Thief- 3. kapitola

Thief- 3. Kapitola: Vypočutý rozhovor
Po prvé- vysvetlenie prečo to pribudlo práve dnes- pretože už zajtra, tj. vo štvrtok, cestujem do zahraničia, vrátim sa až v utorok (takže týmto vám rovno vysvetľujem moju neprítomnosť tu aj na spriatelených blogoch, v najbližších dňoch). To ale nie je dôvod aby ste nezanechali komentár, jasné?! ;) Mno tak, táto kapitolka je trochu kratšia- opäť z dôvodu cesty, na ktorú sa musím pripravovať a tiež, že som to kvôli škole vôbec nestíhala (nojono, zase mám nervy v prdely! som nervózna, bolí ma hlava a už som stihla vynadať niekoľkým ľuďom, ktorý za nič nemohli...) - mno hádam si diel, aj keď kratší, užijete^^ prajem príjemné počteníčko...(a pre ľudí s pamäťou akú mám ja- čiže sklerotickou až žiadnou- doporučujem prečítať si pár posledných viet minulej kapitoly- veľmi tesne to nadväzuje)

Tak počkať!! To je... môj mešec! Ale ako...? Nič som necítil, nevšimol si... Je v absolútnom pomykove. Jeho ego práve utrpelo ťažký zásah pod pás. Len tam tak stojí, neschopný pohybu, hľadí do veľkých očí toho chlapca.
A navyše také šteňa!! Najskôr sirota, keď je na ulici... No mladík sa už spamätal a aj s Darrenovým zárobkom sa rozbehne preč. Ale no, chlapče. To by si musel byť o “niečo“ rýchlejší. Chlapec sotva ubehne pár krokov, keď mu na ramene pristane pevná dlaň. Vzápätí mu dotyčný uväzní obe paže v oceľovom zovretí a skrúti mu ich za chrbtom.
„Ah!“ Vyjekne bolesťou, mešec mu vypadne z vykrútených rúk. Darren, držiaci mladíka len jednou rukou a nesmierne spokojný sám zo sebou, sa poň zohne a zastrčí ho naspäť na jeho právoplatné miesto. Chlapec v zovretí sa ani nepokúša brániť, len s pokorne zvesenou hlavou čaká na verdikt. Cez clonu strapatých vlasov nie sú vidieť drobné slzičky, raziace si cestu v zaschnutej špine ne jeho lícach. A keďže má svoje peniaz naspäť, konečne prenesie pozornosť na svojho väzňa.
„Takže, čo s tebou?“ Položí viac-menej otázku sám sebe. Drsne si chlapca otočí tvárou k sebe. „No?“ Nakloní hlavu na stranu a prepaľuje ho svojim temným pohľadom. Ale reakcia žiadna, mladý naďalej pozoruje blato pod nohami a mlčí.
„Hm? Asi by som ťa mal predať strážam, tie už si s malým zlodejíčkom, ako si ty poradia!“ Síce to nemôžem urobiť (je príliš neskoro, zbalili by nás oboch a po noci v cele práve netúžim), ale hádam z neho takto niečo vypáčim. Vôbec sa mi nepáči ako sa ku mne prikradol, normálne by som o ňom vedel už zo vzdialenosti minimálne piatich metrov.
Darren už stráca trpezlivosť, surovo s ním zatrasie. Chlapec k nemu zdvihne prestrašený pohľad uslzených očí, ktorý priam kričí: prepáčte!
Čo to má znamenať?! Čakal čokoľvek, ale toto rozhodne nie. Myslel, že sa bude zúrivo brániť. Bol pripravený na nenávistný pohľad plný vzdoru. Nie na smutne úprimný, anjelsky nevinný a pritom odprosujúci... nie na taký, ktorý ho dokonale odzbrojí. Tie oči...
Žeby sa v našom zlodejovi pohlo svedomie? A má sa vôbec aké?
„Von, ožran! A bez peňazí sem už nelez!“ Obaja sa otočia smerom, odkiaľ naštvaný hlas prichádza. Z dverí neďaleko stojacej krčmy doslova vyletí bachratý chlap v značne podnapitom stave a pristane ksichtom rovno v mláke pod odkvapom. Jeho kňazská sutana len zaveje.
Toľko k striedmosti miestnych cirkevných hodnostárov. Pomyslí si, s istým ateistickým zadosťučinením, Darren a podvedome povolí zovretie chlapcových rúk. Ten neváha, hoc bez lupu, rozbehne sa preč a zmizne v jednej z bočných uličiek.
Bože skoro ma okradlo také decko. Mňa! Okradlo (našťastie len skoro)! Kam len tento svet speje, že už ani zlodeji sa nemôžu bezpečne prechádzať po uliciach. Zakrúti hlavou.
Asi by som ho ešte chytil... hmm, určite, ale ňák sa mi nechce. Veď čo, prachy mám, a to je dôležité. Pokrčí ramenami, otočí sa na päte, po pár krokoch prekročí, pod obraz boží sťatého, kňaza a vykročí do tmy.

V malej predsieni, osvetlenej len niekoľkými dohasínajúcimi sviečkami, stojí pred dverami postava, nie viac ako tieň.
Mám to! Zajasá v duchu Darren keď konečne natrafí na hľadané kľúče. Už chce odomknúť a zapadnúť do svojej prenajatej izbietky, aby sa mohol pripraviť na ďalšiu nočnú prácičku, keď z vedľajšej miestnosti zaznie veselý ženský smiech.
Pani domáca sa asi pri džbáne vína dobre baví. Vrazí kľuč do zámky a...
„Ale drahá, počula si už mladom pánovi Norrinberg?“ To môže byť zaujímavé. Zvesti sa šíria rýchlo. Pomyslí si Darren, vonkoncom sa nehanbiaci za počúvanie cudzích rozhovorov, keď k jeho ušiam doľahne tlmená vrava. Nechá izbu izbou a pritisne ucho na dvere komnát panej.
„Nie? Že vraj pred niekoľkými dňami prijal vo svojom krídle Norrinberského hradu nejakú mladú dámu.“ Tse, tse, tse, a ja som sa už tešil, že niečo o mne. Preblesne sklamanému špiónovi hlavou, no rozhovor sa mu aj tak javí natoľko zaujímavý, aby si ešte chvíľku počkal.
„Nikto poriadne nevie čo je zač. Pricestovala v čiernom kočiari ťahanom piatimi vraníkmi. Služobníctvo tvrdí, že nik, okrem samotného mladého pána, jej tvár nezazrel, pretože mala ma klobúku závoj.“ Rozpráva o záhadnej žene s istou dávkou opovrhnutia v hlase. Norringergovci sú vážený rod a takéto neohlásené, neoficiálne návštevy, zvlášť v ich rezidencií, verejnosť vždy považuje za krajne podozrivé až nežiaduce. „Tvrdili, že je škaredá ako noc a preto tvár skrýva. Syn pracuje v stajniach a vravel, že na kočiari nie je ani stopa po rodinnom erbe alebo štátnom znaku...“ Zvnútra sa ozve rachot a zvuk rozbíjajúceho sa porcelánu.
„Nemehlo!“ Zaznie rozhorčený hlas pani domu. „Okamžite prines druhý krčah!“
„Á-áno p-pani.“ Odpovie potichu, pokorne slúžka. Nastane ticho, muž s uchom nalepeným na dverách napäto počúva, a potom... vrzne kľučka. Dvere sa začnú otvárať.
Do prdele! Darren len tak-tak stihne uskočiť. Bleskovo sa vtisne do tmavého kúta za dverami. Spod privretých viečok sleduje vychudnutú ženu v jednoduchom oblečení, ako prechádza okolo. Keď sa stratí v jednej zo zadných izieb rýchlo vykĺzne zo svojho úkrytu a už sa za ním zaklapnú dvere jeho izby.

Tesne, až príliš. Oddýchne si a posadí sa za stôl. Hm, tak mladý pán prijal nejakú, rúškom tajomstva zahalenú, dámu. Ako tak poznám toho často hýriaceho, nie práve zodpovedného mladého aristokrata, bude to len nejaká, veľmi dobre platená, kurtizána. Uškrnie sa.
Ale aj tak, žeby som to tam šiel skontrolovať a pre tej príležitosti si naplniť vrecká... Nie, veď som len dnes predal časť (aj keď mizivú, no predsa) ich rodinných pokladov. Mal by som poslúchnuť (aspoň pre tento krát) tú kvapku slušnosti čo vo mne ešte zostala. A okrem toho, už mám inú prácu.
S ľahkým úsmevom na tvári sa pustí do príprav na menšiu akcičku v dome istého bohatého kupca.