3.K. Náhoda

!Venované Broskynke!

Dvere tresnú, z úst vyletí ťažký povzdych a vyšťavené telo dopadne do perín. Niečo také strašné som už dlho nezažil! Sťažuje sa v myšlienkach mladík ležiaci na posteli.
Nielenže ten obed trval celú večnosť, ale mama ho ešte pozvala nech s nami posedí, že si dáme dezert, potom ho donútila počkať na olovrant a nakoniec ho presvedčila, že by sa urazila keby odišiel bez večere.
Toto bolo to najdlhšie poobede v mojom živote! A to najhoršie nebolo, že kedykoľvek na mňa Simon prehovoril koktal som a padali mi veci z rúk, ani to, že som sa asi sto krát bodol pri jedení paličkou do nosa keď som na neho civel. Dokonca som celkom dobre zvládol aj to, že sa k nemu sestra celú tú dobu tisla, dotýkala sa ho a kde tu ho obdarila letmým bozkom.
Ale doteraz som neprekonal fakt, že ja ho nikdy nebudem môcť takto objímať, hladiť ho, bozkávať... Sakra!! To nie je fér!
Prevalí sa na brucho a päsťami zúrivo udrie do vankúšov až sa z nich zdvihne kúdol prachu. Z hrdla sa mu vyderie zavrčanie, dlane zatína v päste až mu belejú hánky a po tvári stekajú slzy zlosti. Tak neuveriteľne ma to štve! Chcel by som byť na jej mieste!
Posadí sa a oprie chrbtom o stenu. Neprítomne hľadí do tmavej miestnosti osvetlenej iba oranžovým svetlom pouličných lámp prenikajúceho sem z ulice. Sedí nehybne.
V hlave sa mu hmýria myšlienky jedna cez druhú. Otázky, sťažnosti, nadávky alebo čo by bolo keby...? Žiadnu z nich nedokáže zaplašiť.
Tak tam len sedí a čaká. Čaká kým sa mu to v tej makovici zrovná, dostatočne na to aby sa mohol rozhodnúť čo ďalej.
Hnev z neho postupne opadáva. Jeho plamenná ozvena stále tíchne.
No nestráca sa, emócie nikdy nemiznú, len sa menia, pretvárajú v iné. A tak sa aj hukot ohňa v ňom mení na melancholický šum dažďových kvapiek. Ten pomaly zapĺňa celé jeho srdce. Pomyslená hladina vody stúpa spolu s jeho smútkom.
Myslí na neho, nejde to inak. Stále má pred očami jeho tvár. Ostro rezané rysy, okúzľujúci úsmev, ale nie taký ako z reklamy na zubnú pastu, omnoho vrúcnejší a láskavejší, hladké vlasy, do ktorých má vždy chuť zapliesť prsty,...
Lenže vždy keď moje vedomie zablúdi tým smerom vynorí sa vedľa jeho tváre druhá. S rovnakými svetlými očami, tvarovanými ústami a rysmi aké mám ja. Lenže je to dievčenská tvár. Usmiata dievčenská tvár so šťastím prekypujúcimi očami.
Nechcem aby sa to zmenilo. Nedokážem byť tým kto zaviní, že tá radosť z nich vyprchá! Vždy bola ľahkomyseľná, ale na žiadneho iného muža mimo rodiny sa nikdy tak nenaviazala.
Nedovolím aby sa s ňou rozišiel! Nie!
Ja tu nie som teraz dôležitý, ostatne som to celé zavinil, takže to aj napravím. Nezáleží na tom ako veľmi by som ho chcel!
Zažmurká a v očiach mu zahorí nové odhodlanie. Jasné, najbližšie keď sa stretneme si zo Simonom pohovorím a vykecám mu ten rozchod! Vyskočí a zaujme hrdinskú pózu.
A tým pádom nebudem musieť May oboznámiť s faktom, že som s jej chlapom spal skôr ako ona! Pomyslí si najprv víťazoslávne, no vzápätí mu dôjde čo vlastne trepol a na tvári sa mu objaví zmučený výraz. Bezvládne sa zvalí naspäť na posteľ. Nad ním sa vznáša tmavá aura hlbokej depresie.
Ja som taký smoliar. Schúli sa do klbka. Vankúš pod Lukasovou hlavou je o chvíľku úplne premočený a slaný. Izbou sa nesú tlmené vzlyky.
Trvá to dlho. Nevie ako dlho presne, pri plači človek rýchlo stráca pojem o čase, no určite to trvalo. Oči ho pália, ruky sa trasú. No náhle to utíchne, triaška prestane, bolesť zmizne.
Jeho myseľ sa ponorí do nepokojného bezsenného spánku, plného nočných môr. Len posledná rovnako ako on osamelá kvapôčka ešte stečie spod jeho zavretého viečka.

„Vstávaj!“ Zareve mu dakto do ucha pričom po ňom ešte nezabudne šmariť vankúš zo zeme. „Pohni, Lukas, lebo prídeš neskoro! Je pondelok!“
„Grrr...“ Zavrčí na to do perín. Tento náhli prepad je horší ako keby sa do jeho podráždeného vedomia zabodla dýka.
„Nech už si z tej postele vonku!“ Ziape mu priamo do ucha vzrušenia plný ženský hlas.
„Čo tu blbneš preboha?!“ Vyhrabe sa mladík celý strapatý spod paplóna. Pozrie na hodiny. Veď mám ešte kopu času!
„Ak budeš do desiatich minút hotový odveziem ťa do školy.“ Prehlási nadšene. Keby Lukas vedel vraždiť pohľadom tak by sa práve pripravil o sestru. Bez slova sa zahrabe naspäť.
„No tak prestaň, to nemyslíš vážne, Lukas!!“ Chytí ho za vytŕčajúcu ruku a snaží sa ho vytiahnuť. „Ak ťa nepôjdem zaviesť mama mi nepožičia auto! A ja ho dneska urgentne potrebujem!“
Prudko s ním trhne, asi o niečo silnejšie než zamýšľala, pretože z tej postele priam vyletí. Samozrejme dopadne hlavou rovno na tvrdú podlahu.
„No, konečne, pohni, za chvíľku odchádzame!“ Prehlási a dakam odbehne.
„May, ja ťa zabijem!“ Zastoná chlapec spolovice na zemi spolovice ešte na posteli.

Za necelých desať minút sedí na sedadle spolujazdca s poloprázdnou školskou taškou na kolenách. Je si sto percentne istý, že minimálne polovicu vecí nechal doma. Na hlave má ešte väčšie hniezdo ako obvykle a keďže sa obliekal takmer poslepiačky vyzerá ako vytiahnutý z kontajnera.
Čelom sa opiera o chladné sklo okna, viečka mu klipkajú, skoro spí.
Brzdy zaškrípu, auto prudko zastaví a driemajúci Lukas skončí čelom v palubnej doske.
„Kurva.“ Zasyčí keď sa šúchajúc si hlavu narovná.
„Vyjadruj sa slušne!“ Karhá ho blondínka na vedľajšom sedadle s rukami na volante.
„Dobre, dobre.“ Odvrkne podráždene.“Hm, a na čo dnes vlastne potrebuješ auto?“ No vzápätí otázku oľutuje. Mayine oči sa rozžiaria.
„Vieš, nechala som v jednom zlatníctve, rozkošný obchodík v meste, urobiť na objednávku taký prívesok, teda dva a...“
„K veci!“ Hrubo ju Preruší. Ona naňho len škaredo zazrie a pokračuje akoby sa nič nestalo.
„No keby som šla busom alebo pešo nestihla by som prednášku a Simona o odvoz požiadať nemôžem, pretože je to pre neho...p-počkaj ešte som neskončila!“ No dvere auta sa už za Lukasom s hlasným tresnutím zaklapli.

„Hrôza.“ Povzdychne si nad plnou táckou. Sedí za stolom v školskej jedálni.
Aj keď stôl je pomerne veľký, tak asi pre šiestich, je tu sám.
Cez záclonu čiernych vlasov znudene hľadí do taniera kde robí vidličkou v zemiakovej kaši miniatúrne chodníčky. Raz sa uhorský rok sa mi podarí dostať s celým obedom až k stolu a akurát vtedy nie som hladný! Zväčša do mňa totiž niekto milý stihne “omylom“ vraziť, podložiť mi nohu alebo mi tú tácku proste vyraziť z rúk.
Opäť sa z neho vyderie nešťastné „Ach.“ Aj keď nemôžem povedať, že by som nebol hladný, veď mi v bruchu škŕka už dobrú hodinu, ale nedokážem do seba nič dostať. Prešla ma chuť...teda, prešla ma už ráno hneď ako mi ségra objasnila načo jej to auto je (to som sa takmer povracal) a doteraz sa nevrátila.
Pred ním leží kompletne rozpitvaný obed, ktorý sa už ani náhodou nepodobá na mäso s kašou. Celé vyučovanie mi bolo mizerne a je mi jasné, že to nemá čo dočinenia s fyzickým zdravím.
Zavrie oči a predstaví si Simona. Jeho telo, tvár, oči, pery... Spomenie na tie bozky, vzdychy, horúce dotyky nielen rúk...
Vzhľadom k tomu, že má zavreté oči a celkovo je tak trochu v inom svete si ani len nevšimne poza chrbát sa mu plýžiaceho chalana.
Zrazu zacíti na temene hlavy cudziu dlaň a už je ksichtom v tanieri. Presnejšie v tej gebuzine čo na tanieri zostala.
K jeho ušiam sa zovšadiaľ nesie krutý smiech.

„Ako mi len táto škola lezie na nervy!“ Zúrivo šomre nad špinavým umývadlom. Pod prúdom ľadovej vody (iná netečie na školských záchodoch netečie) sa pokúša z vlasov dostať zvyšky obeda.
Nie, že by bol dva krát úspešný...ale aspoň už nevyzerám ako mama s pleťovou maskou.
Vystrie sa a pohľad uprie do veľkého zrkadla tiahnuceho sa celou stenou. Vždy mi vŕtalo hlavou načo je nám, preboha, zrkadlo na chlapských hajzloch, ale myslím, že som práve pochopil.
Keď uzná, že teoreticky môže vyjsť medzi ľudí (ak sa tak dajú študenti tejto školy nazvať) a, že to lepšie už nebude strčí hlavu pod sušiak na ruky.
Za chvíľku zo suchou hlavou vykročí na chodbu. Mal by som mať ešte jednu hodinu, ale z tej som už s najväčšou pravdepodobnosťou polovicu zmeškal, takže idem rovno domov.
Ide do šatne po bundu a hlavným vchodom von. Okamžite ako opustí budovu školy vytiahne si cigaretu a zapaľovač. Prejde cez nádvorie až za plot a to čo tam uvidí mu priam vyrazí dych. Jeho srdce vynechá jeden úder. Pred chvíľkou zapálená cigareta mu vypadne z úst.
Na školskom parkovisku s rezervovanými miestami stojí nádherný šporťák. Dokonale aerodynamický tvar, neuveriteľne nablýskaný lak či perfektne prepracované detaily. To všetko človeka okamžite presvedčí hneď o niekoľkým veciach naraz, no hlavne o cene.
Lenže Lukasa motorizmus nikdy moc nezaujímal a aj teraz jeho zrak upútal skôr majiteľ lenivo sa opierajúci o to autíčko. Simon! Čo tu, sakra, robí?!
Ťažko prehltne a začne sa v panike obzerať okolo kde by sa asi mohol schovať. Neskoro. Dotyčný si ho už všimol.
Vytiahne si ruky z vreciek, odpichne sa od zavretých dverí auta a rýchlym krokom sa k nemu blíži.
Lukasa až teraz zachváti tá pravá panika. A nie je to len v tom, že všetky sprosté či aspoň ostré slová, ktoré si pre blížiaceho sa chlapa pripravil sa mu práve vykúrili z hlavy.
Ako kráčal dlhý kabát okolo jeho štíhleho tela vial. Ľadový už takmer zimný vietor sa pohrával s jeho dlhými vlasmi zviazanými stuhou.
Lukas si len matne uvedomuje, že je mu zima. Úplne zabudne na akýkoľvek únik a ako hypnotizovaný sleduje postavu.
Spamätá sa až keď stojí Simon rovno pred ním a zhora ho pozoruje, čo nie je vôbec zložité vzhľadom k tomu, že je od Lukasa o hlavu vyšší.
„Ahoj.“ Prehovorí vyšší hlasom plným očakávania, ale aj strachu z reakcie. No tá neprichádzala. Chlapec pred ním len zanovito hľadí do zeme.
„Lukas...“ Povzdychne si.
„Čo?!“ Odvrkne omnoho nevrlejšie ako zamýšľal, netuší kde sa to v ňom zrazu vzalo keď ešte pred chvíľou by sa najradšej zahrabal pod zem.
„No...teda...“ Dostane zo seba Simon rovnako ak nie viac zaskočený jeho agresivitou. „Chcel som...“
Už viem čo ma tak vytáča! Ten jeho anjelsky tón ja-za-nič-nemôžem! To sa nedá počúvať!
„Čože si chcel?! Zase ma zatiahnuť do nejakého baru a...?!“
„Nie, ospravedlniť sa.“ Rýchlo ho preruší lebo jeho prejav stále naberá na hlasitosti a pár ľudí už ich smerom zvedavo pokukovalo.
„Hej, no to je...!“ Lukasov hnev opäť vyfučí keď si uvedomí význam jeho slov. Nedokončí a naprázdno zaklapne ústa. Chce niečo povedať, ale mozog mu vypovedá službu. Tak sa Simon chopí príležitosti a začne vysvetľovať.
„Prepáč, netušil som, že May je tvoja sestra. To ma síce v žiadnom prípade neospravedlňuje, ale keby som to bol tušil nič by som si s tebou nezačal.“ Vykladá rýchlo. Snaží sa to všetko zo seba dostať kým sa Lukasovy nevráti reč. „No teraz už je neskoro a...“ Odmlčí sa, je vidieť, že zvádza akýsi vnútorný zápas.
„A?“ Spýta sa chlapec a zvedavo nakloní hlavu na stranu aby mu lepšie videl do tváre.
„...vravel som ti ako sa veci majú a...no...do čerta s tým!“ Preruší svoje vlastné koktanie a pokračuje už pevným hlasom. „Nechceš so mnou chodiť?“
Lukasov vtedy zíde na um len jediná myšlienka. Ja som asi ohluchol! Je nemožné aby práve...položil takúto otázku, nie musel som zle počuť alebo mi už definitívne preskočilo.
„Môžeš to zopakovať?“ Vypľuje s vytreštenými očami.
„Ech...ide o to, že z May sa aj tak čo nevidieť rozídem a čo sa teba týka...“ Pristúpi ešte bližšie, takmer cíti aj cez vrstvy oblečenia ako Lukasovi zbesilo bije srdce. Skloní sa k jeho uchu a tichým zvodným hlasom zašepká. „Na rozdiel od teba som vtedy nebol až taký opitý.“
Lukasovi sa z toho vypočutého náhleho priznania rozšíria zreničky. Prudko sa nadýchne. Nedokáže sa ani pohnúť.
Len tam stojí a vníma teplo sálajúce z druhého tela a zároveň cíti ako mu všetkými bunkami prestupuje príjemné brnenie nepochybne pochádzajúce zo Simonovej bezprostrednej blízkosti. Nechá sa učičíkať príjemnými pocitmi a s tichým „Ach“ zavrie oči.
Zrazu zacíti ako sa pár rúk ovinie okolo jeho pása. Chce zaprotestovať, no jeho pery uväznia tie druhé. Žiadostivo sa na ne pritisnú a vlhký jazyk sa dožaduje vstupu do Lukasových úst.
Ten však náhle precitne. Moment, tak toto nie! To nesmiem!
Vsunie medzi ich telá ruky a prudko ho od seba odstrčí.
„Nie!“ Vykríkne napol zhnusene, napol zdesene z toho čo sa práve stalo. Alebo skôr z toho čo sa mohlo stať.
Ruky sa mu neovládateľne trasú. Zatne ich v päste a vražedným pohľadom Simona priam prepaľuje. Ten prekvapene nadvihne jedno obočie.
„Mal som dojem, že sa ti to celkom pozdávalo...“
„Omyl!“ Zavrčí. „Žiadne také a ten rozchod s May sa tiež nekoná! Proste jej to nemôžeš spraviť! Ona ťa naozaj miluje, síce nechápem prečo, ale je to tak takže...“ V skutočnosti až pridobre chápem prečo si May vybrala práve teba. „...ti niečo také jednoducho nemôžem dovoliť!“ Simon sa ani nepokúša otvoriť ústa, je mu jasné, že mu po tom čo práve vypočul žiadne rozumné slová nezídu na um.
„O tom čo sa stalo obaja pomlčíme, už nikdy sa to nebude opakovať, a ty pekne zostaneš zo ségrou! Jasné?!“ Chlap pred ním nie je schopný nič zo seba dostať. Lukas už zapochybuje o jeho odpovedi, no nakoniec predsa len kývne hlavou akože hej.
„Fajn.“ Prehodí pre seba spokojne mladík, obíde ho a znova si zapáli. Je spokojný, že to šlo tak ľahko.
Po pár metroch počuje štartovanie motora a zanedlho nato sa okolo neho preženie ten nablýskaný šporťák. Keď ho vidí miznúť v zatáčke zmocní sa ho akási zvláštna úzkosť.
Ale je to tak správne! Pripomenie mu svedomie.
Lukas má sto chutí si zakričať „Do prdele s tým čo je správne!“ ale ovládne sa a pokračuje v ceste domov.

V zámke zaštrkoce kľúč, potom to cvakne a dvere sa otvoria. Dnu vpadne zadychčaný Lukas (výťah stále nejde). Všetky veci, ktoré nepotrebuje zo seba doslova zhodí (taška, bunda, tenisky).
Po ceste do izby mu nahlas zaškvŕka v žalúdku takže v sekunde zmení smer trasy. Zamieri do kuchyne.
Otvorí dvere a prvé na čo mu padne pohľad je...Alex olizujúci sa s dákou jemu neznámou brunetkou. Prekvapene zažmurká. Brácha nezdáš sa.
Keď už to nejakú chvíľku trvá a oni sú natoľko pohltený skúmaním ústnej dutiny toho druhého, že si absolútne nevšímajú okolie, nevydrží to a dôrazne si odkašle. Pobavene sleduje ako nadskočia a rýchlo sa od seba odtrhnú ako keby dostali ranu elektrickým prúdom.
„A takto zaklopať?!“ Rozčuľuje sa jeho mladší brat.
„Je to kuchyňa.“ Ohradí sa Lukas. Alex prevráti oči v stĺp.
„Detaily.“ Dievča vedľa neho, celé červené, hľadí do zeme a žmolí okraj sukne. Lukas zatiaľ bez štipky záujmu o nich prejde k chladničke a vytiahne si aspoň jogurt.
Sadne si oproti páriku a bez toho aby sa na nich čo i len pozrel otvorí téglik a zaborí dovnútra lyžičku.
„Hej!“ Oborí sa naňho brat.
„Áno, prosím?“ Spýta sa naoplátku dokonale pokojným hlasom.
„Ak si si nevšimol, prekážaš!“ Precedí naštvane pomedzi zuby.
„Ak si si nevšimol, netrápi ma to.“ Odpovie mu Lukas s úsmevom, skôr úškrnom na tvári. Alex sa už nadychuje, že odsekne dačo jedovaté keď sa holka vedľa neho postaví.
„T-ta-tak j-ja už pôjdem.“ Zarapká, otočí sa a už sa ozve len zaklapnutie vchodových dverí.
Mladší brat sa tým smerom ešte chvíľku sklamane díva, keď sa otočí naspäť v tvári má výraz, že by ho človek nechcel stretnúť v tmavej uličke.
„No to ti teda veľmi pekne ďakujem!“ Prenesie ironicky.
„Nemáš za čo.“ Pokojne opáči. Alex najskôr nahodí neveriaci výraz, no hneď nato zavrie oči a začne si masírovať miesto medzi obočím aby sa aspoň trošku upokojil.
„Dobre, necháme to tak.“ Prehovorí po niekoľkých okamihoch ticha keď sa on zbavoval hnevu a Lukas cpal jogurtom. „Ale čo tu vlastne tak skoro robíš? A nemal si náhodou pred takou...“ Kukne na hodinky. „...pól hodinou obed?“
„Som tu skôr len o pár minút, lenže to by ti bolo za normálnych okolností absolútne ukradnuté a áno obed som síce mal, ale jeho prevažná väčšina mi skončila na ksichte a vo vlasoch, čo by ti bolo jedno tiež, keby som ťa konzumáciou nevyrušil od určite šialene dôležitého, zaujímavého a duchaplného rozhovoru s tou pohľadnou dámou, ktorá tak ochotne opustila tento byt.“ Vysype zo seba jedným dychom.
„Vieš, že keď si sarkastický hovoríš niekoľkonásobne dlhšie vety ako obvykle.“ Zamyslí sa Alex, zvyknutý na bratovu mlčanlivosť a jednoslovné odvrknutia, nahlas.
„Chceš tým naznačiť, že by som mal byť sarkastický častejšie?“
„Skôr naopak.“ Uškrnie sa tento krát mladší v miestnosti. Lukas sa rozhodne neodpovedať hneď z dvoch dôvodov. Po prvé, mu žiadne vhodné slová nenapadajú a po druhé zámok vchodových dverí práve cvakol už po tretí krát sa dosť krátku dobu.
„Som doma!“ Rozľahne sa bytom melodický Mayin hlas.