VS- Výrus Pr.

Prológ (ďakujem za upozornenie Kagome/Kurama, niekedy si fakt nedávam pozor na to čo píšem =_=")
varovanie: no zatiaľ asi žiadne, ale keďže sa mi nebude chcieť vypisovať varovanie každým dielom napíšem sem všetko z čoho by vás mohlo potenciálne klepnúť v tých budúcich ;): shonen ai, vulgarizmy (pokúsim sa eliminovať) a vampirizmus, možnože sa neskôr (nič nesľubujem) blejskne aj nejaké to yaoi
poznámka: je to len úvod, kratučký a veľa vám to neprezradí, ale sľubujem, že hneď 1. kapitola bude lepšia (nesľubuj čo nemôžeš splniť...no pokúsim sa) A chcela by som tento konkrétny cyklus venovať...*fanfáry*...Mekachimeke-chan!! ;) *búrlivý potlesk* snáď sa Ti (a aj všetkým ostatným) bude páčiť.

V priestrannej miestnosti panuje tma. No predsa len sem cez sklenené tabule okien zaberajúcich celú vonkajšiu stenu bytu vnikajú tlmené lúče pouličných lámp. Vlastne len jednej jedinej funkčnej na tejto ulici. Svetlo zahaľuje nábytok do matnej oranžovej. Cez plastové okná dnu nepreniknú ani hlasné zvuky nočnej premávky.
V izbe je teda okrem tichúčkeho vrčania počítača a pomalého dychu osoby sediacej na veľkom gauči absolútne ticho. Zelené svetielko na dolnom okraji monitora ohlasuje pohotovostný režim aj keď obrazovka je čierna. Zrazu vzduch ako výstrel pretne zvuk trieštiaceho sa skla, nasledovaný len jedným slovom.
„Sakra!“ Nič vhodnejšie mi na zhodnotenie situácie nenapadlo.
Chlap na sedačke ťukne do myši a obrazovka sa okamžite rozžiari. Na tvár mu dopadne nezdravé nazelenalé svetlo. Jeho mladá tvár tak vyzerá ešte horšie ako zvyčajne. Napriek veku má prepadnuté líca, váčky od nevyspatia pod očami a celkovo je o pár odtieňov bledší než by sa patrilo.
Čupne si a pustí sa do zbierania črepov z niečoho čo ešte pred chvíľkou bol vysoký pohár na víno s dlhou úzkou stopkou. To bol geniálny nápad piť potme! Asi som chcel nepríjemné myšlienky a pocity utopiť nielen v chlaste, ale aj v temnote. O tú v poslednej dobe nie je núdza.
„Ach!“ Povzdychne si nahlas. Som ja ale šťastkár, to červené víno sa bude na tom bielom koberci nádherne vynímať.
Postaví sa a hodí črepy na stolík.
„Sss!“ Skne skôr prekvapene ako bolesťou. Zdvihne si ruku s poraneným prstom pred oči. Cez celé bruško ukazováka sa tiahne škrabanec. Približne v jej strede, kde je ranka najhlbšia sa tvorí tmavá perlička. Stále sa zväčšuje až nakoniec stečie a kvapne na stolík, niekde doprostred toho ostrého skla zanechávajúc za sebou krvavú čiaru.
Neprítomne na to upiera akoby zhypnotizovaný pohľad. Kvapka za kvapkou opúšťa jeho telo tá vzácna, životodarná tekutina. Prekonáva pud strčiť si krvácajúci prst do úst...a možnože to všetko začalo práve tu...pud...
Spoza pootvorených dverí do čiernej chodby k jeho ušiam doľahne akýsi zvuk. Strhne sa, preberie a otočí pozornosť tým smerom. Znelo to ako keby niekto zhodil dáždnik čo som oprel o stenu vedľa dverí. Ale to sa mi mohlo pochopiteľne iba zdať.
„Je tam niekto?“ Nič, žiadne odpoveď neprichádza. Asi to nič nie je. Ostatne je možné a dosť pravdepodobné, že už mám slišiny. Cítim sa tak unavene. V poslednej dobe toho na mňa bolo proste príliš.
Chce si sadnúť naspäť na sedačku, no niekde v polovici cesty mu svaly definitívne vypovedia službu. Sťažka dopadne na jeden z mäkkých vankúšov povaľujúcich sa na nej. Zažmúri do, pre oči zvyknuté na tmu priam oslepujúceho, svetla PC obrazovky. V pravom dolnom rohu nenápadne svietia štyri malinké čísla. 03:57.
Aha, skvele! O koľkej, že to mám byť v práci? O šiestej. Tak to bude teda sranda! Práca...bože to je komické! Väčšina ľudí v mojom veku chodí do školy, na strednú...ich jedinou starosťou je ako prísť domov aspoň v polotriezvom stave...a ja...hrôza.
Ale do celej tejto šialenej veci ma namočil strýko! Zastreliť ho je málo!!
Rozčuľuje sa v duchu. Ale...to už by teraz bolo vlastne zbytočné.
Uvedomí si zrazu skutočnosť, ktorá mu v zápale hnevu akosi unikla. Prebehne pohľadom svoje pokrkvané čierne oblečenie a fľašu na stole. No ani jedno z toho nevidí, pred očami sa mu vynárajú naoko smutné tváre, falošné slzy tie skormútené výrazy neznamenajúce v skutočnosti absolútne nič. Nikomu na ňom ako na človeku nezáležalo, iba mne. Aj keď na pohreb prišli davy bol som tam jediným smútiacim.
Pohŕdavo odfrkne a zatne dlane v päste. A pri tom ich „Úprimnú sústrasť.“ mi stávali vlasy dupkom. Od úprimnej to totiž malo veľmi ďaleko a pochybujem, že niekto z tých bezcharakterných...
Zavrie oči a niekoľko krát po sebe sa rýchlo nadýchne. ...ehm...ľudí (pôvodne chcel povedať niečo trochu iné) vôbec tuší čo to sústrasť znamená!
Aj keď najviac ma to škrelo z úst tých čo ma deň pred tým usilovne presviedčali, že strýcovo správanie v posledných dňoch, tá sabotáž...že to všetko zapríčinilo šialenstvo, čo sa ho údajne zmocnilo. Tvrdili, že sa to stáva bežne, lenže ja som ho poznal, na niečo také im nenaletím. On mál vždy svoje spôsoby ako si udržať čistú hlavu a zdravý rozum za každých okolností.
Ale pôjdem zajtra vôbec do práce? Mal by som...veď náš výskum bol takmer u konca, pokusy viac ako úspešné, už som ani nedúfal. Ale v hlave mi vŕtajú udalosti posledných dní, nedáva to zmysel! Prečo to spravil?! A tiež to čo povedal...tie slová...strýkove posledné.
Na vnútornej strane zavretých viečok, ktoré poslúžia ako plátno sa mu premietne mohutný plameň. Stále mocnejúci, všetko zahaľujúci. Akoby sa naň díval práve teraz. *Uprostred horúčavy sálajúcej z priestrannej miestnosti pohltenej plameňom stál on a v náručí mu umierala jediná osoba, na ktorej mu ešte záležalo.
Z niekoľkých strelných rán sa spolu s horúcou krvou vyplavoval z tela aj život. A rovnako ako tá karmínová tekutina aj on kĺzal pomedzi prsty mladíka, ktorý sa ho za každú cenu pokúšal zachrániť.*
„Márne.“ Trpké slovo pretne ticho takmer prázdnej izby a vráti do súčasnosti. Navyše mi strýko neposkytol ani len vysvetlenie.
Opäť mu myšlienky zablúdia do nedávnej minulosti.
*„Musíme vypadnúť!“ Ziape v zrastajúcej panike na polomŕtvu osobu, ktorú sa horúčkovito snaží dotiahnuť k dverám laboratória, z dosahu nenásytných plameňov.
„Nie, ja sa stadeto živý nedostanem, bež!“ Vážny hlas strýka ho vydesil ešte viac než to peklo čo besnelo naokolo. Vždy si robil zo všetkého dobrý deň, bál sa, že teraz to myslí naozaj vážne.
„Nie!“ Už len pri myšlienke na to, že by ho tu nechal sa mu do očí nahrnuli slzy.
„No tak...aj keby som nejakým zázrakom prežil, Inkvizícia by to tak dlho nenechala, viem toho priveľa.“ Prehovorí až pripokojne na to, že práve vyslovil svoj rozsudok smrti.
„Nechápem!“ Aj napriek situácií u chlapca logika funguje naplno a to čo počul mu nedáva žiadny zmysel. „Ako to myslíš?“
„Nemáme...čas na vysvetľovanie!“ Dostane zo seba stále slabším hlasom umierajúci. „Urobili sme...chybu...celé to bol omyl!“ Chce sa spýtať čo bol ten omyl no nechce strýka prerušovať, vyzerá, že je na pokraji zo silami a rozprávanie mu spôsobuje bolesť. Mladík nadobudne podozrenie, že jedna z guliek štrajchla pľúca.
„Ten vzorec...nesmie sa im...dostať do rúk!“ Dýcha stále plytšie, viečka mu klesajú, z očí sa vytráca život. „Sľúb...mi to...Noel...sľúb...“ Hlas prejde do šepotu až sa úplne vytratí. Pohľad tých čokoládových očí, presne takých istých akými na svet hľadí aj mladík sa do neho naposledy prosebne zabodne a viečka neodvratne klesnú.
Zúfalý chlapec to môže len pozorovať. Nezmôže sa ani na to jediné slovo, ktoré chcel umierajúci počuť.
Ale ten určite dober vedel, že Noel by ho nikdy nesklamal. Nestihol mu to síce vysvetliť, ale verí, že on to zvládne. Je to skvelý mladý muž... Posledná myšlienka a jeho vedomie zahalí večná temnota.
„Nie.“ Zašepká mladík, ktorému tá posledná myšlienka patrila nečujne. Opustili ho aj posledné zvyšky vôle sa odtiaľto dostať či žiť. Bezvládne tam sedí a pohľad vydesených očí upiera do tváre, ktorú pomaly opúšťa aj posledná krv.
Zozadu k chlapcovi s telom v náručí pribehnú dvaja ozbrojený uniformách. Chytia ho pod plecia a vytiahnu na nohy. Chcú ho odviesť do bezpečia, no on sa nedá. Zúrivo s nimi bojuje, snaží sa im vytrhnúť aj keď mu ide o život. Jeho pud sebazáchovy úplne zlyhal. Nemôže ho tam predsa len tak nechať. To nejde. Ale nemal dosť síl na boj s dvoma vojakmi a tí ho nekompromisne tiahli preč.
„Nie! Pustite ma! Nenechám ho tam! NIE!!“...*
Prudko otvorí oči. Hruď sa mu rýchlo dvíha a klesá. Sedí naspäť vo svojej obývačke, no v ušiach mu stále hučí oheň a príval rozbúrených pocitov.
Netuší čo ho prebralo, ale na tom nezáleží. Roztrasenými rukami si zakryje tvár a rozvzlyká sa. Nie je žiadne dieťa, proste to potrebuje zo seba dostať. Smrť opäť zasiahla do jeho života obzvlášť bolestivým spôsobom.
Cíti neuveriteľnú bezradnosť nad tými hroznými vecami čo sa dejú. Všetko o čom si myslel, že pevne drží sa mu vymyká z rúk. Tiež je plný hnevu, pretože to nedokáže zastaviť, ovládať... Čo tým myslel? Nesmie sa im to dostať do rúk...komu?! ...a ani pochopiť.
Jeho záchvat už týždeň potláčanej ľútosti zrazu prerušia zvuky prichádzajúce znova z útrob tmavej chodby. Strhne sa a vyskočí na rovné nohy.
„Kto je tam?!“ Zakričí roztraseným hlasom a vzápätí si za to vynadá. Odpoveď síce neprichádza, ale teraz už si je sto percentne istý, že tam niekto alebo niečo je. Už otvára ústa aby vyzval dotyčného po druhý krát a upozornil ho, že má pri sebe zbraň (čo by bol, samozrejme, nezmysel ale stále mohol dúfať, že to zaberie) keď sa do napätého ticha ozve akési zamrmlanie a hneď nato mu ruky vystrelia dozadu za chrbát a nejaká neviditeľná moc ich tam pevne spúta. Nech sa snaží akokoľvek z jej zovretia sa nedokáže vymaniť.
Tie čary. To nie sú ľudia!!
„Pokoj, nechceme ti ublížiť.“ Zaznie hlas pripomínajúci ženský s temnoty pred tým a na jeho rameno dopadne ruka niekoho zatiaľ taktiež skrytého tieňom.