Neodchádzaj- nie bezo mňa

pár: (dva krát hádajte) Shuichi - Yuki
varovanie: shonen ai
poznámka: poviedka do súťaže ešte neviem ako obstála, ale dúfam, že vás pobaví ;D

Dnešná noc bola výnimočne tmavá. Oblohu zastrel závoj čiernych mrakov. Len kde tu spoza nich vykukol okrúhli mesiac či hviezdička. V diaľke žiarili svetlá mesta a tlmene sem doliehala kakofónia zvukov nočného života. Park bol plný čudesných tieňov. V korunách stromov sa preháňal ľadový vietor.
Pouličné lampy slabo osvetľovali cestičku a niekoľko lavičiek. Na jednej z nich sa krčila nejaká postava. Nejaký chlapec, už skôr muž schúlený na lavičke. Nohy skrčené, kolena si objímal rukami, hlavu položenú na nich, oči mu zakrývala štica ružových vlasov. Z hrdla sa mu drali vzlyky, po lícach stekali horúce slzy.
Triasol sa, ťažko povedať či od plaču alebo zimy. Mal na sebe iba modré tielko, kraťasy a staré tenisky. Neďaleká lampa lenivo zablikala a zhasla. V tom okamihu, akoby to bol nejaký signál, chlapcom trhlo. Zdvihol hlavu, vystrel nohy a s plných pľúc zareval:
„ Ako mi to mohol urobiť?! Ako, ako, ako!!!“ Zúfalí hlas speváckej hviezdy, ktorá so svojou skupinou už dlho okupuje prvé miesta hudobných rebríčkov sa niesol inak tichým parkom. Shindovy Shuichimu sa z očí liali hotové potoky sĺz.
„Yúkííí!!!“ Zaznel ďalší úpenlivý výkrik. Ako ma mohol vyraziť? Jednoducho. Odpovedal uštipačný hlások v jeho hlave. Ako už veľa krát. Pokračoval mierne znudeným tónom. Ale prečo práve dnes? Náhodný okoloidúci (keby tu nejaký bol) by sa asi čudoval ako je možné, že Shuichi ešte nevytopil mesto. No tak si mu práve dnes liezol na nervy. Ale...ale... Premohol ho ďalší silný záchvat.
Zrazu zacítil na nose niečo studené. O chvíľu na čele. Na krku. Odlepil oči od svojich kolien. Na chodníku rýchlo pribúdali tmavé bodky. Veľmi rýchlo. Akoby chcelo aj nebo schovať jeho slzy. O chvíľu bol celí mokrý. Zase to s ním myklo a...“Hapčí!“ Mocné kýchnutie prehlušilo monotónny šum dažďa. Asi by som mal ísť. Povzdychol si. Ak ochoriem, pán Sakano sa zblázni, Hiro ma uškrtí a K zastrelí. Len neviem v akom poradí.

Za stolom, pred PC monitorom, v jasne osvetlenej miestnosti sedel vysoký blonďatý chlap. Dlhá úzka cigareta v ústach mu pomaly sama dohorievala. Popolník na stole bol plný a krabička na stole prázdna. Na obrazovke v hornej časti svietil jediný nápis: Kapitola 2. Yuki ho hypnotizoval unaveným pohľadom. Zajtra má tú kapitolu odovzdať, ale začínal pociťovať silné nutkanie schmatnúť telefón a škemrať vydavateľa o odklad.
„Dosť.“ Vypol monitor a šiel si po niečo na pitie. Niečo vychladené. Niečo alkoholické. S otvorenou plechovkou piva zamieril do obývačky. Bola prázdna. Teda nie úplne prázdna, ale po istom otravnom ružovovlasom chlapcovi ani stopy. Čakal to, veď ho osobne vyhodil, no aj tak bol sklamaný. Už teraz svoj výbuch ľutoval a dúfal, že si to Shuichi nevzal príliš k srdcu. A čo bolo horšie (asi – nevie sa rozhodnúť), s ukecaným Shuichim pri nohách sa písalo zle. Lenže bez neho to nešlo vôbec.

Premočený do nitky sa Shuichi táral stále nepochopiteľne plnými ulicami. Nemal kam ísť. Hiro nedvíhal mobil a uňho doma sa mu ozval odkazovač. Potom si spomenul. Dnes chcel niekam pozvať Ayaku-chan, takže ho nesplaší celú noc. Štúdio už bolo zavreté a nevedel kam inam.
Sadol si teda pod strom, nedbajúc na hustý dážď sa ponoril do svojich smutných myšlienok. Prečo ma vyhodil práve dnes? Zajtra večer odlietam. Neuvidíme sa...pól roka. Oči sa mu znova leskli. Mal čo robiť aby blížiaci sa plač zastavil. On ma fakt nenávidí. Nemal som s tým turné súhlasiť! Zostal by som pekne doma so svojím Yukim a...a žili šťastne až do smrti. Ale ja som vlastne na výber moc nemal. Pán K je veľmi presvedčivá osoba (a vie skvelo zaobchádzať s revolverom). No Yuki zostane sám. Určite si niekoho nájde, má haldy faniniek a...
„Shuichííí!“

Zase čumel na skoro prázdnu obrazovku. Jeho ruka neustále levitovala nad klávesnicou, pripravená využiť akýkoľvek nápad. Pomaly do nej dostával kŕč. Na tvári nešťastný výraz, v makovici vymetené, pri popolníku tri plechovky piva (prázdne). Vypol PC. Nemalo to zmysel. Jeho myšlienky lietali kade sa im chcelo. Kde je asi Shuichi? V takomto počasí. Dúfam, že zalezený niekde v suchu a teple. Oprel sa, uvoľnil svaly, hľadel do stropu.
Zajtra o 18:25 mu to letí. Pól roka, šesť mesiacov, dvadsaťštyri týždňov, stošesťdesiatosem dní, štyritisíctridsaťdva hodín, dvestoštyridsať jedna tisíc deväťstodvadsať minút, štrnásť miliónov päťstopätnásť tisíc dvesto sekúnd (približne).
Nechcel aby odišiel. Nerád si to priznával, ale život bez Shuichiho si už nedokázal predstaviť. Všetok ten pokoj, mier, ticho, kľud a...samota. Zavrel oči. Uvažoval prečo ho nepriviazal k stoličke kým mal možnosť. Úprimne bol proti tomu veľkému turné Európa, Amerika od začiatku. Nepovedal však nič, nechcel Shuichiho ovplyvniť. Vedel, že on by sa nechal, no neskôr by to mohol ľutovať a Yuki nechcel aby to vyčítal jemu. Nie, musel sa rozhodnúť sám. Aj sa stalo. A Yuki si bol istý, že správne. Pre jeho kariéru to bude úžasný krok vpred... „V čom je teda problém?!“ Nemohol som predsa čakať...bolo mi jasné...

Než sa spamätal mal okolo krku zaveseného Ryuichiho Sakumu.
„Shuichíí!“ Trvalo to dlho, ale keď ho konečne pustil naklonil hlavu nabok a pozeral naňho dokorán otvorenými očami.
„Č-čo je?“ Spýtal sa z miery vyvedený chlapec.
„Shuichi je smutný.“ Nebola to otázka, skôr konštatovanie, napriek tomu.
„Nie.“
„Prečo je Shuichi smutný?“
„Nie...“
„Požičiam ti Kumagora.“ Strčil mu pod nos ružového králička.
„Ďakujem...“
„Ale Shuichi je stále smutný!“
„To nič...Ryuichi čo tu vlastne robíš?“
„Idem do štúdia.“ Povedal s úsmevom od ucha k uchu.
„Ale už je zavreté a je to opačným smerom.“
„No a?“ Široký úsmev z jeho tváre nezmizol.
„Ech...“
„Už viem čo Shuichiho rozveselí!“ Chytil ho za ruku a rozbehol sa. Ťahal ho za sebou, no podľa všetkého mu to vôbec neprekážalo.
„K-kam ideme?!“
„Do štúdia.“
„Veď je to opačným smerom!“ Nehovoriac o tom, že je zavreté.

Yuki stál v spálni. Stál meravo, bez pohnutia, vyvalené oči upieral na malí papierik, ktorý držal v ruke. Bolo na ňom v rýchlosti naškrabané: „Zbohom. Uvidíme sa za pól roka.“ Idiot! Odísť kvôli takej blbosti. Čo mu vlastne povedal? Celí jeho výstup sa mu začal vybavovať.
„Si iba otravné malé decko čo ničomu nerozumie! Nenávidím ťa. Vypadni z môjho bytu! Už ťa tu nikdy nechcem vidieť!“ To bolo v skratke všetko.
„Do pr*ele!“ Musím ho nájsť. Len čo sa obul vyletel z bytu iba s kľúčami od auta.

Stáli pred zamknutými dverami nahrávacieho štúdia. Nakoniec, Shuichi netušil ako, sa k nemu dostali. Ryuichi nadšene ukazoval na obrovský plagát Bad Luck na dverách s dátumami jednotlivých koncertov. Všetci traja na ňom vyzerali ohromne.
Shuichi si všimol, že dole vytŕčal roh nejakého iného plagátu. Vtom si uvedomil čo tu viselo pred tým. Oni prelepili reklamu skupiny Ask. Aizawa zošalie keď to uvidí. Musel sa zasmiať.
„Páči sa ti?“
„Je skvelí.“
Zrazu sa pri nich pristavila nejaká mladá žena. Chvíľu sa na nich tak dívala.
„Áno?“ Spýtal sa mierne podráždene Shuichi. Žena vytiahla blok a pero.
„Mohli by ste sa mi podpísať Shindo-kun? Sakuma-kun?“
„Eh...samozrejme.“ Ale to nie je len tak rozdávať podpisy uprostred ulice. Za okamih sa pristavil niekto ďalší a ďalší a...za okamih boli celí obkľúčený. Dokonca ich niekoľko krát blesk oslepil. Ak sú tu novinári je to zlé. Začalo to tam byť tesné.
„Ryuichi, musíme sa stadeto dostať!“ Nebol si istý, či ho cez všetok ten hluk počul, no hneď to zistil. Ani si to neuvedomil, no celú dobu sa držali za ruky. Ryuichi vyštartoval najrýchlejšie ako vedel. A Shuichi si bol v tom momente 100% istý, že by bez problémov predbehli auto.

Nevedel ho nikde zohnať. Už z toho začínal byť zúfalí. Obehal všetky možné miesta a nič. Zaparkoval pred nejakým obchodom. Potreboval kávu. Veľa kávy. Najlepšie vedro. Vošiel do dnu. Jeho pozornosť okamžite upútal automat s novinami.
Z večerného vydania totiž treštil oči jeden stratený, ako boh spievajúci, chlapec. Na fotke s ním bol ešte niekto, nevenoval tomu pozornosť. Jedny kúpil. Keď prečítal palcové titulky už ani nepomyslel na kávu. „Shuichi Shindo a Ryuichi Sakuma – nový pár?“ Pod nimi omnoho menšie „Čo Yuki Eiri? Kopačky?“ Naštvane zazrel na fotku. Naozaj Sakuma, držali sa za ruky. Bodla ho žiarlivosť aj keď vedel, že neopodstatnená. Noviny toho napíšu. No aj tak...hodil ich do najbližšieho koša a naštvaný pochodoval smer auto.

Bežali o život. Ale prenasledovateľov neubúdalo. Malo dôjsť ku katastrofe. Keďže sú to obidvaja chlapi a chlapi nevedia robiť dve veci naraz, oni nedokázali bežať a dívať sa. Ryuichi do niečoho, skôr niekoho vrazil a Shuichi to neubrzdil. Spadli na zem. Ten niekto bol vysoký, blond, pohľadný a hlavne naštvaný chlap.
„Yuki?!“ On okamžite zhodnotil situáciu a hneď ich ťahal za sebou do auta. Strčil ich na zadné sedadlo. Naštartoval, preradil, pridal plyn. Za pár minút sedeli v ich obývačke.
„Tak po prvé, to sa týka aj teba Ryuichi, čo má znamenať toto?“ Spoza chrbta vytiahol noviny s inkriminujúcimi snímkami a článkom (neodolal a kúpi ešte jedny).
„Jééé Shuichi sme na titulke!“ No ten sa netváril ani spolovice tak nadšene.
„Yuki! To nie je tak ako to vyzerá...my sme...teda chcel mi niečo ukázať a...to je len náhoda...Yukííí!!!“ Vyskočil a zakvačil sa mu okolo pása pevne ako kliešť. Yuki si z plných pľúc povzdychol.
„Ryuichi môžeš ísť.“ Shuichi naňho upieral zdola oddaný šteňací pohľad.
„Nehneváš sa?“
„Hnevám!“ Vo fialových očiach sa objavili slzičky.
„A-ale Yuki...“
„Len tak si zmiznúť v takom strašnom počasí, nepovedať mi kde budeš a ten divný odkaz!“
„T-to...vyrazil si ma!“ Pustil ho a zaujal defenzívnu pózu.
„No a?“
„Aké a?!“
„Sakra!“ Prirazil Shuichiho k stene, Oprel sa čelom o to jeho.
„Sľúb mi, že už nikdy. Nikdy rozumieš! Neodídeš a nebudeš brať moje výbuchy vážne!“
„Y-Yuki?“ Povedal roztrasene.
„Sľúb mi to!“
„Sľu...“ Prerušil ho vášnivý bozk. Zrazu sa cítil hrozne unavený. Keď sa od neho odtiahol podlomili sa mu kolená. Keby ho Yuki nezachytil skončil by na zemi.
„Som unavený...“ Yuki si ho zdvihol do náručia a odniesol do spálne. Položil ho na posteľ, prikryl, vtisol mu letmý bozk na dobrú noc a potichu za sebou zavrel dvere. Shuichiho oči sa pomaly zavreli samé. Yuki sa posadil za znova zapnutý PC. Pracovňou sa potom dlho nieslo iba tiché cvakanie klávesnice.

Prvé čo fialové oči ráno zbadali bola tvár Eiri Yukiho spokojne oddychujúceho len pár centimetrov od nich. Shuichi sa spokojne usmial. Potichu vstal. Nechcel ho zobudiť. Určite celú noc písal. Vošiel do jeho pracovne. Počítač bol zapnutý. Trochu drgol do myši aby zrušil úsporný režim a sledoval monitor. Naskočil rýchlo. Mal pred sebou dve drobným písmom zapísané stránky. Na konci na seba pútal pozornosť hrubý nápis: Kapitola 2. – koniec.
So spokojným úsmevom prešiel do kuchyne, postavil na čaj. Keď umýval riad zo včera niekto ho zrazu zozadu objal okolo pliec. Strašne sa zľakol, pustil drhnutý tanier do dresu plného vody. Tielko, ktoré mal na sebe bolo komplet premočené.
„Prepáč.“ Ozvalo sa zozadu jemne previnilo.
„Pôjdem sa prezliecť.“ Ale Yuki ho nepustil. Namiesto toho sa k nemu ešte pritisol a venoval mu jemný bozk na krk. Prudko ho otočil čelom k sebe a vrazil mu jeden omnoho odvážnejší na ústa. Rukami zablúdil aj pod okraj mokrého tielka. Začal skúmať každý kútik milencovho tela. Shuichi mu slastne vzdychol do úst. Yuki ho rýchlo zbavil prebytočného a mokrého kusu oblečenia. Začal perami postupovať nižšie. Zviezol sa mu jazykom po krku ku kľúčnej kosti a...
...ucítil medzi lopatkami hlaveň.
„No tak Shuichi ide sa baliť.“
„K, čo tu o takomto...“
„Si hluchý? Musíš sa pobaliť, večer nám to letí!“ Chytil Shuichiho za rameno a vytiahol ho z Yukiho náručia, na ktorého akoby mimochodom stále mieril samopalom. Ten sa chcel otočiť a protestovať, ale keď spravil to prvé zistil, že sa díva do hlavne niečoho ešte väčšieho. Trochu schladol.
„My sa ešte o niečom musíme porozprávať. Yuki.“ Pri tých slovách mu prebehol po chrbte mráz.

Za štyri hodiny bol Shuichi jak - tak pobalený.
„Fajn K, hotovo. Môžeš ísť!“ na jeho tvári sa zjavil nič-dobré-nenaznačujúci úškrn.
„Ále kdeže, za pól hodiny máme tlačovku. Potom musíš v obchoďáku rozdať pár podpisov a musíme ešte niečo zariadiť.“
„A-ale...“ Zakoktal sa.
„Žiadne ale, pohyb vyrážame.“ Yuki sa ani nenazdal a znova osamel.

Okolo 18:00 stáli všetci členovia skupiny Bad Luck pred naloženým lietadlom. Spolu s pánom Sakanom a K (tí leteli s nimi) sa lúčili. To znamená, že tam okrem nich bolo ešte pár ďalších ľudí. Ayaka v Hirovom objatí, Fujisaki niečo preberal s Tohmou, Ryuichi s kumagorom poskakovali okolo. Šťastie im prišli popriať aj členovia skupiny Ask (bohvie čo tým sledovali).
Shuichi stál pred Yukim hlavu, rozpačito sledoval jeho topánky. Vzhľadom na to, že sa k ničomu nemal ho Yuki objal.
„Uvidíme sa...“
„Za pól roka.“ Dopovedal nešťastne. Spodná pera sa mu triasla, oči leskli. Yuki sa trocha odtiahol ale stále ho držal v náručí. Usmial sa.
„To ubehne rýchlo. Neboj.“ Sklonil sa a pobozkal ho. Taká pusa na rozlúčku.
„Už musíme ísť.“ Oznámil pán Sakano. Začali nastupovať. Shuichi sa ešte na schodoch otočil a zamával Yukimu. Ten naňho iba kývol hlavou. Keď boli pohodlne usadený, každý na svojom sedadle, Shuichi stále pozeral von okienkom. Videl Yukiho ako kráča krížom cez pristávaciu dráhu naspäť do haly. Cítil sa tak opustene, sám a to ešte ani nevyrazili. On sa mýlil. Ten polrok bude najdlhší v jeho živote.

Shuichi sedel na pohodlnej pohovke v luxusnom apartmáne, na jednom z najvrchnejších poschodí nejakého mrakodrap-hotela. Musel uznať, výhľad bol nádherný. New York v noci ohromne žiaril.
„Fúúú.“ Zvesil hlavu. Dnes som mal naozaj náročný deň. Hneď po prílete (okolo piatej ráno) musel dve hodiny pobehovať po letisku a zháňať batožinu. Nakoniec sa ukázalo, že si ju nejaké dievča pomýlilo so svojou. Ten kufor mu totiž požičal Ryuichi, pre šťastie. Bol celí ružový s vyšitou hlavou nemenovaného králička rovnakej farby. To sa síce keď ju našli vyriešilo rýchlo, ale dievča bolo zo stretnutia s Bad Luck také nadšené, že sa o ich prítomnosti dozvedelo razom celé letisko. Trvalo im hrózne dlho než sa striasli vytrvalých fanúšikov a ešte vytrvalejších novinárov. Nezabrali ani osvedčené metódy K.
Do hotela dorazili až niečo po 21:00. Schuichi radšej rovno zamieril do svojej izby. Mal by si ešte zopakovať text, zajtra je prvý koncert. Vzápätí tú myšlienku vystriedala iná. Dôležitejšia. Čo asi tak teraz robí Yuki? Ako tu tak sedel a premýšľal oči mu klipkali, hlava klesala. Za minútku bolo jediným zvukom v miestnosti hlasné chrápanie.
Zaklopanie na dvere. Chrápanie ustalo. Strapatý so zalepenými očami sa Shuichi vliekol ku dverám. Stál tam K a vedľa neho...
„Yuki!?!“ Bol celí zmätený. „Č-čo tu robíš? Ako si sa sem dostal? Prečo...?“
„Yuki sa rozhodol pridať. Bude s nami cestovať.“ Preniesol anjelským hlasom K. Druhý muž znel rozhorčene.
„Rozhodol je trochu silné slovo, ale...“ Niečo ho šťuchlo do chrbta.
„No, ja už pôjdem.“ Strčil Yukiho dnu a zatresol dvere. Ten mrmlal niečo o neznesiteľných ľuďoch, potom sa posadil na sedačku kde pred chvíľou podriemkaval Shuichi. On k nemu doskákal po kolenách s láskyplným pohľadom.
„Ty si...kvôli mne?“ Bolo jediné na čo sa vtedy zmohol.
„No, písať môžem kdekoľvek a...“ Rozhodoval sa medzi pravdou a tou príjemnejšou verziou. Vybral si. „...chýbal by si mi.“ Shuichi sa naňho z nadšeným výkrikom hodil.
„Yúkííí!!!“ Skoro ho zvalil na zem. Yuki sa prevalil naňho, takže Shuichi sa zrazu ocitol pod ním. Prekvapene zamrkal. Začal ho lačne bozkávať na krku.
„M-mal by som si ešte zopakovať text...“ Protestoval Shuichi.
„Najskôr mi vynahradíš ten včerajšok.“ Pomaly mu začal rozopínať nohavice...