4.K. Náhoda

venované Broskynke ^__^

Len tak bezvládne sedí, prúdy slov púšťa jedným uchom dnu, druhým von a prázdny pohľad zavesený na dvoch drobných príveskoch. Tie sú pripnuté každý na jednej striebornej retiazke a uložené v krabičke s logom obchodu.
Tie prívesky sú vlastne dve polovice jedného puknutého srdiečka, na prvý pohľad do seba dokonale zapadajú. Vyzerajú tak...starodávne priam zaprášene, človek by nepovedal, že len pred pár dňami dokončili ich výzdobu. Ale to bol asi zámer. Pomyslí si.
May sedí hneď vedľa, pusa sa jej nezastavila odkedy prišla a vyložila balíček aj so vzácnym obsahom, od ktorého doteraz Lukas nemôže odtrhnúť oči, na stôl.
Chvíľu sa ju síce snažil počúvať, no v istom momente to proste vzdal. A tak jediný kto ju teraz vníma je Alex hrajúci nadšenie a podporujúci ju v rozprávaní občasným „vážne?“ alebo „to je skvele!“.
Lenže jeho duchom neprítomnosť neprejde bez povšimnutia.
„Lukas?...Lukas!“
„Á-áno.“ Strhne sa spomínaný chlapec.
„Ty to robíš naschvál alebo čo, ja ti niečo vravím a ty ako keby si tu ani nebol!“ Rozčuľuje sa May. Založí si ruky na prsiach a urazene naňho zazerá.
„Prepáč, nie je mi nejak dobre. Pôjdem si ľahnúť.“ Povie ako bez duše. Postavý sa a vypotáca sa z miestnosti.
Súrodenci sa za ním ešte chvíľu vykoľajene dívajú.
„Čo mu je?“
„Netuším.“ Aj keď Alex v skutočnosti také matné tušenie mal.

Dvere jeho izby sa za ním s hlasným tresnutím zaklapnú, oprie sa o ne a zvezie až na zem pokrytú mäkkým kobercom. Skrúti sa do klbka, rukami si objíme kolená, tvár položí na ne.
V hlave mu znejú sestrine slová: ...zanedlho má narodeniny...chcela som mu dať niečo originálne...jednu retiazku s polovicou srdiečka budem nosiť ja a druhú Simon! No nie je to romantické!...
Bol som v pokušení jedovato jej oznámiť, že to nie je ani romantické už vôbec nie originálne a jediná vlastnosť, ktorú by som celému tomu strelenému nápadu a darčeku pripísal je nechutnosť. Prípadne na to nalepiť nálepku varovanie pre diabetikov: presladené!
Látka nohavíc mu na kolenách nasiakne niečím vlhkým a slaným a keby boli inej farby ako čiernej zostali by mu na nich viditeľné fľaky od špirály. Už len pri predstave, že by mal Simon niečo také nosiť sa mi dvíha žalúdok. Nehovoriac o tom, že pri každej príležitosti sa bude sestra snažiť tie prívesky predvádzať. Je mi z toho všetkého nanič!
Schúli sa ešte viac do seba akoby sa chcel odizolovať od celého sveta. Postupne sa na neho zase vnáša ten jemu dobre známi pocit bezmocnosti a zúfalstva.

Ani nevie ako dlho tam tak sedí, no keď zodvihne hlavu a pohľad kalných očí uprie von oknom zistí, že už je tma. Zmätene sa obzerá okolo, uvažuje čo ho vytrhlo s jednotvárnosti depresie keď sa ten zvuk ozve znova.
Hlasy. Nesú sa z chodby. A tiež nejaký ruch. Asi už prišla domov mama. Najskôr doniesla aj nákup a teraz jej s tým pomáhajú.
Vysvetlí si a už tomu nevenuje pozornosť. Teda až do chvíle keď sa niekto nezačne dobíjať do jeho izby.
„Au!“
„Och, prepáč, ale to máš za to, že sedíš pred dverami.“ Povie “starostlivo“ mama. „Poď, prosím ťa, do kuchyne chcem vám niečo povedať a nemienim to tri krát opakovať.“ Jej tvár zo skulinky, na ktorú sú dvere otvorené zmizne, ale len na okamih. „Hej a keď tam budeš, môžeš sa rovno pustiť do prípravy večere, May je k nezastaveniu a Alex v ríši snov.“ Zavelí a znova sa stratí.
Lukas sa ani len nepozastaví nad údajným správaním súrodencov, s povzdychom sa postaví a zamieri do kuchyne. Tam sú zhromaždený všetci členovia ich rodiny.
Keď sa posadí May až doteraz mlejúca pántom sa na neho skúmavo zadíva a po chvíli veľmi taktne poznamená.
„Tebe musí byť naozaj mizerne, vyzeráš otrasne.“
„Ďakujem za upozornenie.“ Prehodí podráždene Lukas. Je mu jasné, že nevyzerá dva krát vábne, ale to neznamená, že je ochotný to počúvať z iných úst.
„Hej! Len som...!“ Začne sa dievča brániť.
„May, Lukas kľud!“ Zahriakne ich prísny hlas matky. Obaja len odfrknú, ale mlčia. „Tak sa mi to páči.“ Okomentuje žena stávajúcu situáciu.
„Mami, čo si to chcela?“ Spýta sa Alex keď vidí, že ona sama sa k ničomu nemá.
„Ach, jasné. V sobotu odchádzam na služobnú cestu, bude to trvať asi tak týždeň.“ Istej mladej dáme sa práve začal v hlave rodiť plán na celotýždenný záťah, lenže mama ešte neskončila.
„A keďže ma úprimne desí predstava nechať vás troch samých s mojim novo zrenovovaným bytom (až pridobre si pamätám ako to dopadlo minule) rozhodla som sa, že vás pošlem na chatu strýka Richiho. Už som sa s ním rozprávala, vravel, že tam bez všetkého môžete zostať, len to tam nemáte príliš rozhádzať. Vlak vám ide v piatok poobede.“ Uzavrie svoju reč.
Sny sa zbúrajú, bohužiaľ, pozná svoje deti až pridobre.
„A-ale mamí...!“ Začne okamžite škemrať May. Čo sa bratov týka vyzerajú, že im je to úprimne jedno. Chata strýka Richiho...miesto na konci civilizácie. Elektrina ide príležitostne, o teplej vode sa nám môže snívať a o takomto čase je všetko naokolo zapadnuté snehom.
Lukas sa otočí a chce zase naspäť zapadnúť do svojej izby kde sa bude môcť ďalej utápať vo vlastnom nešťastí keď k jeho ušiam doľahne sestrino zúfalé prosíkanie.
„Maaamííí, ale Simon má tie narodeniny! Chceli sme to ísť v piatok osláviť a...a...!“
„Dosť May!“ Ohriakne ju už s neustáleho skučania nervózna matka. „Dobre, tak dovolím každému z vás nech si tam vezme aj malú spoločnosť.“ Dievčaťu sa priam rozžiaria oči.
„Ale každý iba jednu osobu!“ Dodá rýchlo lebo si vie živo predstaviť čo May považuje za malú spoločnosť. Mladík pri dverách sa obzerá po súrodencoch, obom sa na tvári usadí úsmev.
Alex sa vyparí zo slovami. „Napíšem Eileen.“ Ani sa ho nemusím pýtať, je jasné, že myslí tú brunetku, s ktorou som ho dnes vyrušil.
Sestra sa na chvíľku zamyslí a potom sa jej kútiky úst roztiahnu ešte viac.
„Ja zavolám Simona a Rebeku...“
„Povedala som len jednu osobu!“ Rozhorčuje sa mama.
„Ja viem, ale Lukas aj tak nemá koho pozvať, takže som myslela, že to vezmem zaňho.“ Povie s anjelským úsmevom. Au! Nie nepravdivé, ale aj tak to zabolelo.
Mladík pri dverách sa predsa len poberie do svojej izby. Atmosféra v kuchyni totiž náhle zhustne. A vonkoncom netúži zažiť súboj titánov v podaní jeho sestry a matky. Večera, ktorú mal urobiť je týmto momentom definitívne zabudnutá.
Keď za sebou zatvára dvere ešte počuje ako sa matka snaží (dosť nahlas) vtĺcť do Mayinej dutej palice, že to tak proste nepôjde.

Leží na posteli a krvou podliate oči má zabodnuté dakam do stredu sivého stropu. Ja, brat, jeho holka, sestra, Simon a barák postavený snáď ešte za prvej svetovej. To bude ten najdlhší týždeň v mojom živote. Posťažuje sa svojmu vedomiu.
Zavrie oči a chvíľu sa pokúša zaspať, no rýchlo pochopí, že to nepôjde. Je príliš rozrušený. Jeho rozbúrené vedomie sa odmieta upokojiť.
Posadí sa a premasíruje štípajúce oči. Natiahne sa po školský batoh pohodený pri posteli a vytiahne z neho zošit z geografie.
Nalistuje tú správnu stranu a pokračuje vo vytváraní desivo pôsobiaceho obrázka obeseného dievčatka- jeho dvojtýždňové poznámky. Dievčatko, môže mať tak sedem rokov, lolitka a v ruke zajačika bez ucha. Z jej úst kvapká krv a špiní nádherné nespočet-vrstvé šatičky.

Tých pár dní zostávajúcich do ich tak trochu nedobrovoľného “výletu“ ubehlo ani sa nenazdali. Posledné tohto týždňové zazvonenie školského zvončeka však Lukasovi neprinieslo ani zďaleka toľko radosti ako iné piatky.
Nebyť toho, že po neho sestra až priochotne príde autom (bála sa, že by nestihli vlak) tak by sa domov šúral tempom, ktorého pomalosť by mu mohol závidieť aj ten najpomalší slimák.
„Ak ešte nie si zbalení tak pohyb, za dve hodinky nám to ide.“ Upozorní ho May keď ho vysadí pred domom. Ona šla ešte zariadiť nejaké “neodkladné záležitosti“ ako to ona sama nazvala. Skutočnosťou bol nákup všetkého možného čo by jej v tej bohom opustenej krajine mohlo aspoň teoreticky pomôcť vylepšiť vzhľad.
Ach jo.“ Povzdychne si Lukas. Zamieri ku vchodu, no dnu nevojde. Posadí na lavičku (no posadí sa skôr na operadlo s nohami na časti kde sa sedí) a z vrecka roztrhaných nohavíc vytiahne krabičku cigariet. Moje posledné, aspoň do konca budúceho týždňa. Otvorí ju, vloží si jeden z tých klincov do rakvy medzi pery a jej koniec o malý okamžik obšľahne plameň zapaľovača.
Dobre vie, že tá chata je malinká a bude spať v jednej miestnosti minimálne z jedným ďalším človekom, ktorý bude z najväčšou pravdepodobnosťou členom jeho rodiny. A tá nebola o tomto jeho malom zlozvyku informovaná.
Máti by ho zdrala z kože, sestra buzerovala s nikotínovými náplasťami, žuvačkami a ostatnými “účinnými“ metódami na odbúranie fajčenia a brat...no tomu by to bolo asi jedno, ale keby sa to dozvedel nenechal by si to pre seba a nasledovali by body číslo jedna a dva.
Aj keby si nezapálil pred nimi, predsa len je to cítiť. Normálne dokáže matku a všetkých ostatných presvedčiť, že je to lokálom kde v noci sedel, ale tam to nepôjde. Úprimne predstava toho týždňa je pre neho dosť desivá sama o sebe, nieto ešte bez cigariet.
Lenže čo s tým? Keďže na túto prostú a pritom náročnú otázku nedokáže nájsť odpoveď bude sa s nimi musieť rozlúčiť.
Posledný krát potiahne a drzo šmarí už nepotrebný filter za seba neberúc ohľad na to, že naňho všetci okoloidúci pohoršene civia a susedka čo práve prechádzala okolo mala určite nemalú chuť ho za to minimálne zavrieť ak nie aj posadiť na elektrické kreslo.
Lukas nakukne do krabičky...zostali ešte dve. Rozhoduje sa medzi ísť už domov, doraziť to... Horšie ako byť či nebyť...a čo veď času mám dosť, ostatne som skoro zbalený a na stanicu nás setra aj tak povezie.
No keď opomenieme, že Lukas za skoro zbalenú tašku považuje tú, ktorú ešte ani nevytiahol zo skrine tak bola mylná minimálne druhá časť vety. Čo však v tej dobe nemohol ešte ani len tušiť...
Pôžitkársky potiahne a vyfúkne tento raz už naozaj konečný kúdoľ priehľadného dymu. Pomaly stúpa nahor. S hlasným „ach“ šmarí prázdnu krabičku z niekoľkometrovej vzdialenosti do najbližšieho kontajnera. Samozrejme, netrafí, no je mu to jedno, už sa za ním zatvárajú vchodové dvere.

Čo najnehlučnejšie, snažiac sa nevydať ani hláska, nespôsobiť ani ten najtichší zvuk sa plýži do izby. Keď sú dvere jeho malého sveta za ním taktiež bez akéhokoľvek zaškrípania zavreté s úľavou sa hodí na posteľ.
Celé zakrádanie vlastným domovom malo len jeden jediný dôvod, neupozorniť na svoju prítomnosť členov rodiny. Tá posledná vec, ktorú teraz potrebuje je matka čo ho zapriahne do dákej práce alebo protivný brat.
Rozhliadne sa po izbe. Asi by som sa vážne mal pobaliť. Napadne mu keď prebehne očami tie kopy špinavého prádla všade možne, po nábytku i po zemi. Budem to musieť ešte roztriediť na dve kopy (nositeľné a "pane bože"). To môže chvíľku trvať.
Horko-ťažko sa donúti postaviť a začne sa prehrabovať v haldách handier. Akurát keď drží v rukách jedny dosť špinavé nohavice, zahliadne ako z ich zadného vrecka vypadne malí papierik.
Prekvapene zažmurká, pustí v tom momente zabudnuté oblečenie z rúk a zdvihne zošednutý a pokrčený lístoček zo zeme. Okamih naň nechápavo hľadí, cifry na ňom zoskupené do trojčísel mu absolútne nič nehovoria.
Až keď si uvedomí, že je to telefónne číslo a prečo bolo tam kde bolo dopne mu. Podlomia sa mu kolená, klesne na zem, akoby od vyčerpania. Len tam tak nehybne sedí a oči naďalej upiera na tie úhľadne napísané čísielka, jedno vedľa druhého.
Jeho vnútro zaplavia mnohé pocity, všetky príliš intenzívne aby potlačil čo i len jeden. Je naštvaný, závidí, je mu do plaču,...ale medzi tým všetkým sa nájde aj emócia nie tak úplne záporná. Situáciu mu to síce vonkoncom neuľahčuje, skôr naopak.
No napriek tomu, keď sa aspoň v mysli vráti k tým momentom, pre neho v poslednej dobe najkrajším...po prvý krát od vtedy som sa cítil....naozaj šťastný.
Uvedomí si a pri spomienke na ten jeden večer, noc a ráno sa mu do celého tela rozleje hrejivý pocit. Na chvíľku mu napadne, že by všetko mohlo byť v poriadku...
Pokrúti hlavou, zaženie tie spomienky, zatlačí hriešne myšlienky do ústrania. Nie, takto ho z hlavy nikdy nedostanem! Dosť! Lenže to nie je také jednoduché. Keď už sa jeho uvažovanie raz začalo točiť okolo Simona, potreboval vážne veľké rozptýlenie.
Naposledy som ho videl vtedy, za školou. Mal na sebe obtiahnutý čierny kabát. Bože, ako mu to len seklo. Fúkal vietor, unášal obláčiky dymu z mojej zapálenej cigarety a tiež sa mu pohrával s vlasmi. S tými jeho dlhými lesklými prameňmi, do ktorých by som najradšej zaboril prsty. Keby som tak mohol byť vetrom...
Preberie ho neuveriteľne hlasné zaškrípanie bŕzd dole, pod barákom, na parkovisku. Divné, tu v okolí bývajú väčšinou postarší ľudia, ktorý jazdia pomalšie ako je minimálna povolená rýchlosť. A sestra to tiež nebude, tá dáva na auto pozor ako na oko v hlave (ani sa jej nečudujem, matka by ju uškrtila keby sa autu niečo stalo).
Lukas vstane z tvrdej podlahy, papierik, ktorý až doteraz zvieral v dlani položí na stôl a vykukne von oknom.
Takmer zabudne dýchať. Vyjavene civí na čiernu strechu šporťáka parkujúceho niekoľko desiatok metrov pod ním. Nemusí sa ani zamýšľať, to auto si pamätá až pridobre. Rovnako ako osobu, ktorá z neho práve vystúpila. Čo tu robí? Mali sme sa všetci stretnúť až na nádraží!
Okamžite zavrhne myšlienku o telepatií a sleduje ako Simon (opäť v tom čiernom kabáte!) prejde k druhým dverám a otvorí ich. A stade vystúpi...May? Neveriacky zíza na jej blonďatú hlavu. Veď šla naším autom, čo má toto znamenať? Pozoruje tých dvoch ako vchádzajú do vchodu.
Keď mu zmiznú z dohľadu aj on sa radšej stiahne naspäť do tepla izby a zavrie okno, cez ktoré dnu prúdi ľadový vzduch. Uvažuje čo spraví, no pohľadom zavadí o hodiny...do prdele! Tri štvrte na päť! O piatej nám ide vlak a ja nemám v taške ani oblečenie! Hej, momentík, kde mám vlastne vak??
V panike začne pobehovať po miestnosti a zháňať všetky potrebné veci. Keď sa ozval zvonček signalizujúci, že May so Simonom stoja pred dverami tak pchal do po okraj napráskanej tašky posledné tričko a zúfalo sa ju pokúšal zapnúť. Lukasova izba bez tých háld špinavých vecí vyzerala náhle až zvláštne prázdno.
S chodby sa nesú hlasy, no on ani vzdialene nevníma význam ich slov. Úporne zápasí s neposlušnou taškou. Z bojového tranzu ho preberie až otázka prednesená očividne jeho smerom a od bližšie než len prahu jeho izby.
„Nechceš s tým pomôcť?“ Lukas od ľaku nadskočí dobrého pól metra a bleskovo sa otočí smerom k nevítanému návštevníkovi.
„Nie!“ Zareaguje až prirýchlo. „Čo tu vlastne robíš?!“ Zavrčí agresívne. Simon na neho prekvapene hľadí. Lukas cíti ako pod tým pohľadom červenie a začína svoju prehnane prudkú reakciu ľutovať. Sklopí zrak.
„T-te-teda, stretnutie bolo až na stanici, v-viesť nás mala ségra a...a...“ Preklína svoj hlas, zradí ho práve v takom okamihu.
„Vaše auto je v servise, stalo sa niečo s motorom, May mi pred dvadsiatimi minútami volala celá vystresovaná. Ale podľa všetkého za to nemohla.“ Pri poslednej vete sa Lukasovi v hlave rozplynie v tomto momente asi tá najkrajšia možná predstava - uškrtená May.
„Aha.“ Rozpačito blúdi očami po svojej vlastnej izbe a hľadá nejaké vhodné slová. Ale na nič sa nezmôže. Odlepiť oči od podlahy ho donúti až zabuchnutie dverí. Hodí na Simona spýtavý pohľad. Ten sa len chatrne pousmeje a stiahne ruku z kľučky.
„Čo robíš?“ Vyhŕkne z Lukasa skôr než to stihne zaraziť.
„Od tej doby,...no od toho stretnutia pri tvojej škole som nemal možnosť sa s tebou rozprávať...“
„O čom?“ Prehodí už zase protivne chlapec pred ním. Zacítil vo vzduchu tému, ktorá sa mu ani trochu nepáči. Radšej si znova čupne k taške a pokúša sa o výkon vyžadujúci priam nadľudské schopnosti, tú tašku zavrieť.
„Tak mi napadlo, že...hej! Vážne s tým nechceš pomôcť?“ Nedá mu keď sleduje ten úporný, a bohužiaľ dopredu prehraný, zápas.
„Nie! Díky!“ Zavrčí naštvane Lukas, aj keď to mohlo byť tou námahou, ktorú vynakladal aby udržal obe strany zipsu pri sebe. „No čo si to chcel?!“
„Ech no...um...myslel som, že by...dosť, na to sa nedá dívať!“ Čupne si k nemu Simon a odstrčí ho od tašky. Ignorujúc hlasné protesty majiteľa a vysype z nej všetky veci.
„Čo to vyvádzaš?!“ Kričí na neho.
„Ako čo to vyzerá?“ Spýta sa na oplátku celkom pokojne chlap skladajúci akurát jeho pokrčené tričko. Lukas mal chuť odseknúť mu niečo sprosté, no nič čo by dostatočne vystihlo jeho náladu mu nenapadlo a tak muža skladajúceho a znovu ukladajúceho jeho veci do vaku len mlčky sledoval.
Keď s tým bol Simon hotový taška sa dala bez sebemenších problémov zatvoriť a ešte v nej zostal kúsok miesta, akurát na cigarety, ktoré tam Lukas neskôr nenápadne prihodil (keby náhodou...).
„Ako sa ti to...ako...podarilo?“ Vyvaľuje na to mladík oči.
„Roky sťahovania a striedania škôl spravia svoje.“ Odpovie s trochu smutným úsmevom Simon. Bolo zvláštne ho takto vidieť. Ten za každých okolností usmiaty chlapík teraz vyzeral tak zamyslene a skľúčene, stratený v spomienkach...
Lukas nevie čo povedať, netuší ako Simon pred tým žil. No má potrebu vysloviť aspoň niečo, čokoľvek čo by zotrelo s jeho tváre tento nepreniknuteľný výraz a opäť vrátilo do jantárových očí smiech.
Nechápe čo ho to chytilo, ale nakloní sa bližšie a vtisne mu spolovice na ústa, spolovice na líce, do kútika úst jemný bozk.
Jeho oči sa stretnú s prekvapeným pohľadom. Až teraz si naplno uvedomí čo vlastne spravil, rýchlo sa odtiahne. Na líca mu znova vyskakuje červeň.
Obaja otvárajú ústa, jeden na jazyku otázku, druhý pokus o vysvetlenie, no náhle sú prerušený. Dvere do izby sa rozletia.
„Hej, ak si vy dvaja nepohnete tak ten vlak nestihneme!“ Zakričí na nich vážne sa tváriaca blondínka a už sa zase ponáhľa niekam inam (respektíve buzerovať niekoho iného) ani si nevšimla do akej napätej atmosféry vpadla. To bolo tesné! Keby tak prišla len o sekundičku skôr...hrôza pomyslieť.
„No nič, ideme?“ Prehodí Simon a už vstáva s Lukasovou taškou v rukách.
„H-hej, ale počkaj vezmem si to!“ Vyskočí a snaží sa vytrhnúť mu svoju batožinu z rúk, ale márne.
„Máš to dosť, ťažké. Vezmem to.“ Usmeje sa na neho a už vychádza z izby, samozrejme aj s vakom na pleci.
„P-počkaj!“
Aj cez Lukasove hlasné protesty a prehlasovanie, že nie je ženská a batoh si vie odniesť aj sám nakoniec všetko úspešne naložili do auta, súrodenci sa rozlúčili s matkou (ona, ako inak, nezabudla svojmu strednému synovi stropiť scénu ohľadne toho, že si takmer zabudol prášky) a vyrazili na stanicu.
Lukas s Alexom sedeli vzadu, zatiaľ čo May na sedadle spolujazdca s rukou zavesenou okolo Simonovho krku. Alex mlčky sleduje ako jeho brat pri pohľade na to škrípe zubami, chce niečo povedať aby odviedol pozornosť, no Lukas radšej znechutene obráti zrak von oknom, kde sa rýchlo mihá okolitá mestská krajina.
V aute znie len vysoko položený hlas numetalovej speváčky vychádzajúci z rádia prerušovaný Mayiným žvatlaním, ktoré počúva asi len ona sama.
Každý je zahĺbený do svojich myšlienok (až na jediné dievča v aute, ktoré ich pre zmenu tlmočí ostatným) Alex sa nevie dočkať kedy dorazia na stanicu, kde ich už určite bude čakať Eileen. May sa teší na celý týždeň strávený so svojím jediným, Simonovi vŕta hlavou bozk, ktorý ešte cíti na perách a Lukas si za tú istú vec v duchu nadáva...
To bude, vážne, najdlhší týždeň v mojom živote.