosť s veľkými oknami kde okrem masívneho stola, stoličky za ním a dvoch malých kresiel pred ním nebolo nič. Človek sa v takom rozľahlom poloprázdnom priestore cítil malinký a stratený.
Lenže na jediné dve osoby, ktoré boli momentálne v miestnosti tento trik neplatil. Integra pevne stojaca za stolom, ruky zložené na hrudi dávala zvýšeným hlasom svojmu poslucháčovi poriadne kvapky. Alucard len pokojne stál pri jednom z kresielok s neprítomným pohľadom zabodnutým do zeme. Počúval ju, to áno, ale vedel, že to nemá veľký význam. Pani Hellsing si len potrebovala na niekom vybiť hnev. A on bol poruke. Ani mu to bohvieako neprekážalo, vlastne tieto príležitostné nahliadnutia do myšlienok a pocitov lady vítal. Vedel, že to už dlho nepotrvá. Búrka ustávala. A skutočne. Netrvalo to dlho a lady svoje správanie znova plne ovládla. Po chvíľkovej odmlke Alucarda prepustila mávnutím ruky.

Len čo sa za ním zaklapli dvere zosunula sa na stoličku za sebou. Zapálila si ďalšiu cigaru. Ruky sa jej neovládateľne triasli. „Takto to predsa nejde.“ Šepla len tak pre seba a zhasla cigaru o okraj už plného popolníka. Vyfúkla hustý dym a sledovala ako lenivo stúpa k stropu.

Keď Alucard vypochodoval z kancelárie oči mu padli na Waltera sediaceho za stolom, pedantne rovnajúceho nejaké papiere. Tento krát to mal jednoduché. Pomyslel si. Nemusel sa namáhať s “nenápadným“ postávaním pri dverách. Aj na takúto vzdialenosť musel počuť každé slovo.
„Lady je dnes nejak rozrušená.“
Slabé slovo uškrnul sa v duchu Alucard, ale v reale iba povitiahol obočie a spýtal sa. „Prečo myslíš?“
„Jej melodický hlas bol dnes o pár decibelov silnejší ako obvykle.“ Pekne povedané.
„Ále...“ Zatiahol upír. „Iba sa jej príliš nepáčilo v akom stave sa vrátila Victoria.“ Starý sluha sa zatváril udivene, akoby o tom počul po prvý raz.
„A čuduješ sa?“ Položil pobavene otázku. Odpoveďou mu bolo urazené „ts“ a nevraživý pohľad.
„No ale musíš uznať, že veľa nechýbalo a niesli by ju naspäť v zatlčenej rakve.“ Ďalší podráždený pohľad.
„Je to možné, ale správate sa ako keby som za to mohol ja. Nemôžem ju stále strážiť. Za jej zranenie nie som zodpovedný!“ Walterove kútiky sa zdvihli v podozrivom úsmeve.
Nastalo nepríjemné ticho. Po chvíli ho už vážnym tónom prerušil Walter. „Nezdá sa ti, že lady sa o zaujíma o Victorino zdravie viac ako je tomu pri ostatných členoch organizácie.“ Alucard to prešiel mlčaním.

Už bol večer a tmavočervený kotúč slnka sa pomaly noril za obzor. Integra sa ráznym krokom hnala dlhou spojovacou chodbou. Na konci prudko rozrazila dvojkrídlové dvere a s rovnakým temperamentom prepochodovala aj nemocničnou halou. Zabočila do ďalšej chodby kde sa skoro zrazila s ošetrovateľkou. Tam hľadala tie správne dvere. Za okamih už stála s rukou na kľučke pred izbou č. 49, po krátkom zaváhaní vošla.
V malej miestnosti bolo šero a stála tam iba jedna posteľ. Postava ležiaca na nej sa ani nepohla, na návštevu vôbec nereagovala. Akoby mohla keď je v bezvedomí. Integra si vzdychla pričom sa posadila na kovovú trojnohú stoličku. Prisunula sa bližšie k posteli. Utrápeným pohľadom skúmala bezvedomú Victoriu.
Mala na sebe iba tenkú nočnú košeľu, hrudník sa jej pravidelne dvíhal a klesal (chvalabohu), zlaté vlasy rozprestreté okolo hlavy na bielom vankúši priam žiarili. Vyzerala akoby len spala. Teda nebyť obväzov a dvoch hadičiek vedúcich z plastových vrecúšok na stojane do jej zápästia. Jednou tiekla nejaká číra tekutina, druhou červená. Zdvihla ruku a jemne ju pohladila po líci.
Doteraz nedokázala z hlavy vyhnať ten desivý obraz. Victoriu niesli na nosidlách, oblečenie mala celé nasiaknuté krvou. Bolo jej tam toľko, že tiekla z nosidiel na dlážku. Nemusela ani vidieť tie ohavné zranenia aby pochopila, že je všetka ranenej. Húf zdravotníkov za sebou zanechával červené stopy.
Zavrela oči. Nechcela myslieť na tie hrozné pocity čo ju vtedy pohltili. Bolo to akoby na sebe mala železný korzet. Nemohla sa poriadne nadýchnuť. Do srdca ju bodali tisíce ihiel. Nie, na to naozaj myslieť nechcela.
Otvorila oči a znova ich zavrela. Organizácia teraz tiež nevyžadovala pozornosť. Misia bola úspešná, so zanedbateľnými stratami (bodla ju výčitka). Hellsing účinne potlačil rebélie a upevnil si postavenie. Na istý čas by mal byť pokoj. Integre na stole síce ležala kopa dokumentov, ale papierovanie sa dalo odbaviť aj neskôr. Teraz dokázala myslieť iba na jedno...
Zo zamyslenia ju vytrhlo tiché zaklopanie. „Ďalej.“
Vošla sestrička. „Neruším?“
„Nie, ako je na tom?“ Integra bola sama prekvapená aký pevný mala hlas.
„Jej stav je stabilizovaný, ale doteraz sa neprebrala.“ To bolo všetko čo mi k tomu povedala. Ja som sa ďalej nepýtala. Nemohla som, hlas by sa mi tento krát určite triasol rovnako ako ruky. Sestrička dokončila prácu a odišla. Integrinu pozornosť zase upútala ležiaca.
Chvíľu ju len tak pozorovala, no potom sa naklonila bližšie. Mohla na tvári cítiť slabý Victorin dych. Priložila jej ruku na čelo. Bolo studené. Pohľadom zavadila o červené ústa. Váhala, ale nakoniec sa nahla ešte bližšie a zľahka otrela svoje pery o tie jej. Boli rovnako chladné ako čelo. Unavene sa posadila naspäť na stoličku. Natiahla ruku a nežne sa preberala jemnými vlasmi.
Ešte niekoľko minút tam bez pohybu sedela, myšlienky nechala len tak blúdiť. Stratila pojem o čase takže keď sa rozhodla nemocnicu opustiť dosť ju prekvapili nástenné hodiny zavesené v chodbe. 23:49...

Ticho v kancelárii náhle preťalo hlasné „cŕŕŕŕn“. Telefón sa rozozvučal a domáhal sa pozornosti. Po dlhšej dobe sa do miestnosti vrútil Walter s utierkou na prach v jednej a leštenkou v druhej ruke. Zdvihol slúchadlo, nepríjemný zvuk okamžite ustal.
„Tu kancelária lady Integry Wingracy, želáte si?“ Ozval sa jemný ženský hlas. Chcela hovoriť, ako inak, s Integrou lenže tá tu už dávno nebola. „Lady už odišla, ale ak je to dôležité môžete u mňa zanechať odkaz.“ Prijala to, preto si Walter radšej šiel po nejaký papier, predsa nie je najmladší a pamäť mu už natoľko neslúži. Slečna mu začala diktovať. Počas písania sa na jeho tvári usadil zvláštny úsmev.
„Dobre ďakujem, že ste zavolali. Dovidenia.“ Zavesil. Pozrel na práve dopísaný lístok, preložil ho napoly a vložil do vnútorného vrecka vesty. „Mal by som s tým oboznámiť lady.“ Povedal len tak pre seba. „Je síce pomerne včasné ráno, no myslím, že mi, hneď ako sa dozvie dôvod, vyrušenie odpustí.“

Integra sedela vo veľkom pohodlnom kresle, neprítomný pohľad unavených očí upierala kamsi na protiľahlú stenu. Na nízkom stolíku bol položený pohár, dve fľaše vína, jedna poloprázdna, druhá prázdna a sklenený popolník. Miestnosť osvetľovala jediná sviečka postavená na krbovej rímse. Cez pootvorené okno dnu vnikal studený vzduch. Vonku húkali sovy. Plameň tancoval v chladnom vánku, vrhal na steny neprirodzene dlhé a pokrútené tiene. Jeden silnejší závan a izba sa ponorila do tmy.
„No skvele.“ Vzdychla si Integra. Vstala a šla sviečku znova zapáliť. Škrtla zápalkou. Slabý plamienok osvetlil okrem ženinej tváre aj ciferník starých hodín. Ukazovali pól druhej. To už je toľko? Mala by som...
“Cŕŕŕŕn!“ Zápalka jej vypadla z ruky a na podlahe zhasla.
„Sakra!“ Chcela zapáliť druhú ale nevedela nikde nájsť škatuľku. Telefón neprestával zvoniť.
„Veď už idem.“ Mrmlala si popod nos a vykročila k telefónu. Aspoň si to myslela, no o chvíľu sa ozval náraz a plynulí prúd nahnevaných nadávok. Telefón zmĺkol.
„No čo, asi to nebolo nič dôležité.“ Vydýchla Integra a opatrne s rukami vystretými pred sebou mierila naspäť ku kozubu aby zapálila sviečku. Po ceste dokonca našla aj krabičku zápaliek. Keď svetlo svietilo znova sa usadila. Chytila fľašu a naliala si všetko čo v nej zostalo. Pól pohára.
„Červené víno.“ Podržala pohár pred svetlom. Lúče prenikali cez karmínovú tekutinu. „Nádherná červená, skoro ako...“ Zmĺkla. Bolo to zvláštne...mať o niekoho strach. Po tak dlhej dobe. V živote sa bála len o málo ľudí. To však znamenalo, že v živote nemala ani veľa ľudí na ktorých by jej záležalo.
„Ach...“ Na čo to myslím. Taká sprostosť. To bude tým alkoholom, ale...ona je to vlastne pravda. Ľudí, ktorých som mala kedy rada zrátam na prstoch jednej ruky. Ale ostatne som ani nemala veľa príležitostí. No schválne...Matka umrela keď som bola malá. Nepamätám si ju. Súrodencov nemám. Otca som, samozrejme, milovala. Tak to máme jeden. Po jeho smrti bol pre mňa jedinou oporou Alucard. A musím si priznať ten upír sa mi fakt dostal pod kožu. Dva. Walter slúžil ešte otcovi. Aj po jeho smrti ostal v službách nášho rodu. Za to som mu vďačná a mám ho istým spôsobom rada. To máme tri. A teraz je tu Victoria...
„Nechápem.“ Odmlčala sa. „Nechápem ako sa mi to šteňa...dokázalo tak rýchlo dostať do hlavy.“ Už si ani neuvedomovala, že to hovorí nahlas. Pravdou bolo, že na Victoriu myslela od tej noci...pred misiou neustále.
„Ale je to logické. Kto by si nezamiloval takú rozkošnú osôbku.“ S dravým úsmevom si priložila k ústam pohár. Sladkosť vína akoby ju prebrala.
„Čo to tu trepem?! To bude tým alkoholom. Určite.“ Položila nedopitý pohár naspäť na stôl. „Práve som povedala...“ Jej konverzáciu prerušilo zazvonenie telefónu.
„Znova?“ Najskôr to chcela ignorovať, no keď ten nepríjemný zvuk neutíchol ani po niekoľkých minútach, radšej sa zdvihla.
„Áno?!“ Zavrčala na volajúceho zachrípnutým hlasom.
„Lady?“ Walter. Čo môže o takomto čase...“Slečna Victoria sa približne pred pól hodinou prebrala.“...“Lady?“...“Lady, ste tam?!“...Nie, Integra tam už nebola. S rýchlo tlčúcim srdcom letela do nemocnice.

„Ako sa cítite?“ Vošla usmiata sestrička, niesla podnos s “jedlom“. Položila ho na nočný stolík. „Je vám lepšie?“ Spýtala sa milo.
„A-ano.“ Vykoktala zo seba Victoria.
„Máte tu návštevu.“ chcela odísť.
„Počkajte, kto to...?“ Už bola preč, namiesto nej vošiel do miestnosti vysoký chlap v dlhom červenom plášti.
„No ako?“ Na tvári sa mu usadil úškrn.
„Majstre!“
„Hej hej, ja. Čo ten prekvapený výraz?“ Victoria rýchlo zavrela ústa.
„Ja len, nečakala som vás.“
„Nič si z toho nerob. Neprišiel by som nebyť toho, že ma Integra skoro uškrtila kvôli tvojmu zraneniu.“
„Čo-čože?“
„Ále, strašne zúrila, vrieskala na každého a...“ Lenže Victoria ho nepočúvala. Bola naštvaná, že som zranená? „...správala sa akoby to bola moja vina a...“ Nie nebola. Alucard ani v najmenšom nemohol za to čo sa mi stalo. To ja som si nedávala pozor...myslela som na niečo iné...na Integru. Hneď ako si to takto priznala celá sčervenela. Nie! Myslela som na Lady Wingracy! Keď už.
Nevedela si pomôcť. Stále musela myslieť na jej pohľad, vôňu, oči, ústa, jazyk, pery... „Nie!!! Dosť!“
„Ech...moja spoločnosť ťa zjavne príliš neteší takže...“ Zarazene skonštatoval Alucard.
„Prepáč.“ Povedala previnilo.
„To nič, aj tak mám lepšie veci na práci. Maj sa!“
„Uf“ Povzdychla si keď osamela. To bolo blbé, snáď sa neurazil. Ozvalo sa zaklopanie. „Ďalej.“ Asi sa teda neurazil. Keď už je naspäť...Vo dverách však stála žena. Victoria cítila ako sa jej zrýchľuje tep. Žena vošla a ignorujúc stoličku si sadla na kraj postele.
„Ako sa cítiš?“ Prehodila Integra pričom veľmi intenzívne skúmala strop.
„Celkom dobre.“ Zaklamala Victoria. Hlava sa jej šla rozskočiť, rany ju stále pálili a bola strašne unavená.
„To je dobre...“ Zdalo sa mi alebo to bol výraz úľavy... „Takže budeš môcť v pondelok nastúpiť na tú misiu?“ Nie, to bol šťastný výraz otrokárky, ktorej sa vrátila obeť.
„Asi áno.“ Znela sklamane. Integra konečne odtrhla oči od stropu. Zadívala sa na ňu presne “tým“ pohľadom. Victoria cítila ako pomaly červenie. Druhá žena sa k nej z ničoho nič naklonila, ako len bola blízko, a vtisla jej na líce bozk.
„Som rada, že si v poriadku.“ Šepla potichu, skoro nepočuteľne. Presunula sa k ústam. Najskôr sa jej iba obtrela o pery, potom si miernym tlakom vynútila prístup do úst. Victoriu to prekvapilo, reakcie nebola schopná. Po chvíli sa Integra odtiahla. „Tak v pondelok.“ Oznámila a postavila sa k odchodu.
„P-počkaj!“
„Áno?“
„No...uch...“
„V pondelok.“ A zatresla za sebou dvere.

Victoria a Integra

pár: Victoria - Integra
varovanie: shoujo ai
poznámka: netuším prečo som sa dala na shoujo ai, ale keď už je to napísané...

Cez veľké okná vnikali do miestnosti prvé lúče mesačného svetla. Nočná obloha bola bez jediného mráčika. Hviezdy sa ospalo trblietali. Na zimnom nebi jasne žiaril iba lovec Orión. Sídlo bolo ponorené do hlbokého ticha.
Uprostred priestrannej sály používanej ako jedáleň sedela za vrchstolom, pred naloženým tanierom osamelá Victoria. Sedela kŕčovito, ruky zaťaté v päste, čeľuste pevne stisnuté, pozorovala obrovskú porciu mäsa a zeleniny. Na jej tvári sa zračilo napätie. Teraz! Vyrazila po vidličke, nabrala niekoľko väčších kusov mäsa, blížila sa k ústam a...
„BAM“ Nočný pokoj preťal výstrel. A ďalší. Znova. Alucard si fakt vie nájsť chvíľku. Victoria najprv zdvihla zo zeme seba, potom stoličku a sadla si. Ale na druhej strane ja dobre, že trénuje keď vonku nik nie je. Nešťastne sa rozhliadla po neporiadku na stole. Vždy strieľa na pohyblivý cieľ. Ešte sa zohla pre vidličku. Už si pár krát pomýlil členov organizácie s terčom.
Zabraná do úvah o Alucardových streleckých schopnostiach neprítomne nabodávala mäso rozhádzané po celom stole. No aspoň niečo robí. Na bielom obruse ostávali mastné fľaky. Ja som pred tou zajtrajšou akciou taká... Masívne dvojkrídlové dvere za Victoriným chrbtom sa pootvorili. Vystrašená? Nie, to nie je ten správny výraz... Do sály sa vovalil mrak cigaretového dymu. Rozrušená? Nie, to tiež nie. Jedno ťažké krídlo sa ešte posunulo a osoba spoza dverí vkĺzla dnu. „Jasné!“ Nervózna. A vrazila si plnú vidličku do úst. Nemusela ani prehltnúť. Okamžite ako sa jedlo dotklo jej jazyka ju naplo. Na tvári príchodzej sa objavil pobavený úškrn. Všetko skončilo v najbližšom ,našťastie prázdnom, pohári. Zatiaľ čo kašlala a upierala sklamaný pohľad na plný tanier, osoba pozorujúca celé divadlo spred dverí ju potichu obišla. Za hlasného zavŕzgania stoličky sa usadila o pár miest ďalej, do úctyhodnej vzdialenosti troch metrov. Prskajúca Victória pozrela cez slzy v očiach na sediacu postavu a znova jej zabehlo. Integra pokojne sledovala prehnanú reakciu na svoj príchod.
„Ech šéfe. Čo tu...?“
„Robím?“ Dokončila Integra, zahasila cigaru o blízku podšálku a lenivo prehodila nohu cez nohu.
„Dobrá otázka, len položená nesprávnou stranou, nemyslíš?“ Victoria najprv vyvalila oči, potom ešte prejavila oneskorenú snahu zasalutovať.
„Seď!“ Okríkla ju veliteľka. „Dobre vieš, že konzumácia normálneho jedla je pre tvoju tráviacu sústavu nemožná!“ Tvár karhanej celá očervenela, previnilo skúmala okraj svojej prehnane krátkej sukne.
Integra sa s povzdychom naklonila dopredu a omnoho miernejším tónom preniesla. „Nemôžeš odmietať pitie krvi navždy...“
„Neumriem...“
„Nie to nie ale...“ Naklonila sa ešte o niečo bližšie. „Čo si myslíš. Ako získavajú upíri svoju moc?“
Celú dobu sa dívala Victorii priamo do očí, tá však jej prenikavý pohľad dlho nevydržala. Znova nevedela kam s očami. Sálou sa rozľahlo ťaživé ticho, ktoré prerušovali iba pravidelné výstreli. Victoria si nervózne hrýzla spodnú peru. Po chvíli Integra vzdala psychologickú hru a hodila na stôl pred seba transfúziu. „Pi!“ Len zavrtenie hlavou. „To je rozkaz!“ Victoria k nej zdvihla podozrivo vlhké oči. „Panebože.“ Prehodila Integra znechutene a vzala vrecko zo stola. Victorii evidentne odľahlo. Úľava však trvala iba do chvíle kým Integra nezačala otvárať plastový uzáver. Vydesene ju sledovala ako odkladá vrchnák a prikladá si transfúziu k perám. Takmer nedýchala keď jej hustá karmínová tekutina kĺzala do úst. Prázdny obal so žuchnutím dopadol naspäť na stôl.
Integra prudko vstala a rýchlo prekonala vzdialenosť, ktorá ju delila od vyľakanej Victorie. Zaprela sa do opierok po stranách pohodlnej čalúnenej stoličky, čím zabránila prípadnému pokusu o únik. Zohla sa ešte nižšie, bližšie a...pritisla svoje pery na Victorine. Ona celá stuhla, ani nie tak kvôli cudzím perám tisnúcim sa na tie jej, ale sladko chutiacej tekutine prúdiacej z nich. Nemala na výber. Musela prehĺtať ak sa nechcela zadusiť.
Integra jej agresívne vtláčala jazykom teplú krv až do hrdla. Nemohla robiť nič, preto iba privrela oči a snažila sa s útočníkom spolupracovať aby to mala čo najskôr za sebou. Integra bola tak blízko, že cítila jej prenikavú a pritom vôbec nie nepríjemnú vôňu, mohla vidieť každú vrásku na jej tvári, strapatá ofina ju šteklila na čele a padala do očí. Vnímala jej blízkosť a nemohla si pomôcť. Srdce jej bylo rýchlo a splašene, až sa čudovala, že sa to neozýva celou sálou.
Po chvíli, ktorá sa Victorii zdala ako večnosť sa Integra za hlasného mľasknutia odtiahla. Nie rýchlo, ale pomali sa vzďaľovala stále udržujúc očný kontakt. Hodnú chvíľu boli ešte spojené tenkou niťou krvavých slín tiahnucou sa medzi ich lačnými perami. Victoria sa prudko nadýchla, priam zalapala po dychu. Vlákno sa pretrhlo. Triasla sa na celom tele a do tváre sa jej nahrnula červeň.
V sluchách jej ohlušujúco hučala krv, skoro nepočula ako sa jej Integra zastreným hlasom prihovára: „No čo môj malí upírik?“ Vystrela sa a nežne pohladila Victoriu po hlave. „Že to nebolo také strašné.“ Zrazu akoby sa spamätala, jej dotyk sa zmenil na drsný a hrubo Victorii postrapatila vlasy. Tá však sedela ako obarená, nezmohla sa na slovo, práve jej totiž začalo v plnej miere dochádzať čo sa vlastne stalo. Ani si neuvedomila kedy sa Integra stihla presunúť k dverám, z šoku ju vytrhlo až zavŕzganie starých pántov.
S otvorenými ústami sa otočila, že niečo povie, namietne alebo...proste čokoľvek, ale nedomyslela to a tak iba na prázdno zaklapla pusu. No nemusela to ani skúšať.
Integra sa s rukou na kľučke otočila a hodila na ňu cez plece nepríjemný pohľad. „Zajtra nás čaká ťažký deň. Odporúčam ti zbytok noci stráviť odpočinkom...“
„A-ano samozrejme...“ zakoktala sa.
„Neprerušuj ma. Odpočinkom v rakve.“ Victoria viditeľne stuhla.
„A keď vravím, že ti to odporúčam myslím tým, že je to rozkaz!“
„Ech...“
„Alebo ťa tam mám násilím exportovať?“ Jej kamenný výraz a diabolský tón hlasu ostro kontrastovali s iskričkami v očiach.
Victoria s novonadobudnutým rumencom iba rýchlo zavrtela hlavou, bleskovo sa postavila a už sa za ňou zaklapli dvere na druhom konci sály.
Hneď nato sa na Integrinej tvári usadil široký úsmev. „Ešte sme neskončili, Victoria.“ Šepla a opatrne za sebou zavrela.
Na druhej strane za pootvorenými dverami sedela na studenej podlahe Victoria. Opierajúc sa chrbtom o stenu, vyvalené oči neprítomne upierala do tmy spodná pera sa jej triasla.
...Ešte sme neskončili...
...Čo tým, sakra, myslela...
Sedela na kamennej dlážke, v hlave sa jej mihali myšlienky jedna za druhou, ale nedokázala sa na žiadnu z nich sústrediť. Jedna bola však neodbytnejšia ako ostatné...Čo by Integra spravila keby...keby odmietla isť...ísť si... oddýchnuť?...Po chvíli si uvedomila prečo tu vlastne sedí a radšej sa pobrala nájsť najbližšiu rakvu...