2.K. Náhoda

2. Kapitola- Náhoda je Blbec
varovanie: shonen ai, a znova vulgarizmy (hlavná postava je predsa len 17-ročný chalan a nie je to žiadny anjelik x))
poznámka:...viem, že som vám dačo chcela...ale ani za toho...ehm...boha si nemôžem spomenúť čo to bolo...mno nič tak sa budete musieť obísť bez mojich obvyklích obkecov...
Venované Broskynke!

Prvý vnem, ktorý je dostatočne silný aby prenikol do Lukasovho spánkom omámeného vedomia je bodavá bolesť hlavy. Ježiši, asi som to včera s tým alkoholom vážne prehnal!
Otvorí oči, no okamžite ich znova zavrie. Donúti ho k tomu jasné denné svetlo zabodávajúce sa cez buľvy snáď až do podráždeného mozgu.
„Do prdele.“ Zakľaje potichu.
Niečo, skôr niekto, za ním zamraučí a zamrví sa. V tom momente je Lukas dokonale prebratý a s očami dokorán vyletí z postele. V nemom úžase hľadí na pokojne si odfukujúceho narušiteľa. Čo to má znamenať?!
Takmer nedýcha, len tak tam stojí a nevie čo si myslieť. Po chvíľke z neho ako-tak opadne prvotný šok, začne sa obzerať po miestnosti. Kde som to? Ako som sa sem dostal? Prečo som tu s týmto chlapíkom? Kto je to? A prečo som, preboha, nahý?
Splašené otázky sa vynárajú jedna za druhou. Ani nevie, či ho viac desí, že nepozná odpoveď na prvé štyri, alebo, že tuší ako bude znieť tá na tú poslednú. Moment! Ukľudni sa a poď na to logicky. Čo si včera robil. Začnú sa mu vynárať obrazy: Prechádzka, železničná stanica, niekto do mňa vrazil, bol to ten najkrajší chlap akého som kedy videl, ulica, krčma, znova sa tam objaví ten chlap zo stanice, pohárik, ďalší, viedli sme pomerne dlhý rozhovor, odchádzame z toho pajzla, vášnivé objatie, náruživé bozky, opúšťa ma oblečenie a...
Celý od hlavy až po päty sčervenie. Mňa rachne!
Príde naspäť k posteli a ako v tranze sa posadí, neprítomný pohľad stále upierajúc pred seba. Jeho hlboko otrasená myseľ akosi potrebovala trošku viac času aby mohla vstrebať tento pre ňu priam neuveriteľný fakt.
Okrem toho, že mu v hlave neustále hučí: to nie je možné!, sa ozýva aj druhý hlások, ktorý pripúšťa pravdivosť tejto informácie. Čo však neznamená, že by to priam schvaľoval.
„Nikolas bol prvý a posledný (čiže jediný) človek, s ktorým si kedy spal a to čisto z niečoho veľmi podobného láske. A teraz sa len tak vrhneš na prvého človeka čo ti kúpi drink?!“
Karhá ho jeho druhé “ja“. Prvý človiečik v jeho hlave (čo až doteraz vyrevúval: to nie je možné) zmĺkne, sčervenie a hľadiac do zeme sa škrabe na temene hlavy.
„Ehm...noo...prísne vzato (čiže pokiaľ si pamätám) sa vrhol on na mňa...“
„To je jedno!!“ Tresne mu druhé “ja“ päsťou po hlave.
Zavŕzganie Lukasa vytrhne z myšlienok vďaka, ktorým sa čím ďalej tým viac ponára do začínajúcej depresie.
Hodí cez plece očkom po chlapovi rozvalenom cez celú manželskú posteľ. Len sa prevrátil na chrbát. Odľahne mu, no oči od neho neodtrhne.
Pozoruje ho, ako si tam tak pokojne oddychuje, jeho hruď sa dvíha a klesá v stále rovnakých intervaloch, zatiaľ čo tá Lukasova, pri tom pohľade, stále rýchlejšie...je vážne...ehm...krásny?
Dlhé gaštanovohnedé vlasy sú elegantne rozprestreté okolo, svetlá pokožka, ale nie nezdravo bledá ako je tá Lukasova, sa na čiernom povlečení nádherne vyníma. Zároveň pôsobí tak jemne až zamatovo. Pod ňou sa rysujú pekne tvarované svaly.
Keď skĺzne očami nižšie spolovice mu odľahne a spolovice pocíti sklamanie. Muž má akurát cez slabiny prehodený paplón. Lukas okamžite odvráti pohľad keď si uvedomí kam to vlastne, so záujmom, čumí.
Radšej upriami pozornosť na mužovu tvár. Pery mierne pootvorené, cez čelo mu padá pár, oproti pleti tmavých, pramienkov vlasov. Končia na vankúši kde sa miešajú s ostatnými.
Na výrazných lícnych kostiach je jemná červeň. Pôsobí to tak roztomilo. Chtiac-nechtiac musí sa usmiať.
No to, čo Lukas obdivuje na jeho tvári a vlastne ňom celom najviac, sa teraz ukrýva za stenami viečok a čiernymi mihalnicami. Tie nádherne sladké medové oči. Len keď si na ne spomenie priam cíti na jazyku med.
Zrazu zatúži ich znova vidieť. Hoc, by to bola iba chvíľočka, len sekunda, jej stotina, proste sa nedokáže ovládnuť.
Vie, že z najväčšou pravdepodobnosťou ho ten muž okamžite vyhodí. Veď to bol len úlet, navyše po požití viac než veľkého množstva alkoholu.
Ale teraz na tom nezáleží, práve teraz záleží jedine na tých očiach, na možnosti sa do nich znova a asi aj naposledy ponoriť.
Poposadne na posteli a nakloní sa bližšie. K pokojnej tvári.
Líce mu pohladí jeho pravidelný dych. Vychutnáva tento okamih. Nasaje pomaly vypŕchajúcu vôňu drahej kolínskej. Od lákavo vyzerajúcich úst je len pár milimetrov. Jemne mu odhrnie vlasy z tváre a prekoná zvyšnú vzdialenosť.
Spojí ich pery iba prostým dotykom, nič viac. Čaká čo bude. Chvíľku sa nedeje nič, potom zacíti ako sa, až doteraz spiacemu človeku, roztiahnu kútiky úst do úsmevu. No jeho oči zostávajú zavreté.
Chce sa zo sklamaním odtiahnuť keď sa mu o spodnú peru obtrie niečo vlhké a začne sa dobýjať dnu. Jazyk. Silno sa rukami zaprie o matrac a prudko sa posadí.
„Čo to má znamenať?!“ Oborí sa na chlapa. Ten prekvapený prudkou reakciou sa, už pochopiteľne s otvorenými očami (čo je, ale Lukasovi momentálne absolútne jedno), posadí tiež. Nechápavo sa mračí na pobúrene sa tváriaceho chlapca.
„Čo, čo má znamenať? Pobozkal si ma predsa ty.“ Lukas vyvedený z miery len zažmurká, no nakoniec si urazene založí ruky na prsiach.
„No a čo?“
„Ech...“
„Chcel som ťa len zobudiť!“
„V takom prípade, už som hore.“
„To vidím!“ Odsekne stále naštvaný mladík zatiaľ čo chlapík na opačnom konci postele na neho pobavene hľadí.
Potom zloží nohy na podlahu a bez hanby sa postaví. Lukasovi sa, keďže je k nemu chlap chrbtom naskytne dokonalý výhľad na jeho pozadie.
Celý červený sa otočí a radšej rozhliadne po luxusne zariadenej izbe. S otázkou: ako si ten týpek môže dovoliť takýto bejvák?, v hlave sa pustí do zbierania kusov svojho oblečenia.
Čo, vzhľadom k tomu koľko toho na sebe včera mal a akým spôsobom sa to z neho dostalo, vôbec nie je jednoduché.
Keď sa skláňa po tričko, parkety za ním zavŕzgajú, dvere sa otvoria a opäť zavrú. Narovná sa a škaredo zazrie tým smerom.

Za pár minút vychádza tými dverami aj on (kompletne oblečený, samozrejme). Ocitne sa v priestrannej hale (veľmi priestrannej), vedie z nej niekoľko dverí. Všetky sú zavreté, až na jedny. Kuchyňa.
Nakukne dnu. To čo uvidí ho najskôr úprimne šokuje a následne mu spôsobí prudký záchvat smiechu.
„Zdá sa ti tu niečo vtipné?“ Opýta sa ho chlapík stojaci pri šporáku. Akurát naťukáva tenkú škrupinku vajíčka o okraj panvice. Na tom by síce nebolo nič strašné, že si varí raňajky, ale on má pri tom na sebe LEN červenú kockovanú zásteru. Nič viac, nič menej.
„Mno...ja len...“ Dostane zo seba Lukas keď smiech ako tak dostane pod kontrolu. „...že som ešte nevidel tak...originálne oblečeného...kuchára.“ Má čo robiť aby ho to zase nechytilo.
„No, naozaj, veľmi zábavné.“ Zatiahne chlap. „Ja ti tu chystám raňajky a ty takto.“ Povie naoko urazene a urobí na Lukasa psie oči. Ten nevie čo na to odpovedať.
„Ach, ďakujem, no už budem musieť ísť, ale...“
„Žiadne také! Okamžite sadnúť!!“ Zavelí nebezpečným hlasom nepripúšťajúcim odpor. Tak sa teda chlapec usadí za veľký stôl s piatimi stoličkami a čaká na to, netradične oblečeným človekom pripravené, jedlo.
Netrvá to dlho a už pred ním stojí tanier niečoho čo sa ani náhodou nepodobá na vajíčka zo slaninou. Chlap sediaci oproti si podopiera hlavu a usmieva sa naňho ako mesiačik na hnoji.
Lukas na tú kôpku čohosi neidentifikovateľného a na sto percent spáleného podozrievavo hľadí. Chytí vidličku a pár krát do toho opatrne šťuchne, akoby si nebol istý, že to nie je nebezpečné.
Kúsok naberie. Vzhliadne od sústa ku kuchárovi, ktorý sa síce naďalej uškŕňa, ale spod privretých viečok ho pozorne sleduje.
Lukas si teda s tichým povzdychom odvážne vopchá plnú vidličku do úst. Takmer sa poblije, no donúti sa prehltnúť a vykúzli na tvári silený úsmev.
„Nechceš niečo na zapitie?“ Spýta sa milo chlap pred ním. On na to len kývne.
Postaví sa a napustí mu pohár vody. Posadí sa naspäť a znova chlapca oproti sebe uprene pozoruje. Ako sa tak na neho dívam, nemôžem sa zbaviť pocitu, že už som ho niekde videl. Je mi dáky povedomí. Tie oči, rysy...zvláštne.
Lukas sa zatiaľ neuveriteľne premáha a pchá do seba sústo za sústom. Onedlho je s tým hotový. Síce ho už poriadne bolí žalúdok, ale tanier je takmer čistý.
„Chutilo?“
„A-áno.“ Klamať sa nemá, ale...
„To som rád.“ Nakloní hlavu nabok a naširoko sa usmeje. No nie uštipačne ako pred tým, skôr...šťastne.
V tom momente zo seba Lukas nedokáže dostať žiadnu odpoveď. Len na neho užasnuto hľadí. Ten obyčajne neobyčajný úsmev ho natoľko okúzlil, že z neho nedokáže oči odtrhnúť.
Spamätá sa až keď sa chlap zdvihne, vezme tanier a po ceste si vypiskujúc dáku odrhovačku zamieri k drezu. Asi by sa naňho díval aj naďalej lenže jeho oblečenie stále pozostávalo iba zo zástery, takže radšej sklopil zrak. Zrazu si niečo uvedomí.
„Tak ja už pôjdem.“ Vstane a prejde okolo sporo odetého do chodby, kde ho už nedočkavo čakajú tenisky.

Už pokladá ruku na kľučku keď ho náhle zozadu okolo pliec objíme pár rúk a uväznia ho v hrejivom náručí. Zľakne sa, no neodtiahne.
Na uchu ho zľahka pošteklí teplý dych.
„Človeka, ktorý sa kvôli tomu aby mi urobil radosť donútil zjesť niečo také odporné musím vidieť znova.“ Šepká mu zastreným hlasom rovno do uška. „Tu je moje číslo.“ Strčí mu malý papierik do zadného vrecka. „A volám sa Simon.“ Vtisne mu malý božtek na líce a pustí ho.
Keď sa Lukas otočí zahliadne už len lem zástery miznúci vo dverách.

Vyjde von z baráku a zmätene sa obzerá okolo.
„Sakra!“ Neudrží sa. Potrvá mi celú večnosť kým sa dostanem domov! Stadeto je to pekne ďaleko a navyše túto štvrť príliš nepoznám. Vlastne som tu po prvý krát v živote. Ostatne čo by som tu robil, že?
Kam oko dohliadne stoja samé luxusné vilky boháčov s dokonalými írskymi trávnikmi. Fasády majú dobre, že nie zlatom natreté. A aj to len preto, že by to bolo nepraktické a nie, že by si to ich majitelia nemohli dovoliť.
Ohliadne sa a zistí, že dom, ktorý práve opustil nie je žiadnou výnimkou.
S ťažkým povzdychom vykročí okolo perfektne udržiavaného živého plotu po čistom chodníku smerom domov (aspoň dúfa).
Divné, Simon nepôsobí staro. Určite ešte nezarába, typujem ho tak na prvý druhý ročník výšky. Asi má zazobaných rodičov. Zamýšľa sa po ceste.
Veď je to jedno. Ale ten včerajšok... Na tvári sa mu zjaví jemný rumenec. Vybavujú sa mu útržky ich rozhovoru.
Obaja už boli v dobrej nálade spôsobenej nejedným pohárikom a bavili sa takmer o všetkom. Vlastne, úplne o všetkom.
*„Vieš chodím sem iba na víkendy. Cez týždeň bývam na intráku v inom meste.“
„Ahaaa...a na čo sa sem...vlastne vraciaš?“ Spýta sa zo značnými problémami pri artikulácií Lukas.
„Mám tu holku.“ Povie, no netvári sa pri tom príliš nadšene. Lukas si trochu odsadne a vrhne naňho sklamaný pohľad. „Je to des.“ Dodá Simon a pritiahne si chlapca naspäť do náručia.
„Čože?“ Zaznie nechápavo spod jeho ramena.
„No, už spolu chodíme dobré štyri mesiace ale poslednou dobou nemyslím na nič iné iba ako sa tej blondíny (v každom smere) zbaviť. A vieš čo si na zajtra vymyslela?“ Len pokrúti hlavou.
„Chce ma predstaviť svojej rodine, strašné! To už je len krôčik od oltára!“ Sťažuje sa. Lukasovy, ktorého objíma príde tá predstava evidentne komická. Prepukne v hlasný smiech. Ten je však náhle zastavený keď Simon položí otázku jemu.
„A čo ty? Máš niekoho.“ Úsmev je preč, nahradí ho zvláštny zamyslený výraz. Z vrecka vytiahne krabičku cigariet a zapáli si.*
Pamätám si, že bolo ešte chvíľu ticho keď som zrazu sám od seba spustil. Vyklopil som mu totálne všetko čo sa stalo medzi mnou a Nikom, aj to prečo som bol vtedy na tej stanici. Proste od A do Z.
Pokiaľ si spomínam počúval ma dokonca zo záujmom, ale to sa mi mohlo len zdať. V každom prípade sa teraz cítim omnoho lepšie než včera.
Keď sa nad tým tak zamyslím Simon je prvý človek, ktorému som vykladal čo sa naozaj stalo. Asi som sa vážne potreboval iba vykecať.
Ale ja som sa vlastne (až do teraz) ani nemal komu. O mojej orientácií vedia dokopy...no včetne mňa štyria ľudia (Alex, Nikolas a už aj Simon).
Vzhľadom k tomu, že Nik mi tú traumu spôsobil asi ťažko by som sa mu mohol ísť vyplakať na plece.
Potom brácha...no neviem si predstaviť ako mu toto všetko vykladám. Teda, berie to v pohode (je mu úplne jedno, že som homo), ale proste by to nešlo. Cítil by som sa viac ako trápne.
Takže Simon mi do života vpadol akurát včas...A len keď si spomeniem na tie oči, a nádherný úsmev!
Z hlavou v oblakoch a ďalšou cigaretou v ústach kráča stále špinavším okolím domov.

„Kde si bol?! Sestrička z recepcie volala, že si včera neprišiel na sedenie!“ Spustí sa lavína okamžite ako Lukas vkročí do bytu.
„Mami ja...“
„Nesnaž sa vyhovárať! Navyše si odišiel len tak! Bez mobilu či liekov! Čo keby sa ti niečo stalo?!“ Je to síce otázka, ale hysterická žena, matka nečaká na odpoveď.
„Ešte sa porozprávame, ale teraz už je neskoro.“ Lukas po prvý krát odkedy prišiel domov zdvihol hlavu a odlepil pohľad od zeme. Ako to myslí, že je neskoro? Veď môže byť tak dvanásť, pól jednej. Za chvíľu by sme mali obedovať. No skôr než sa stihne opýtať dodá.
„Bež sa prezliecť a vezmi si tabletky, návšteva ja tu o chvíľku.“ Ahaaa. Kto to asi bude?
Odoberie sa do svojej izby a zhodí zo seba väčšinu oblečenia, takže zostane len v spodkoch. V tej chvíli do miestnosti vpadne rozčúlená (slabé slovo) blondínka.
„Kde si bol?!“
„Vieš, že v istých momentoch sa hodne podobáš na mamu.“ Poznamená jej smerom, ale nijak inak nedá najavo, že ho jej prítomnosť zaujíma. Naďalej sa prehrabuje v skrini.
„Si hrozný...!“
„Hej, hej, ja viem. Ozaj čo to k nám má dôjsť za hostí?“ Prehodí, zase akoby mimochodom. May naňho vyjavene civí.
„To nie je možné. To nie je možné. To nie je...“ Začne si šomrať popod nos neustále dookola. Zavrie oči aby sa upokojila. Nie je ďaleko od infarktu.
„Dnes je pre mňa veľmi dôležitý deň, tak to neskaz.“ Nevyzerá to, že by sa tie slová k nemu dostali. „Lukas!“ Skričí na neho.
„Počúvam ťa.“
„Dobre, prepáč, bože ja som taká nervózna! No nič, prosím ťa, obleč sa slušne, vlasy do copu, odmaľuj sa a vytiahni si ten kov z huby...teda...z úst.“ Sladko sa na neho usmeje. „Ok?“
„Ok.“ Mladík sa zatvári vrcholne otrávene.
„Ďakujeem!“ Hodí sa mu okolo krku.
„Preboha, dosť! Veď ma zadusíš! Ségra pusti ma!“ Nahlas protestuje.
„No tak, nebuď ako malí!“ No uvoľní zovretie, postrapatí mu vlasy a so šťastným úsmevom opúšťa jeho izbu. Po ceste si poskakuje a vyspevuje, až Lukas uvažuje kto z nich potrebuje tú cvokárku viac.
Vo dverách sa ešte zastaví cez plece na neho žmurkne a pošle mu vzdušný bozk. Hneď ako sa za ňou zaklapnú dvere sa Lukas otrasie. Už mi je jasné, kto z nás dvoch tu má o kolečko menej. A ja to nie som! Ale konečne je preč, mám aspoň chvíľku pre seba. No mýlil sa.
Dvere do izba sa znova rozletia a dnu vpochoduje Alex. Založí si ruky za hlavu a hodí na bratovu posteľ. Lukas sa to rozhodne ignorovať a ďalej skúma obsah šatníka.
„Hm...Kde si celú noc bol?“
„Preboha! To má byť výsluch alebo čo?!“ Brat sa zatvári nechápavo.
„Vidno, že ste rodina.“ Precedí Lukas pomedzi zuby.
„Nejak sa od nás dištancuješ.“
„A čuduješ sa mi?“ Alex to radšej ďalej nekomentuje. Po chvíli ticha chalan na posteli prehovorí.
„Bože, May celý deň pobehuje po byte, upratuje a buzeruje koho môže. Hrôza.“
„No mne to hovor.“ Zavrčí zatiaľ čo bojuje s piercingom, ktorý sa nechce nechať len tak vytiahnuť.
„Nechaj to tak, ešte si ublížiš. May to prežije.“ Navrhne mu brat po zhliadnutí tej desivej scény (Lukas sa k nemu otočil ksichtom).
„Bude musieť, je*em na to.“ Vytiahne si prsty z úst. „A ktože to má vlastne prísť? Je okolo toho poviku akoby to bola minimálne anglická kráľovná.“ Položí otázku a dúfa, že sa mu konečne dostane aj odpovedi.
„V skutočnosti je to ešte niekto omnoho dôležitejší. Ale ako to, že o tom nevieš, ségra o tom vyspevuje už dobré tri týždne?“ Lukas sa zamyslene pošúcha na brade.
„No je to možné. Veď vieš ako ju počúvam.“
„Skôr nepočúvaš.“
„Veď práve. Tak kto to je?“ Opakuje už ani nevie koľký krát.
„Vieš, ten jej nový fešák, s ktorým to tiahne už podozrivo dlho?“ Akoby som mohol zabudnúť keď každé sestrino druhé slovo je o ňom. Navyše May nie je typ človeka, ktorý by s niekým vydržal príliš dlho. V preklade, strieda chlapov ako ponožky. Jej osobný rekord (až doteraz) bol jeden týždeň. Na škole má vybudovanú povesť celkom dobrej štetky. Len za to neberie prachy. Teda, pokiaľ viem.
Ale čo sa tohto chlapíka týka, tvrdí, že to s ním myslí vážne (že je to ten “pravý“, že ho miluje, atď. Proste všetky tie obvyklé zamilované ženské kecy) a ako mi stihla zdeliť nechce nič uponáhľať. Takže s ním ešte nespala (bol by som síce radšej keby si detaily svojho milostného života nechávala pre seba, ale bohužiaľ), ževraj chce počkať kým jej ho mama neschváli. Alebo dačo podobné.
„No, čo s ním?“
„Dva krát hádaj!“
„Ani raz, buď mi to povedz, alebo vystrel.“
„Bože, ty si dnes vážne dáko spomalený!“ Prevráti oči v stĺp. „Chce nám ho dneska ukázať, príde na obed.“
„Aha. V takom prípade sa nemusím príliš namáhať.“ Chytí prvé oblečenie čo mu padne do ruky a vôbec nerieši, že vyzerá takmer rovnako ako to čo pred chvíľou vyzliekol.
„May sa to nebude ani trochu páčiť.“ Napomenie ho brat keď si k nemu Lukas (samozrejme bez prevedenia ostatných zmien, ktoré mu ségra nariadila) lenivo prisadne na posteľ.
„No a? Nebudem sa namáhať kvôli nejakému frajírkovi. Ostatne chodí z mojou sestrou a nie so mnou!“
„Ako myslíš.“ Nastane ticho.
Lukasove myšlienky opäť zaletia k istému vysokému, dlhovlasému, elegantne vyzerajúcemu a bohatému chlapovi. Na tvári sa mu usadí neprítomný úsmev a blažený výraz.
Alex to mlčky pozoruje, no dlho mu to nevydrží.
„Ale teraz naozaj, kde si bol celú noc?“ Spýta sa tento raz s istou obavou. Žiadna reakcia neprichádza, chlapec vedľa akoby ho ani nepočul. „Lukas, no tak! Hovorím na teba.“ Ako v tranze naňho starší brat otočí hlavu pričom priblblý úsmev ani zasnený pohľad nezmizne.
Alexovi začne dochádzať.
„No nie! Ty niekoho máš!“ Povie s diabolským úškrnom. Lukas sa náhla z tej hypnózy preberie.
„Šss! Nejač tak! Keby to započula matka alebo ségra hneď by mali spústu otázok typu: A je pekná? Koľko má rokov? Poznám ju?“
„Dobre sory, ale inak, medzi nami, ti to teda trvalo. Veď už je to nejaká doba odkedy...“
„Ja viem.“ Zarazí ho uprostred vety. „Ale nedá sa povedať, že by som niekoho mal. Bolo to len...“ Ako by som to nazval? Možno: chvíľková strata súdnosti pod vplyvom alkoholu? Nie. Jednak by mi to nezhltol a ono to vlastne ani nie je pravda. Iba tak spolovice.
Z uvažovania ho vytrhne zazvonenie zvončeka oznamujúceho, že návšteva stojí pred dverami. Potom zaznie nadšený výkrik a šťukot zámky pri odomykaní.
„ Ahoj zlato!“ Tlmený hlas sestry k nim doľahne z chodby. Obaja si povzdychnú.
„Idem. Dopovieš mi to neskôr.“ Alex sa zdvihne a opustí jeho izbu.
Lukas tam tak ešte chvíľu sedí. Načúva rozhovoru z vedľajšej miestnosti, no počuje len hlasy matky a Alexa ako hodnotia Mayinho princa. Ona a jej priateľ sa už asi presunuli do kuchyne. Odôvodní si.
Dvere do jeho izby sa pootvoria, v škáre sa ukáže bratova tvár.
„Lukas, poď.“ A zmizne.
„Už, už.“ Zašomre si ešte popod nos keď sa postaví z pohodlnej postele a ide za ostatnými.

Keď vojde všetci sú už pousádzaný za ich pomerne malým stolom. Len jedno miesto zostalo voľné. Hneď oproti návšteve. Usadí sa a zdvihne zrak k neznámemu. Chce pozdraviť, no slová sa mu zadrhnú v hrdle pri pohľade do tých medových očí.
Všetci sa naňho dívajú. Včetne dotyčného oproti, no ten vyzerá rovnako zaskočene ako on.
„No tak Lukas. Pozdrav!“ Ujme sa slova May, keď vidí, že brat sa k ničomu nemá. „Toto je môj priateľ, Simon.“ Blondínka sa pri tom usmieva od ucha k uchu, ruky má omotané okolo chlapovho ramena a tisne sa k nemu čo najbližšie.
„Ech...d-dobrý deň.“ Vykokce zo seba na veľa. Otočí sa smerom k sporáku kde vysoká žena ešte dokončieva obed. „Mami, zabudol som na prášky, za minútku som naspäť.“ Povie po pravde, ale nie preto, že by pociťoval potrebu do seba to svinstvo, ktoré mu aj tak moc nepomáha pchať.
Musím sa upokojiť a...ja neviem, proste vypadnúť!
Vstane. Do prdele! Niečo také sa môže stať len mne! Nadáva v duchu.
Pohľadom zavadí o brata, sediaceho vedľa. Chytí ho za ruku a vytiahne na nohy.
„Poď so mnou.“ Šepne mu do ucha.
„Počkaj! Načo...?“ No Lukas ho už ťahá preč z miestnosti. V kuchyni sa rozhostí hlboké ticho. Tí traja ľudia čo tam zostali vyjavene hľadia na dvere, ktoré sa za dvoma bratmi práve zavreli.

„Čo to stváraš?!“ Oborí sa naňho Alex.
„To je šialený prúser!“ Zakňučí Lukas, zakryje si oči dlaňami a zošuchne popri stene na podlahu.
„No tak...“ Začne chlapec prekvapený bratovým správaním. „Také zlé to hádam nie je, veď lieky si si nevzal už toľko krát...“ Začne ho chlácholiť keď vidí akému zúfalstvu prepadá.
„O to nejde!“ Zdvihne k nemu hlavu, do líc sa mu nahrnula červeň a oči sa mu podozrivo lesknú. „Ten chlap...ja...“ Nedopovie. Alex si povzdychne a čupne si k nemu.
„No čo s ním. Ak sa ti nezdá tak skús aspoň predstierať, kvôli May...“
„Nie! To...ach...“ Zavrie oči a znova si pritisne ruky na tvár. „...ja som s ním spal.“ Hlesne potichu.
Alex vytreští oči.
„Čo?! Prosím, povedz, že som ti len zle rozumel. Povedal si, že si s ním...“
„Spal. Včera v noci.“ Dokončí zaňho potichu Lukas.
„Zbláznil si sa?!“
„Čože? Ako som mal vedieť kto to je?“ Obraňuje sa.
„Nemusel si vedieť kto to je, ale mohol si sa napríklad...opýtať či niekoho nemá, alebo tak nejak!“
„No, vravel, že má holku, ale...“
„Aké “ale“, nevrav mi, že bežne balíš zadaných chlapov!“
„Vravel, že sa s ňou chce rozísť, a že mu lezie mu na nervy!“ Okamžite ako dopovie sa mu rozšíria zreničky. Chúďatko May.
Alex tiež zamrzne s otvorenými ústami.
„Musíš jej to povedať.“
„Čo?“
„Že si s ním spal alebo minimálne to...to druhé.“
„Nemôžem jej len tak oznámiť, že sa s ňou jej milovaný plánuje rozísť. Bude sa pýtať skade takú, podľa nej, hlúposť mám a asi mi to ani neuverí!“
„Ale skôr či neskôr to aj tak praskne a potom budeš len rád, že si jej to povedal!“
„Nie! To jej proste nemôžem urobiť! Má ho tak rada.“
„Aj tak sa s ňou rozíde, s tým nič neurobíš. Tak sa aspoň pokús zachrániť čo sa dá a a priznaj sa!“
„Nie!“
„Chováš sa ako decko ale dobre, to doriešime potom, teraz sa tam musíme vrátiť, už sme dlho preč.“
„Ja nemôžem.“ Zaúpie nešťastne jeho do klbka zbalený starší brat. Je z neho len kôpka nešťastia.
„No tak, poď.“ Alex sa postaví a podá Lukasovi ruku.
„Nie!“
„Prečo?“ Lebo sa na Simona nemôžem ani pozrieť...bez toho aby som ho nevyzliekal pohľadom. Lebo v jeho prítomnosti neovládam svoj dych. Lebo pre mňa nie je možné netopiť sa v jeho očiach. Lebo...
„Nedokážem to vysvetliť, ale je pre mňa viac ako len chlap, s ktorým som sa ožral a následne vyspal. Niečo ma k nemu šialene priťahuje. A tá predstava, že by som ho mal zase vidieť v objatí zo sestrou...“
„To je v prdeli.“ Skonštatuje Alex.
„Presne...ale moment asi si to myslel trochu inak ako ja, nie?“ Zarazí sa.
„Rodina sa nezaprie.“ Keď sa naňho starší brat nechápavo zamračí pokračuje. „No, ségra sa do toho chlapíka zamilovala, ty si sa do toho chlapíka zamiloval...už len aby som zmenil orientáciu a je z toho rodinný podnik!“
Lukas chvíľu uvažuje, jeho šokom otupený mozog sa snaží pochopiť zmysel tej, na jeho vkus pridlhej, vety. Obzvlášť pasáž: ...ty si sa do toho chlapíka zamiloval... mu absolútne nedáva zmysel.
„Brácha, čo to trepeš? Ja a “zamilovaný“ do toho...“ Hľadá správne slová.
„Každému pologramotnému musí byť z pohľadu na teba keď o ňom hovoríš všetko jasné.“
„Sprostosť!“ Alebo nie? Ozve sa tichý, no o to naliehavejší hlások.
„Ale už by sme tam fakt mali ísť. Vstávaj!“