5.K. Náhoda

Venované Broskynke

Keď dorazili na stanicu bola preplnená, rôznymi smermi sa ponáhľajúcimi, ľudmi. Piatok poobede, ako inak. Všetci sa vracajú na víkend domov alebo naopak cestujú za oddychom. Ostatne keby si Simon na dnes nevzal zo školy voľno a neprišiel ranným spojom asi by pricestoval až niekedy teraz.
Lukas sedí na polorozpadnutej lavičke pri hŕbe kufrov, ktoré má akože strážiť (odhliadnuc od toho, že upieral zrak úplne iným smerom a do uší mu ako najhlasnejšie to ide, reve hudba z mp3-ky). Čo na tom, že keby sa ich aj niekto pokúšal ukradnúť tak, na svojich sedemnásť drobný mladík, ešte k tomu zo srdcovou vadou by mu v tom asi ťažko zabránil. Ostatných to nijak nezaujímalo, Alex šiel vyzerať tú svoju slečnu, May kúpiť si džús a Simon zaparkovať.
A mňa tu nechali. Povzdychne si chlapec celý v čiernom, hompáľajúc nohami. Pozorným okom preskúma každý kútik haly, už ani nevie po koľký krát. Dávno to prestal počítať.
Pohľadom zablúdi aj k stĺpu, na ktorom je hrdo nalepené výrazná červené tabuľka s číslom dva. Nástupište číslo dva. Presne pred troma týždňami som mal čo dočinenia z jeho tvrdou betónovou podlahou. A nebolo to mojou vinou.
Znova sa mu z hrdla vyderie hlboký povzdych. Doteraz neviem či to bolo dobre alebo nie. Keby sme sa vtedy nespoznali, presnejšie keby ma nezhodil do mláky, nekúpil by mi drink a nenasledovala by tá noc, teraz by bolo všetko v poriadku a ja by som nemusel riešiť, že túžim po sestrinom priateľovi...možno.
Často uvažujem, či by som sa do Simona nezamiloval aj tak. Veď by sme sa stretli neskôr a on vyzerá tak...no proste by som si ho určite všimol aj bez toho (už len preto, že ho May doviedla). Lenže keby som dopredu vedel, že je to ten chlapík, o ktorom básnila už niečo cez tri mesiace nič by som si s ním nezačal!...alebo áno...?
Tá posledná tichá otázočka podlomila jeho sebavedomie viac ako sa na prvý pohľad zdalo.
To som až taký hajzel, že by som...sa pokúsil prebrať chlapa vlastnej sestre?!
Ak nie tak čo malo znamenať to v izbe? Nedá mu pokoj otravné svedomie.
T-to bolo...
„Lukas?!“ Za jedno z malinkých sluchátiek, ktoré má zarazené v ušiach niekto trhne.
„Áno?“ Otočí sa podráždene na vyrušujúcu osobu.
„Už zase si mimo?“ Prehodí May, no ani nečaká na odpoveď, posadí sa vedľa neho a do ruky mu vrazí rovnakú krabičku so slamkou akú práve otvára ona. Lukas urobí to isté a o chvíľku obaja mlčky usrkujú jablkový džús.
Jediné okamihy ticha- keď má May zacpanú pusu jedlom alebo pitím. Pousmeje sa v duchu.
No nálada mu prudko klesne pod bod mrazu keď sa spoza húfu ľudí vynorí istý chlapík v čiernom kabáte, vlasy za ním pôvabne vejú, pohľad upiera rovno na nich a ne perách sa mu usadí príjemný úsmev.
Lukas si nemôže pomôcť, ale má pocit, že napriek správnosti, ten úsmev patrí skôr jemu než vedľa sediacej dievčine, ktorá teraz prichádzajúcemu veselo máva až jej blonďaté copíky poskakujú.
Radšej odvráti tvár akoby na jeho teniskách bolo niečo veľmi zaujímavé. Kútikom oka zbadá ako sa pri nich zastaví.
„Videl som Alexa s nejakou brunetkou. Podľa toho ako sa vítali to asi bude...no to jeho dievča, o chvíľku by mali byť tu.“ To malé pozastavenie uprostred vety bolo spôsobené Simonovou mizernou pamäťou na mená.
„Fajn, lebo za chvíľku nám to...á tam sú!“ Vyskočí May a zamáva na obzerajúci sa pár aby si ich rýchlejšie všimli. Zaberie to.
Keď sa k ním Alex s dievčaťom, konečne prederú cez davy ľudí postavia sa pred nich a chlapec ju chytí okolo pliec.
„Tak, toto je Eileen.“ Povie so širokým úsmevom na tvári. Lukas sleduje spod záclony čiernych vlasov ako sa spomínaná tiež nesmelo pousmeje a podáva ruku Simonovi a potom May. Evidentne slušne vychovaná mladá dáma. Uškrnie sa v duchu.
Keď Eileen natiahne dlaň aj pred neho pozrie na ňu spod zdvihnutého obočia, no ani sa nepohne. Dievča pod jeho pohľadom celé sčervenie. Asi si spomenula na naše prvé stretnutie. Hm, ale v každom prípade nevyzerá najhoršie. Tmavé vlasy v elegantnom chvoste, jasno zelené veľké kukadlá... Celkom roztomilá. Hodnotí Lukas, ale vzápätí, keď si uvedomí, že hodnotí ženskú a ešte k tomu bráchovu, sa mu obráti žalúdok.
Po niekoľkých ďalších okamihoch trápneho ticha keď každý čakal, že Lukas jej tú ruku vážne podá sa ozval Simon, ktorý si uvedomil, že to nikam nevedie.
„No asi by sme mali začať nakladať batožinu, lebo nám ten vlak ujde.“ Ostatný len prikývnu a už je to samé: „kde je môj kufor?“ a „nešlap mi na nohu!“
Za pár minút už všetci piati sedia pohodlne usadený v priestrannom kupé. Lukasovi sa podarilo ukoristiť si miesto pri okne, a tak už teraz, pred tým než sa vlak vôbec pohol zo stanice, venoval všetku svoju pozornosť sledovaniu okolia. Kto by sa ho pokúšal osloviť nemal by žiadnu šancu, hudbu v jeho ušiach by prekričal len veľmi ťažko.
Tá niekoľko-tonová kopa šrotu, ktorú všetci prehnane nazývajú vlak sa s hlasným zaškrípaním horko-ťažko pohne a vyrazí zo stanice.
V kupé panuje živý ruch, aj napriek Lukasovej duchom neprítomnosti sa ostatný dobre bavia. Teda, aspoň to tak vyzerá.
Simon sediaci pri May, ktorá sa ne neho lepí a už zase mu niečo nadšene vykladá (ani boh nevie čo), sa síce snaží tváriť milo a čas od času sa usmiať, no myšlienkami je niekde úplne inde.
Vlastne nimi nie je až tak ďaleko, len na druhom konci kabínky, kde sa nad osamelým, smutne pôsobiacim mladíkom takmer vznáša temný dažďový mrak.

Pred svetlými očami, obtiahnutými čiernou linkou s viečkami pokrytými vrstvou dnes tmavofialových tieňov, sa mihajú šedivé zákutia špinavých častí mesta. Obrazy sa ledva stihnú premietnuť na jeho očnú sietnicu a už sú preč.
Onedlho hory panelov, tehál a skla vystriedajú doďaleka sa tiahnuce rovné polia. Cez leto ich zaplňujú zlatavé lány pšenice. No teraz, tesne pred prvým snehom je tu pusto.
Premrznutá sivastá pôda miestami pokrytá hnijúcimi zvyškami rastlín akoby človeku pripomínala, že jeho telo skončí rovnako. Čo na tom, že až o pár rokov. Oproti nemennej stálosti zeme je to len okamžik. Prach si a v prach sa obrátiš. Prebehne Lukasovi hlavou známa veta.
Po dlhej dobe bezcieľneho civenia na depresívnu krajinu jeho mozog vyplodí zárodok myšlienky. Lenže Lukas v sebe nedokáže nájsť ani toľko energie a už vôbec nie chuti ju ďalej rozvádzať či rozoberať.
Na filozofické debaty vedené zo svojím pomyselným druhým ja teraz vážne nemá náladu. A tak radšej len pridá volume mp3-ky na maximum. Hlas speváka a bas-gitary sa už postará aby ho už žiadne doterné myšlienky neotravovali. Dokážu totiž bezpečne prehlušiť akékoľvek pokusy o myšlienkové pochody.

„Pfuuu, konečne sme tu!“ Nadšený výkrik únavou polomŕtveho chalana je prvým ľudským hlasom, ktorý po dlhej dobe steny chatičky počuli. Lukas sa bezvládne zvalí na najbližšiu stoličku kde vydýchava výstup.
Predsa len rovné dva kilometre do kopca dali jeho fajčením zamoreným pľúcam a slabému srdcu zabrať. Navyše vo vysoko položenej oblasti v akej sa práve nachádzali je sneh na dennom poriadku niekedy od polky septembra asi až do mája. Takže sa navyše museli brodiť niekoľko metrovými závejmi. Veštci sú do nitky premoknutý, zmrznutý a uťahaný ako mačence.
„Nefňukaj! Sú tu aj dve dámy a tie s cestou nemali absolútne žiaden problém! Tak prečo by si ho mal mať ty?“ Vyhlási statočne May pričom šťukne zapínačom v bláhovej nádeji, že sa rozsvieti žiarovka na strope. Izba, samozrejme, aj ďalej zostane ponorená do tieňa a ona len nadáva.
„Ségra, po prvé, vidím tu len jednu dámu a tou ty nie si. Po druhé, ty si netrepala do kopca dva vrchom naložené kufre! A pokiaľ viem tvoj zdravotný stav je v poriadku.“ No dobre uznávam, až na zatiaľ oficiálne nediagnostikovanú imbecilitu (ťažká duševná zaostalosť), ale to sa časom hádam poddá. Lekári to nemôžu prehliadať večne!
„No jasné! Ty naše chúďatko čo je choré len keď sa mu to hodí! Keby si sa k tomu hlásil aj v čase keď máš brať prášky...“
„Stačilo vy dvaja!“ Okríkne ich Simon, ktorý mimochodom niesol tie kufre tri s čím boli spojené menšie problémy pri prechádzaní cez dvere.
„Myslím, že unavený sme všetci takže nám dobre padne chvíľka pokoja a ticha.“ Prehovorí podráždene keď si získa pozornosť tej hašterivej dvojice. Oni už ovárajú ústa, každý na svoju obranu, no Simon je rýchlejší.
„Nechcem nič počuť. Ste ako malé deti, idem do sprchy.“ Zdvihne sa a odíde čím definitívne uzavrie debatu a zazdí všetky ďalšie možné pokusy o argument. Súrodenci, ktorých tam zanechal ešte okamih šokovane hľadia doblba, potom sa May otočí na brata a naštvane ho okríkne.
„To je tvoja vina!!“ A so zúfalým zavolaním mena jej milovaného za ním bleskovo vyrazí. Lukas len sedí a hlavou sa mu honia myšlienky typu: je toto možné? Jeden z nás je určite adoptovaný...
„Hej Lukas.“ Preberie ho bratov hlas. „Mohol by si odniesť Eileeninu a Mayinu batožinu hore?“
„Samozrejme, prečo nie? Som len na smrť unavený a neuveriteľne vyčerpaný takže nemám absolútne žiadny problém s tým, že budem po tých strmých schodoch trepať dva skoro pól tonové sestrine kufre a ešte aj jeden ďalší tej tvojej...“ Vzhľadom na to, že spomínané dievča práve vošlo do miestnosti si radšej koniec vety odpustí, vezme všetko čo má a začne s náročným výstupom.

„Pfuu, hotovo!“ Vydýchne keď konečne dotrepe ťažký náklad do izby, ktorá sa na ďalší týždeň stane výsostným územím dievčat. Hádam nevadí keď si tu na chvíľku sadnem. Pomyslí si a už je rozvalený na jednej z dvoch postelí v malej izbietke.
Celou cestou z vlakovej stanice (teda, tej búdky, ktorú tam miestny volajú) sme sa dohadovali kto kde a s kým (to vyznelo blbšie než to bolo myslené), lepšie povedané v akej izbe bude spať.
Nakoniec, po mnohých neprijateľných variantoch sme došli k záveru, že najlepšie bude May s Eileen v jednej spálni, ja s Alexom v druhej a Simon si ustelie dole na gauči.
„Keď už si sa tu tak udomácnil môžeš ma rovno vybaliť, ok Luk?“ Otvorí oči (ani som si nevšimol kedy som ich zavrel...hmm, asi ma tá únava chytila viac než som myslel) a hodí nepríjemný pohľad na blondínku stojacu vo dverách.
„Ja so Simonom sa ideme trochu poprechádzať po okolí. Už som aj zabudla aké je to romantické.“ Rozplýva sa a Lukas nemá príležitosť jej čokoľvek povedať.
„Veci mi poukladaj do tej prvej skrine, dopredu dík.“ A už je preč. Chlapec len počuje rýchly dupot jej nôh po vŕzgajúcich schodoch. To myslela vážne? A čo som ja nejaký sluha?! Pýta sa sám seba to čo sa sestry spýtať nestihol.
No nakoniec sa aj tak s ťažkým povzdychom zdvihne a rozopne zips prvého Mayinho kufra. To je des. Jediná svetlá stránka tohto výletu je, že sa celý týždeň vyhnem škole. Aj keď asi by som si to radšej odsedel v tej cvokárni ako toto. Jediným mojím šťastím je, že sa Simon dobrovoľne ponúkol na to spanie dole. Inak neviem čo by som robil, skončiť s ním tak v jednej izbe...to by nedopadlo dobre.
Vyťahuje z tašky jednu vec za druhou. Robí to automaticky, už ani nevníma čo drží v rukách. V každom prípade musím obmedziť všetky stretnutia s jeho osobou na minimum (hociktoré môže dopadnúť...hocijako). Už to vidím, budem celý týždeň zavretý medzi štyrmi stenami lúštiť krížovku alebo nejakým iným nudným spôsobom zabíjať čas. Musím len dúfať, že sa v Simonovi nájde toľko slušnosti aby mi dal pokoj keď je tu aj May.
Prázdny kufor položí hore na skriňu a pustí sa do otvárania druhého. Bože len keď si spomeniem na to v mojej izbe... Strasie ho a nedá sa povedať, že odporom, skôr naopak...
Dosť! Nemyslieť! A už vôbec nie na takéto...hlúposti...?... V okamžiku sa jeho hnev na samého seba zmení na žiaľ. Nie, ako môže byť hlúposťou niečo čo...v tom momente som neuvažoval, proste som chcel...aby sa na mňa zase usmial...túžil som zase vidieť ten úsmev, na tom jedinom mi vtedy, na okamih záležalo...bolo hrozné vidieť ho, tie oči, tak...bez chuti do života... Lukasovi sa zalesknú oči. Zavrie ich. Spod viečka sa prederie jediná malá slzička. Tú však nemohol nik vidieť, ani keby s ním v izbe niekto bol, bola totiž skrytá za clonou čiernych vlasov.
Trhane sa nadýchne a potrasie hlavou. Číra kvapôčka opustí jeho čierne riasy a vpije sa do koberca. Žiaľ je zabudnutý. Otvorí oči a sám pre seba sa povzbudivo usmeje. Je až podivuhodné ako rýchlo sa v ňom dokážu striedať emócie.
„Tak do toho.“ Povie si povzbudivo a otvorí veko druhého sestrinho kufra. Okamžite mu do oka padne malá oranžová krabička pohodená navrchu. Vyzerá akoby tam bola len omylom. Lukas sa zamračí a zdvihne si ju bližšie k očiam aby mohol prečítať písmená na obale.
V miestnosti panuje šero takže sa mu nečíta najlepšie, žmúri na to a šomrúc si pri tom popod nos sa to snaží vylúštiť.
„D...dur...d...Ježišikriste!!“ Hrkne to s ním a krabička letí na zem, konečne sa mu totiž podarí prečítať názov výrobku. Sčervenie od hlavy až k päte a rukou si zakryje oči. To je ale nána! Ja ju asi zastrelím (no dobre tak asi nie, nestojí mi to za námahu pri získavaní strelného pasu)! Ako ma môže nechať vybaľovať jej veci keď si tam pribalí kondómy...bože! Mal som z toho takmer infarkt! Nadáva v duchu na sestru zatiaľ čo červeň na jeho lícach pomaly ustupuje.
No nič, mal by som pokračovať vo vybaľovaní. A tiež vytiahnuť “to“ spod postele. Čupne si a nakukne do tmavého priestoru medzi podlahou a spodkom postele. Takmer cíti všetok ten prach víriaci vzduchom a zachytený v koberci. Potlačí nutkanie kýchnuť si a zrakom naďalej blúdi v tme.
Sakra! Režú ma z toho prachu oči. Na čo jej to tu vlastne bude?! Rozčuľuje sa. No dobre uznávam, blbá otázka...moment! Prudko sa nadýchne a spolu s kyslíkom, ktorý chcel dostať do svojich pľúc nasal aj drobné zrniečka poletujúce všade naokolo.
„H...ha...hapčíí!“ Až do poslednej chvíľky sa snaží zadusiť v sebe mohutné kýchnutie. Neúspešne. Zodvihne sa ohromný kúdoľ prachu a zahalí všetko naokolo.
Lukasova strapatá hlava sa kašľajúc a kýchajúc vynorí spod postele. ...moment...logicky na čo asi by jej bol balíček kondómov ak nie... Pochopením sa mu rozšíria zreničky. Spolovice v úžase, spolovice v zhrození si pricapne dlaňou ústa. Cíti ako sa mu do líc opäť nahrnie červeň. Pred tým mu to nejak nedošlo, a teraz keď si to konečne uvedomí je to pre neho o to väčší šok.
Nejde ani tak o to, že práve zistil čo sa chystá sestra tento týždeň po nociach robiť. Táto informácia ho sama o sebe vonkoncom neprekvapila, ostatne za tie roky čo s ňou žije si už zvykol. Omnoho šokujúcejšie by bolo keby na to ani nepomyslela.
Lenže tento krát šlo skôr o to s kým sa plánuje vyspať. Áno malo mu to napadnúť hneď ako zbadal tú krabičku, ale istá časť jeho mozgu aj naďalej tvrdohlavo odmieta brať tých dvoch ako pár.
Viem, že mi do ich súkromia nič nie je, ale...ja neviem, keď si spomeniem na tie Mayine reči: podľa mňa je to ten pravý, ale vyspím sa s ním až keď si budem sto percentne istá!...
Úprimne, neviem čoho sa desím viac. Či toho, že sa prevalí tá menšia...“nehoda“ a sestra si uvedomí, že to nie je ten pravý a zrúti sa jej svet, alebo druhej verzie: nikto sa nič nedozvie a všetci (až na mňa) budú žiť šťastne až do smrti.
Z Lukasových úst sa vyderie mučenícky povzdych. Zdraví rozum mi našepkáva, že je nemožné aby im to klapalo pretože Simon sa už chcel rozísť a tiež skončil v jednej posteli s jej bratom (dobre tak so mnou...). No ja proste odmietam byť zodpovedný za zničenie niečoho na čom ségre toľko záleží!
„Luk?! Kde trčíš?“ Ozve sa zdola bratov hlas. Lukas prekvapene zažmurká, jeho tok myšlienok sa pretrhne. Mal by som pokračovať v práci, bolo by hlúpe keby ma tu takto niekto našiel. Znova sa zohne pod posteľ.
O chvíľku už krabička leží pod vrstvami oblečenia zahrabaná na samom spodku šuplíka. Keď je hotový aj s druhým kufrom odloží ho k prvému a čo najrýchlejšie opustí miestnosť.

„Kde sa flákaš?“ Obráti sa na neho brat keď zíde dole. Celá chata je veľmi malá. Hore sú len dve izby na spanie a kúpeľňa. Dole je len jedna jediná väčšia miestnosť slúžiaca ako obývačka, kuchyňa a jedáleň zároveň.
Alex akurát stojí pri predpotopnom sporáku a pokúša sa niečo usmažiť na panvici zatiaľ čo Eileen sedí za stolom a s úsmevom na tvári ho pozoruje. A do takejto idylky sa Lukas práve dovalil (a to doslova, takmer sa zdrúzgal zo schodov).
„Vybaľoval som May kufre.“ Prehodí nevrlo a posadí sa vedľa brunetky. Od plotny sa ozvú podozrivé dávivé zvuky, ako keď sa niekto snaží udusiť v sebe výbuch smiechu.
„Len si poslúž! Pobav sa, mne to vadiť nebude.“ Vyštekne tým najurazenejším tónom akého je človek vôbec schopný. Dievča vedľa neho sa odsunie a vyľakane po ňom pokukuje. Alex sa len uchechtne.
„Dobre prepáč, ja len, že s tebou riadne zametá (a to je to iba tvoja sestra). A Eileen neboj, brácha síce šteká, ale nehryzie.“ Od sporáka na ňu cez plece veselo žmurkne. Dievča sa zasmeje a hodí Alexovim smerom zamilovaný pohľad.
Lukasovi sa v tom momente obráti žalúdok a keby ho nemal prázdny asi by to dopadlo vážne zle. Chce sa zdvihnúť a nenápadne vytratiť kým nebude neskoro, no vchodové dvere sa práve v tom okamihu otvoria.
„Nazdar všetci!“ Ohlási svoj príchod May. Vojde dnu, otrasie zo seba sneh a začne si vyzliekať kabát. Za ňou vojde dnu aj istá vysoká postava, od ktorej Lukas radšej odvráti tvár. Nálada mu práve klesne z nuly pod bod mrazu a nemá to nič spoločné s ľadovým vzduchom, ktorý cez otvorené dvere vniká do miestnosti.
„Vonku je tak krásne, to by ste neverili...“ Pokojná (dobre možno nie priam pokojná, ale aspoň trochu tichá) atmosféra, ktorá tu doteraz panovala je z jej návratom v definitívne preč.
„Ale musíme vám niečo ukázať.“ Vyhŕkne šťastne a obráti sa na Simona. Tomu sa na tvári objaví výraz typu: musí to byť?, no predsa len zdvihne ruku k svojmu krku a potiahne za drobnú striebornú retiazku. V Lukasovy začne rásť podozrenie.
Spod jeho trička vyskočí malí prívesok... Čiernovlasý chlapec zalapá po dychu, mal pravdu. May pristúpi k Simonovi bližšie a chytí ozdôbku, ktorá visí na krku jej. Natiahne ruku a priloží svoju polovicu k tej jeho. Dokonale do seba zapadnú, vytvoria srdce. Dievča sa vytiahne na špičky, ich pery sa spoja.
Lukasovy do tela vnikne ľadový šíp. Aj keď sa roztopí, chlad zostane.
Je si istý, že sa mu niečo stalo. Nie je možné aby toto bola obyčajná psychická bolesť. Už veľakrát tých dvoch videl spolu, pri rozhovore, dokonca v objatí,... Vždy to bolelo a nikdy nepomyslel, že by mohlo ešte viac...nikdy som ich nevidel bozkávať sa.
Už to nevydrží, odlepí od dvojice vlhnúce oči a zavŕta ich do podlahy. Počuje ako dievča sediace vedľa zasnene vzdychne. Všetky zvuky k nemu doliehajú akoby z veľkej diaľky. Zrak sa mu začne zahmlievať. Čo sa to deje? Nemôžem sa ani pohnúť.
Celé jeho telo ochromí bolesť. Zle sa mu dýcha, v sluchách mu buráca krv. Nahne sa dopredu aby sa upokojil a ani nevie ako a už sa rúti aj so stoličkou na zem.
Tá podlaha príjemne chladí. To je jediná myšlienka, ktorá dokáže preniknúť cez akúsi zvláštnu bariéru ospalosti obklopujúcu jeho myseľ.
Vydesené výkriky súrodencov už nepočuje. Všetky vnemy či pocity sa pomaly rozplývajú v hustej tme. Jeho vedomie sa nenávratne stráca v milosrdnej temnote. V čierňave, kde nie je nič čo by mohlo ešte prehĺbiť priepasť bolesti okolo jeho srdca.