...

BLOG JE UŽ LEN PAMIATKOU NA MOJU TVORBU

...

!!!Vitajte!!!

- na mojom blogu. Môžete si tu prečítať moje dielka a bola by som rada keby ste po sebe aj zanechať nejaký ten komentár, pochvalu (ak si zaslúžim) ale aj kritiku, aby som sa mohla stále zlepšovať, hlavne kvôli vám, odvážnym ľudom čo sa odhodlali prečítať si moje výtvory. Už sa na vaše komentíky teším :*

Varovanie: na tomto blogu sa môžete stretnúť so Shonen ai (bližší citový vzťah dvoch mužov), Shoujo ai (bližší citový vzťah dvoch žien) alebo prípadne Yaoi (v podstate shonen ai s erotickými scénami) alebo Yuri -na to sa síce nechystám ale ktovie. Ak vám tento žáner nejakým spôsobom prekáža radšej sa ani nepúšťajte do čítania.

Chcem dôrazne upozorniť, že niektoré poviedky (yaoi, yuri) sú od 18 rokov! (aj tak to nikto nedodržuje, že decká ;) to len pre čisté svedomie)

Ďalej by som vás chcela požiadať o dodržovanie autorských práv a aby ste bez môjho súhlasu poviedky na tejto stránke nikde neuverejňovali! A ak by bol zo stránkou akýkoľvek problém, prosím napíšte mi to na mail.
Inak prajem všetkým príjemné čítanie a dúfam, že sa tu zabavíte :D

môj mail: white.neko.princess@gmail.com

P.S: Nech mi už chcete zdeliť, spýtať sa, oznámiť čokoľvek čo sa netýka daného článku, píšte, prosím, na "Odkazovač"

Nástenka

Prehľad kapitoloviek:

Náhoda je blbec (originálka, rozpísané)

Osudný zásah (fandom: Naruto, pozastavené- natrvalo, ospravedlňujem sa tým čo to čítali, ale bol to jeden z mojich prvých pokusov a nemám chuť v takej nekvalitnej poviedke s hrozným dejom pokračovať)

Thief (originálka, rozpísané)

Vampire story: Vírus (originálka, pozastavené)

piatok 5. júna 2009

Sweet Nightmare

1. kapitola- Tiene v nás

Skrz pootvorené okno dnu preniká ľadový večerný vánok. Pohráva sa so záhybmi dlhých závesov a jeho poryvy napĺňajú mŕtve ticho, panujúce v miestnosti, šumom lístia. Na nebi smutne žmurkajú hviezdy. Hľadia na zem a so všetkou svojou čistotou sú príliš vzdialené, než aby na ne mohol ktokoľvek z tejto špiny dosiahnuť. Priezračná noc, sotva začínajúca, a predsa už pošliapaná hriechom. Večná škoda, že s rodiacou sa temnotou sa tá vo všetkých srdciach násobí tiež. A vziať život sa už vo víre jeho vlastnej krutosti javí ako malichernosť.

Pavúčie tiene, vrhané nábytkom, na ktorý dopadajú lúče mesačného svetla, sa plazia komnatou a halia nepriehľadným plášťom všetko, čo má zostať nevidené. No svetlo vonkajšieho osvetlenia je neúprosné. Vrznú dvere a ozve sa prudký nádych...

„Matko?!! Matko!!!“ Zakřičí dotyčný zoufale. Ne, tohle nebylo možné!! Tohle se nemělo stát!

Rafael svým očím už nevěřil... A přesto ho tento výjev drtil celou svou vahou.

Chtěl utéct... Schovat se pod postel jako malé dítě, a zapomenout. Ale to, co viděl, bylo příliš odporné a příliš zkažené. Pro ten vířící chaos v jeho hlavě, zabraňující jakékoliv srozumitelné myšlence, už ani nedokázal stát na vlastních nohou.

Rafaelovi se podlomila kolena, a mrtvě, jako loutka se svezl na zem.

Matné oranžové svetlo dodávalo mŕtvolne bielej pokožke, haliacej ladné krivky ženského tela, aspoň nejaký nádych chýbajúcej farby. Odrážalo sa od hodvábnych vlasov i karmínovej hladiny...

Jeho matka tam ležela v krvi.

Ako ranená laň, chytená do pasce, pre ktorú je už neskoro. Bledé končatiny opustil pôvab, z tváre sa vytratila obvyklá maska prívetivosti a z tých krásne temných očí sa navždy vytratila arogancia, s akou s obľubou hľadeli na ľudí. Zostal len pomaly chladnúci kus ( ťažko povedať, či vôbec ľudského ) mäsa s pohľadom plným prázdnoty.

Tady neexistovala žádná cenzura. Žádné tlačítko STOP, které zastaví příliš nepříjemnou nahrávku. A při tom, tohle tělo zahalené mělo být…

Ta nahá hniloba, která už nenáleží našemu světu… Smrt si ji odvedla až neuvěřitelně snadno...

Ako kyselina, nenávisťou priam bublajúca a hustá, sa cez škáry naleštených parkiet plazí po pramienkoch ešte teplá krv. Vyteká z rán, ktorými len pred pár okamžikmi naliehavo, sťa zamávanie motýlích krídel vo vánku, uletel život.

„Vždyť tohle jsem si přál ...nebo ne?“

Napriek tomu, že ženské telo, tu a teraz na dlážke pred ním ležiace, sa len začína rozkladať, duša v ňom odumrela už dávno.

„Proklínal jsem ji snad každý den... Toužil jsem po tom, aby cítila bolest a ponížení, kterým jsem si musel sám projít, a aby jí od ní nikdo nepomohl… Aby umírala za to, jak chladně ignorovala mé utrpení. Žila jen pro peníze. Matka. Cha! Dalo se téhle zkurvené bestii vůbec říkat matka?

Nenáviděl jsem jí… A přesto… Proč mám teď pocit, jako bych umřel též?“

...s posledným jej výdychom...

„Proč se cítím, jakobych už neměl srdce?“

...s posledným úderom toho jej...

„ Proč to tak bolí?! “

...spolu s tým ako jej niekto zasadil smrteľnú ranu...

„ Proč…?“

...to sa nedá pochopiť...

„To lepkavě nesnesitelné prázdno, které mě vevnitř pomalu zabíjí, ale může znamenat jen jedno - že bych tu bezcitnou stvůru přece jen… miloval?!“

Zdanie klame, a tak ani tento moment nie je úplne súkromný, nepatrí len matke a, napriek všetkému stále jej, dieťaťu. Osoba stojaca nad mŕtvolou, no za hranicou temnoty tieňa, skrytá pred zrakmi všeho živého. Len na koniec nezapálenej cigarety, vloženej medzi pery, dopadá pár lúčov...

Pohľad, vrhnutý k otvorenému oknu, vzápätí nasledujú rýchle tiché kroky šelmy a neodvratný únik vraha.

Rafael už nebyl schopen logicky uvažovat, ani vnímat cizí postavu, prchající z tohohle prokletého místa. Jednoduše neunesl váhu osudu, který na něm spočíval. Už to nebyl člověk – stalo se z něj zvíře.

A vtedy akoby aj nočné tvory zo strachu zatajili dych.

Smrtelně poklidné ticho prořízl závan šílenství. Rafael se začal smát – kovově, hystericky, pichlavě a zoufale, přímo se hroutil skřípavým chechotem, který naháněl hrůzu. Ten morbidní smích nepřestával, naopak, nabýval na síle, tříštil noční tmu a ničil svou bezmocí…

Nikto nevidel ako sa zločinec pod oknami rodinného sídla otočil a v náhlej nerozhodnosti uprel zrak na miesto činu. Ale beztak už, aj s ušidrásajúcim smiechom za chrbtom, trieli do tmy...

Rafaelovy kolena slizce zmáčela prolitá krev.

A jeho duše byla rozbitá…

. . . . .

Cez jediné špinavé okno stiesneného bytu hľadí na ten kúsok ponurého neba, ktorý sa ešte dá pomedzi steny barákov spozorovať, pár hnedých očí. Tmavých a hlbokých ako káď rozpustenej čokolády.

V hlbokom zamyslení, skôr letargií, sediac v kresle s nohou cez nohu, zastihlo odbíjanie polnoci muža. Nebyť dohorievajúcej cigarety, z ktorej popol beztak dopadá na nehybný trup, človek by povedal, že už dávno mŕtveho. Sinavá obnažená hruď i ramená, pohľad ako zastrený závojmi storočných pavučín. Tmavé pramene vlasov, ktoré predeň skĺzli. Akoby táto schránka nikomu nepatrila, len bábka bez toho kto by ťahal za jej nitky.

Pomedzi atramentové machule na oblohe sa slabo škľabí úzky kosák mesiaca. Podchvíľou mizne za hustými mračnami čiernej ničoty, aby sa onedlho zase zjavil. Akoby mu temnota, do ktorej uvrhol svet, tých malých bezvýznamných bytostí, spôsobovala isté sadistické potešenie. Veď jeho sa to, koniec koncov, netýka. On bude naďalej brázdiť oblohu, sťa striebristý koráb, bezstarostne...

Ani sa nečudujem, že odmietaš zaliať svojim svitom miesto ako je toto. Keby som mal na výber, dávno by som tento prašivý svet opustil.

Žijem zo dňa na deň. Robím čo musím aby som sa dožil toho ďalšieho, i keď o život samotný pri tom nejde. Len prežívam, zvnútra pomaly chradnem, ale predsa, v istom zvrátenom, pokrútenom slova zmysle, stále žijem.

Princíp je jednoduchý: vezmi si, za každú cenu, čo chceš, odíď a nezabudni po sebe zahladiť stopy. Striedam jeden život za druhým, nikde a nikým nie som príliš dlho. A napriek tomu by ste po mne nenašli, vo svete obyčajných ľudí, ani zmienky. Ani jediný doklad, účtenka, pokuta, zmluva, ani len letmá myšlienka, či seberozmazanejšia spomienka. Nič, veď nakoniec, niet ani živáčka, ktorý by spomínal.

Teda až doteraz tomu tak bolo...

Hlboký povzdych a konečne potiahnutie už z nedočkavej cigarety.

Mal by som to v dohľadnej dobe napraviť... následky by mohli byť ďalekosiahle... jedinou chybou môžem prísť o všetko...

A potom nasleduje len zúfalé zasyčanie zhasínaného nedopalku, smutné šťuknutie zapaľovača a blažené potiahnutie. Pavúčie prsty každú chvíľku nervózne oklepávajú sivý prášok z planúcej špičky. Ako šelma v klietke. Oči neustále upreté do akýchsi nekonečných diaľok neznámych svetov, do ktorých jakživ žiadny človek nevkročil. Na pohľad dokonale krotká, vyžarujúca auru ľadovej vyrovnanosti, ale predsa, švihajúca chvostom v drobnom geste nepokoja. Schopná v sekunde zaútočiť a zasadiť smrtiacu ranu...

Na podlahu dopadne ďalší pokrútený špak. Plazivý dym sa lenivo vlní a stáča do hmly pri strope. Náhle prázdna ruka inštinktívne vystrelí k ľavému zápästiu. V dlani zovrie retiazku, niekoľkokrát omotanú okolo. Po chvíli si s ňou, v zamyslení, začne pohrávať. Pomedzi brušká prstov mu pomaly, jedno za druhým, kĺžu strieborné ohnivká a drobné koráliky. Ich hladký, lesklo čierny povrch vybrúsený k dokonalosti, je zarputilo chladný, akoby ho teplo tela, ktoré zdobí, nedokázalo zahriať.

Prúdy myšlienok zradne sa stáčajú k dobám dávno minulým. Pred očami opäť vyvolaný obraz krásy a prepychu, v ústach sladko a vôňa, tak dôverne známa... Zrazu jeho citlivé prsty narazia na niečo väčšie. S neutuchajúcou bázňou pohladia malinké detaily tela pribitého na kríž. Modla, tak nemravne skoro odhalená, a predsa symbol viery, chrániaci všetky svätostánky tohto, hádam najpuritánskejšieho náboženstva.

Privrie temno-hnedé oči, plné pochybností, bezcieľne hľadiace do tmy za oknom a s tichým povzdychom pustí strieborný krucifix. Tápajúc cez kov a kamene retiazky sa mu pod ruku dostane ďalší prívesok, rozhodne nepatriaci na retiazku ruženca. Pôvabné krivky zdobne tvarovanej iniciály, vykladanej rovnakým vulkanickým sklom, ako celý šperk. Striebro a čierny obsidián, malá litera, písmenko D.

Pokračuje, posúva sa ďalej, akoby ešte niečo hľadal. Lenže už nenarazí na nič. Na nič neobvyklé. Trochu sa zasmuší, do výrazu sa mu vkradne potláčaný nepokoj, no zrak nestočí. Znova končekmi prstov sleduje líniu ruženca. Raz, druhý krát... stále to isté, krížik a D, nepochybne nenachádza čo hľadá. Na tvári už len zlosť a... strach?

Kde to je? No tak!! Kurva čo...?!...

Nedokončí, chaotická spleť myšlienok sa náhle roztriešti ako zrkadlo pod ranou päste. Ostré črepy sa bolestivo zahryznú do mäsa, do duše.

Jediný pohľad stačil aby pochopil, že čo hľadá nenájde.

„Nie.“ Bez dychu vypľuje. „Nie, nie, nie. Nie!!!“ Prudko vstane s očami nalepenými sa svojom zápästí. „To nie je možné!“ Niečo v ňom stále odmieta uveriť zjavnej pravde, tej desivej skutočnosti.

„Do prdele!“ Vyderie sa mu z hrdla. Beštiálny hnev z jeho vnútra preteká cez okraj, vybubláva na povrch. Vníma zastrene, akoby cez nepriestupnú hladinu vedomia, niečo čo sa ho netýka. Ako keby to nebolo jeho vlastné telo, ktoré sa z ďalším nepríčetným výkrikom napriahne a mrští stoličkou o protiľahlú stenu.

Omietka opadne, už nepotrebné, pochrúmané kusy dreva sa rozletia po stiesnenej neútulnej miestnosti a neškodne dopadnú na podlahu. Nahromadené emócie, odznievajú...

*„Si ako vzácny zver, na pokraji vyhynutia.“ Po tvári ho pohladia jemné dlane. Ovanie ho sladká ovocná vôňa, keď sa k nemu pán nakloní. „A ja som ťa zachránil. Jedine ja, skrotil som ťa.“*

Zlosť náhle vystrieda únava a trýznivá bezmocnosť. Trasúcou sa rukou si zakryje štípajúce oči a premne koreň nosa. Absolútne vyšťavený sa zosunie na podlahu a tam, kľačiac ochabnuto, so zhrbeným chrbtom, zaborí tvár do dlaní. Na zavretých viečkach sa mu premietne tak dobre známy, často vyvolávaný obraz...

*Začrie mu do vlasov a pritiahne si jeho hlavu na prsia v majetníckom geste. „Si môj, jedine môj.“ Šepká s úsmevom. Vzácnemu zvieraťu do tváre mu padnú dlhé pramene pánových plavých vlasov. V objatí fascinovane sleduje, ako cez prstence ich kučier preniká mesačný svit. Náhle zacíti na citlivej koži krku chladný kov. Z toho mrazivého dotyku mu nabehnú zimomriavky po celom tele. Počuje šťuknutie.

„Tak a je to. Definitívne, si môj Damián.“ Láskyplne si ho privinie ešte bližšie. Prekvapený zdvihne ruku k nečakanému daru a zreničky sa mu rozšíria keď pochopí, čím to bol vlastne obdarovaný. Pánov ruženec, ale prečo? Zrazu nahmatá niečo neobvyklé, niečo čo tam pôvodne byť rozhodne nemá. Potichu, nechápavo, ledva sa odváži otvoriť ústa.

„M.D.?“

„Meus Damián. Môj Damián...“ Odpovie pán a jeho chránenec si v tom okamihu prial aby táto chvíľa trvala až do skonania sveta. „Aby si nezabudol, kým tu nebudem.“ Odtiahne sa a posledný krát pohliadne do očí toho snáď ešte dieťaťa? Možno, aspoň tak ho stále vidí on.

„Keď sa všetko upokojí, vrátim sa. Kým to budeš mať patríš stále mne, nájdem si ťa.“ Posledné slová len šepol. Ako jarný vánok ovanuli Damiánov sluch a práve s takou ľahkosťou sa jeho pán vyparil.*

A nevrátil sa dodnes... Sakra! Kde som mohol o to M. prísť?? Veď pred tým než...

Tmavé oči, s ktorých sa medzidobou vydralo pár slaných sĺz zúrivosti a zúfalstva, sa otvoria dokorán, zistením. Zapátranie v nedávnej minulosti prinieslo odpoveď.

Prekliata ženská! Ešte aj po smrti mi bude robiť problémy! Mal by som celú tú záležitosť čo najskôr zniesť zo svetla sveta... a to doslova...




4 komentáre:

  1. hmmm ... tajomné a desivé xd.. omg on teraz pojde po tom druhom že? .. je to dosť brutálne... také hmmm deprimujúce .. ale pekné xd... ja mám také veci rada xD

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Lol tak z toho budu mít noční můry...né dělám su srandu žádný můry mít nebudu, ale je to takové depresivní to nelze popřít.
    Ale stejně se už nemůžu dočkat dalšího dílu!!!
    A...hmmm
    Nechceš se spřátelit?
    Jestli ano tak mi můžeš odepsat na www.Ebika94@seznam.cz
    A nebo mi napsat na blog www.ebika.blog.cz
    Díky 8-) a ta povídka byla fakt super!!!
    jóóo !!! ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Dík jsem ti fakt vděčná a jsem ráda, že se ti můj blogísek líbý.
    A ten diplomek to je jedno hlavně ať je shounen-ai a z Naruta.
    Ale já diplomky nedělám kdyby to vadilo, tak ti můžu skusit třeba něco napsat nebo já nevím prostě něco vymyslým.
    Díky : )

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Riuu
    OMG!!!!!!!No to si děláte srandu:D Jasně fakt skvělí. Jde vidět, že to píšete dvě. Ale že by to byl zas tak děsivý to se teda říct nedá. Rozhodně z toho nebudu mít noční můri.:D Četla jsem horší věci. Ale jinak to ujde. Jsem zvědavá co bude dál. Rozhodně to patří do desítky hitparády nejbrutálnějších věcí:D

    OdpovedaťOdstrániť