Victoria a Integra 2

Hlavné sídlo organizácie Hellsing sa otriasalo od základov. Spôsoboval to zvučný hlas lady Integry nesúci sa ľudoprázdnymi chodbami. Epicentrom otrasov bola jej kancelária. Miestnosť s veľkými oknami kde okrem masívneho stola, stoličky za ním a dvoch malých kresiel pred ním nebolo nič. Človek sa v takom rozľahlom poloprázdnom priestore cítil malinký a stratený.
Lenže na jediné dve osoby, ktoré boli momentálne v miestnosti tento trik neplatil. Integra pevne stojaca za stolom, ruky zložené na hrudi dávala zvýšeným hlasom svojmu poslucháčovi poriadne kvapky. Alucard len pokojne stál pri jednom z kresielok s neprítomným pohľadom zabodnutým do zeme. Počúval ju, to áno, ale vedel, že to nemá veľký význam. Pani Hellsing si len potrebovala na niekom vybiť hnev. A on bol poruke. Ani mu to bohvieako neprekážalo, vlastne tieto príležitostné nahliadnutia do myšlienok a pocitov lady vítal. Vedel, že to už dlho nepotrvá. Búrka ustávala. A skutočne. Netrvalo to dlho a lady svoje správanie znova plne ovládla. Po chvíľkovej odmlke Alucarda prepustila mávnutím ruky.

Len čo sa za ním zaklapli dvere zosunula sa na stoličku za sebou. Zapálila si ďalšiu cigaru. Ruky sa jej neovládateľne triasli. „Takto to predsa nejde.“ Šepla len tak pre seba a zhasla cigaru o okraj už plného popolníka. Vyfúkla hustý dym a sledovala ako lenivo stúpa k stropu.

Keď Alucard vypochodoval z kancelárie oči mu padli na Waltera sediaceho za stolom, pedantne rovnajúceho nejaké papiere. Tento krát to mal jednoduché. Pomyslel si. Nemusel sa namáhať s “nenápadným“ postávaním pri dverách. Aj na takúto vzdialenosť musel počuť každé slovo.
„Lady je dnes nejak rozrušená.“
Slabé slovo uškrnul sa v duchu Alucard, ale v reale iba povitiahol obočie a spýtal sa. „Prečo myslíš?“
„Jej melodický hlas bol dnes o pár decibelov silnejší ako obvykle.“ Pekne povedané.
„Ále...“ Zatiahol upír. „Iba sa jej príliš nepáčilo v akom stave sa vrátila Victoria.“ Starý sluha sa zatváril udivene, akoby o tom počul po prvý raz.
„A čuduješ sa?“ Položil pobavene otázku. Odpoveďou mu bolo urazené „ts“ a nevraživý pohľad.
„No ale musíš uznať, že veľa nechýbalo a niesli by ju naspäť v zatlčenej rakve.“ Ďalší podráždený pohľad.
„Je to možné, ale správate sa ako keby som za to mohol ja. Nemôžem ju stále strážiť. Za jej zranenie nie som zodpovedný!“ Walterove kútiky sa zdvihli v podozrivom úsmeve.
Nastalo nepríjemné ticho. Po chvíli ho už vážnym tónom prerušil Walter. „Nezdá sa ti, že lady sa o zaujíma o Victorino zdravie viac ako je tomu pri ostatných členoch organizácie.“ Alucard to prešiel mlčaním.

Už bol večer a tmavočervený kotúč slnka sa pomaly noril za obzor. Integra sa ráznym krokom hnala dlhou spojovacou chodbou. Na konci prudko rozrazila dvojkrídlové dvere a s rovnakým temperamentom prepochodovala aj nemocničnou halou. Zabočila do ďalšej chodby kde sa skoro zrazila s ošetrovateľkou. Tam hľadala tie správne dvere. Za okamih už stála s rukou na kľučke pred izbou č. 49, po krátkom zaváhaní vošla.
V malej miestnosti bolo šero a stála tam iba jedna posteľ. Postava ležiaca na nej sa ani nepohla, na návštevu vôbec nereagovala. Akoby mohla keď je v bezvedomí. Integra si vzdychla pričom sa posadila na kovovú trojnohú stoličku. Prisunula sa bližšie k posteli. Utrápeným pohľadom skúmala bezvedomú Victoriu.
Mala na sebe iba tenkú nočnú košeľu, hrudník sa jej pravidelne dvíhal a klesal (chvalabohu), zlaté vlasy rozprestreté okolo hlavy na bielom vankúši priam žiarili. Vyzerala akoby len spala. Teda nebyť obväzov a dvoch hadičiek vedúcich z plastových vrecúšok na stojane do jej zápästia. Jednou tiekla nejaká číra tekutina, druhou červená. Zdvihla ruku a jemne ju pohladila po líci.
Doteraz nedokázala z hlavy vyhnať ten desivý obraz. Victoriu niesli na nosidlách, oblečenie mala celé nasiaknuté krvou. Bolo jej tam toľko, že tiekla z nosidiel na dlážku. Nemusela ani vidieť tie ohavné zranenia aby pochopila, že je všetka ranenej. Húf zdravotníkov za sebou zanechával červené stopy.
Zavrela oči. Nechcela myslieť na tie hrozné pocity čo ju vtedy pohltili. Bolo to akoby na sebe mala železný korzet. Nemohla sa poriadne nadýchnuť. Do srdca ju bodali tisíce ihiel. Nie, na to naozaj myslieť nechcela.
Otvorila oči a znova ich zavrela. Organizácia teraz tiež nevyžadovala pozornosť. Misia bola úspešná, so zanedbateľnými stratami (bodla ju výčitka). Hellsing účinne potlačil rebélie a upevnil si postavenie. Na istý čas by mal byť pokoj. Integre na stole síce ležala kopa dokumentov, ale papierovanie sa dalo odbaviť aj neskôr. Teraz dokázala myslieť iba na jedno...
Zo zamyslenia ju vytrhlo tiché zaklopanie. „Ďalej.“
Vošla sestrička. „Neruším?“
„Nie, ako je na tom?“ Integra bola sama prekvapená aký pevný mala hlas.
„Jej stav je stabilizovaný, ale doteraz sa neprebrala.“ To bolo všetko čo mi k tomu povedala. Ja som sa ďalej nepýtala. Nemohla som, hlas by sa mi tento krát určite triasol rovnako ako ruky. Sestrička dokončila prácu a odišla. Integrinu pozornosť zase upútala ležiaca.
Chvíľu ju len tak pozorovala, no potom sa naklonila bližšie. Mohla na tvári cítiť slabý Victorin dych. Priložila jej ruku na čelo. Bolo studené. Pohľadom zavadila o červené ústa. Váhala, ale nakoniec sa nahla ešte bližšie a zľahka otrela svoje pery o tie jej. Boli rovnako chladné ako čelo. Unavene sa posadila naspäť na stoličku. Natiahla ruku a nežne sa preberala jemnými vlasmi.
Ešte niekoľko minút tam bez pohybu sedela, myšlienky nechala len tak blúdiť. Stratila pojem o čase takže keď sa rozhodla nemocnicu opustiť dosť ju prekvapili nástenné hodiny zavesené v chodbe. 23:49...

Ticho v kancelárii náhle preťalo hlasné „cŕŕŕŕn“. Telefón sa rozozvučal a domáhal sa pozornosti. Po dlhšej dobe sa do miestnosti vrútil Walter s utierkou na prach v jednej a leštenkou v druhej ruke. Zdvihol slúchadlo, nepríjemný zvuk okamžite ustal.
„Tu kancelária lady Integry Wingracy, želáte si?“ Ozval sa jemný ženský hlas. Chcela hovoriť, ako inak, s Integrou lenže tá tu už dávno nebola. „Lady už odišla, ale ak je to dôležité môžete u mňa zanechať odkaz.“ Prijala to, preto si Walter radšej šiel po nejaký papier, predsa nie je najmladší a pamäť mu už natoľko neslúži. Slečna mu začala diktovať. Počas písania sa na jeho tvári usadil zvláštny úsmev.
„Dobre ďakujem, že ste zavolali. Dovidenia.“ Zavesil. Pozrel na práve dopísaný lístok, preložil ho napoly a vložil do vnútorného vrecka vesty. „Mal by som s tým oboznámiť lady.“ Povedal len tak pre seba. „Je síce pomerne včasné ráno, no myslím, že mi, hneď ako sa dozvie dôvod, vyrušenie odpustí.“

Integra sedela vo veľkom pohodlnom kresle, neprítomný pohľad unavených očí upierala kamsi na protiľahlú stenu. Na nízkom stolíku bol položený pohár, dve fľaše vína, jedna poloprázdna, druhá prázdna a sklenený popolník. Miestnosť osvetľovala jediná sviečka postavená na krbovej rímse. Cez pootvorené okno dnu vnikal studený vzduch. Vonku húkali sovy. Plameň tancoval v chladnom vánku, vrhal na steny neprirodzene dlhé a pokrútené tiene. Jeden silnejší závan a izba sa ponorila do tmy.
„No skvele.“ Vzdychla si Integra. Vstala a šla sviečku znova zapáliť. Škrtla zápalkou. Slabý plamienok osvetlil okrem ženinej tváre aj ciferník starých hodín. Ukazovali pól druhej. To už je toľko? Mala by som...
“Cŕŕŕŕn!“ Zápalka jej vypadla z ruky a na podlahe zhasla.
„Sakra!“ Chcela zapáliť druhú ale nevedela nikde nájsť škatuľku. Telefón neprestával zvoniť.
„Veď už idem.“ Mrmlala si popod nos a vykročila k telefónu. Aspoň si to myslela, no o chvíľu sa ozval náraz a plynulí prúd nahnevaných nadávok. Telefón zmĺkol.
„No čo, asi to nebolo nič dôležité.“ Vydýchla Integra a opatrne s rukami vystretými pred sebou mierila naspäť ku kozubu aby zapálila sviečku. Po ceste dokonca našla aj krabičku zápaliek. Keď svetlo svietilo znova sa usadila. Chytila fľašu a naliala si všetko čo v nej zostalo. Pól pohára.
„Červené víno.“ Podržala pohár pred svetlom. Lúče prenikali cez karmínovú tekutinu. „Nádherná červená, skoro ako...“ Zmĺkla. Bolo to zvláštne...mať o niekoho strach. Po tak dlhej dobe. V živote sa bála len o málo ľudí. To však znamenalo, že v živote nemala ani veľa ľudí na ktorých by jej záležalo.
„Ach...“ Na čo to myslím. Taká sprostosť. To bude tým alkoholom, ale...ona je to vlastne pravda. Ľudí, ktorých som mala kedy rada zrátam na prstoch jednej ruky. Ale ostatne som ani nemala veľa príležitostí. No schválne...Matka umrela keď som bola malá. Nepamätám si ju. Súrodencov nemám. Otca som, samozrejme, milovala. Tak to máme jeden. Po jeho smrti bol pre mňa jedinou oporou Alucard. A musím si priznať ten upír sa mi fakt dostal pod kožu. Dva. Walter slúžil ešte otcovi. Aj po jeho smrti ostal v službách nášho rodu. Za to som mu vďačná a mám ho istým spôsobom rada. To máme tri. A teraz je tu Victoria...
„Nechápem.“ Odmlčala sa. „Nechápem ako sa mi to šteňa...dokázalo tak rýchlo dostať do hlavy.“ Už si ani neuvedomovala, že to hovorí nahlas. Pravdou bolo, že na Victoriu myslela od tej noci...pred misiou neustále.
„Ale je to logické. Kto by si nezamiloval takú rozkošnú osôbku.“ S dravým úsmevom si priložila k ústam pohár. Sladkosť vína akoby ju prebrala.
„Čo to tu trepem?! To bude tým alkoholom. Určite.“ Položila nedopitý pohár naspäť na stôl. „Práve som povedala...“ Jej konverzáciu prerušilo zazvonenie telefónu.
„Znova?“ Najskôr to chcela ignorovať, no keď ten nepríjemný zvuk neutíchol ani po niekoľkých minútach, radšej sa zdvihla.
„Áno?!“ Zavrčala na volajúceho zachrípnutým hlasom.
„Lady?“ Walter. Čo môže o takomto čase...“Slečna Victoria sa približne pred pól hodinou prebrala.“...“Lady?“...“Lady, ste tam?!“...Nie, Integra tam už nebola. S rýchlo tlčúcim srdcom letela do nemocnice.

„Ako sa cítite?“ Vošla usmiata sestrička, niesla podnos s “jedlom“. Položila ho na nočný stolík. „Je vám lepšie?“ Spýtala sa milo.
„A-ano.“ Vykoktala zo seba Victoria.
„Máte tu návštevu.“ chcela odísť.
„Počkajte, kto to...?“ Už bola preč, namiesto nej vošiel do miestnosti vysoký chlap v dlhom červenom plášti.
„No ako?“ Na tvári sa mu usadil úškrn.
„Majstre!“
„Hej hej, ja. Čo ten prekvapený výraz?“ Victoria rýchlo zavrela ústa.
„Ja len, nečakala som vás.“
„Nič si z toho nerob. Neprišiel by som nebyť toho, že ma Integra skoro uškrtila kvôli tvojmu zraneniu.“
„Čo-čože?“
„Ále, strašne zúrila, vrieskala na každého a...“ Lenže Victoria ho nepočúvala. Bola naštvaná, že som zranená? „...správala sa akoby to bola moja vina a...“ Nie nebola. Alucard ani v najmenšom nemohol za to čo sa mi stalo. To ja som si nedávala pozor...myslela som na niečo iné...na Integru. Hneď ako si to takto priznala celá sčervenela. Nie! Myslela som na Lady Wingracy! Keď už.
Nevedela si pomôcť. Stále musela myslieť na jej pohľad, vôňu, oči, ústa, jazyk, pery... „Nie!!! Dosť!“
„Ech...moja spoločnosť ťa zjavne príliš neteší takže...“ Zarazene skonštatoval Alucard.
„Prepáč.“ Povedala previnilo.
„To nič, aj tak mám lepšie veci na práci. Maj sa!“
„Uf“ Povzdychla si keď osamela. To bolo blbé, snáď sa neurazil. Ozvalo sa zaklopanie. „Ďalej.“ Asi sa teda neurazil. Keď už je naspäť...Vo dverách však stála žena. Victoria cítila ako sa jej zrýchľuje tep. Žena vošla a ignorujúc stoličku si sadla na kraj postele.
„Ako sa cítiš?“ Prehodila Integra pričom veľmi intenzívne skúmala strop.
„Celkom dobre.“ Zaklamala Victoria. Hlava sa jej šla rozskočiť, rany ju stále pálili a bola strašne unavená.
„To je dobre...“ Zdalo sa mi alebo to bol výraz úľavy... „Takže budeš môcť v pondelok nastúpiť na tú misiu?“ Nie, to bol šťastný výraz otrokárky, ktorej sa vrátila obeť.
„Asi áno.“ Znela sklamane. Integra konečne odtrhla oči od stropu. Zadívala sa na ňu presne “tým“ pohľadom. Victoria cítila ako pomaly červenie. Druhá žena sa k nej z ničoho nič naklonila, ako len bola blízko, a vtisla jej na líce bozk.
„Som rada, že si v poriadku.“ Šepla potichu, skoro nepočuteľne. Presunula sa k ústam. Najskôr sa jej iba obtrela o pery, potom si miernym tlakom vynútila prístup do úst. Victoriu to prekvapilo, reakcie nebola schopná. Po chvíli sa Integra odtiahla. „Tak v pondelok.“ Oznámila a postavila sa k odchodu.
„P-počkaj!“
„Áno?“
„No...uch...“
„V pondelok.“ A zatresla za sebou dvere.