Porada

anime: naruto
pár: Gaara a originálna postava
upozornenie: shonen ai, OOC
poznámka: taká blbinka čo som predvčerom v noci splácala...berte prosím ohľad na to, že som to písala okolo jednej v noci!!! Písané je to z pohľadu Gaaru. A je to pomerne ujety nápad...skoro ako ja xD

„Ach jooo!“ Povzdychnem si vykračujúc prázdnymi chodbami tichej budovy. Zarazím sa. Prázdna? Tichá? Musím sa usmiať. Obvykle je to tu kadejaké, len nie prázdne a tiché. Asi som si už na ľudí chaoticky pobehujúcich s kancelárie do kancelárie a mamľasov blokujúcich premávku natoľko zvykol, že mi to tu bez nich príde také...smutné a neprívetivé. Teraz to proste vyzerá inak. Inak a pritom vlastne rovnako. Je zvláštne prejsť od dverí k dverám bez toho aby do mňa niekto nevrazil.
Zastavím sa. Chodba, ktorou kráčam končí. Stojím pred zavretými dverami. Dôvod prečo je to tu ľudoprázdne sa nachádza práve za nimi. Ešte raz sa zhlboka nadýchnem a vydýchnem, položím ruku na kľučku a vojdem.
V tom okamihu sa na mňa uprú zraky asi tridsiatich ľudí. Tridsiatich štyroch, opravím sa. Všetci vstanú. Prejdem k jedinej voľnej stoličke (ako inak) za vrch stolom. Usadím sa, ostatný tiež. Na hromádke predo mnou na lesklej doske stola ležia nejaké papiere. Podrobný výpis tém dnešnej schôdze. Preletím ich pohľadom. Vždy mi príde neuveriteľne komické, že kvôli obyčajnému zasadaniu rady vyprázdnia celé veliteľstvo. Zoznam tých banálnych tém mi len potvrdí nezmyselnosť ich konania. No dobre, ako myslia.
„Tak...“ Začnem, ale vzápätí ma preruší chlapík sediaci na pravo o štyri miesta ďalej.
„Kazekage-sama, prepáčte, ale myslím, že by sme mali začať riešením istého problému, ktorý síce nie je na programe, zato je určite závažnejší než tie ostané.“ Prednesie strojene.
„Dobre.“ Sakra, dnes som to chcel odbiť čo najrýchlejšie. Čo už, nič iné mi nezostáva. Položím papiere naspäť a zdvihnem pohľad k tomu chlapovi...neviem mu prísť na meno...no nevadí.
„Takže...“ Pokračuje keď upúta moju pozornosť. „...získali sme informácie z dôveryhodného zdroja, že jeden z členov rady udržuje homosexuálny pomer.“ Keby som práve v tomto momente niečo pil/jedol odniesli by si to všetci naokolo. To nemôžu myslieť vážne. Rozhliadnem sa po (nanešťastie) smrteľne vážnych tvárach členov zasadnutia. Preboha!! Vzdychnem v duchu. Vždy zabúdam, že rada je tak z dvoch tretín zložená zo senilných, konzervatívnych a impotentných dedov.
„A...akože...“ Skoro neudržím smiech keď vidím tie prísne pohľady. „...kde spočíva ten problém?“ Pár ľudom som práve statočne vyrazil dych.
„No, teda...“ Vyzerá to, že aj tomu dotyčnému čo s tým začal. „Kazekage-sama, mohlo by to veľmi uškodiť povesti dediny.“ To už mi fakt nie je všetko jedno. Zatnem zuby a snažím sa tváriť čo najserióznejšie. Niekedy ma vedia tak pobaviť.
„Vážne?“ Spýtam sa pochybovačne. Ale to bola veľká chyba.
„Samozrejme,...!“ Následne ma skoro všetci čo tu sedia zahrnuli prúdmi slov. Spustila sa asi tak pól hodinová prednáška o...ja ani neviem o čom ale zachytil som iba pár dôležitých informácií. Napríklad kto je ten údajný “úchyl“ a...nie pardon to je všetko zmysluplné čo som sa za tých tridsať minút z ich úst dozvedel. Jediný kto k tomu nemal čo povedať bol obvinený. Noriyuki len potichu sedí na svojom mieste a pozoruje situáciu. Je to najmladší člen rady, dvadsať šesť ročný elitný jounin. Vysoký, čierne dlhé vlasy a...
„Chápete?“ Prehovoril nakoniec mojím smerom jeden z tých zosušených dedkov. Len kývnem hlavou.
„Dobre, navrhujem vyhodiť pána Hideyoshi Noriyukiho z rady a podrobiť disciplinárnemu konaniu.“ V duchu obrátim oči k stropu.
„Nesúhlasím,...“ V tom okamihu ma vyslovene zasypú jedovaté, nesúhlasné vety. Zúrivo prekrikujú jeden druhého. Unavene si prstami pretriem páliace oči. Neuveriteľné. A toto majú byť najinteligentnejšie mozgy Suny. Buď je to tým vekom alebo sme na tom ešte horšie ako som pôvodne myslel. Zo všetkých strán ku mne doliehajú rozhorčené slová. Začína ma z toho bolieť hlava. Neznie to, že by sa chystali v dohľadnej dobe stíchnuť. Vzkypí vo mne hnev. „DOSŤ!!!“ Prudko vstanem a tresnem päsťou do stola. Už to nevydržím! Ako keď utne kanceláriou sa rozhostí hrobové ticho.
„Už stačilo! Ste dospelí ľudia a riešite tu takéto hovadiny! Sem to nepatrí! Navyše nikomu z vás do súkromného života kohokoľvek a už vôbec nie iného člena zasadania nič nie je! Aj keby si to rovno tu pred vami on a jeho priateľ rozdali ja neviem na stole, nechcem o tom nič počuť!!“ Zhlboka dýcham pripravený nevraživým pohľadom prebodnúť každého kto by sa odvážil odporovať. Lenže to nehrozí, sú príliš otrasený, na tvárach sa im odráža čistý šok. Až na jedného. Norimu sa na tvári usadil potuteľný úsmev.
„A keď už sme pri pretriasaní osobných záležitostí, pozývam vás všetkých na svadbu. Áno vlastnú, pozvánku s bližšími informáciami vám pošlem do konca tohto týždňa.“ Otočím sa a nabrúsene vypochodujem z miestnosti plnej starcov neveriacne kývajúcich hlavami. Nezabudnem za sebou zatresnúť dvere.

O dva týždne neskôr:
„Na čo som sa to len nechal nahovoriť?“
„Prosím?“ Syknem na chlapa s tmavými vlasmi zviazanými v konskom chvoste stojaceho vedľa mňa. „Veď ty si hlavným iniciátorom toho všetkého. Požiadal si ty mňa. Ja som len súhlasil.“
„No áno, ale až dodatočne a z toho nesprávneho dôvodu a v zlom čase.“
„Neni to jedno?“
„Nie to teda nie je Gaara! Mohol si si nájsť aj lepšiu príležitosť ako výbuch hnevu na porade!“
„Tichšie! A usmievaj sa.“ Precedím kútikom úst. On len prevráti oči, ale zmĺkne.
„V tom príšernom smokingu sa usmieva len ťažko.“ Začne zase o chvíľu.
„Ale no ták Nori. Vyzeráš skvele.“ Štuchnem ho lakťom pod rebrá. „Pozri.“ Otočí hlavu smerom, ktorým ukážem. Zašklbe mu kútikmi úst. V rohu haly stojí skupina starcov, ktorých som naposledy videl pred štrnástimi dňami. Pohoršene sa obzerajú okolo seba a niečo si mrmlú popod nos.
„Ale je zvláštne, že vtedy nevyčmuchali s kým to ten pomer mám.“
„No našťastie. Aj keď teraz už je to jedno.“
„Neutrpí tým povesť dediny?“ Podpichuje ma.
„Nie, nemyslím si.“ Chce ešte niečo odpovedať, ale pristavý sa pri nás nejaká ženská. „Obrad o chvíľu začne tak...“
„Jasné, jasné.“ Skočím jej do reči a ťahám svojho budúceho manžela smerom k oltáru...

Mŕtve Sny...

anime: Naruto
pár: originál. postavy (hetero)
varovanie: smutné
poznámka: je to vlastne taká úvaha o živote ninju... písané v depresií, moc deja tam nie je ide hlavne o myšlieky a pocity ale posúďte sami...

Zvláštne. Nikdy som sa nezamýšľal nad zmyslom či cenou života shinobi. Až do toho dňa...

Na obzore sa v rannom hmlovitom závoji črtajú tmavé vrcholce neďalekých hôr. Pomedzi ne sem tam prebleskujú prvé paprsky dnešného slnečného svitu a pomaly odhaľujú čo temnota skryla. Hranicu lesa jasne stanovujú rady vysokých, mocných ihličnanov vrhajúcich tiene čierne ako noc sama. Obkolesujú rozľahlú lúku zo všetkých strán. Konáre starých stromov sa naťahujú akoby aj oni chceli zastrieť čistinku pred zrakom zvedavého slnka. No márne, už sa topí v ospalom pološere začínajúceho dňa.
Z hlbín lesa sa ozývajú posledné zvuky nočných dravcov. Doznieva vlčie vytie. No vzápätí ho nahrádza zlovestné krákanie poslov zla. Démoni plachtiaci oblohou, vzbudzujúci hrôzu a des, ohlasujú smrť. Posedávajú na konároch prehýbajúcich sa pod ich váhou a korálkovitými očkami sledujú bojisko. Nespočty havranov. Prilákal ich silný pach hniloby a rozkladu.
Celá lúka je pokrytá stovkami tiel. Zohavené torzá, bezúčelné odseknuté končatiny, hlavy s tvárami, na ktorých zmrzla bojová grimasa krutosti alebo predsmrtného strachu. Celé telá pokrútené v neprirodzených polohách, prebodnuté katanami, dorezané, dolámané, nepotrebné. A niekde uprostred toho karmínového pekla som ja.

Sme vychovávaný k boju, už od malička nám vtĺkajú do hláv smrtonosné techniky od výmyslu sveta. Rôzne účinné tai, gen i nin jutsu.

Ležím, pod ťarchou niečieho tela. hlava zaborená v blatistej pôde s horkou pachuťou v ústach. Na okvetných lístkoch akéhosi drobného lúčneho kvietku predo mnou si slzičky rosy razia cestičku cez zaschnutú krv a vracajú rastlinke pôvodnú anjelsky bielu farbu.

Trénujeme naše telá i mysle aby sme ich doviedli k dokonalosti. Často sa predháňame o prvenstvo v triede alebo týme. Neustále sa snažíme zlepšovať. Každý boží deň na cvičisku dobre, že nepotíme krv. Mnohý z nás na to majú svoje vlastné dôvody. Inak povedané, sny.

Ležím bez pohnutia, ako v tranze. V hlave mám prázdno, všetky zárodky možných myšlienok sa len odrazia od nejakej nepreniknuteľnej steny. Na líce mi dopadne studená kvapka vody zmiešanej s červenou. Náhle jedna myšlienka, silnejšia než tie ostatné, naliehavejšia prerazila zábranu.
„Ayame...“ Šepnú moje popraskané suché pery sotva počuteľne. Prvú myšlienku nasleduje druhá, a ďalšia. Celé moje vnútro zovrie tupá bolesť. Nespôsobuje ju však fyzické zranenie.
„Nie, to nie...“ Vyslovím trasúcim sa chrapľavým hlasom. Neverím. Pokúsim sa rozhýbať stuhnuté svaly a kĺby. Trhanými pohybmi sprevádzanými veľkou bolesťou zo seba odvalím mŕtvu ťarchu. Beztvará masa sa nevládne zvalí vedľa mňa. Pomaly sa staviam na vratké nohy. Neudržia ma a ja klesnem naspäť do zmesi bahna a krvi.

Sen...čo to vlastne je, taký sen? Niečo za čím sa neúnavne ženieme bez ohľadu na nástrahy a prekážky. Niečo po čom tak túžime, že sme ochotný obetovať čokoľvek aby sme dosiahli vysnívaný cieľ. Nech je to čokoľvek, porážka nenávideného protivníka, ochrana milovanej osoby alebo dokonca celkom obyčajný život.

Plahočím sa nekonečnou pustinou, potkýnajúc sa o mŕtvoly. Niektoré ešte žijú, dožívajú. V záchvate agónie sa zmietajú v kŕčoch až do posledného nádychu. Mnohé z nich spoznávam. Náhle niečo zazriem v hustej hmle, silueta muža. Približuje sa, vynára spod bieleho plášťa. Vlečie sa, krívajúc, visia z neho cáry dotrhanej látky. Klaným pohľadom spočinie na mne. Na okamih tam len tak stojíme, hľadiac si do očí. Potom sa odvráti, každý z nás pokračuje svojou cestou. Bol to nepriateľ, ale čo na tom. Teraz už je to iba človek niečo hľadajúci na bojovom poli. Rovnako ako ja.

... Mať rodinu. Milú manželku, čo by mi vyčítala neskoré príchody domov, dve nezbedné deti, ktoré by mi nedali chvíľku pokoja ani pri jedle. Vychovať z nich sebavedomých a silných ľudí. Starnúť po boku ženy, ktorú milujem. Všetko toto som chcel. Všetky tie každodenné starosti a radosti živiteľa rodiny, manžela a otca. Prial som si to zažiť. Aspoň na pár dní, mesiacov, rokov...

Neprítomné pohľady slepých očí ma sprevádzajú na mojej trpkej púti. Nevládzem, nohy sa mi zabárajú do vlhkej zeme. Je zima, veľká zima. Nemôžem ju nájsť, prečo ju nemôžem nájsť?! Môj zúfalý výkrik pretne chladný ranný vzduch...

Túžil som po tom, až do okamihu keď mi došlo, že je to pre mňa, ako ninju nedosiahnuteľné.

Kľačím, našiel som ju. Položím si jej hlavu na kolená, závoje plavých vlasov sa rozostrú okolo jej nádhernej tváre. Veselé oči ukryté pod ťažkými viečkami. Na čelo jej dopadne kvapka slanej vody z mojej tváre.
„Ayame.“ Hlas sa mi trasie, spolu s celým telom.
„Nie!“ To nie je možné, ešte včera...včera ma prepadla uprostred dediny so šťastným úsmevom na perách a...a tou najúžasnejšou správou na svete... Pohladím jej ploché bruško.

Ešte nedávno mi ľudia, ktorí dokážu za svojou túžbou ísť až na samotný kraj sveta pripadali úžasný a obdivuhodný. Áno, úžasný a obdivuhodný, shinobi. Ľudia s ohromným odhodlaním a pevnou vôľou. Silný a nezlomný.

...bola tehotná...za dva týždne sme sa mali brať... „Nie.“ Na jej prekrásnu tvár dopadajú ďalšie a ďalšie slzy.

Lenže oni neboli predurčený k tomu aby mali sny. Všetko čo sa naučíme je určené na oklamanie, zmrzačenia či usmrtenie nepriateľa. Mi nie sme ľudia, ale bojové stroje. Ako bábky v rukách divadelníkov, umierame len kvôli niečiemu rozkazu.

...už sme dokonca vybrali mená, dve, podľa toho ,či to bude chlapec alebo dievčatko aj keď nám všetci vraveli, že na to máme ešte čas... „Nie!“

Vrháme sa do bojov pre nás úplne nezmyselných a bezcenných za sny a ciele niekoho iného. Jediné čo v živote môžeme dosiahnuť je hrdinská smrť na bojisku, rukami pre nás navždy neznámych nepriateľov.

„NIE!!!“

Teraz už viem aký som bol celý život slepý. Chápem... Toto je môj trest. Trest za naivitu, za to, že som, hoc len na okamih pomyslel na šťastný život... Trest, ako nezmazateľná pripomienka toho, že som shinobi...