1.K. Náhoda

1.Kapitola- Náhoda je Blbec (celý názov- neskôr pochopíte prečo sa to volá práve takto)
varovanie: shonen ai, prípadne vulgarizmy
poznámka: môj prvý originálny cyklus...hádam ma nevypískate O_o je to len úvodná kapča, takže je to asi dosť nuda...no posúďte sami. Pri dobrej vôli sa tu nabudúce objaví pokráčko, ale s pravidelným pribúdaním moc nerátajte.
Chcela by som celú túto sériu venovať Broskynke ^^...prečo? No mám hneď niekoľko dôvodov:
-komentuje mi tu snáď všetko čo ide (moc, moc ďakujeem)
-už mám u nej na estránke jednu poviedočku na prianie plus mi venovala cyklus Nox et solitudo...proste už mi začalo byť trápne, že ja pre ňu furt nič nemám
-a navyše...je to vážne úžasná osôbka!! ~_^

Tak a je tu ďalší piatok! Teším sa naň už od pondelka. Premieta mladík sotva čo vykročí spoza školského plotu na chodník.
Aj keď vlastne jedinú výhodu, ktorú víkend má je, že aspoň dva dni sa nebudem musieť pozerať na tie priblblé ksichty...vlastne ani to, doma to nie je čo sa priblblých ksichtov týka o nič lepšie. Na sivastej oblohe sa zbiehajú ťažké mračná. Ovzdušie je presýtené vôňou dažďa. Vlhkosť je temer hmatateľná.
A navyše profáci strašne prudia! Bilancia tohto týždňa je päť, päť, tri. No nádhera. Ale na druhú stranu, keď to dám do priemeru tak skoro štvorka! Haha, a tým sa akože utešujem? Som úbohý. Ak sa to v dohľadnom čase nespraví na výšku môžem pokojne zabudnúť.
„Ach“ Povzdychne si. Všetko sa od vtedy len sere!!
Ako výstrel z dela sa ulicou rozľahne dutý kovový zvuk, odpadky sa rozletia na všetky strany. Aby vybil nahromadenú zlosť Lukas zúrivo kopol do nevinného smetného koša, okolo ktorého práve prechádzal. Okoloidúci na neho vrhajú pohoršené pohľady.
Nech si čumia koľko len chcú! Je mi to jedno. Sú rovnaký ako všetci v škole. Magori! V ušiach mu zrazu znejú pobavené slová spolužiakov.
Čo si prešvihol Hallowen?
Ak nemáš prachy na žiletku prispejem ti. Hlavne keď sa na teba už nebudem musieť dívať!
Pozor! EMO-príšera na obzore!
Už som sa naučil tie ich posmešky ignorovať. Väčšinou to pre nich prestane byť zábavné keď si ich človek nevšíma. A keď nie...no dá sa to prežiť. Už veľakrát som sa štveral z kontajnera alebo jazierka za školou.
V čiernom okienku na semafore výstražne svieti červený panáčik, no jeho to evidentne nezaujíma. Prebehne cez cestu až nebezpečne tesne míňajúc naleštenú kapotu jedného s tých niekoľkomiliónových autíčok. Nezaujíma sa o škripot bŕzd ani podráždený jakot klaksónu. Jedinou jeho reakciou na incident je vztýčený prostredník, ktorý ukáže dotyčnému šoférovi a pokojne pokračuje v ceste so sklonenou hlavou ponorenou do ponurých myšlienok.
Nechápem ako sa môže (skoro) každý deň stretnúť pod jednou strechou toľko ignorantov. A že prečo sa nepokúšam nadviazať kontakt. A mám k tomu nejaký dôvod, pani psychologička?! Nie, vážne povedzte mi aspoň jeden jediný dôvod, prečo by som sa mal snažiť zhovárať sa s tou bandou zaostalých, pubertálnych ľudoopov, s ktorými, bohužiaľ, navštevujem jednu školu?!!
Veľmi rád by som sa to tej starej rašpli, ku ktorej ma matka donútila chodiť spýtal. Lenže nemyslím si, že by to na niečo bolo. Jedine by som jej poskytol ďalšiu príležitosť šprtať sa v mojej hlave a ničiť moje neexistujúce ego.
Ale nie, dnes tam nepôjdem. Viem, že na mňa bude mama zato jačať, že sa budem musieť ísť tej ženskej ospravedlniť a dostanem nejaký trest, ktorý aj tak hneď na druhý deň poruším, no predsa tam nejdem.
Je mi to jedno, dnes mi na ničom s tých potupných vecí nezáleží. Nech si ostatný robia a hovoria čo chcú, ja na to dnes nemám náladu. “Oslavujem“ výročie Nikolasovho odchodu. Presne sto dní. Je smutné, že to po takej dobe ešte rátam.
Strčí ruku do vrecka a vytiahne bielo-modrú krabičku. Palcom ju otvorí a ústami objíme vytŕčajúci oranžový filter. Šťuknutie zapaľovača a jeho pľúca naplní slasť spôsobujúci nikotínový dym.
Nemal by som, áno, ale aj to mi je ukradnuté a, čo sa tohto týka, nielen dnes.
Znova potiahne, koniec cigarety sa rozžiari a o chvíľu na to do vzduchu vypustí hustú bielu hmlu pomaly sa vznášajúcu k nebu.
Nepatrím medzi ľudí, ktorý by po niekoľkých nevydarených týždňoch hneď páchali samovraždu typu to-sa-nedá-neprežiť, len aby upozornili svet na svoju bolesť. Sú vtipný, ja sa budem radšej pomaly ale isto vraždiť tabakom. A zároveň tak spriemňovať ľudom okolo seba život rakovinou pľúc. Bohvie, či sa toho zlyhania pľúc pri mojej diagnóze vôbec dožijem.
Odklepne pridlhú popolovú špičku.
Bože, už je to tak dlho a moje myšlienkové pochody sú stále rovnako depresívne. Neprivolávam ich, ale nemôžem si pomôcť. Sadajú na mňa ako supy na mršinu. Vycivené hnusné zvery nenásytne trhajúce hnijúce kusy mäsa tak dlho kým z telíčka toho úbohého tvora nezostanú len práchnivejúce kosti.
Naposledy potiahne zo stále kratšej roličky a len tak akoby mimochodom ju típne o stenu baráku, ktorý práve míňa.

O štyri ulice a tri stiahnuté cigarety ďalej:
Až zo samého spodku vaku vyloví zväzok niekoľkých kľúčov zdobený roztomilou kľúčenkou- obeseným zajačikom. Otvorí presklené vchodové dvere, vojde dnu a bez povšimnutia prejde okolo radov schránok. Z tej ich trčia na všetky strany rohy mnohých farebných letákov minimálne za týždeň.
Keď sa ich neobťažujú vytiahnuť ostatný (súrodenci, matka) prečo by som mal ja?
Na dverách výťahu je nalepený nejaký lístok. Nevenuje mu pozornosť až kým výťah samotný odmieta poslušnosť.
„Mimo prevádzku“ Toto jednoduché slovné spojenie z neho páve vysalo aj poslednú kvapôčku chuti do života, ktorá sa v ňom ešte nejakým zázrakom až doteraz udržala. Vykročí ku schodišťu.
Po pár schodoch bol zadýchaný, na treťom poschodí sa začal dusiť typickým fajčiarskym kašľom, po štvrtom si myslel, že umiera srdce mu išlo vyskočiť z hrude, na piatom sa zrútil na schodište a desať minút nebol schopný akéhokoľvek pochybu (ešte aj dýchať ho bolelo), na ôsme sa dostal takmer štvornožky a na konečné, jedenáste, kde bývajú sa doslova doplazil. Toľko k jeho kondičke.
Horko-ťažko sa po dvoch dopotáca k prahu. Vpadne dnu, za pochodu si z nôh zošliapne tenisky. Špinavé číny sa rozvaľujú jedna cez druhú vedľa dvoch párov topánok poriadne uložených jedna k druhej. Takže už sú doma. Pomyslí si pred tým než za sebou bez pozdravu zavrie dvere izby.
Batoh putuje do rohu skade sa až do zajtrajšieho rána ani nepohne. Seba šmarí na posteľ, tvárou dopadne do mäkučkých vankúšov. Po chvíli keď sa mu dych ako tak vráti prevalí sa na bok. Pohľad mu padne na rámik s fotkou na nočnom stolíku. Je umiestnený na čestnom mieste pred všetkými tými haraburdami povaľujúcimi sa na ňom. Spoza lesknúceho sa skla sa naňho usmievajú dve osoby.
Ten falošný pohľad! Doteraz ma po nociach máta, nedá mi spať. A tie druhé oči, veselé, živé úplne odlišné od tých, ktorými sa dívam na svet teraz. Iné a predsa sú to tie isté, ťažko uveriť. Aj keď teraz sa už v ničom nepodobám na tú za každých okolností vysmiatu kopu. Svetlé skoro blond vlasy, na fotke krátke mi teraz padajú cez oči v čiernych prameňoch, zelené triko a vyšúchané džíny vystriedalo oblečenie tmavých, depresívnych farieb, ústa teraz “zdobené“ kovovým krúžkom v spodnej pere sa už dávno zabudli poriadne od srdca usmiať. Je to akoby na tú zdravo vyzerajúcu tvár z obrázka niekto nasadil bledú masku. Vrátim sa pohľadom zase k tej druhej osobe...
„Nikolas.“ Tichý výkrik opustí jeho ústa, no ďaleko sa nedostane, zastavia ho ruky pritisnuté na jeho tvári. Dlane a prsty s nechtami nalakovanými načierno ho skrývajú pred zrakmi celého sveta, no hlavne pred tým jediným. Jeho a aj tú osamelú kvapôčku stekajúcu mu po líci a vsakujúcu sa do vankúša.
Toto nikdy neuvidíš! Nikdy nezistíš čo si spôsobil. Nedovolím to. Nie! Stále na sebe cítim ten tvoj pohľad. Stále! Nemôžem sa ho zbaviť...odvtedy...

*Cez strešné okná na nás dopadajú intenzívne lúče letného slnka, rozpaľujúce uzavretý priestor až na hranicu znesiteľnosti. Vzduch sa tu nehýbe, je dusno. Celou halou sa nesie šum stoviek rozhovorov. Lúčenie, vítanie, rozdeľovanie ľudských osudov a ich opätovné spájanie. Stojím oproti nemu, chcem ho naposledy objať, no nedovolí mi to. Nechápem, čo sa deje.
„Už mi nevolaj.“
„Čože, a-ale dobre vieš, že net doma nemáme a...“
„Nepochopil si, už nikdy mi nevolaj.“
„A-ako to mys...?“ V rozhlase to zachrapčalo a mechanický hlas sa rozľahol celou halou.
„Vlak číslo dvadsať jeden o 18:45 odchádza za päť minút! Opakujem, vlak...“
„Musím ísť.“ Povie pokojne bez náznaku citu v hlase. Odchádza.
„Nie!“ Bez rozmyslu ho schmatnem za rukáv a cez zaťaté zuby precedím.
„Ako to myslíš?“
„Nerob scény a...“
„Ako to, sakra, myslíš?!“ Opakujem.
„Nie je to jasné?“ Spýta sa ma tónom aký sa používa na nechápavé malé decká. Keď nevyzerám, že mi je to jasné pokračuje.
„Snáď si to nebral vážne? Ten náš “vzťah“.“ Povie pričom irónia priam kvapká z každého jeho slova. Otočí sa a uprie na mňa pohľad, v ktorom sa zrkadlí jediné, výsmech. Vyrazí mi to dych, nie som schopný reakcie.
„Nesťahujem sa len kvôli škole, vlastne je to hlavne aby som mohol urobiť hrubú čiaru za nechutnou minulosťou, ku ktorej patríš!“ Rozšíria sa mi zreničky. Toto by nikdy nepovedal, nie on, nie môj Niki.
„Bola to sranda, ale už musím ísť.“ Vytrhne sa mi.
„Ja chcem žiť normálny život.“ V tom by pre teba nebolo miesto. To síce nepovedal, ale ani nemusel. Pochopil som. Odišiel, ani sa len neobzrel, ničím nedal najavo, že bude smútiť za tým čo opúšťa. Neviem čo ho donútilo tie hnusné slová povedať. Aj keď, možnože bol taký od začiatku a len ja hlupák zaslepený láskou k nemu som si to nevšimol...*

„Brácha. Na koľkú mám uvariť večeru?“ Hlas od dverí ho privedie naspäť z minulosti. „Uuu, odpovieš mi alebo mieniš prespať celé poobede?“
„Mne je to jedno!!“ Ani sa pri tom neobťažuje posadiť.
„Ale...“ Chce mladý niečo namietnuť, ale starší brat mu nedá príležitosť.
„Dnes nebudem večerať.“
„Aha, to znamená, že nebudeš doma...Kam sa chceš zašiť?“ Ležiaci na posteli otrávene prevráti oči v stĺp. Je mu jasné, že ten druhý to nemôže vidieť, ale proste si nepomôže.
Všetci v tejto rodine sa o mňa až prehnane zaujímajú! Prosil sa ich o to niekto?! Ak hej, tak ja som to rozhodne nebol!
„Alex vypadni!“ Zavrčí a tento krát sa už posadí aby dal tomu otravnému šteňaťu najavo, že to myslí vážne. Ten jeho hnev ignoruje a kladie zvedavé otázky aj naďalej.
„Máš dnes síce cvokárku, ale to si vždy do večere naspäť, takže určite máš aj nejaké iné plány...“
„Povedal som ti vypadni!!“
„Ale, no tak, chcem len vedieť, z ktorého pajzlu ťa mám prísť o druhej v noci vytiahnuť, keď zavoláš, že nemáš prachy na cestu domov.“ Tak to bola pre Lukasa posledná kvapka.
„Von!!!“ Vyskočí z postele a ženie sa k dverám aby čo najrýchlejšie vyprevadil brata zo svojej izby. Ten keď vidí ako za ním vystrelil sa radšej pakuje sám. Už za ním len zatresne dvere.
Chvíľu na ne naštvane zazerá, akoby za niečo mohli a potom sa o ne oprie a unavene zvezie až na podlahu.
Cítim sa ešte horšie ako keď som prišiel. Alex mi už s tým hraním sa na pána zodpovedného lezie na nervy! Najmladší a tvári sa, že má patent na rozum. Hrôza! Navyše nechápem čo rieši. Volal som mu raz...možno dva krát...alebo... To je jedno!! Proste robí z komára somára.
Povzdychne si. Očami začne blúdiť po miestnosti a natrafí na budík na stole.
„Čože?!“ Vydýchne prekvapene. „Musím pohnúť!“ Vykĺzne mu ešte a už sú dvierka skrine dokorán a vylietavajú z nej prevažne tmavé kusy oblečenia. Keď v tej hromade vecí nájde niečo čo sa mu zdá aspoň trochu dobré bleskovo zo seba zhodí tú otrasnú školskú uniformu a začne sa súkať naraz do niekoľkých nesúvislých vrstiev.
Mama bude o chvíľu doma, ak sa jej chcem vyhnúť musím si švihnúť. Nemám náladu na jej “milé“ slová o mojom oblečení, vlasoch, hudbe, slovníku, správaní, známkach, nočných potulkách, chýbajúcich priateľoch, ako neberiem predpísané prášky či jedálničku skladajúceho sa prevažne z McDonald-ovského menu a alkoholických nápojov čo rozhodne neprospieva môjmu zdravotnému stavu.
Za minútku už kompletne oblečený vbieha do kúpeľne kde si premaľuje oči z temných na ešte temnejšie, nanovo na seba hodí make-up a natupíruje vlasy. Ako vždy.
„Fajn a môžem ísť.“ S dlaňou na kľučke vchodových dverí si spomenie na peňaženku. Tá leží na poličke v izbe. S hlasným povzdychom sa otočí, že ide po ňu.
No cestu mu znenazdajky zatarasí akési dievča. Zastane a sústredene pozoruje jej krikľavé pásikavé ponožky. Nemá žiadnu potrebu vidieť ten jej posmešný výraz a pohŕdavý úškrn.
Hlavou mi preblesne nezmyselná otázka, ako si môže človek v ružových ponožkách o sebe myslieť, že je niečo viac?
„No vieš, ako tvoja sestra pociťujem istú povinnosť oznámiť ti, že...“
„Pochody ľudí prezlečených za zombie sa u nás nekonajú?“ Dokončí za ňu a zdvihne zrak aby mu neušiel jej prekvapený výraz. Kedy si May, konečne, vymyslí niečo nové?
„Veeľmi vtipné!“ Zatiahne urazene, no neodradí ju to. „Dúfam, že na zajtra nemáš žiadne plány.“
„Zatiaľ nie, prečo?“ Obíde ju a s ňou za pätami pokračuje v ceste do izby.
„To snáď nie!“ Začne melodramaticky. „Ako si mohol zabudnúť?!“ Oborí sa na neho. Mať za staršiu sestru hysterku je fakt des!
Ignoruje prúd agresívnych slov vyslaných z úst blondíny jeho smerom a kráča po mäkkom koberci k dverám izby. Fajn, som tu...ale čo som to...?
„Lukas, počúvaš ma vôbec?!“ Čo som to chcel?! Nemôžem si spomenúť.
„HEJ!“ Zjačí mu rovno do ucha až nadskočí.
„Ako má človek, kurva, rozmýšľať keď tu reveš jak na lesy?!“ Utrhne sa na ňu. May len šokovane zaklipká dlhými mihalnicami s tonami špirály a naprázdno otvorí papuľku. Lukas, rovnako vykoľajený ako ona, len zakrúti hlavou a čo najrýchlejšie opustí ako izbu tak byt.

Je zima, ani nie tak podľa teplomera ale na pocit. Sychravé, vlhké počasie tak typické pre toto ročné obdobie, obloha vyzerá akoby sa každú chvíľu chystala rozplakať. Lukas sa neobťažuje s prekračovaním početných mlák špinavej vody, aj tak by skôr či neskôr nejakú prehliadol. Načo sa namáhať?
Niektorý okoloidúci na neho čas od času vrhnú opovržlivý či zhnusený pohľad, mladšie ročníky sa dusia smiechom. No čím dlhšie je vonku tým menej ľudí stretá. Stmieva sa.
Pod nohami mu zaškrípe štrk. Zastane a pohliadne na budovu pred sebou. Tušil som, že ma nohy nakoniec zanesú sem.
Stojí pred obrovskou stavbou zo skla a betónu, ktorá v časoch novoty mohla vyzerať naozaj ohromne. Na chvíľu zavrie oči, predstaví si nablýskané okenné tabule, čisté okolie, neposprejované steny a krásne nové vlakové súpravy premávajúce sa po udržiavaných tratiach každých desať minút. Otvorí ich. Áno, mohlo to tu byť vážne krásne.
Vykročí k dverám tej staručkej železničnej stanice. Keď vojde dnu cíti sa akoby sa jediným krokom ocitol v inom svete.
Cez špinavé okná dnu prenikajú posledné slnečné lúče dnešného dňa, panuje tu ospalé šero. Jediné zvuky tu sú tie čo sem zaletia zvonka. Priestranná hala je z oboch strán lemovaná pozatváranými obchodmi so zatlčenými výkladmi. Pomedzi kachličky na podlahe miestami vyrastajú sivasté steblá trávy.
Ľudí je tu len minimum. Na jednej z lavičiek spí pod nánosom dennej tlače (provizórna prikrývka) bezdomovec, keď míňa schodište zahliadne dole vracajúceho feťáka (v ruke zviera striekačku), inak je tu len pár ľudí nervózne postávajúcich pri batožine a čakajúcich na vlak.
Lukas sa usadí na polorozpadnutú lavičku blízko trate. Neprítomne hľadí na hrdzavejúce koľajnice obrastené machom. Zázrak, že sa ešte neprihodila nejaká nehoda. Technici to tu mali dávno zavrieť. Chátra to odkedy si pamätám a to už je nejaký ten piatok.
Neznášam to tu! A predsa sem chodím až pričasto, uvažovať čo bolo alebo mohlo byť. Stalo sa tu príliš veľa vecí. Dokonca aj moja prvá spomienka sa viaže k tomuto miestu. A nemôžem povedať, že by bola dva krát šťastná.
*Otec nás opustil keď som mal šesť rokov. Doteraz keď sa zadívam na tú správnu dráhu vidím zúfalú matku ako v slzách beží popri odchádzajúcom vlaku. Spomínam si, že strašne kričala, nadávala mu do hajzlov a zbabelcov, všetci okolo sa dívali.
Jediné moje želanie vtedy bolo aby sa na ňu a nás už nikdy nikto tak nedíval. Stále mi je na vracanie keď si vybavím tie ich tváre, bez kúska ľútosti. Všetci len tak stáli a prizerali sa cudziemu nešťastiu, ale ani v jednom z nich sa nenašlo toľko slušnosti aby aspoň pomohol matke vstať keď vyčerpane klesla na zem.*
Áno stalo sa to dávno, ale bola to udalosť, ktorá mi dokonale sprasila celé detstvo, čiže väčšinu môjho dosavadného života.
Ale to nestačilo. O desať rokov som tu stál zase aby som bol svedkom ďalšieho osudného odchodu...je neuveriteľné, že už je to sto dní...
„Chlapče.“ Strhne sa keď počuje ten chrapľaví hlas. Pred ním stojí drobná zhrbená starenka opierajúca sa o kufor. „Chlapče, prosím ťa, nemám tu okuliare, mohol by si mi pozrieť kedy pôjde ďalší vlak z nástupišťa dva?“
„Dobre.“ Vstane a skúmavo sa zadíva do značne zoškrtaného cestovného poriadku čo visí na najbližšom stĺpe. Čísla sú malinké aj on má problém to za takéhoto svetla prečítať. „Za päť minút.“ Prehovorí na babičku.
„Ach, ďakujem.“ Povie ona s milým a hlavne úprimným úsmevom na tvári.
„Nemáte za čo.“ Ženuška sa otočí a ťahajúc za sebou kufor, takmer ťažší než ona sama, pomaly kráča smerom k spomínanému nástupišťu, ktoré je až na druhom konci haly. Nedá mi to.
„Nechcete s tým pomôcť?“ Ani neviem čo mi to napadlo, ale proste som musel.
„To budeš zlatý, ale nebudem ťa tak otravovať.“
„Ale nie, veď takto by ste to tam ani nestihli.“ Nenechala sa dlho prehovárať.
Dostali sa tam akurát včas, vlak práve za hlasného pískania vchádzal do stanice. Lukas jej pomohol ešte nastúpiť a naložiť batožinu. Poďakovala mu a potom sa už ponáhľal von aby to neodišlo aj s nim.
Schádza dole schodíkmi vedúcimi von z vlaku keď do neho zozadu niekto prudko narazí. Je to viac ako nečakané, prekvapene vykríkne, stratí rovnováhu a asi z pól metrovej výšky tvrdo dopadne na mokrú zem nástupišťa.
Zatmie sa mi pred očami. V kolene mi pulzuje tupá bolesť, musel som skončiť v mláke lebo sa mi na telo lepí mokré oblečenie, no najhoršie je, že srdce sa nie a nie upokojiť. Bije ako splašené.
Sakra! Uvedomím si, že tu zo sebou nemám lieky, zostali v školskej taške. Čo budem robiť? V momente sa ma zmocní panika. Snažím sa zhlboka dýchať, no v hrdle mi narastie obrovská neprehltnuteľná hrča. Schúlim sa do klbka. No tak, kľud, kľud!! Do prdele, nech to prestane!!
„Si v poriadku?“ Cez ohlušujúci tlkot vlastného srdca začuje hlas. „No tak, je ti niečo?“ Namáhavo otvorí oči. Vidím tvár, je tak blízko...a taká krásna. Lemovaná lesklými hnedými vlasmi. A tie oči. Nikdy som takú farbu nevidel. Dala by sa prirovnať k jantáru alebo medu...
„Čo sa stalo?!“ Počuje slová, nevníma význam, iba sa ponára do tých očí. Údery sa spomaľujú, klesá tlak.
„Zavolám sanitku!“ Dotyčný sklopí zrak.
„N-nie!“ Preberie sa Lukas konečne. „Nič mi nie je.“
„Si si istý?“ Spýta sa chlap čupiaci vedľa s obavou v hlase.
„Áno, všetko je v poriadku.“
„Tak dobre.“ Postaví sa a podá Lukasovi ruku. No ten na ňu len zmetene pozerá, tak ho po chvíli chytí pod rameno a vytiahne na nohy. Z náhlej zmeny sa mu však zatočí hlava. Roztrasené kolená ho nemôžu udržať. Strácam pôdu pod nohami.
Namiesto pádu sa mu okolo pása ovinie pár silných rúk.
„Dávaj pozor.“ Je tak blízko! Cez jeho hrubý kabát cítim teplo sálajúce mu z tela. Celý červený sa odtiahne. „Vážne si OK?“
„Hej, hej.“ Prehodí a v predstieranom nezáujme hľadí na špičky lakovaných topánok neznámeho. Dáky snob, napadne mi.
„Prepáč, nechcel som...“
„To nič.“
„Ak by som mohol niečo urobiť...“
„Nie.“ Prejde okolo neho a chce sa stratiť v dave vystupujúcich ľudí, no zastaví ho hlas toho chlapa.
„Počkaj! Si celý mokrý, to nejde!“
„Nie, vážne...to je v poriadku.“ Trvá na svojom Lukas, zvrtne sa a kľučkuje pomedzi početných cestujúcich ponáhľajúcich sa rôznymi smermi. Neznámi sa márne snaží dobehnúť ho, nemôže ho v grupe ľudí ani nájsť.

Za pár okamihov už Lukas vykračuje po rušnej ulici. Ako malé dieťa balansuje s rozpaženými rukami na obrubníku. Čo na tom, že ho míňa jedno auto za druhým. To bol taký divný týpek. Aj keď nevyzeral najhoršie, ale čo s tým. Pri mojom šťastí bude z najväčšou pravdepodobnosťou hetero alebo zadaný a...prečo mi vôbec takéto hovadiny chodia po rozume?
Začne mať vážne problémy z udržaním rovnováhy, radšej zoskočí z obrubníka a pokračuje ďalej normálne, ako všetci ostatný civilizovaný ľudia okolo. Ale kam teraz? Asi do prvého baru, ktorý spozorujem.
A ten na seba veru nenechá dlho čakať. Lukas zbehne dole schodmi do úzkej chodby vedúcej do malej miestnosti s barom. Vyštverá sa na jednu z barových stoličiek a objedná si. Kopne do seba jedného panáka, druhého, tretieho,...

„Preboha dávaj bacha!“ Okríkne ho vysoký potetovaný chlap s vyholenou hlavou, ktorý vďaka Lukasovmu tackaniu sa po krčne skoro rozlial pivo čo niesol.
„Pardón, pardón.“ Došuchce sa naspäť k stoličke. „Ani na záchod tu človek nemôže bez toho aby niekto buzeroval.“ Barman len prevráti oči, už mu pomaly dochádza trpezlivosť s jeho opileckými žvástami.
„Áno, áno. Vieš čo? Čo keby si zaplatil a...“
„Dobre, dobre. Hneď!“ Pustí pohár, s ktorým sa doteraz pohrával a horko-ťažko strčí ruku do zadného pravého vrecka nohavíc kde obvykle nosieva peňaženku. Nič. Skúsi ľavé, predné, na bunde. Nič. Stuhne. Chalan za pultom naňho podozrievavo hľadí.
„Ech...noo...teda...“
„Čo je?!“
„Akosi...nemám...no, asi som si peniaze...tak trochu...zabudol doma.“ Barman sa už nadychuje aby naňho vychrlil nejakú, určite jedovatú odpoveď keď sa od dverí ozve:
„Ja to zaplatím. A doneste ešte dva krát to isté. Ostatne mu to svojim spôsobom dlžím.“ To snáď nie! Lukas spraží chlapa vo dverách vražedným pohľadom.
„Vy si nedáte pokoj, že nie?“