Taký nudný pracovný deň

anime: naruto
pár: NarutoGaara (ja viem, že už vám s tým leziem na city, ale keď oni sú spolu tak kawai!!)
varovanie: Yaoi, OOC
poznámka: úplne prvé yaoi čo som kedy napísala, takže prosím nechajte po sebe komentár, nech viem či to mám rovno zabaliť alebo sa ešte o niečo takéto pokúsiť...užite si to ;)

Do Konohy prišlo ráno. Ospalé slniečko vykúka spoza čierneho obzoru a halí dedinu do matného sivého svetla. Väčšina obyvateľov sa len prebúdza zato v kancelárií istého nemenovaného Hokageho už panuje denný ruch.
„Hej, Naruto tu sú nejaké ďalšie papiere...“ Chlapík vo dverách zamrzne uprostred vety.
„Díky Shikamaru, polož ich, prosím ťa, niekde tam na tú kopu.“ Na ktorú kopu mu zostalo záhadou pretože po prvé Naruta cez tie hory dokumentov vôbec nevidel a po druhé v tom okamihu sa miestnosťou prehnal silný prievan. Obaja len s úžasom sledovali ako hŕby papierov naskladané až po strop jeden po druhom letia von oknom.
„Zrazu to tu vyzerá tak prázdno.“ Poznamená spokojne sa tváriaci Hokage.
„Asi nechceš aby som po ne šiel, čo?“ Chlapec- oprava už muž sediaci za pracovným stolom sa zatvári zdesene. „Myslel som si.“ Prehodí ešte Shikamaru a zavrie za sebou dvere.
Naruto si s hlasným povzdychom vyloží nohy na stôl. Pomaly sa hojdá dopredu, dozadu na dvoch zadných nohách stoličky. Zakloní hlavu, Cez otvorené okno za sebou nahliadne von. Na krásnu modrú oblohu len kde tu brázdenú bielymi obláčikmi. Zavrie oči. Taký nádherný deň a ja musím sedieť tu! Človek by si pomyslel, že byť Hokage je väčšia sranda. Už sa ani nečudujem babči Tsunade, že to zabalila. Hm, predčasný dôchodok to vlastne neznie tak zle. Ale uvažovať na ním niečo po dvadsiatke to je tak trochu (trochu viac) na hlavu. No zase aby som neklamal zažívam aj pekné okamihy. Napríklad...
„Ahoj!“ Zaznie milo hlas spoza neho.
„Tresk!“
„N-naruto si v poriadku?“ Spýta sa Gaara premáhajúc škodoradostný smiech a ponáhľa sa pomôcť mu naspäť na nohy.
„To sa robí? Takto sa zakrádať!“ Rozčuľuje sa. „Mohol som si ublížiť!“
„Na stoličke sa nehojdá.“ Napomenie ho na oplátku.
„To je síce pravda, ale...ako si sa sem vôbec dostal?!“
„Oknom.“ Odpovie s veselím úsmevom od ucha k uchu, akoby bol na seba nesmierne hrdý. Naruto zdvihne zo zeme stoličku a opäť sa na ňu posadí.
„A čo tu vlastne chceš?“ Teraz sa Gaara zatvári naozaj urazene, našpúli pery a zamračí sa.
„Dlho sme sa nevideli. Mal som cestu okolo a...“ Odmlčí sa. Naštvaný vystrieda výraz úprimnej ľútosti. Tu sa Naruto zamyslí. A toto má byť Kazekage? Tento roztomilý smutne sa tváriaci človiečik je Gaara? Niekedy sa tomu verí len ťažko. „Chýbal si mi.“ Prizná po chvíli ticha s očami rozpačito zabodnutými do drevenej podlahy.
Tón aký použije v kombinácií s tým ako vyzerá dokonale otupí Narutov ostrý jazyk. Nechá ho prísť bližšie a posadí si ho do lona. Ten len poslušne ovinie ruky okolo jeho krku a venuje mu dlhý vášnivý bozk.
„Moment.“ Odtiahne sa Hokage, pohne sa v ňom svedomie. „Mám prácu.“ Zaprotestuje tá časť zo zmyslom pre povinnosť.
„Myslíš tú, čo ti pred chvíľou priam vyletela z kanclu?“
„Tak to ty v tom máš prsty!“
„Nié, to by som si nikdy nedovolil.“ Zatvári sa ako nevinnosť sama.
„Ty...!“ Ale hnevať sa na neho nemôže. Nie keď ho obdarí ďalším láskyplným bozkom. Neprerušujúc spojenie ich úst obtočí mu Naruto paže okolo pása aby nespadol, zatiaľ čo Gaara mu vkĺzne rukami pod tričko. Hladí mu chrbát a hruď, pričom akoby náhodou zavadí o jednu z bradaviek. Jazykom sa presunie na jeho šiju zanechávajúc za sebou mokrú stopu. Tisne sa k nemu čo najbližšie a neprestáva sa ho pod tričkom dotýkať, no jednu ruku posunie o niečo nižšie. Miestnosť naplní polohlasný vzdych. Gaara mu pomaly, provokatívne rozopína nohavice. Zubami dráždi citlivú kožu na jeho krku a zasýpa ju drobnými bozkami. Zasúva ruku pod okraj Narutovych trenírok keď sa ozve rázne zaklopanie.
„Sakra.“ Sykne potichu Hokage.
„A ja tu oficiálne nie som.“ Podotkne Gaara. V panike sa rozhliadnu po kancelárií kde by sa mohol schovať. Kľučka sa už pohne smerom nadol. Zrak im padne na tmavé prázdne miesto pod písacím stolom. Dvere sa otvoria.
„Ahoj Sakura, deje sa niečo?“ Položí ružovláske otázku keď sa zasunie a ruky položí na opierky po stranách stoličky.
„Vlastne áno. Nič hrozné len...“ Pustila sa do výkladu.
Pod doskou stola kde sa krčí Gaara doliehajú jej slová iba tlmene, no on sa ani nesnaží ju počúvať. V tom malom priestore je tesno aj bez páru nôh naviac. Nevyzerá to, že by sa chystala v dohľadnej dobe odísť. Začína mu byť nepohodlne a teplo. Zrazu mu pohľad padne na istú časť Narutovho tela presne vo výške očí. Zips má stále rozopnutý a spodky trochu stiahnuté. Sám pre seba sa uškrnie a po štyroch príde bližšie...
Naruto prudko nasaje nosom vzduch a vystrie sa ako keby zhltol pravítko. Na “tom“ citlivom mieste ho pohladí horúci dych. Ani na sekundu nezapochybuje o tom čo má Gaara v úmysle len dúfa, že si to ešte rozmyslí. Keby tu tak nebola Sakura! Zacíti mokrý dotyk, najskôr len špičky jazyka, no hneď nato celej jeho plochy. Zahryzne si do spodnej pery aby udusil stony derúce sa mu z hrdla. Dych sa mu zrýchli, do tváre nahrnie červeň. Význam Sakuriných slov mu akosi uniká. Náhle ho tam dole obklopí vlhké teplo cudzích úst. Prsty pevne zatne do operadiel stoličky. Unikne mu tichý vzdych.
„Naruto? Si v poriadku?“ Všimne si Sakura jeho zvláštny výraz.
„A-ano som.“ Odpovie roztrasene. Gaara sa dole vážne činí. Pomyslí si.
„Nevyzeráš. Nemáš horúčku, si celý červený?“ Stará sa.
„Ech...nie, v-všetko je...v poriadku Sakura-chan.“ Sformulovať súvislú vetu mu robí čím ďalej tým väčšie problémy. Akákoľvek myšlienka sa v jeho hlave stráca v prívale rozkoše. Jeho dych sa z blížiacim vyvrcholením stáva stále nepravidelnejším.
„Vážne?“ Obáva sa o neho nič netušiaca Sakura.
„Áno!“ Vykrýkol na ňu lebo už to naozaj nemohol vydržať.
„Dobre, tak je teda radšej pôjdem.“ Oznámi s jasnými obavami v hlase, ale odchádza. Naruto sa chce okamžite odsunúť, no vtom sa ešte vo dverách otočí a milo povie. „Keby si čokoľvek potreboval budem v kancelárií.“ Mal chuť na ňu zbľačať nech už vypadne ale namiesto toho jej len kývol hlavou. Už bol blízko, až príliš.
Tesne potom, čo sa za ňou zaklapli dvere sa mu konečne dostane túžobného uvoľnenia. Zakloní hlavu, prsty zaborí do Gaarovych vlasov a potichu vykríkne jeho meno. Pred očami sa mu zatmie. Unavene sa oprie, zhlboka oddychujúc zacíti ako jeho pýcha vykĺzne z tých úžasných úst. Pozrie dole, medzi svoje nohy a zbadá Gaaru ako si utiera biele kvapky z kútika úst a brady.
„Čo to, preboha, stváraš?“ Dostane zo seba medzi nádychmi. No on sa len diabolsky uškrnie.
„Tá debata bola príliš nudná, rozhodol som sa ti ju trochu...oživiť.“ V očiach sa mu ligocú iskričky hravosti.
„No veď počkaj! Toto ti len tak nedarujem.“
„Heeej? Už sa teším.“ Natiahne sa, aby sa ich pery mohli stretnúť...

Porada

anime: naruto
pár: Gaara a originálna postava
upozornenie: shonen ai, OOC
poznámka: taká blbinka čo som predvčerom v noci splácala...berte prosím ohľad na to, že som to písala okolo jednej v noci!!! Písané je to z pohľadu Gaaru. A je to pomerne ujety nápad...skoro ako ja xD

„Ach jooo!“ Povzdychnem si vykračujúc prázdnymi chodbami tichej budovy. Zarazím sa. Prázdna? Tichá? Musím sa usmiať. Obvykle je to tu kadejaké, len nie prázdne a tiché. Asi som si už na ľudí chaoticky pobehujúcich s kancelárie do kancelárie a mamľasov blokujúcich premávku natoľko zvykol, že mi to tu bez nich príde také...smutné a neprívetivé. Teraz to proste vyzerá inak. Inak a pritom vlastne rovnako. Je zvláštne prejsť od dverí k dverám bez toho aby do mňa niekto nevrazil.
Zastavím sa. Chodba, ktorou kráčam končí. Stojím pred zavretými dverami. Dôvod prečo je to tu ľudoprázdne sa nachádza práve za nimi. Ešte raz sa zhlboka nadýchnem a vydýchnem, položím ruku na kľučku a vojdem.
V tom okamihu sa na mňa uprú zraky asi tridsiatich ľudí. Tridsiatich štyroch, opravím sa. Všetci vstanú. Prejdem k jedinej voľnej stoličke (ako inak) za vrch stolom. Usadím sa, ostatný tiež. Na hromádke predo mnou na lesklej doske stola ležia nejaké papiere. Podrobný výpis tém dnešnej schôdze. Preletím ich pohľadom. Vždy mi príde neuveriteľne komické, že kvôli obyčajnému zasadaniu rady vyprázdnia celé veliteľstvo. Zoznam tých banálnych tém mi len potvrdí nezmyselnosť ich konania. No dobre, ako myslia.
„Tak...“ Začnem, ale vzápätí ma preruší chlapík sediaci na pravo o štyri miesta ďalej.
„Kazekage-sama, prepáčte, ale myslím, že by sme mali začať riešením istého problému, ktorý síce nie je na programe, zato je určite závažnejší než tie ostané.“ Prednesie strojene.
„Dobre.“ Sakra, dnes som to chcel odbiť čo najrýchlejšie. Čo už, nič iné mi nezostáva. Položím papiere naspäť a zdvihnem pohľad k tomu chlapovi...neviem mu prísť na meno...no nevadí.
„Takže...“ Pokračuje keď upúta moju pozornosť. „...získali sme informácie z dôveryhodného zdroja, že jeden z členov rady udržuje homosexuálny pomer.“ Keby som práve v tomto momente niečo pil/jedol odniesli by si to všetci naokolo. To nemôžu myslieť vážne. Rozhliadnem sa po (nanešťastie) smrteľne vážnych tvárach členov zasadnutia. Preboha!! Vzdychnem v duchu. Vždy zabúdam, že rada je tak z dvoch tretín zložená zo senilných, konzervatívnych a impotentných dedov.
„A...akože...“ Skoro neudržím smiech keď vidím tie prísne pohľady. „...kde spočíva ten problém?“ Pár ľudom som práve statočne vyrazil dych.
„No, teda...“ Vyzerá to, že aj tomu dotyčnému čo s tým začal. „Kazekage-sama, mohlo by to veľmi uškodiť povesti dediny.“ To už mi fakt nie je všetko jedno. Zatnem zuby a snažím sa tváriť čo najserióznejšie. Niekedy ma vedia tak pobaviť.
„Vážne?“ Spýtam sa pochybovačne. Ale to bola veľká chyba.
„Samozrejme,...!“ Následne ma skoro všetci čo tu sedia zahrnuli prúdmi slov. Spustila sa asi tak pól hodinová prednáška o...ja ani neviem o čom ale zachytil som iba pár dôležitých informácií. Napríklad kto je ten údajný “úchyl“ a...nie pardon to je všetko zmysluplné čo som sa za tých tridsať minút z ich úst dozvedel. Jediný kto k tomu nemal čo povedať bol obvinený. Noriyuki len potichu sedí na svojom mieste a pozoruje situáciu. Je to najmladší člen rady, dvadsať šesť ročný elitný jounin. Vysoký, čierne dlhé vlasy a...
„Chápete?“ Prehovoril nakoniec mojím smerom jeden z tých zosušených dedkov. Len kývnem hlavou.
„Dobre, navrhujem vyhodiť pána Hideyoshi Noriyukiho z rady a podrobiť disciplinárnemu konaniu.“ V duchu obrátim oči k stropu.
„Nesúhlasím,...“ V tom okamihu ma vyslovene zasypú jedovaté, nesúhlasné vety. Zúrivo prekrikujú jeden druhého. Unavene si prstami pretriem páliace oči. Neuveriteľné. A toto majú byť najinteligentnejšie mozgy Suny. Buď je to tým vekom alebo sme na tom ešte horšie ako som pôvodne myslel. Zo všetkých strán ku mne doliehajú rozhorčené slová. Začína ma z toho bolieť hlava. Neznie to, že by sa chystali v dohľadnej dobe stíchnuť. Vzkypí vo mne hnev. „DOSŤ!!!“ Prudko vstanem a tresnem päsťou do stola. Už to nevydržím! Ako keď utne kanceláriou sa rozhostí hrobové ticho.
„Už stačilo! Ste dospelí ľudia a riešite tu takéto hovadiny! Sem to nepatrí! Navyše nikomu z vás do súkromného života kohokoľvek a už vôbec nie iného člena zasadania nič nie je! Aj keby si to rovno tu pred vami on a jeho priateľ rozdali ja neviem na stole, nechcem o tom nič počuť!!“ Zhlboka dýcham pripravený nevraživým pohľadom prebodnúť každého kto by sa odvážil odporovať. Lenže to nehrozí, sú príliš otrasený, na tvárach sa im odráža čistý šok. Až na jedného. Norimu sa na tvári usadil potuteľný úsmev.
„A keď už sme pri pretriasaní osobných záležitostí, pozývam vás všetkých na svadbu. Áno vlastnú, pozvánku s bližšími informáciami vám pošlem do konca tohto týždňa.“ Otočím sa a nabrúsene vypochodujem z miestnosti plnej starcov neveriacne kývajúcich hlavami. Nezabudnem za sebou zatresnúť dvere.

O dva týždne neskôr:
„Na čo som sa to len nechal nahovoriť?“
„Prosím?“ Syknem na chlapa s tmavými vlasmi zviazanými v konskom chvoste stojaceho vedľa mňa. „Veď ty si hlavným iniciátorom toho všetkého. Požiadal si ty mňa. Ja som len súhlasil.“
„No áno, ale až dodatočne a z toho nesprávneho dôvodu a v zlom čase.“
„Neni to jedno?“
„Nie to teda nie je Gaara! Mohol si si nájsť aj lepšiu príležitosť ako výbuch hnevu na porade!“
„Tichšie! A usmievaj sa.“ Precedím kútikom úst. On len prevráti oči, ale zmĺkne.
„V tom príšernom smokingu sa usmieva len ťažko.“ Začne zase o chvíľu.
„Ale no ták Nori. Vyzeráš skvele.“ Štuchnem ho lakťom pod rebrá. „Pozri.“ Otočí hlavu smerom, ktorým ukážem. Zašklbe mu kútikmi úst. V rohu haly stojí skupina starcov, ktorých som naposledy videl pred štrnástimi dňami. Pohoršene sa obzerajú okolo seba a niečo si mrmlú popod nos.
„Ale je zvláštne, že vtedy nevyčmuchali s kým to ten pomer mám.“
„No našťastie. Aj keď teraz už je to jedno.“
„Neutrpí tým povesť dediny?“ Podpichuje ma.
„Nie, nemyslím si.“ Chce ešte niečo odpovedať, ale pristavý sa pri nás nejaká ženská. „Obrad o chvíľu začne tak...“
„Jasné, jasné.“ Skočím jej do reči a ťahám svojho budúceho manžela smerom k oltáru...