Život nie je fér

pár: vymyslené postavy, Kohei - Takumi
varovanie: shonen ai

poznámka: smutné, tragické, smrť oboch postáv

Cítim teplý vánok ako hladí moju tvár. Počujem šum lístia a vlastný chrapľavý dych. Pomaly otvorím oči. Biela je všade. Pootočím hlavu. Telom mi preletí vlna ostrej bolesti. Zavriem oči, nechám ju odznieť, znova ich otvorím. Vidím akýsi smiešny prístroj, vychádzajú z neho hadičky. Veľa hadičiek. Vedú do mojich zápästí. Otvorím ústa, no mám v nich príliš sucho. Nedokážem zo seba dostať ani hláska. Tá krabička začne pípať. Začujem kroky. Kroky mnohých ľudí. Už ich aj vidím. Skláňajú sa ku mne. Sú rozmazaný. Akoby skrytý za závojom hmly. Niečo vravia. Počujem hlasy, no význam slov mi uniká. Chcem niečo povedať, nemôžem, jazyk sa mi lepí na podnebie. Náhle oslepujúca beloba zmizne, nahradí ju temnota.
Otvorím oči. Na stene oproti načerveno žiaria do tmy čísla. Digitálne hodiny. Čo to má znamenať? Kde to som? Poobzerám sa dookola. Veľká miestnosť s posteľami. Nie sú prázdne, ale nedokážem rozoznať tmavé postavy na nich. Panuje tu ospalé šero. Posadím sa. Aj ja som na posteli? Odkopnem prikrývku, položím bosé nohy na studenú dlážku. Necítim to. Chlad vnímam iba vzdialene, ako keby ho pociťoval niekto iný. Necítim takmer nič. Niekto zavrel realitu do priesvitnej, ale nepreniknuteľnej škatule. Na zemi pri nohách postele leží nejaký čierny predmet. Natiahnem sa poň. Batoh. Je špinavý a prázdny. Počkať nie. Len jeden jediný predmet. Vytiahnem ho. Drobné úlomky rozbitého skla zazvonia o podlahu. Rám s fotkou. Nevidím na ňu. Posuniem sa, aby na ňu dopadlo oranžové svetlo pouličnej lampy. Sú na nej dvaja ľudia. Smejú sa. Smiech? Výraz tváre vyjadrujúci emóciu. Radosť. Cit môjmu svetu tak vzdialený a cudzí. Zdá sa mi nezmyselné, že sa niekto na tejto planéte niekedy usmial a ešte nezmyselnejšie, že to niekto vôbec dokáže. Kedysi som tomu rozumel. Zahľadím sa na šťastné tváre. Zavriem oči. Znova počujem ruch mesta, cítim trávu štekliacu ma na lícach, vôňu dažďa vo vzduchu a vidím “jeho“. Som naspäť v dni keď vznikla fotka.

„Noo Kohei! Nie je to úžasné?!“ Spýta sa nadšený mladík sediaci vedľa mňa.
„Hej, hej.“Zašomrem otrávene a prevrátim sa na chrbát.
„Ale čo sa deje?“ Otočí sa ku mne ustarostene. Uprie na mňa tie svoje nevinné fialové očičká. Vždy sa v nich strácam, sú také nádherné. Mohol by som sa do nich dívať večnosť a nestačilo by to.
„Na tento deň si sa taaak tešil.“ Prehnane gestikulujúc mi vyčíta.
„To nič Takumi, len...“ Nechám vetu nedokončenú.
„Len?“
„Zamyslel som sa, nič viac.“
„Nad čím?“
„Nad ničím.“
„Kohei!“ Naštvane zazerá. Mlčím, viem, že by som to nemal ale ústa sa mi sami od seba skrivia do ľahkého úsmevu. To ho iba podpichne a ešte viac rozdráždi. „Dobre ako chceš!“ Nevraživý pohľad. Zloží si ruky na prsiach a otočí sa mi chrbtom. „Keď som ti taký smiešny pre mňa za mňa sa nemusíme baviť vôbec!“
Nevydržím to. Rozosmejem sa. Nereaguje. Ani netuší aký je roztomilý. Posadím sa, po štyroch sa k nemu prikradnem. Zozadu ho objímem. Ruky odtočím okolo jeho pásu, hlavu si položím na jeho rameno. Nepovie nič, ďalej pokračuje v mračení aj keď sa mi zdá, že ten kamenný výraz trochu zmäkol.
„Áno je skvelé, že máme konečne po mature, ale uvažoval som...“ Hľadám správne slová. „ako to všetko vyriešime po finančnej stránke.“
„Čo?“ Poznám výšku Takumiho IQ, no občas o tom čísle vážne pochybujem. Ide o to, momentálne obaja bývame v školskej ubytovni. Ja svojich rodičov ani nepoznám, vyrástol som v sirotinci, lenže tak sa už vrátiť nemôžem. Takumiho rodičia pred rokom a pól vyhodili z domu, viac-menej aj kvôli mne. Jeho otec je prísne konzervatívny politik. Škandál v podobe homosexuálneho syna si nemôže dovoliť, tak sa k nemu radšej ani nehlási.
„U-uuu zobuď sa, po skončení školského roku nemáme kde bývať. V intráku nás nenechajú.“
„Jeeje to mi nenapadlo.“
„Mohli by sme si prenajať byt, mám niečo našetrené. Lenže neviem ako z toho zaplatíme ešte aj školné. Výška je drahá. Myslel som...“
„Nájdem si prácu.“ Prerušil ma vážne. Musel som sa usmiať, predstava pracujúceho Takumiho. Viac ako nereálne.
„Nie, to nie. Prácu aj štúdium nezvládneš, budeš toho mať veľa.“
„A ty akože zvládneš oboje?“ Oponuje mi pochybovačne.
„To síce nie, no ja môžem školu odložiť na neskôr.“
„Prečo...?!“
„Počúvaj, ty si bez právnického titulu v tej brandži ani neškrtneš, ja sa môžem umeniu venovať stále. Či už budem akademický maliar alebo nie.“
„Znie to logicky, no nepríde mi to správne...“
„Nerieš, veď bol to môj nápad.“
„Aj tak...“ Snaží sa protestovať ďalej, ale otočím si ho k sebe a umlčím bozkom.
„Čo som povedal platí!“
„Oh, vážne?“ Znie pobavene.
„Vážne.“
„Tak dobre. Ako chceš.“ Usmeje sa na mňa tým svojim ďakujem-prepáč-mám-ťa-rád úsmevom. Zrazu akoby si na niečo náhle spomenul sa otočí a začne sa hrabať v taške.
„Čo robíš?“
„Mám nápad, uvidíš.“ Vzápätí vytiahne foťák. Sadne si vedľa mňa.
„To nemyslíš vážne. Prestaň!“
„Ale nooo, jednu fotku. Chcem mať spomienku.“
„A čo tak hrča na hlave ak to okamžite neodložíš?“ Hodí na mňa šteňací pohľad. „Nie.“ Stále sa díva tak...Sakra! „Dobre, jednu fotku.“
„Usmej sa!“
„Nechci to po mne.“ V momente keď stlačil spúšť sa ku mne pritúlil so širokým úsmevom na tvári a mne to nedalo. Predsa som sa usmial.

Prenajali sme si dvoj-izbový podkrovný bytík. Malý ale stačí. Našiel som si celkom slušnú prácu a po večeroch som maľoval. Takumi pilne študoval. Napriek všetkému sme sa mali celkom dobre.

Bol sychravý jesenný večer, taký keď má človek chuť zaliezť pod paplón s hrnčekom horúceho čaju a nevystrčiť s tade ani nos do jari. Stál som pri okne a prenášal na plátno zamračenú oblohu. Takumi sediac za stolom vedľa s nosom v knihách natáčal na vidličku dávno studené špagety. Padol mi naň zrak.
„Už sa v tom šprtáš hodinu, doješ to?“ Žiadna reakcia. „Takumi?“ Stále nič. „TAKUMI?!“ Strhne sa a prekvapene na mňa zažmurká.
„Vravel si niečo?“ „
Tie špagety...“
„Ups, zabudol som.“ Odnesie tanier do dresu. No keď sa vráti nesadne si naspäť, obíde stôl a zastaví sa za mojím chrbtom.
„Je to ponuré.“ Okomentuje znalecky.
„Aaale nevrav.“ Odpoviem mu ironicky. „A nemal by si sa ešte učiť?“
„Eee, už toho bolo na dnes dosť.“ Zavrtí hlavou. „A ty by si si mal tiež dať pohov, veď už na to nemôžeš ani vidieť, je neskoro.“
„Maľujem večerné mesto, nemôžem to robiť ráno.“ Ohradím sa.
„Dobre tak si to odfoť alebo čo, lebo takto si zničíš oči.“
„Ďakujem mami.“
„Nechaj si to! Ale naše oko rozoznáva farby iba vďaka svetlu. To je vedecký fakt, ktorý sa mi teraz nechce vysvetľovať. Ide o to...“ Vždy ma zaskočí koľko rôznych informácií v tej svojej peknej hlavičke ukrýva. No keď sa tak zamyslím, on bol už na strednej dobrý skoro vo všetkých predmetoch (asi okrem tzv. výchov – výtvarná, hudobná...). Vlastne uvažoval o dvoch vysokých školách. Právo a chcel niečo s vedou. Vždy keď si na to spomeniem bodne ma výčitka. Nemôžeme si to dovoliť. Presnejšie nemám to z čoho zaplatiť. Jeho rodičia by mohli ale... „Kohei! Počúvaš ma vôbec? Či si pre zmenu mimo ty?“
„Áno počúvam.“ Zaklamem.
„Tak čo som hovoril?“
„Ehm, neviem.“ Priznám.
„To si zaslúži trest!“ Pozriem naňho, tvári sa vážne ale prezradia ho nezbedné ohníčky tancujúce vo fialkových očiach. „Do postele! Bez večere a okamžite!“ Zavelí.
„A to má byť za trest?“
„A sám.“ Dodá a víťazne sa zaškerí.
„Aaaleee to si nemyslím.“ Bez väčších ťažkostí si ho prehodím cez plece a odnesiem do spálne.

Jedného dňa mal telefonát. Pamätám si to až pridobre.
„Kto to bol?“
„Spomínaš si na Nezumiho? Zo strednej.“ Ako by som mohol zabudnúť na toho bastarda. V prvom ročníku sa on a jeho parta vydávali za Takumiho priateľov. Keď sa prevalilo, že je ne chlapov spravili si z neho fackovacieho panáka. Neraz som ho ťahal z fontány na školskom dvore, kontajnera či cudzej skrinky. Bolo to úbohé. Neskôr im to už nestačilo a začali ho mlátiť. Vtedy som to už nevydržal a šiel s tým za riaditeľom. Samozrejme som zamlčal dôvod šikany, ale to bolo predsa jedno. Nezumiho vyhodili zo školy a ostatný dostali podmienku. Nastal pokoj.
„Áno, pamätám.“
„Vravel, že dáva dohromady starú partu zo školy. Pozval ma na nejakú spomienkovú párty. Bude to zajtra.“
„Pôjdeš?“ Nepáčilo sa mi to, ani trochu.
„Hej, sľúbil som to. Prečo?“
„Nič, nič. Ja len tak.“

Chcel som počkať kým sa vráti, vravel, že mám ísť spať lebo príde neskoro. No plánoval som prekvapenie. Ležal som pred telkou a viečka mi čím ďalej, tým viac oťažievali. Oči ma štípali. Zavrel som ich, len na chvíľku, no už som sa prepadal do tmy. Prebral ma nepríjemný zvuk zvončeka. Zmätok rýchlo vystriedalo pochopenie a ja som bežal k dverám otvoriť. Tešil som sa, vrátil sa predsa dosť skoro. V tom okamihu mi nenapadlo, že on má kľúče.

Sedím pri nemocničnom lôžku. Tvár skrytú v dlaniach. Na snehovo bielej posteli leží moje slniečko. Oči zavreté, hnedé vlasy mu trčali na všetky strany ako vrabčie hniezdo. Akoby len spal. Musím zakrútiť hlavou nad svojou hlúposťou. On naozaj spal. Po ťažkej operácii ale len spal.
Chytím mu studenú ruku, zašepkám. „Takumi. Je mi to ľúto.“ Odmlčím sa. Neviem čo povedať aj keď ma nepočuje. „Mal som niečo povedať. Nepustiť ťa.“ Skloním sa a pobozkám mu skrehnutú ruku. Na viac sa neodvážim, nechcem ho zobudiť.

Na druhý deň vojdem síce do tej istej izby, ale pôsobí omnoho prívetivejšie. Takumi je hore, sedí opierajúc sa o horu vankúšov. Keď ma zbadá úplne sa rozžiari a privíta ma so širokým spokojným úsmevom. Prisadol som si k nemu na kraj postele.
„Ako sa máš?“
„Skvele, keď ťa vidím.“ Odpovie napriek tomu, že už pozná diagnózu. Ja som sa to dozvedel o niečo neskôr ten istý deň. Je ochrnutý, od pása nadol a má to postupovať. Postihne to celé telo. Stratí schopnosť ovládať ruky, rozprávať. Neudržal som slzy keď mi to doktor oznámil.

Po týždni boli početné tržné, bodné rany a podliatiny na Takumiho tele vyliečené. Bol neuveriteľne šťastný, chcel aby som ho vzal domov, z nemocnice. „Prosím. Je mi tu smutno. Toľko chorých a umierajúcich ľudí. Nepatrím sem.“ Nemohol som mu povedať nie.

„A sme tu!“ Zahlásim pričom požičaný vozík aj s drahocenným nákladom potlačím cez prah. Prvé dni boli úžasné. Z návratu domov nabral Takumi novú energiu aj keď on ju vlastne nikdy nevyčerpal. To som asi len ja kto si stále robí starosti. No jeho entuziazmus sa preniesol aj na mňa. Svitla mi nová nádej.

Choroba bola nemilosrdná. Predmety mu stále častejšie padali z rúk. Každým dňom sa mu triasli viac a viac. Čo bolo však ešte horšie, nemohol pokračovať v štúdiu. Ukázalo sa, že poškodenie mozgu bolo vážnejšie ako si lekári mysleli. Zrádzala ho pamäť. Zabúdal dôležité veci či údaje a len ťažko sa učil nové. Taktiež polícii sa stále nedarilo chytiť tých grázlov čo mu to spravili. Aj keď im Takumi dal presný opis, dokonca konkrétne mená. Oni tvrdili, že emigrovali do zahraničia a nemôžu s tým nič robiť. Nie je to v ich právomoci. Bolo mi s tých kecov na vracanie. Bolo im to jedno, pre nich sme boli iba dvaja debilný buzeranti. Načo kvôli nám trestať nejakých chalanov čo sa očividne chceli len pobaviť? Vedeli sme to, obaja, no nič sme nepovedali. Čo by sme tým zmenili?

Pohľad na Takumiho je stále žalostnejší. Nič už neudrží v rukách. Musím ho kŕmiť, čistiť zuby atď. Mne to neprekáža, nevadí mi starať sa oňho, ale vidím ako to trápi jeho. Cez deň sa usmieva, hrá sa, že sa nič nestalo a nedeje. Akoby som nepočul jeho plač, ktorý tíšim takmer každú noc. Neviem ako dlho to ešte vydrží, ani č sa stane potom.

„Kohei?“
„Dobré ráno, slniečko.“ V posteli sa k nemu otočím a letmo ho pobozkám. „Ako si sa vyspal?“ Namiesto odpovede sa mi dostane smutného, unaveného pohľadu kedysi iba veselých fialových očí.
„Čo sa deje?“ Vyľakal ma, vážne ma ten výraz desí.
„Objím ma prosím.“ Poslúchnem. Ležíme vedľa seba, on sa chúli v mojom náručí, hľadíme si do očí.
„Chcem ťa o niečo požiadať.“ Povie ťažko a s námahou ovinie ruky okolo môjho trupu. Mal by som na to niečo povedať, ale slová mi viaznu v hrdle.
„Už to viac neznesiem, mám toho dosť. Som na tom stále horšie a horšie. Áno vraveli mi to, no až doteraz som im neveril. Myslel som si...“ Stíchol, bolo vidno, že premáha plač. „Chcem umrieť.“ Tie slová bodali rovnako ako skleslí pohľad. Zmohol som sa iba na:
„Nie.“ V očiach sa mu zračilo zároveň pochopenie a ľútosť.
„Prosím. Nechcem to ďalej preťahovať. Chcem odísť kým si pamätám každý okamih s tebou a kým ťa ešte dokážem objať.“ Vankúš rýchlo vlhol slzami nás oboch.
„Nie.“
„Prosím, Moje spomienky každým dňom blednú a ruky slabnú.“ Cítil som ako sa ma zúfalo snaží zovrieť v náručí. Pritiahol som si ho bližšie.
„Prosím Kohei.“ Šepol. Nemohol som inak.

Bol dlhý letný večer, sedeli sme na posteli. Takumi na mojich kolenách. Cez otvorené okno nás hriali lúče obrovského žeravého kotúča, ktorý sa neodvratne noril za obzor.
„Milujem západ slnka. A tento je obzvlášť krásny.“ Povie potichu.
„Pre mňa sú všetky rovnaké.“ Odpoviem s predstieranou ľahostajnosťou.
„Nechápem ako môže byť umelec taký neromantický.“ Podpichoval ma. Rozhodol som sa neodpovedať, namiesto toho som sa k nemu naklonil pre bozk. Keď sme sa od seba oddelili stačil jediný pohľad do jeho očí a všetky rozbúrené a protichodné city v mojej hlavu pohltil pokoj. Do duše sa mi vkradol akýsi krehký mier. Sedeli sme vo vzájomnom objatí sa dívali jeden na druhého, zatiaľ čo slnko pomaly končilo svoju dnešnú púť. Letný slnovrat, najdlhší deň v roku, a predsa bol pre mňa prikrátky. Držal ma pevne, ani som nevedel, že to ešte dokáže. Červenú guľu už skoro nebolo vidieť.
„Milujem ťa, Takumi.“ Vyslovil som slová, ktoré v poslednej dobe opakujem čím ďalej tým častejšie a stále ich túžim opakovať znova.
„A ja teba, Kohei.“ Zavrel oči a oprel si hlavu o moju hruď. Posledné slnečné paprsky nenávratne mizli.
„Som unavený.“ Zašepká do môjho trička. Nie, ešte aspoň chvíľu, Takumi prosím. Potrebujem ešte chvíľu alebo dve. Deň. Týždeň. Mesiac. Rok. Ďalší život. Večnosť by nestačila. Do Takumiho hnedých vlasov dopadne kvapka slanej vody.
„Tak spi.“ Nasleduje ju ďalšia. „Som tu s tebou.“ Počujem ako sa nadýchol, úder jeho srdca a potom...ticho. Mohol som plakať, teraz už som mal prečo, no zrazu to nemalo význam. Jemne som položil Takumiho telo na posteľ. Na tvári mal výraz úľavy a ten prekrásny úsmev, ktorý mi navždy zostane v srdci. Venujem mu posledný bozk. Na dobrú noc. Odchádzam. Bolo až priľahké dať mu do polievky o dve tabletky viac než obvykle. Ale bolo až priťažké zavrieť za sebou dvere od izby jeho odpočinku. Opustiť ho. No musel som. Raz mi povedal, že farby sú len odraz svetla od častíc, ktoré vníma naše oko. Ja už nikdy žiadne farby neuzriem. Moje slnko navždy zašlo.

Viac si toho nepamätám. Netuším ako som sa dostal sem, do nemocnice. Na nočnom stolíku ležia nejaké papiere. Všetky sú popísané malinkým písmom, až na poslednom je veľký nápis: Psychologický posudok. Preletím text očami. Upútajú ma slová...pri pokuse o samovraždu... Náhle mi dôjde čo robím v nemocnici. Spomeniem si.

Na tvári muža sediaceho na nemocničnej posteli uprostred miestnosti plnej spiacich pacientov sa roztiahne trpký úsmev. Vstane, ako v tranze ide k oknu. Pozrie von na tmavú ulicu. Je to vysoko. Siedme, ôsme poschodie. Otvorí ho. Do miestnosti vnikne mrazivý nočný vzduch. Mladík prelezie cez okno a pustí sa.