Koniec...

Ani nie tak koniec, ako presídlenie na novú adresu. Nový blog však nebude rovnaký ako tento starý (i keď po tej vizuálnej stránke bude veľmi podobný, lebo sa mi nechce nič nové vymýšľať). Takže tam sa toho hádam bude objavovať viac, pretože už to nebude čisto poviedkársky blog. Nebude mať ani nejaké konkrétne zameranie, proste sa tam budú objavovať moje texty, myšlienky, možno obrázky, ktoré ma zaujmú alebo hudba (to je všetko ešte otázne, popravde netuším čo všetko tam budem po čase pridávať). Je dosť možné, že tematika homosexuálnych vzťahov alebo erotiky bude na tých druhých stránkach značne obmedzená, ak nie celkovo vynechaná. Záleží na nálade, ale ak by ste tam hľadali yaoi či yuri ste na zlej adrese (možno niekde, niekedy v náznakoch, ale pochybujem o tom) ešte je pravdepodobné shonen ai/shoujo ai. Niektoré z poviedok, ktoré sú zverejnené tu sa možno objavia aj na novom blogu, je možné, že v prepísanej podobe, alebo upravené. Je to tam ešte len v plienkach tak vás prosím prižmúrte očko. Neviem ako s SB, Tí, s ktorými udržujem kontakt tak to sa dohodneme a ostatný- no ozvite sa. Takže to je asi všetko čo som chcela, budem veľmi rada ak sa niekto z vás odhodlá a pôjde ma na novom blogu navštíviť :) a ďakujem všetkým za komentáre a podporu, ktorú ste prejavili tu :)

Nová adresa: www.fairytalesfromnowhere.blogspot.com

Nasiaknuté červeňou...

Tak, po dlhom čase niečo :) je to len krátky text vytvorený v chvíľke inšpirácie. No sňáď sa vám bude ten príbeh páčiť... (inak hlboko sa ospravedlňujem, ale na písanie nemám poslednou dobou vonkoncom náladu a navyše sa toho deje v mojom živote akosi priveľa...)

Oči, hoc ešte uplakané, odtrhnú sa od svojich temných hĺbok, skĺznu nižšie. Nižšie po zrkadliacej lesklej ploche, toľko belosti! Vždy mala rada tmavšie farby, hlavne červenú, farbu vášne. Ohnivú, spaľujúcu,... farbu “Jej“ pier...

Aj napriek snahe všetkých vzbudiť v dievčati pocit, že dnešný deň je kráľovnou, cíti sa nevýraznejšie, než obvykle.

„To stačí!“ Mávla na slúžku, vpletajúcu jej do vlasov stuhy, žena, ktorá práve vstúpila. „Za okamih začíname.“

„Áno, matka.“ Dievčina opätuje jej prísny pohľad len letmo, cez chladný obraz zrkadla. Na okamih uprie zamyslený zrak na malinký flakónik, ktorý ukrýva, pred zrakmi všetkých, v záhyboch šiat... a potom, s tvárou žiariacou nefalšovaným šťastím sa obráti... „Už sa nemôžem dočkať toho momentu, keď budem stáť po boku mojej lásky! Srdce mi plesá radosťou pri predstave, že náš cit bude už čoskoro spečatený.“

„Správne dieťa.“ Úsmev spokojnosti skriví ženinu tvár. Skriví, pretože jej radosť nepramení z čoho by mala...

Dvere sa zatvoria. Dievča, náhle osamelo...

Za pár okamžikov, kráčajúc zástupmi hostí po boku takmer neznámeho muža, ktorého by ešte pred pár dňami zvala otcom, sa blíži k “tomu“ miestu. A “tam“, tu a teraz bude jej sľub splnený, konečne...

Díva sa pred seba, díva sa na muža stojaceho pri oltári. Na jeho rednúce vlasy, chlipný výraz, ako sa gombíky plášťa napínajú pod tlakom jeho brucha, tlsté prsty, potiace sa od nedočkavosti až budú môcť zovrieť jej driek... Nespustil z nej vodnaté oči, ako sa mu v hlave rojili obscénnosti, no ona, ona ho nevidela, jej zrak bol upretý do iného sveta... Na lesklé čierne pramene, nehou podfarbené rysy, látku jemne obopínajúcu úzky driek, teplé dlane, ako príjemne hladia...

Zastali, jej ruka bola predaná do opatery tomu... tomu koho miluje?... Nie!... tomu kto sa o ňu dobre postará?... Nie!... Tomu kto dal najvyšší návrh! Tomu kto ponúkol najvyššiu sumu! Moja ruka, telo i cudnosť boli sprosto predané! Toľká potupa!... ale tú radosť vám nedoprajem! Za zapredanie jedinej dcéry neuvidíte ani groš!

Zrazu celá sála zatají dych- na šatách nevesty vykvitol v sekunde prekrásny kvet... žiariaci červeňou! Z jej lona sa vyplavilo, v nenávisti družky, potlačenej beštiálnou túžbou druha, zasiate semeno.

Až teraz som kráľovnou! Zbavená nečistého, keď sa prichádzajúcou temnotou v šarlátových šatách rútim za tebou, láska. Pod rúškou noci, ako vždy tajne, do tvojho zakázaného náručia moja drahá...

Dievčati sa podlomia nohy a v smrteľnom kŕči klesne na oltár. Svadobné šaty už stratili všetku nevinnosť a sfarbené do krvava len halia jej chladnúce telo. Z ich záhybov sa na kamennú podlahu kostola vykotúľa malá fľaštička...až to zacinká... je prázdna, no na jej okraji sa ešte zaleskne pár jedovatých kvapôčiek.

A namiesto výrazu múk na tvári dievčiny sa zjaví... jemný, len náznak... úsmev...