Iba čiary...

varovanie: samovražda a tak trochu aj náznak incestu
poznámka: táto poviedka vznikla počas náhleho záchvevu citov...boli dušičky...neviem čo k tomu viac, však si to prečítajte...

Chlad sychravého večera sa mi zahryzáva až do morku kosti, obnažená koža na tvári ma páli. Na čiernej oblohe niet po slnečných lúčoch ani stopy. Mesiac spolu s jagavými hviezdičkami sa schováva za nepreniknuteľným závojom mrakov. Svet sa norí do temnoty. Hrčovité konáre stromov naokolo už stratili svoj pestrofarebný šat. Holé a pokrútené, naťahujú sa k nebu. Ako my, keď vystierame ruky za niečím nedosiahnuteľným.
Z neďalekého chodníčka sem doľahne hlasný smiech a vrava. Podráždene odfrknem. Blbci, nevedia sa správať. Dnes je tu na môj vkus až príliš veľa ľudí. Sú Dušičky. Hlúpi sviatok. Aký má zmysel, že jeden deň do roka zájdeme zapáliť sviečku a vymeniť umelé kvety na hrob človeku, na ktorého si nespomenieme ako je celý ten rok dlhý?
Prešlapnem na mieste, pod nohami mi zašuští suché lístie. Zo všetkých strán sa ku mne nesie tlmený šepot. Ukradomky sa obzriem, k náhrobku za mojim chrbtom sa skláňa akási žena. Červené a opuchnuté oči zavreté, ruky zopäté k modlitbe, jej trasúce sa pery šepkajú tiché slová nešťastia.
Odvrátim sa. Ovzduším sa nesie pach sĺz a síri. Pohliadnem na hlboké ryhy v belostnom mramore. Ľadový vzduch ma štípe v pľúcach.
Čupnem si, a z vrecka starého kabáta vytiahnem malú sviečku a krabičku zápaliek. Narovnám bieli knôtik aby horela rovno, rýchli škrt a malá zelená hlavička zápalky vzplanie. Pripálim sviečočku a tlejúcu triesku hodím do špinavej kaluže dažďovej vody. Chránim ten malinký plamienok dlaňou, stačí jediný závan vetra a zhasne. Sledujem ako postupne naberá silu. Oranžová žiara, ktorú vrhá na moju tvár stále jasnie.
Položím svetielko na kamennú doštičku a nežne pohladím tie ryhy. Na pravej strane sú len dve, jedna dlhšia zhora nadol, tá druhá, kratšia ju kolmo pretína vo vrchnej časti. Jednoduché, ale výstižné. Kríž. A vedľa neho sa vyryté čiary zbiehajú do omnoho zložitejších znakov. Tvoje meno. Hm...len čiary, či už na papieri alebo v kameni.
Je to smiešne. Až ironické, keď si uvedomím, že mi ťa vzala tiež iba obyčajná čiara. Krvácajúca, ťahajúca sa tvojím predlaktím a taktiež...hlboká. Nebudem klamať a už vôbec nie tu a tebe. Viem prečo si to urobil. Viem to, no nechápem a bolí to. Určite omnoho viac ako vtedy teba. Akákoľvek fyzická bolesť je v porovnaní s mukami aké každý deň keď tu stojím zažívam smiešna.
Smiešna...už zase sme pri tom slove. Čo to slovo vlastne znamená. Mohol by som doma pozrieť do výkladového slovníka, ale na veľa by to asi nebolo. Tak ti aspoň poviem čo je podľa mňa smiešne.
Podľa mňa je smiešne zahodiť všetko čo človek v živote má kvôli jedinej veci čo nemal.
Podľa mňa je smiešne vzdať sa života pre niekoho kto za to nestojí a zároveň tak úporne prehliadať toho čo nás miluje...nikdy si si ma poriadne nevšímal...
Podľa mňa je smiešne aký slepý dokážu ľudia byť.
Smiešne...a smutné zároveň.
Ach a ešte na jednu vec som zabudol. Naozaj k popukaniu je, že ONA teraz sedí v kaviarni zo svojimi priateľmi. Ostatne ako každú sobotu. Vždy to tak bolo, je aj bude. Tvoja smrť na tom nič nezmení. Nedotkne sa života osoby, ktorá ju spôsobila, osoby, ktorá ti toľko ublížila. Osoby, ktorej “nie“ ti vrazilo do srdca otrávenú dýku. Ten jed ťa pomaly rozožieral zvnútra, bolo len otázkou času kedy...
Na chladný kameň tesne vedľa kríža dopadne slaná kvapka.
Vlastne som myslel, že dnes ani neprídem, vieš čo si myslím o dušičkách, ale mama ma vyhnala, poznáš ju. Netuší, že za tebou chodím každý deň. Ako by aj mohla keď som ju od tvojho pohrebu v triezvom stave ešte nevidel. Ozaj mám ťa od nej pozdraviť.
Ale už budem musieť ísť, mrznem. Zajtra sa tu zase ukážem, teš sa brácha. Postavím sa a pohľadom preletím more blikotajúcich svetielok roztrúsených po celom cintoríne. Zbehnem dole a zaradím sa do zástupu odchádzajúcich. Naposledy sa ohliadnem. Na mieste, ktoré práve opúšťam tancujú nespočty drobunkých plamienkov zapálený ľuďmi pre ich najbližších, ktorý ani nebudú mať možnosť sa týmto pohľadom pokochať. Hlúpi sviatok...