Victoria a Integra

pár: Victoria - Integra
varovanie: shoujo ai
poznámka: netuším prečo som sa dala na shoujo ai, ale keď už je to napísané...

Cez veľké okná vnikali do miestnosti prvé lúče mesačného svetla. Nočná obloha bola bez jediného mráčika. Hviezdy sa ospalo trblietali. Na zimnom nebi jasne žiaril iba lovec Orión. Sídlo bolo ponorené do hlbokého ticha.
Uprostred priestrannej sály používanej ako jedáleň sedela za vrchstolom, pred naloženým tanierom osamelá Victoria. Sedela kŕčovito, ruky zaťaté v päste, čeľuste pevne stisnuté, pozorovala obrovskú porciu mäsa a zeleniny. Na jej tvári sa zračilo napätie. Teraz! Vyrazila po vidličke, nabrala niekoľko väčších kusov mäsa, blížila sa k ústam a...
„BAM“ Nočný pokoj preťal výstrel. A ďalší. Znova. Alucard si fakt vie nájsť chvíľku. Victoria najprv zdvihla zo zeme seba, potom stoličku a sadla si. Ale na druhej strane ja dobre, že trénuje keď vonku nik nie je. Nešťastne sa rozhliadla po neporiadku na stole. Vždy strieľa na pohyblivý cieľ. Ešte sa zohla pre vidličku. Už si pár krát pomýlil členov organizácie s terčom.
Zabraná do úvah o Alucardových streleckých schopnostiach neprítomne nabodávala mäso rozhádzané po celom stole. No aspoň niečo robí. Na bielom obruse ostávali mastné fľaky. Ja som pred tou zajtrajšou akciou taká... Masívne dvojkrídlové dvere za Victoriným chrbtom sa pootvorili. Vystrašená? Nie, to nie je ten správny výraz... Do sály sa vovalil mrak cigaretového dymu. Rozrušená? Nie, to tiež nie. Jedno ťažké krídlo sa ešte posunulo a osoba spoza dverí vkĺzla dnu. „Jasné!“ Nervózna. A vrazila si plnú vidličku do úst. Nemusela ani prehltnúť. Okamžite ako sa jedlo dotklo jej jazyka ju naplo. Na tvári príchodzej sa objavil pobavený úškrn. Všetko skončilo v najbližšom ,našťastie prázdnom, pohári. Zatiaľ čo kašlala a upierala sklamaný pohľad na plný tanier, osoba pozorujúca celé divadlo spred dverí ju potichu obišla. Za hlasného zavŕzgania stoličky sa usadila o pár miest ďalej, do úctyhodnej vzdialenosti troch metrov. Prskajúca Victória pozrela cez slzy v očiach na sediacu postavu a znova jej zabehlo. Integra pokojne sledovala prehnanú reakciu na svoj príchod.
„Ech šéfe. Čo tu...?“
„Robím?“ Dokončila Integra, zahasila cigaru o blízku podšálku a lenivo prehodila nohu cez nohu.
„Dobrá otázka, len položená nesprávnou stranou, nemyslíš?“ Victoria najprv vyvalila oči, potom ešte prejavila oneskorenú snahu zasalutovať.
„Seď!“ Okríkla ju veliteľka. „Dobre vieš, že konzumácia normálneho jedla je pre tvoju tráviacu sústavu nemožná!“ Tvár karhanej celá očervenela, previnilo skúmala okraj svojej prehnane krátkej sukne.
Integra sa s povzdychom naklonila dopredu a omnoho miernejším tónom preniesla. „Nemôžeš odmietať pitie krvi navždy...“
„Neumriem...“
„Nie to nie ale...“ Naklonila sa ešte o niečo bližšie. „Čo si myslíš. Ako získavajú upíri svoju moc?“
Celú dobu sa dívala Victorii priamo do očí, tá však jej prenikavý pohľad dlho nevydržala. Znova nevedela kam s očami. Sálou sa rozľahlo ťaživé ticho, ktoré prerušovali iba pravidelné výstreli. Victoria si nervózne hrýzla spodnú peru. Po chvíli Integra vzdala psychologickú hru a hodila na stôl pred seba transfúziu. „Pi!“ Len zavrtenie hlavou. „To je rozkaz!“ Victoria k nej zdvihla podozrivo vlhké oči. „Panebože.“ Prehodila Integra znechutene a vzala vrecko zo stola. Victorii evidentne odľahlo. Úľava však trvala iba do chvíle kým Integra nezačala otvárať plastový uzáver. Vydesene ju sledovala ako odkladá vrchnák a prikladá si transfúziu k perám. Takmer nedýchala keď jej hustá karmínová tekutina kĺzala do úst. Prázdny obal so žuchnutím dopadol naspäť na stôl.
Integra prudko vstala a rýchlo prekonala vzdialenosť, ktorá ju delila od vyľakanej Victorie. Zaprela sa do opierok po stranách pohodlnej čalúnenej stoličky, čím zabránila prípadnému pokusu o únik. Zohla sa ešte nižšie, bližšie a...pritisla svoje pery na Victorine. Ona celá stuhla, ani nie tak kvôli cudzím perám tisnúcim sa na tie jej, ale sladko chutiacej tekutine prúdiacej z nich. Nemala na výber. Musela prehĺtať ak sa nechcela zadusiť.
Integra jej agresívne vtláčala jazykom teplú krv až do hrdla. Nemohla robiť nič, preto iba privrela oči a snažila sa s útočníkom spolupracovať aby to mala čo najskôr za sebou. Integra bola tak blízko, že cítila jej prenikavú a pritom vôbec nie nepríjemnú vôňu, mohla vidieť každú vrásku na jej tvári, strapatá ofina ju šteklila na čele a padala do očí. Vnímala jej blízkosť a nemohla si pomôcť. Srdce jej bylo rýchlo a splašene, až sa čudovala, že sa to neozýva celou sálou.
Po chvíli, ktorá sa Victorii zdala ako večnosť sa Integra za hlasného mľasknutia odtiahla. Nie rýchlo, ale pomali sa vzďaľovala stále udržujúc očný kontakt. Hodnú chvíľu boli ešte spojené tenkou niťou krvavých slín tiahnucou sa medzi ich lačnými perami. Victoria sa prudko nadýchla, priam zalapala po dychu. Vlákno sa pretrhlo. Triasla sa na celom tele a do tváre sa jej nahrnula červeň.
V sluchách jej ohlušujúco hučala krv, skoro nepočula ako sa jej Integra zastreným hlasom prihovára: „No čo môj malí upírik?“ Vystrela sa a nežne pohladila Victoriu po hlave. „Že to nebolo také strašné.“ Zrazu akoby sa spamätala, jej dotyk sa zmenil na drsný a hrubo Victorii postrapatila vlasy. Tá však sedela ako obarená, nezmohla sa na slovo, práve jej totiž začalo v plnej miere dochádzať čo sa vlastne stalo. Ani si neuvedomila kedy sa Integra stihla presunúť k dverám, z šoku ju vytrhlo až zavŕzganie starých pántov.
S otvorenými ústami sa otočila, že niečo povie, namietne alebo...proste čokoľvek, ale nedomyslela to a tak iba na prázdno zaklapla pusu. No nemusela to ani skúšať.
Integra sa s rukou na kľučke otočila a hodila na ňu cez plece nepríjemný pohľad. „Zajtra nás čaká ťažký deň. Odporúčam ti zbytok noci stráviť odpočinkom...“
„A-ano samozrejme...“ zakoktala sa.
„Neprerušuj ma. Odpočinkom v rakve.“ Victoria viditeľne stuhla.
„A keď vravím, že ti to odporúčam myslím tým, že je to rozkaz!“
„Ech...“
„Alebo ťa tam mám násilím exportovať?“ Jej kamenný výraz a diabolský tón hlasu ostro kontrastovali s iskričkami v očiach.
Victoria s novonadobudnutým rumencom iba rýchlo zavrtela hlavou, bleskovo sa postavila a už sa za ňou zaklapli dvere na druhom konci sály.
Hneď nato sa na Integrinej tvári usadil široký úsmev. „Ešte sme neskončili, Victoria.“ Šepla a opatrne za sebou zavrela.
Na druhej strane za pootvorenými dverami sedela na studenej podlahe Victoria. Opierajúc sa chrbtom o stenu, vyvalené oči neprítomne upierala do tmy spodná pera sa jej triasla.
...Ešte sme neskončili...
...Čo tým, sakra, myslela...
Sedela na kamennej dlážke, v hlave sa jej mihali myšlienky jedna za druhou, ale nedokázala sa na žiadnu z nich sústrediť. Jedna bola však neodbytnejšia ako ostatné...Čo by Integra spravila keby...keby odmietla isť...ísť si... oddýchnuť?...Po chvíli si uvedomila prečo tu vlastne sedí a radšej sa pobrala nájsť najbližšiu rakvu...